OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ďaleko od domova 4.

11.12.2016 (14:00) • MillieFarglot • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 796×

Trvalo jej hodnú chvíľu, kým bola schopná pohnúť svojim telom. Spolu s tým prišla aj neznesiteľná bolesť svalov, ktorá znemožňovala akýkoľvek pohyb. V hlave jej pulzovalo akoby ňou do niečoho narazila.

Otvorila oči a hneď to oľutovala. Pri oslepujúcom svetle takmer zaskučala. Zabolelo ju niekde za očami. Mala pocit, že jej to svetlo vypaľovalo dieru do sietnice.

„Si v poriadku?“ ozval sa neznámy ženský hlas vedľa nej. Nebola si istá, či otázka bola smerovaná práve jej. Netušila ani, kde sa nachádza. Posledné, čo si pamätala, bol výskok z vlaku so svojim bratom.

Všetko, čo videla, boli čisto biele steny. Bála sa pootočiť hlavu do strany, aby zistila, v koho prítomnosti sa nachádza. Jedným si bola istá – bola v nemocnici, no nie u nich v meste. Alebo a inom mieste, kde to páchlo po dezinfekcii a chlórom. Vzduch tam bol iný než u nej doma.

Niekoľkokrát zažmurkala, aby sa uistila, že toto sen nebol. Naozaj bola na neznámom mieste.

Rukou si prešla po krku a po mieste, ktoré ju bolelo viac než ostatné časti tela.

„Ako sa cítiš?“ takmer zabudla na nejakú osobu, ktorá bola pri nej. Pomaly pootočila hlavu do strany. Ako prvé zbadala mladé dievča, ktoré stálo vedľa jej postele. Blond vlasy mala zapletené v chvoste a prehodené dopredu. Siahali jej po prsia. Svetlá pokožka a vlasy jej kontrastovali s tmavohnedými očami. Pôsobila príjemne a nevinne.

Pohľad jej padol na miesto za ňou. Na posteli sa nachádzal nejaký mladý muž. Mal otvrené oči a hľadel pred seba, do stropu. Jeho hrudník sa pravidelne dvíhal a klesal.

„Rozumieš mi?“ opýtala sa dievčina a Ellie to zarazilo.

„Prečo by som ti nemala rozumieť?“ spýtala sa zarazene. Jej hlas znel zachrípnuto a slová vyslovila len veľmi ťažko.

„Pretože si z Ligawe,“ odvetila, akoby jej to malo byť jasné.

„Samozrejme, že som...“

Ellie vyvalila oči a okamžite sa posadila. Sykla od bolesti a ruka jej opäť vystrelila ku krku. Mala pocit, že v hlave sa jej nachádzal balón s tekutinou a pri každom pohybe jej tlačil na lebku... a každú chvíľu to šlo explodovať.

Bolo jej úplne jasné, čo sa stalo. Chytili ju a určite aj jej brata. Ležala v nemocnici niekde na Zibile, bez rodiny a sama. Sama! Začala ju chytať panika. Niekde v kútiku duše dúfala, že to nie je pravda a nachádza sa len na druhej strane Ligawe, kde by sa mohlo stať, že by jej nerozumeli. Všetci používali jeden jazyk, dokonca aj na Zibile.

„Opatrne.“ Načiahla k nej ruku. „Myslím, že si mala otras mozgu. Si smädná, hladná? Bolí ťa niečo? Prinesiem ti dačo?“ pýtala sa starostlivo a hľadela na ňu so záujmom.

Nesúhlasne pokrútila hlavou. „Trocha ma boli hlava,“ priznala. Dievčina prikývla hlavou a otočila sa vedľa seba, kde mala železný vozík na kolieskach. Chvíľu sa v ňom hrabala a vybrala bielu krabičku. Vysypala z nej bielu oválnu tabletku a podala ju Ellie spolu s pohárom čistej vody.

Chvíľku váhala, no nakoniec si ju od nej vzala a vložila si ju do úst. Zapila ju vodou, vypila celý pohár. Bola smädná, aj hladná a jediné, čo ju zaujímalo bolo, ako sa dostane domov. Bol omyl, že sa tu ocitla. Nikde ísť nechcela a proti jej vôli ju tu nemali čo ťahať.

„Kde sme?“ opýtala sa jej, aby sa uistila, že všetko to je len nedorozumenie.

„V Apolle,“ odvetila s úsmevom.

Nestihla sa ani zhlboka nadýchnuť a chytila ju panika. Ako sa tu tak rýchlo dostala? Prečo tu je? Čo od nich vlastne chcú?

Prehodila nohy cez okraj postele a pridržala si kraj šiat, aby sa nevyhrnul nahor. Chcela odísť čo najskôr a bolo jej úplne jedno, ako to spraví. Dievča preľaknuto urobilo krok dozadu.

„Mala by si si oddýchnuť. Tá uspávacia látka bola veľmi silná. Prídu po teba...“

„Kto príde?“

Mykla plecom. „Neviem. Len povedali, že keď sa prebudíte, prídu po vás.“

Bola zmätená. Mala toľko otázok a nevedela, kto by jej na ne poskytol odpovede. Ako sa dostala tak rýchlo do hlavného mesta Zibilu? Kde sú jej bratia? Je tu aj jej mama? Ako dlho ich tu budú držať?

„Ak by som o tom vedela, povedala by som ti. Teraz, ak nechceš, aby sme mali obe problém, si ľahni späť do postele a počkať. Nemusíš sa báť, nehrozí ti nič. Na Zibile si v bezpečí.“

Blondína mala šťastie, že odišla. Povedala to akoby Ligawe bol nejaká krajina s mínami a bombami. Toto bolo miesto, kde sa necítila bezpečne. Tušila, že bude sakra veľký problém ísť späť do jej rodnej zeme.

Ľahla si späť do postele. Mať nejaký problém navyše bolo to posledné, po čom túžila. Okrem toho, do tej chvíle, kým po ňu niekto príde, by jej aspoň mohla prejsť tá bolesť. Rukou si prešla po krku. Takže do nej strelili uspávaciu látku. Skvelé. Čo ešte spravia? Čoho sú schopní?

Ani nevedela ako sa jej podarilo opäť zaspať. Bolesť ustúpila a keď sa prebudila, cítila sa oveľa lepšie. Stále bola však v neznámom prostredí, z čoho bola mierne nervózna. Chcela vedieť, prečo sa nachádza na druhom kontinente proti svojej vôli. Chcela vedieť, kde sa nachádzajú jej bratia. Boli tiež na Zibile, alebo zostali na Ligawe? Mali im pomôcť a toto jej prišlo všelijaké, len nie nápomocné.

Zistila, že zo sna ju prebudili hlasy za dverami. Nerozumela, o čom sa rozprávajú, no vedela len to, že tam boli minimálne dve osoby. Nakoniec sa dvere otvorili a do izby nakukla blonďavá hlava. Ellie sa okamžite posadila a to isté urobila aj druhá osoba na posteli vedľa nej.

„Sú v poriadku,“ povedalo dievča niekomu za stenou, koho nevidela. Potom sa otočila späť k ním. „Pridáte sa k ostatným. Tam vám povedia, čo bude ďalej.“

Čo bude ďalej s nimi? Mala z toho všetkého zmiešané pocity. Jediné miesto, kam chcela ísť, bolo na druhej strane sveta. Chcela sa z tohto divného sna prebudiť a zistiť, že ju čaká kopec práce doma, aby na to nemusela myslieť. Lenže toto bola realita.

Zišla z postele a hlava sa jej mierne zatočila z toho prudkého pohybu. Obula si svoje sandále, ktoré našla hneď vedľa nôh. Bola zvedavá, kam pôjdu. Niečo jej hovorilo, že to bude skvelá príležitosť, ako sa stretnúť s niekým známy, dúfala hlavne v stretnutie s bratom.

Celú cestu bola ticho a stratená vo svojich myšlienkach. Nenávidela Zibilčanov za to, že ju tu dostali. Nemali na to najmenšie právo. Keby ju aspoň nechali s niekým, koho poznala. Chalan, ktorý šiel vedľa nej, jej vôbec nebol povedomý. Ani ju nezaujímalo, kto to bol.

Neustále sa obzerala okolo seba. Šli cez dlhú chodbu, potom sa pred nimi objavilo schodisko. Zišli až na prízemie. V hlave opäť pocítila bolesť, no zaťala zuby a snažila sa ju ignorovať. Nepomáhal jej v tom fakt, že sa ocitli na slnku.

Pred sebou zbadala úplne iný svet, takmer nahlas vydýchla od prekvapenia. Od dverí sa tiahol rovný chodník, ktorý končil pri väčšej betónovej ploche, na ktorej bolo niekoľko áut. Okolo toho miesta rástli obrovské stromy, aké videla len tu, na Zibile. Palmy. Okolo chodníka bol dobre udržiavaný trávnik. Zhlboka sa nadýchla. Vzduch sa jej zdal vlhší ako u nich, no aj napriek tomu bolo dusno. Museli sa nachádzať blízko oceánu. Všetko malo žiarivé farby a slnečné lúče ju za tú chvíľu dokázali páliť na pokožke.

Takmer aj zabudla, aký dokázal byť Zibil očarujúci. No aj napriek tomu by ho okamžite vymenila za svoj rodný kraj, ktorý bol síce na vegetáciu fádny, teploty tam dosahovali tridsiatky pomaly každý deň a dažďa sa dočkali raz za čas. Za ten rok, ktorý tu žila vedela, že na Zibile sa počasie mení každú chvíľu a  jedno ročné obdobie tu sneží.

Ľudia, ktorí viedli skupinku mladých ľudí zabočili vpravo. Prešli popri stene a všimla si na nej nápis Nemocnica Apollo. Zatajila dych, keď sa pred nimi objavila obrovská, široká a vysoká budova posiata asi milión oknami, od ktorých sa odrážali slnečné lúče. Okolo nej bolo tiež veľmi veľa pálm.

Myslela si, že pôjdu práve tam. Zabudla, ako sa volal ten mrakodrap a čo všetko v nej bolo. Vošli do budovy, ktorá sa nachádzala hneď vedľa.

Hneď ako vošli dnu, ľudia, ktorí ich viedli, sa vytratili. Nariadili im, aby prešli cez dvere, zostali tam a počkali na ďalšie pokyny. Uistili ich, že budú v poriadku a nič im nehrozí.

Ellie zatajila dych, keď prešla cez mohutné drevené dvere, ktoré by sa skôr hodili do palácu než tam. To miesto jej naháňalo hrôzu. Steny boli holé, biele a všade bolo veľa ľudí. Uvedomila si, že za ňou kráčal obrovský dav.

Nikde nevidela Eddieho, ani Eliasa, ani nikoho, koho by si priala. Zmätene sa obzerala okolo seba a hľadala svojich súrodencov. Eddie tu určite bol, vedela to. Kam inam by ho inak vzali? Ľudia okolo nej prechádzali, sácali do nej, aby postupovala ďalej, ale ona nemohla. Zastala a otočila sa k vchodu. Stála som čelom k davu a snažila sa nájsť ihlu v kope sena. Pozerala na každú tvár a hľadala tú, ktorá sa podobala na ňu. Videla mnoho známych ľudí, avšak nikto sa nepristavil, aby sa jej opýtal, či môže pomôcť. Vlastne si ju nikto nevšimol. Kričala meno svojho brata a prekračovala z jednej nohy na druhú, aby mala lepší výhľad. Dav sa pomaly zrieďoval, až sa nakoniec hlavné dvere zatvorili.

Zovrelo jej srdce. V tomto momente by bola rada aj za Jessieho. Začala ju chytať panika. Ako si všimla, nebola jediná. Všetci sa obzerali, chodili pomedzi ostatných a snažili sa nájsť niekoho, koho poznali.

Bolo tam toľko mladých ľudí, že nedokázala odhadnúť počet. Určite niekoľko tisíc.

Šepot, prekrikovanie a šum prerušilo až čudné zapískanie, a potom sa ozval hlas. Až neskôr si všimla muža stojaceho na balkóniku v kúte miestnosti. Postupne všetci prestali hovoriť, až nastalo ticho.

„Moje meno je Alexander Zimmer. Určite si všetci z vás hovoríte, čo tu robíte. Zibil sa vám snaží pomôcť. Niekoľko dní pobudnete tu a potom sa vrátite do svojich domov. Samozrejme, až keď to bude bezpečné. Snažíme sa vynájsť liek na chorobu, ktorá sužuje váš kontinent. Za tú dobu budete rozdelení do domovov medzi rodiny na Zibile.

Ste zdraví a budúcnosť Ligawe. Tu vám nehrozí nič. Domov sa vrátite v poriadku a s novými vedomosťami.“

Nevedela, čo si o tom má myslieť. Bolo úžasné, že sa snažili pomôcť. No prečo ich nemohli nechať na Ligawe? Nemali dobrý dôvod na ich premiestnenie až za oceán. Nevedela, čo si má predstaviť pod novými vedomosťami. A rozdelenie do rodín?

Chcela čo najskôr pohľadať Eddieho alebo Eliasa, aby ich nerozdelili.

Skôr než stihla opäť prezrieť všetky tváre, ich rozdelili do skupiniek podľa rokov narodenia. Netušila, ako vedeli všetky ich údaje. Ocitla sa v tej, kde bol jej ročník a o rok od nej mladší, takže nemala šancu stretnúť brata, Andrewa alebo Jessieho. To bolo prvýkrát, čo naňho vôbec pomyslela a spomenula si, ako ju volal na Zibil.

Vedel o odchode? O tom, že budú násilím odvlečení? Ako by to mohol vedieť, keď bol s nimi celý čas, dokonca aj v tom istom vlaku.

Bola zmätená a vystrašená. Videla okolo seba niekoľko známych tvárí, no neprihovorila sa k nikomu a nikto k nej. Takmer nikto sa neopovážil hovoriť nahlas. Len čakali, čo s nimi bude. Občas bolo počuť nejaký šepot.

Po chvíli ich začali postupne volať po mene. Bála sa, kde nakoniec skončí. Mala starosti o svojich bratov a hlavne o chorú matku.

„Eleonor Wyattová.“ Pri započutí svojho mena sa miene strhla. Nadvihla hlavu a pohľad jej padol na ženu, jednu z tých, ktorí postupne volali všetkých. Pozerala sa po všetkých v miestnosti. Okamžite sa postavila a urobila to, čo všetci zavolaní. Pomaly odkráčala k nej.

Žalúdok sa jej až chvel od zvedavosti. Dúfala, že sa dostanie niekde, kde bude blízko bratov. Aby ich mohla navštevovať a stretávať. Zostane v Apolle alebo pôjde inde?

Žena jej pridržala dvere, aby prešla do malej miestnosti, kde boli ešte jedny dvere. Srdce jej bilo ako o život. Otvorila aj tie a Ellie vkročila do dlhej, úzkej chodby, ktorú osvetľovalo niekoľko podlhovastých lámp na strope.

Muž sediaci na lavičke, ktoré lemovali steny, sa postavil. Nevidela mu do tváre. Bol vysoký, postavu mal ako priemerný muž, krátke vlasy.

„Toto je pán Hertford. Bola si pridelená do ich rodiny,“ povedala a ona prikývla na súhlas. Podala jej do rúk nejaký plastový obal. „Tu sú tvoje doklady.“

Netušila, čo to znamená, ale vzala si ich od nej. Keď bola na Zibile, mala svoje doklady, no bol to len papier, na ktorom mala nalepenú svoju fotku. Bez toho ju by ju nepustili na tomto mieste nikde.

Žena odišla a zatvorila za sebou dvere, takže sa ocitla pred cudzím mužom sama. Otočila sa teda k nemu.

„Som Daniel Hertford. Ani sa mi neopováž povedať pán ako tá stará ropucha,“ zasmial sa podal jej ruku a podišiel k nej, takže ho teraz mala pred sebou a videla jeho tvár. Podala mu ruku a nejako sa jej podarilo predstaviť sa bez toho, aby sa neotočila a neodišla späť žiadať výmenu. Ak by to bolo možné...

Muž pred ňou bol celkom pekný a mladší. Nedovolila by si mu však odhadnúť vek. No jedno bolo jasné – bol od nej o niekoľko rokov starší. Cez vysoké čelo mal vlasy sčesané do jednej strany, ktoré mu siahali takmer po oči a zakrývali výrazné obočie. Mal väčší nos a špicatú bradu. Zaujali ju hlavne jeho tmavé oči, ktoré mali v tomto svetle čierne farbu, rovnako ako jeho vlasy. Užšie, červené pery mal skrivené do úškrnu. Celovo na ňu pôsobil príjemne. Páčil sa jej aj jeho hlas.

No podoba s chlapom, ktorý ju chcel silou mocou nechať na Zibile, bola až zarážajúca. Keby mal svetlé vlasy a aj oči, asi by odtiaľto okamžite utiekla. Tento vyzeral ako jeho tmavšie dvojča. Dúfala, že tá podoba je len náhoda, aj keď vedela, že osud ju určite neznáša.

Autor: MillieFarglot (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ďaleko od domova 4.: