OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ďaleko od domova 6.

19.02.2017 (13:00) • MillieFarglot • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 552×

Keď sa ako tak upokojila, svoj pohľad upriamila na Daniela. „Nie je to voči nám fér. Niektorí písať vedia, aj čítať. Mňa a brata to učila matka. Na čo nám to bude, keď sme sebestační? Všetci, čo tu sú, majú rodiny v Ligawe, ktoré ich naučia všetko potrebné. Bez toho, čo si spomenul, sa dá žiť.“ Nemohol za nič, no aj tak cítila z jeho strany krivdu. Prečo jej nepovedal o škole skôr? Prečo im to nespomenuli na začiatku?

„Neviem, čo ti mám na to povedať. Aj mne to príde postavené na hlavu. No nechcela by si sa naučiť niečo nové? Alebo sa zdokonaliť, keď tu už teda si?“ spýtal sa jej. „Už zajtra vás chcú vidieť a povedať vám niečo viac o tomto svete.“

„Nie. Chcem ísť domov a nie do školy.“

Otočil sa ku nej a povzdychol si. „Chvíľu tu budete musieť byť. Vedci sa snažia vyvinúť liek, ktorý by liečil chorobu. Keď tu budete, nehrozí vám nič. Keď to bude bezpečné, určite vrátite sa späť.“

„To už bude neskoro.“ Jej oči opäť zaliali slzy. Keby vedela, že sa tu dostane, strávila by s matkou viac času. Alebo by nikdy nešla po tie prekliate výsledky. Na čo to bolo? A čo urobili s chorými? Poskytli im starostlivosť, alebo ich nechali napospas osudu?

„Nikdy nie je neskoro.“

Zalapala po dychu a nadvihla obočie. Nevedel, ako to bolo na opačnej strane sveta, koľko ľudí už umrelo.

„Otec už na 10S umrel a matka je nakazená, umiera. Váš svet chcel pomôcť ale prečo až teraz? Na čo ste čakali až doteraz? Nezomreli ti rodičia, nebol si pri tom, keď umierali. Máš okolo seba ľudí, čo ťa milujú. Si vo svete, kde si vyrastal a nikto ťa z neho nevytrhol. Ja tu nepoznám absolútne nikoho a s tvojim otcom nemám práve najkrajšie psomienky svojho detstva. Idete nás nútiť robiť niečo, o čo nik nemá záujem. Takže si myslím, že už je na všetko dosť neskoro.“ Každou vetou hovorila hlasnejšie, hlas sa jej chvel a celá sa od zlosti klepala.

Zamračil sa a sklonil hlavu. Mala pocit, že povedala niečo, čo nemala. Netušila, aký život mal a čím si prešiel. Nevedel o nej však nič. Keď sa potom na ňu pozrel, v tvári neskrýval bolesť.

„Nemáš pravdu, Eleonor. Matka zomrela, keď som mal štrnásť a Margo mala päť rokov, čo bolo ešte horšie. Prešiel som si v živote už všeličím, no smrť rodiča je určite to, čo vo mne zanechalo najväčšiu stopu. A potom rozpad manželstva. Toto je len dočasný stav. Tvojich rodičov mi je naozaj ľúto. No neobviňuj ma tu z toho, čo spravil niekto iný. Myslím, že si to nezaslúžim. Tak sa, prosím, vzchop. Tvoji bratia ťa budú určite potrebovať.“

Jeho slová pôsobili na ňu ako slabá facka. Slzy jej stekali po tvári a on ju hypnotizoval pohľadom. Vedela, že chápe jej situácii aspoň trochu a prišlo jej ľúto, že najskôr hovorila, až potom rozmýšľala o tom, čo vypustila z úst.

„Prepáč,“ šepla.

„To je v poriadku. Ak by si sa chcela porozprávať alebo niečo zistiť, som tu.“ Na malý moment ju chytil za ruku a stisol.

„Vážne si si vzal kvôli mne v robote voľno?“

Zasmial sa. „Áno. Ak by som to neurobil ja, tak otec. Ale keďže už viem, ako sa k tebe predtým zachoval, som rád, že som to urobil.“ Zrazu sa ozval zvonček pri dverách. „Myslím, že to je dnešná večera.“

V tichosti zjedli pizzu, ktorú Daniel objednaj bez jej vedomia. Dovtedy si ani neuvedomila, že bola hladná a smädná. Hoci jej nechutila, neznášala kukuricu, slušne dojedla svoju čas a zapila to sladkou limonádou.

Potom zamierila do izby, ktorú mala spoločnú s Margo. Vybrala si tam  oblečenie, ktoré sa najviac podobalo na pyžamo. Nejaké voľné svetlé tričko a bavlnené nohavice.

Predtým, ako vošla do kúpeľne, zbadala Daniela, ktorý sa s notebookom premiestnil na pohovku. Mala pocit, že to bolo kvôli tomu, aby na ňu dával pozor. Akoby mohla ujsť... veď to tam nepoznala a určite by sa stratila už na tej dlhej ulici. Bolo lepšie byť medzi týmito príjemnými ľuďmi, než utiecť a nechať sa zabiť. Daniel mal pravdu, potrebovala byť silná kvôli bratom.

Vliezla do sprchového kútu a pustila na seba teplú vodu. Zatvorila oči a snažila sa uvoľniť. Stále nemohla uveriť tomu, že sa skutočne dostala na Zibil. A prečo sa ju Jesse snažil presvedčiť o odchode? To nemohla byť náhoda. Dala by ruku do ohňa za to, že o tom vedel.

Potriasla hlavou, pretože nebolo to, o čom chcela premýšľať. Bola rada, že daniel pozná rodinu, kde je Eddie. Eliasa nájdu. Určite bol zdravý a modlila sa, aby sa nachádzal aspoň na tom istom kontinente. Alebo aby sa oňho niekto postaral. To bolo jediné, na čom jej práve teraz záležalo.

Hlava ju opäť začala neznesiteľne bolieť pri každom pohybe a cítila, ako ju štípu oči.

Nebola zvyknutá na dlhú sprchu, no teraz ju potrebovala. Aj tak pod tečúcou vodou nevydržala dlhšie ako päť minút. Keď vyšla z kúpeľne, zbadala Daniela, ktorý na ňu zvedavo pozeral spoza notebooku.

„Myslím, že si už pôjdem ľahnúť.“

„Si v poriadku?“ opýtal sa jej. Súhlasne prikývla hlavou, hoci to nebola pravda. „Pretože mi povedali, že si si udrela hlavu.“ Dúfala, že to zostalo len pri tom a nehovorili nič o úteku. A možno o tom vedel a práve preto ju kontroloval.

„Myslím, že prestali účinkovať lieky.“

Zložil zariadenie, ktoré mal v rukách, na stolík pred seba. „Chvíľu vydrž, dám ti ďalšie.“

Chcela protestovať, no bol rýchlejší. Prešiel ku kuchynskej linke, otvoril dvierka na poličke a vytiahol bielu plastovú fľaštičku. Potom prešiel o dve dvierka ďalej a z police vybral pohár. Napustil ho vodou a podal jej obe veci.

„Ak ti to do pár minút neprejde, príď za mnou. Malo by to zabrať.“

Prikývla. „Ďakujem.“

„Zajtra doobeda ťa Margo vezme do školy.“ Zamračila sa. Vedela, čo je škola, no na Ligawe im nechýbala a nebola potrebná k tomu, aby človek mohol existovať. „Povedia vám tam niečo o tomto kontinente, dozvieš sa tam viac informácií.“

„Prečo mi o Zibile nepovieš niečo aj ty?“ skočila mu do reči.

„Stretneš tam brata a určite aj nejakých kamarátov,“ odvetil pokojne. To jej stačilo na to, aby sa s ním nezačala opäť vadiť a zbytočne ho obviňovať. Zhlboka sa nadýchla.

Vzala si tabletky vodou do izby Margo. Vybrala jednu tabletu, vložila si ju do úst a zapila vodou.

Ľahla si do postele a cítila, ako ju bolelo celé telo. V hlave jej hučalo a modlila sa, aby lieky zaúčinkovali rýchlo. Chcela si oddýchnuť, kým mala možnosť. Jej mozog však odmietal spolupracovať.

Myslela na to, ako už nikdy neuvidí svoju matku. Bola to osoba, ktorú milovala najviac na svete. Už po niekoľkýkrát v ten deň cítila, ako je stekali slzy po lícach. Nechala, nech jej zmáčajú pokožku a vlasy.

Dvere sa otvorili a do izby vošla Margo.

„Och, prepáč. Myslela som, že ešte nespíš, keď sa tu svieti.“

Posadila sa a rukami si rýchlo pretrela tvár. Zhlboka sa nadýchla a zadržala vzlyky. Zbadala na nej, že sa jej nepodarilo zakryť plač. Margo si zložila kabelku na posteľ a otočila sa k nej.

„Čo sa stalo?“

„Nič.“ Nemala náladu hovoriť o matke. Vlastne nechcela sa rozprávať o ničom, lebo aj tak by skončili pri téme, ktorú rozoberať nechcela.

„Danny, musíme sa porozprávať!“ Vyšla z izby tak rýchlo, že ju nemohla zastaviť. Dvere za sebou zabuchla.

„Ty nevieš, ako sa správať k dievčatám, však? Čo si jej urobil? Povedal? Vyzerá hrozne a plakala! Ja som vedela, že tu mám radšej zostať. Ach.“ Aj spoza dverí počula jej rozčuľovanie a obviňovanie brata.

„Netuším, o čom hovoríš.“

„No samozrejme...“

„Margo, naozaj. Keď si odchádzala ľahnúť, bola v poriadku. Teda bolela ju hlava.“

„To nemá z bolesti hlavy. Neviem si predstaviť, čí všetkým prešla, tak ju netráp.“

Započula Danielovo povzdychnutie. Bolo jej ho ľúto, pretože mu všetci prišívali vinu za to, čo neurobil. Mala nutkanie tam vojsť a uviesť všetko na pravú mieru, no nakoniec si to s rukou na kľučke rozmyslela. Posadila sa späť na posteľ a počkala, kým sa Margo vráti.

„Tvoj brat neurobil nič,“ povedala, keď ju zbadala v dverách.

Mykla plecom. „Aj tak to je pako, ktorý sa k nežnému pohlaviu správať nevie.“ S tým tvrdením nemohla súhlasiť. Jeho správanie bolo normálne, starostlivé. „A čo ťa trápi, ak sa smiem spýtať?“

Povedať jej o rodičoch a súrodencoch neprichádzalo do úvahy. Jediné, čo teraz chcela, bol spánok.

„Len mi chýba rodina a som unavená.“

Naklonila hlavu do strany a povzdychla si. „O chvíľu budeš s nimi.“

Keď ju Margo vtisla do dverí, mala chuť sa otočiť na päte, kľaknúť si vedľa nej, objať ju okolo nôh a prosiť ju, aby ju tam nenechávala. Žalúdok jej urobil salto a bála sa, že sa tu pred všetkými povracia. Pohľadom prebehla po všetkých, čo sedeli na stoličkách v miestnosti. Niektorých poznala len z videnia, boli z toho istého mesta. A práve oni na ňu zazerali, akoby za toto všetko mohla ona.

Keď v tom dave zbadala Andrewa, ktorý na ňu takmer zbesilo mával rukou, vydýchla od úľavy. Sklonila hlavu a prešla popri stene, želajúc si, aby s ňou mohla splynúť.

Dobre vedela, čo znamenali tie pohľady a prečo na ňu zazerali.

Schytila voľnú stoličku z vedľajšieho radu a presunula ju vedľa neho. Posadila sa a zhlboka sa nadýchla. Chcela odtiaľto utiecť a niekde sa zahrabať. Celé to bola jedna veľká chyba.

„Dievča, ja som si myslel, že to neprežijete,“ zasmial sa. „Som rád, že si v poriadku.“

Otočila sa k nemu a uškrnula sa. „Radšej by som bola mŕtva.“

„Ale to snáď nie. Čo som počul, vyfasovala si v pohode rodinu.“ Keď ho Ellie takmer zabila pohľadom, dodal: „Myslím tým, že vyššie postavenú. Chápeš, nie? Pracujú v Babylone, to je super.“

„To je posledná vec, ktorá by ma na rodine zaujímala. Chcem ísť domov.“

„Keby nebolo tvojho otca, mohli sme byť doma,“ ozvalo sa spoza ich chrbta  a obaja sa prekvapene otočili za dievčenským hlasom. Pre Ellie bol neznámy a rovnako aj jej nositeľka. „Čo tu robil pred piatimi rokmi, keď si tu bola s ním? Určite to všetko bolo plánované a môže za to!“

Tie slová jej vyrazili dych a mala čo robiť, aby prinútila svoje pľúca opäť fungovať. Cítila, ako sa jej do líc nahrnula červeň. Bola si stopercentne istá, že presun do Zibili nebol súčasť rokovania, ktorého sa zúčastnil jej otec. Všetko to bolo za účelom pomoci. Finančnej, hospodárskej... nepamätala si to.

„Nevieš o tom nič.“

Premerala si dievča a rozmýšľala, odkiaľ by ju mohla poznať. Nevedela si ju zaradiť. Mala krátke blond vlasy, svetlé oči aj pokožku. Nebola ničím výnimočná, ľahko prehliadnuteľná v dave.

„Ty snáď áno? Alebo to tvoj otecko riešil poza tvoj chrbát?“ Osoby vedľa nej sa zasmiali a pridali sa k civeniu na ňu. V miestnosti nastalo postupne ticho a pozornosť sa upriamila na nich.

„Toto by nedovolil nikdy,“ vyhlásila a otočila sa. Mala len jedny nervy a tie si nemienila minúť teraz. Nepoznala ju a jej názor ju netrápil.

Možno trochu. Verila otcovi a on by nikdy nedovolil, aby sa ľudia z Ligawe ocitli tu. Nedobrovoľne. Aj tak tieto slová spôsobili neistotu a bola si istá, že ju to bude trápiť ešte niekoľko dní.

„Ako to zvládaš?“ spýtal sa Andrew a ona len mykla plecami. Nezvládala to.

„Žijem.“

„Vieš, kde je Eddie alebo Elias?“

„O Eliasovi netuším, no Eddie je u priateľa dievčaťa, u ktorého som v rodine.“ V duchu si pripomenula, že musí požiadať Margo, aby jej pomohla sa s ním stretnúť.

„A čo Jesse? Stretla si sa s ním?“ spýtal sa a ona len nesúhlasne pokrútila hlavou. Netúžila po jeho prítomnosti. Mala strach o členov svojej rodiny a to jej zamestnávalo myseľ natoľko, že naňho poriadne ani nepomyslela.

„Prečo?“

Pozrel sa niekde pred seba a rozhodil rukou. „On o tomto vedel! Už dlho. Priznal sa mi po ceste tu. Vraj sa ťa snažil prehovoriť o odchode, lebo vedel, ako ťažko to budeš zvládať.“

Jej mozog začal pracovať na plné obrátky. Nútil ju do odchodu, lebo vedel, že jeho matka je chorá a aj tak sa tu ocitne. Hovoril o zabezpečí a teraz skončil v rodine ministra. To taktiež nemohla byť náhoda. Od prekvapenia vydýchla. Tušila, že vedel viac, no až takto? Ak ju skutočne miloval, prečo jej to nepovedal?

Keby to bola vedela, mala by dve možnosti. Vzala by Eddieho a Eliasa a ušli by, aby ich tu nemohli odvliecť. Druhá bola tá, že by s ním šla. Bola by s bratmi, hlavne by vedela, kde je Elias. Lenže ona by si aj tak vybrala prvú možnosť. Urobila by všetko pre to, aby zachránila matku.

„Prepáč,“ šepol Andrew.

„Vďaka, že si mi to povedal.“

„Keby mi to povedal skôr, určite by som ťa informoval a na sto percent by som robil všetko pre to, aby som tu nešiel.“ Vytočene si založil ruky na hrudi. Hovoril jej z duše.

Zaprisahala sa, že ak stretne Jesseho, ublíži mu. Bolo jej jedno ako, niečo vymyslí. Zamlčal jej tak dôležitú informáciu! Všetko mohlo byť inak! Prekliaty Jesse!

Do miestnosti vstúpil mladý muž a zatvoril za sebou dvere. V miestnosti zavládlo ticho a všetci mu venovali pozornosť. Mal oblečené čierne nohavice, topánky a sivú košeľu s bielou kravatou. Krátke hnedé vlasy mal sčesané na jednu stranu, svetlomodrými očami prechádzal po všetkých ľuďoch. Potom sa usmial. Bol jej povedomý.

„Dovoľte mi, aby som sa vám opäť predstavil. Volám sa Alexander Zimmer. Mnohí si ma možno pamätáte zo včerajška.“ Samozrejme, to bol on, kto sa k ním prihovoril, keď boli všetci vo veľkej hale. „Dnes sme tu preto, aby som vám povedal viac informácii o Zibile a o tom, čo vás nasledujúce dni čaká.“ Otočil sa k bielej stene s nejakým čiernym zariadením v ruke. Počula kliknutie a na stene sa objavilo svetlomodré svetlo. Takmer hneď vybledlo a namiesto toho zbadala mapu sveta. Dva obrovské kontinenty od seba oddeľoval oceán. Červené svetlo behalo okolo Zibilu.

„Toto je Zibil, ten je rozdelený na niekoľko častí.“ Obraz sa priblížil k nemu. Kontinent rozdeľovalo niekoľko čiar. Keď tu bola, otec jej hovoril to rozdelenie, no nevenovala tomu toľko pozornosti. Nevedela, že jedného dňa to bude potrebovať.

Zibil vyzeral ako trojuholník, ktorého najväčšia časť bola vertikálna a špic smeroval doľava, k Ligawe. Práve v tom cípe sa nachádzalo Apollo. Krajina nebola rozdelená presne na polovicu, hoci ju označovali za sever a juh. Sever bol menší, juh väčší a dlhší. Obe časti mali svoje kraje.

Sever sa delil na dve, hlavne priemyselné časti. Keďže väčšinu povrchu tvorili pohoria s náleziskami vzácnych kovov, železa, ropy a zemného plynu. Taktiež sa tam nachádzalo mnoho jazier a riek, ktoré boli využívané na získanie energie. Tri južné časti, Psario 1, Psario 2 Psario 3 sa sústredili na poľnohospodárstvo, produkciu plodín a jej spracovanie.

Každá časť mala svoje vlastné spravovanie, no všetkých päť krajov podliehalo Apollu, kde bola sústredená vláda celého Zibilu. Táto vláda sídlila práve v Babylone, v najvyššej časti. Akoby chceli odtiaľ dohliadať na všetkých.

Ten, čo o tom rozprával, to zbytočne naťahoval. Na čo im bolo vedieť, ako sa volá krajské mesto? Prečo by mali poznať, aké plodiny rastú na Zibile? Zostanú tu len pár dní, na tie informácie aj tak zabudnú alebo zostanú nevyužité.

 „Určite ste si všimli veľkú budovu v centre mesta. Volá sa Babylon a sú tam umiestnené všetky inštitúcie a ministerstvá. Ak by ste čokoľvek potrebovali, nájdete to tam alebo v tesnej blízkosti.“

„To je síce super, ale na čo nám to bude? Nikto tu nemá svoju rodinu a čoskoro sa vrátime domov,“ ozvalo sa vedľa nej. Musela si zahryznúť do pery z vnútornej strany, aby sa nezačala smiať. To bol proste Andrew, povedal nahlas všetko, čo si myslel a nezaujímalo ho to, že na to nie je vhodná chvíľa. Občas by sa mu ale zišiel filter medzi mozgom a ústami.

„Počas pobytu u nás sa vám to môže zísť. Sú to základné informácie, rovnako sa deti v našich školách učia o Ligawe.“

„My školy nemáme.“

„Áno, to viem. Nasledujúce dni však budete chodiť do tých našich. Pedagógovia zo Zibilu sa vám budú venovať a naučia čítať a písať...“

„To snáď nie je pravda!“ takmer vykríkol. „Myslíte si, že sme neandertálci? Mnohí z nás písať a čítať vedia. Nie sme žiadni domorodci, tak sa k nám tak prestaňte správať.“

Videla, že sa od zlosti chvel. Ruka sa mu triasla, preto ju zovrel do päste. Bol to jeho názor, ktorý vlastne vyjadril za všetkých. Ona to cítila rovnako. Necítila z toho žiadnu pomoc. Práve naopak, toto by pre mnohých mladých ľudí bolo utrpenie. Zažila, čo to je učiť sa niečo.

„To by som si nikdy nedovolil tvrdiť. Môže vám to len pomôcť. Ak by ste teraz dovolili, presunuli by sme sa k prerozdeleniu do tried,“ zmenil rýchlo tému a tým obral Andrewa o ďalšiu možnosť hovoriť. Otočil sa k triede a ani sa naňho nepozrel.

Andrew venoval Ellie zamračený pohľad, no ona len povzbudivo prikývla. Bola rada, že sa ozval aspoň niekto. Ostatní boli ticho, maximálne si niečo šepkali. Oni dvaja stihli za tento deň vzbudiť dosť pozornosti na to, aby držali ústa zatvorené po zvyšok času, čo museli stráviť v miestnosti na stoličke.

Čas si krátila rozmýšľaním o Jessem. Netušila, kedy sa z neho stal taký tajnostkár. Premýšľala, ako by dokázala zamedziť presunu na tento svet. Dúfala, že všetko to bude trvať krátko. Rýchlo nájdu liek, podajú ho chorým a ich premiestnia späť domov. Jej matka bude zdravá a budú opäť rodina. Síce nekompletná, ale nepríde o poslednú osobu, ktorú milovala celý život.

Predstavovanie týchto vecí bolo tak krásne, až prestala vnímať realitu. Realitu, v ktorej im dnes nehovorili o žiadnom lieku, nespomenuli návrat domov, nepovedali nič užitočné. Pri tom uvedomení jej takmer prišlo zle.

Všetkých, ktorí boli v miestnosti, rozdelili na dve skupiny. Skončila v tej, kde bol aj Andrew, za čo bola nesmierne vďačná. To bolo na dnes dosť a keď sa pozrela na hodiny, nemohla uveriť, že už bolo dávno po obede. Začali o deviatej a čas ubehol naozaj rýchlo.

Vyšla z budovy spolu so svojim kamarátom. Škola sa nachádzala v meste, v ktorom sa absolútne nevyznala. Margo sa ponúkla, že ju odtiaľ vyzdvihne, ale až keď skončí škola jej. Čo bol pred niekoľkými minútami. Myslela, že ju tu bude čakať.

„Páni, toto ešte bude zážitok. Ja to tu neprežijem. Prisahám, že ak sa mi naskytne možnosť to tu zrovnať so zemou, urobím to s úsmevom na tvári a bez výčitiek svedomia. Nechcem ísť domov o nič menej než ty. Toto je choré,“ povedal a ukázal na budovu za sebou. „A stavím sa, že kým prídem k rodine, kde bývam, tak sa tu stratím. Dostal som pokyny ako sa tam dostať. Mám dokonca mapku!“

Zasmiala sa a potom mykla plecom. „Budeme to tu musieť prežiť.“

„Ja viem. Zvládneme to. Len som sklamaní z toho, že nebrali všetkých zdravých ľudí. Dúfam, že moja rodina bude doma v poriadku.“

„Ja tiež,“ povedala a odvrátila zrak, aby nevidel, ako sa jej zaleskli oči. Pomaly sa zmierovala s tým, že keď príde, matku už doma nenájde. Nebude ju môcť objať a povedať ako ju má rada, už ju nenaučí nič.

„Je mi to ľúto.“ Andrew ju objal okolo pliec a privinul k sebe. Rukou jej prešiel po chrbte. „Stále tu budeš mať svojich bratov, mňa a Jesseho.“

„Ďakujem. Ale tú poslednú osobu už nikdy v živote nechcem vidieť,“ potiahla nosom a zatvorila oči. Aspoň na chvíľu cítila istotu.

„Zrejme sa tomu nevyhneš.“ Odstúpil o krok od nej. Nechápavo sa naňho pozrela a on kývol hlavou do boku. Keď tam otočila tvár, zbadala Jesseho, ako kráčal práve k nej. Niekoľko metrov za ním bola Margo a držala sa ruky s nejakým chalanom, pravdepodobne jej priateľom, Jeremym. Scéna ako z filmu.

Pristúpil k nej a objal ju tak pevne, až nemohla dýchať. „Ellie! Tak som sa o teba bál! Som rád, že si v poriadku! Myslel som si, že si si vážne ublížila! Také blbosti už nerob.“ Sklonil sa k nej, aby jej dal bozk. Okamžite uhla hlavou a ruky mu položila na hruď. Zatlačila a snažila sa vymaniť z jeho zovretia. Jeho pery jej dopadli na líce. Prišlo jej to nechutné a silené. Nechcela, aby sa jej dotýkal. Nie po tom všetkom.

„Čo sa deje?“

„Dobre vieš, čo sa deje!“ štekla a striasla jeho ruku, ktorá sa snažila chytiť tú jej. Tváril sa nechápavo a narúšal jej osobný priestor.

Zbadala, že Margo stála vedľa nich a Andrew zamrmlal niečo v zmysle toto bude zaujímavé.

„Naozaj netuším, láska.“

„Ešte raz ma tak oslovíš a ublížim ti.“

„Čo som urobil?“

„Vedel si o odchode a nič si mi nepovedal!“ Emócie sa u nej menili ako na bežiacom páse. Najskôr jej bolo ľúto, že sa jej s tým nezdôveril. Bola z toho sklamaná. Neveril jej? Bolesť sa miešala s hnevom a so sklamaním. Jej duša trpela. Milovala ho tak veľmi, až kvôli tomu už urobila zopár hlúpostí. No teraz cítila medzi nimi obrovskú priepasť. Už teraz si bola vedomá toho, že mu to nikdy neodpustí. „Obral si ma o posledné dni s matkou. Netuším, kde je Elias.“

„Hovoril som ti, aby si šla so mnou. Snažil som sa ti to naznačiť, no ty si to ignorovala.“ Ak to malo slúžiť ako obrana, tak zlyhal na plnej čiare.

„Nechápala som, ako si mi mohol niečo také vôbec navrhnúť.“

„Bolo to pre tvoje dobro.“ Ústa sa jej od údivu otvorili a nadvihla obočie. Ako toto mohol myslieť vážne? Pre jej dobro?

„Prosím?“

„Nemusela by si utekať a bola by si s bratmi a so mnou spolu. Sú tu aj moji rodičia, postarali by sme sa o vás. Teraz sa aspoň vyhneš chorobe a všetkému utrpeniu. Viem, čo si si prežila, keď ti zomrel otec. To, že si tu, ťa ušetrí utrpenia, ktoré by si prežívala, keď by si vedela vidieť tvoju mamu zomierať!“

Neverila, že to vypustil z úst. Skôr než si stihla premyslieť čo spraví, zareagovala tak, ako by to po normálnom uvažovaní  neurobila nikdy.

Ruka vystrelila k jeho lícu. Udrela ho dostatočne silno na to, aby to cítila aj ona. Bolesť jej vystrelila od dlane, cez zápästie až do kosti na ruke. Dala do toho všetko. Ublížil jej, hoci nie fyzicky. Už pre ňu neznamenal nič. Niekde za sebou započula prekvapené oh.

A to, čo povedal, ju úplne zlomilo a zasiahlo jej srdce. Keby mohla, nestrelila by mu facku, ale rovno ho na niečo nabodla. Niekoľkokrát. Už nebol ten chlapec, z ktorého sa jej rozbúchalo srdce a podlamovali kolená.

Využila jeho prekvapenie a otočila sa od neho. Nemohol ju vidieť, ešte stále si šúchal zasiahnuté miesto. Zamierila priamo k ľuďom, ktorí stáli o niekoľko centimetrov ďalej.

Prekvapila ju osoba, ktorá sa k ním pridala. Takmer sa rozbehla a skočila mu priamo do náruče.

„Neviem, čo urobil, ale ak ti ublížil, som na teba pyšný.“ Pevne zovrela ruky okolo ramien svojho brata. Hlavu si položila na jeho plece a od úľavy vydýchla. Zatvorila oči a cítila, ako sa jej začali rinúť slzy z očí.

„Myslím, že ma to bolelo viac.“ Nemyslela to tak, že ju bolela ruka. Bolesť cítila hlavne v srdci. To, čo bolo medzi nimi, sa už nikdy nebude dať zachrániť. Neveril jej, podcenil ju, klamal jej, nútil ju do odchodu  a nepovedal pravdu. Mrzela ju hlavne nedôvera. Ako by mali fungovať vo vzťahu bez nej? Ona mu verila.

„Už bude dobre. Nie sme od seba tak ďaleko a naše rodiny sa poznajú.“ Hladil ju po vlasoch a snažil sa ju upokojiť. Ako však mohla zabrániť vzlykom a chveniu? Ak by to držala v sebe, asi by explodovala. „Máme jeden druhého a Eliasa nájdeme. Budeme v poriadku.“

„Ale mama...“

„Šššš,“ prerušil ju.

Vedela, že jej matke zostáva len päť dní. Už teraz mohla s istotou tvrdiť, že Zibil dovtedy nestihne vytvoriť látku, ktorá by 10S liečila, nieto im ju podať, aby ich vyliečili.

„Ona umrie... Bez nás... Sama.“

„Viem. Nájdeme Eliasa a všetko bude dobré. To zvládneme.“

Necítila sa tak. Bola zlomená, jej vnútro bolo roztrieštené na milión kúskov. Bolesť sa miešala s neistotou. Kam pôjdu? Čo budú robiť? Vrátia sa domov a budú sa snažiť žiť ako doteraz? Bolo skoro na paniku, no myslela na všetko.

Autor: MillieFarglot (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ďaleko od domova 6.: