Ďaleko od domova 8. • OurStories.cz ~ naše povídky

Pochybnosti a veľa nezodpovedaných otázok.

25.02.2017 (12:00) • MillieFarglot • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 517×

Bola stratená vo svojich myšlienkach po tom, ako Declan odišiel. Len sedela bez pohybu a pohľad mala upriamený na dvere. Prišiel len na kontrolu, aby sa s ňou zvítal a dal ponuku. A ona mu na to nevedela odpovedať. Zostať na Zibile sa priečilo s jej túžbou, aby sa vrátila domov.

No ma druhej strane vedela, že návrat bude ťažký. Sakra ťažký.

Nemala však záruku, že to Declan myslí vážne. Ako by mohol zabezpečiť svoje deti a ich? Prečo by to robil? Nenašla normálne vysvetlenie.

„Si v poriadku?" Opýtal sa jej Daniel a pri tom, ako sa jej dotkol, ňou trhlo. Úplne zabudla, kde sa ešte stále nachádzala.

Ako odpoveď len prikývla na súhlas a pobrala sa do postele. Predtým sa ale uistila, že návšteva jej brata stále platí a že Margo už dotelefonovala.

Margo bola ráno ako naspídovaná veverička. Poskakovala, spievala si a mala dobrú náladu. Bodaj by nie, keď sa stretne po niekoľkých rokoch so sestrou. Musela sa na to tešiť oveľa viac ako Ellie, ktorá bratov nevidela len pár hodín.

Samozrejme, Ellie bola šťastím bez seba, že obaja jej bratia sú v poriadku. No aj tak vstala bez úsmevu, cítila sa hrozne.

Takmer celú noc ju prenasledoval rozhovor s pánom Hertfordom. Netušila, prečo by mala zostať na tomto kontinente. Nemala žiadnu záruku toho, že by tu mala strechu nad hlavou. Tomu mužovi neverila. Jediné, po čom túžila, bol návrat domov.

Namiesto toho, aby bola stále ticho, sa ho mohla opýtať na situáciu doma. No bola tak zaskočená, že z nej nevyšlo ani jedno slovo.

„Keď prídem z práce, pôjdem s tebou do detského domova. Margo je dnes dlhšie v škole, takže sa tu budeš musieť dostať sama.“ Nasledovalo vysvetlenie, kde sa nachádzajú zastávky a ako sa dostať do tohto bytu. Ellie sa snažila Daniela vnímať, no jej mozog ešte nebol dostatočne prebudený. Ani po tom, keď sama seba v mysli okríkla, že to sú dôležité informácie, ktoré keď si nezapamätá, bude stratená. Nakoniec si to všetko zapísala.

„To zvládnem,“ odvetila s úsmevom. „Ďakujem.“

Ellie si myslela, že to s ňu v škole sekne. Naučiť teenagerov, ktorí mali osemnásť rokov a viac písať chcelo odvahu. Ona to už našťastie poznala, no aj tak mala chuť prebodnúť toho muža ceruzkou, ktorú zvierala v ruke. Vysvetľoval im to, akoby boli mentálne zaostalí a nechápali ničomu. Taktiež mala pocit, že nevie ako im to vysvetliť, tak sa jej to zdalo komické a zároveň trápne. Akoby nikdy v živote nič nevysvetľoval.

V duchu preklínala ten deň, keď sa tu dostali. Niežeby robili niečo zmysluplné, ako napríklad pomáhať ohľadom vecí, ktoré sa týkali ich kontinentu. Pomôcť, nech sa to už týkalo hocičoho. Kto z nich využije tieto znalosti v budúcnosti? Pochybovala, že vôbec niekto. Vyrastali inak, bez školy. Nebola potrebná, rodičia ich pripravili na život oveľa lepšie.

„Ja tu zahyniem,“ povzdychol si Andrew vedľa nej.

„Len si predstavuj, ako ho zabodneš tou ceruzkou. Pomáha to,“ odvetila.

„A nemôžem to aj vykonať? Myslím, že by nám väčšina poďakovala.“

Ticho sa zasmiala. Potichu trpeli až do obeda. Bola prekvapená, že im v rámci vyučovania dopriali niekoľko minút na jedlo, ktoré im dokonca aj zabezpečili.

Od Andrewa sa ani nepohla. Bála sa, že ak sa stratí sama, už nikdy nenájde cestu z tohto labyrintu. Bude jej trvať dlho, kým si tu na to zvykne. Jej orientačný zmysel nestál za nič. No nebude tam dlho, tak si na to zvyknúť nemusela.

„Ešte jednu hodinu... ja to tu neprežijem, Ellie. Je jedna vec, aby nás tu odviedli. Ale učiť písať a čítať? Koľko mám rokov, sedem?“ sťažoval sa, kým krájal príborovým nožíkom mäso. Jedlo jej tu chutilo, bola to zmena v porovnaní s tým, čo varila doma ona. Alebo jej matka. Mali tu iné koreniny, výrazné. Chutné. Kuracie mäso s ryžou chutilo proste inak a jej to naozaj chutilo.

„Nesťažuj sa, dobre? Ja viem aj písať, aj čítať.“

Pozrel sa na ňu a nadvihol obočie. „Dobre. Pre teba to musí byť naozaj nuda.“

Práve naopak, bola to zábava. Skutočne sa zabávala na tom mužovi, Alexovi, ak si dobre pamätala jeho meno, ako sa im to snažil vysvetliť. Pristupoval k ním ako k malým deťom. Ako na to mali reagovať?

Trhane sa nadýchla, keď neďaleko miesta, kde sedeli, zbadala Jesseho. Vyzeral bezstarostne, usmieval sa a s niekým sa rozprával. Nevšimol si ju, preto ho mohla po očku sledovať.

Kde sa podel jej Jesse? Prečo ho zrazu zaujímal len Zibil? Nezaujímal sa o to, ako sa ctila ona, proste bol rád. A ona neľutovala, že jeho sánku zoznámila so svojou dlaňou.

No bolo jej to ľúto.

„Kašli naňho, je to debil. Uvedomí si, čo spravil a príde po odpustenie s chvostom medzi nohami,“ pripomenul sa Andrew a zamával jej nožíkom pred očami, aby upútal jej pozornosť.

„Len sa prejavil. Škoda, že som o tom nevedela skôr.“

„Proste sa naňho ani nepozeraj. Včerajšia facka stačila, nie?“ Nestačila, najradšej by ho umlátila k smrti. Bolo ťažké nemyslieť naňho, keď s ním strávila toľko času. Uvedomovala si, že bude musieť zabudnúť rovno na dve osoby vo svojom živote, ktoré milovala. Jesse jej to ale výrazne uľahčil, hoci jej jeho prítomnosť bude pripomínať tie časy, keď bola doňho bezhlavo zamilovaná.

Posledná hodina v škole jej ubehla rýchlo, znovu sa venovali čítaniu, ktoré jej nerobilo problém. Ani nevedela ako, ocitla sa na zastávke pred školou. Andrew odišiel posledným spojom a Ellie sa cítila stratená. Obzerala sa okolo seba, no nikto tu nebol. Keby tak stretla Eddieho, ten by ju vedel utešiť.

Daniel jej ale určite zabudol povedať, z ktorej zastávky jej vlastne pôjde autobus. Jedna bola na jednej strane, druhá oproti. Nevedela si vybaviť, odkiaľ vlastne prišla. Vždy chodila s Margo autom. Povzdychla si. Rozhodla sa, že počká na niekoho, kto tu príde a opýta sa.

Ani si nestihla sadnúť na lavičku a objavila sa pri nej osoba.

„Ty si Eleonor, však?“ opýtal sa jej mužský hlas. Bol to Alexander Zimmer. Učil ich a ako prvý ich privítal, keď sa tu ocitli.

Prikývla na súhlas. Určite si ju pamätal z tej trápnej prvej hodiny, kedy sa predstavovali. Povedala svoje meno, na chvíľu zavládlo ticho, potom si všetci začali niečo šepkať. Dokonca aj na jeho tvári videla záblesk prekvapenia, no šikovne skryl svoje pocity. Chcela vedieť, aký má aj on problém.

Naozaj bol jej otec zapletený do tohto diania? Ale ako mohol, vedela, čo robil. Zamlčal jej niečo?

„Chvíľu som ťa pozoroval. Nevieš, ako sa dostať domov?“ spýtal sa s úsmevom. Nevedela, či ju vytáčalo skôr to, že sa ich snažil niečo naučiť akoby mali do päť rokov, alebo to, že si z nej robil teraz srandu.

„Neviem sa tu zorientovať.“

Prikývol na súhlas. Mohla vidieť, ako sa snažil tváriť vážne, no cukalo mu kútikmi úst. „Pôjdeš na druhú stranu, nastúpiš na autobus číslo tridsať. Vystúpiš až na konečnej. Potom zostaneš na tom mieste, kde si vystúpila a následne pôjdeš na autobus číslo dvestojeden.“

Nadvihla obočie. Mala pocit, že si z nej len strieľa a hovorí čísla z brucha. No zdalo sa, že naozaj vie, ako sa tam dostať. Tridsať a dvesto jeden jej bolo povedomé. Hneď si spomenula, že keď nastúpi na ten druhý autobus, vystúpi o dve zastávky ďalej.

„Ďakujem. Ale ako to vieš?“ Nehovorila, v ktorej rodine sa nachádza, alebo kam sa má dostať. Rozmýšľala, odkiaľ dopekla môže mať také informácie. To vie o všetkých, kde sa nachádzajú a pozná Apollo naspamäť? Neprišiel jej ako taký typ človeka. Pôsobil na ňu skôr bezstarostne, robil si svoju prácu a viac ho nezaujímalo. Alebo sa mýlila...

„Ako to vieš?“ opýtala sa znova a otočila sa k nemu.

„Daniel ma požiadal, aby som na teba dohliadol,“ vzdychol nakoniec.

„Aha.“ Cítila sa ako pes na reťazi. Všade, kde sa pohla, bola sledovaná. Pod dohľadom. Daniel jej určite neveril, že by sa dostala sama na miesto, kde bývala.

„Takže sa s ním poznáš,“ povedala. Nebola to otázka, len vyslovenie faktu, ktorý jej došiel. A Alexander jej hneď odpovedal.

„Áno, chodili sme spolu do školy, pracovali sme spolu a sem-tam spolu zájdeme na pivo,“ odvetil s tichým smiechom. „Idem tým istým smerom ako bývaš, môžem ťa zviesť. Ver mi, nechceš sa tu stratiť.“

S takouto možnosťou teda nepočítala. Na jednej strane ho absolútne nepoznala a mohol si všetko vymyslieť, Daniel jej ho nepsomenul, no mal pravdu – stratiť sa tam nechcela. Keď mu chcela odpovedať, dodal:

„Zrejme veľmi ľuďom neveríš, no skutočne nemám žiadne iné úmysly.“

„Čuduješ sa?“

Nesúhlasne pokrútil hlavou a povzdychol si. „Vôbec.“

„Prečo všetci stíchli, keď si sa predstavila?“ spýtal sa a ona len potriasla hlavou. Muselo sa jej to len zdať. Bola to prvá otázka, ktorú sa jej opýtal, keď nastúpila k nemu do auta. Mohlo to byť všetko iné, no on si vybral práve toto.

„Neviem.“ Ani sa k nemu neotočila. Pozerala sa na okolité budovy, okolo ktorých prechádzali. Všetky boli tak vysoké a postavené jedna vedľa druhej. Okolo cesty sa nachádzali stromy a zeleň. Keby tam neboli, zrejme by to vyzeralo ako v betónovej džungli. Musela priznať, že sa jej tam celkom páčilo.

„Tvoj otec tu bol, však? Pred niekoľkými rokmi. Nie je to kvôli tomu?“ vyzvedal ďalej.

„Je to možné.“ Vzhľadom na to, že v škole zareagoval rovnako ako všetci, netušila, prečo sa na to pýta a nepovie, čo vie.

„Započul som niečo... vraj spolupracoval na tomto projekte. Je to pravda?“ Projekte? Na tom, že Zibil pomôže? Vtedy to nemal ako vedieť.

„To bolo dávno. Choroba sa predsa vyskytla len posledný mesiac. On umrel pred dvoma týždňami. Nemal ako. Ľudia sú veľmi domýšľaví...“

„To viem, preto mi to prišlo zvláštne.“

Jej bolo zvláštne všetko. To, že tu vôbec bola a že sa o tom rozprávajú.

„Ako dlho budeme chodiť do školy?“ spýtala sa ho, aby zmenila tému. Nechcela myslieť na svojho otca.

„Kým sa nevrátite domov. Naozaj netuším, koľko to bude trvať. Všimol som si, že niektorí z vás už vedia aj čítať, aj písať. Zrejme budeme musieť vymyslieť pre vás niečo iné. Nepočítali sme s tým.“

„Takže ste si mysleli, že sme niekde za opicami? To si o nás myslia všetci? Ďakujem pekne!“ Založila si ruky na hrudi a pozrela naňho so zvrašteným čelom. Zamračila sa a neveriacky pokrútila hlavou.

„To nie. Zibil a Ligawe neboli veľmi v kontakte. To, čo sme o vás vedeli... nebol zrejme dostatok. Hoci tu tvoj otec strávil nejaký čas, bol gramotný, inteligentný a vzdelaný. Aspoň Zibilčanom to tak prišlo. No vedeli sme len toľko, že sa u vás nekladie dôraz na vzdelanie, nemáte školy. Tak sme si kopec vecí domysleli. Až potom, keď vypukla epidémia, alebo rovno pandémia, sa k nám dostali nové informácie.“

„Vieme existovať aj bez toho.“

„V Zibile to je nevyhnutnosť. Už malé deti sa učia to, čo sa vy teraz v škole. Ale ak mám povedať pravdu, o vyučovaní toho veľa neviem. Vyštudoval som niečo úplne iné. Nie je to nič osobné a ani to nemyslím v zlom, no k vám treba iný prístup. Nesúhlasím veľmi s tým, čo sa učíte a budete učiť, no s tým ja žiaľ veľa nespravím.“

Samozrejme, hneď si spomenula, čo jej vravel o tom, ako bol s Danielom spolužiak a pracovali spolu. Chcela sa spýtať na toľko vecí: kde predtým a pracoval a čo urobil, keď sa ocitol v škole ako učiteľ a hlavne na svojho otca. Chcela vedieť všetko, čo aj on. Týkalo sa jej to.

„Rád by som sa s tebou o tom všetkom ešte porozprával, no už sme na mieste a ja sa trocha ponáhľam.“ Pousmial sa. Uvedomila si, že auto pomaly zastalo na kraji cesty. „Potrebuješ už prejsť na druhú stranu.“

Prikývla. „Ďakujem. A dovidenia.“

„Nevykaj mi mimo školy, som Alex. Potom sa cítim ako vykopávka a ešte sa tak necítim.“ Podali si ruky a hneď vystúpila.

Sedela za kuchynským stolom a popíjala už studený čaj, keď konečne prišiel Daniel. Tešila sa ako malé dieťa. Nevedela si predstaviť, čo to muselo byť pre Eliasa. Nepoznal tam nikoho. Musel byť tak vystrašený a zmätený.

„Trafila si,“ poznamenal s priblbým úsmevom.

„Keď si mi najal opatrovateľku.“

„Videl som, ako si ma vnímala ráno. Bolo to pre tvoje dobro, keby si sa tu stratila, bol by problém ťa nájsť.“ Zareagovala na to len pretočením očami. „Idem rýchlo do sprchy a potom pôjdeme.“

Vošiel do svojej izby a zavrel za sebou dvere. Ellie ho celý čas sledovala. Biela košeľa, tmavé džínsy a sivomodré sako mu tak pristali. No pridali mu na rokoch. Keď bol takto oblečený, tipovala by mu približne toľko rokov, ako mohol mať jeho otec. Znovu prešiel okolo nej, tentokrát vošiel do kúpeľne.

Lakťami sa oprela o stôl a bradu si podoprela rukami. Neustále rozmýšľala nad tou konverzáciou s Alexom o jej otcovi. Mala z toho zlý pocit. Žeby sa niečo takéto plánovalo už dávnejšie a on o tom vedel? Na rozdiel od Jesseho, otec jej veril a bola si istá, že by ich na to pripravil. Alebo by si to šetril až na koniec, no nepočítal s chorobou a skôr, ako stihol niečo spraviť, sa pobral na druhý svet?

Keby to aj bola pravda, pochybovala by o tom. Jej otec bol zarytý Ligawčan a chcel pre ten kraj len to najlepšie.

Myslela si, že čumí niekde na stenu, no potom si uvedomila, že pohľadom doslova prebodáva Daniela. Stál vo dverách, okolo bokov mal len uterák. Oblečenie, ktoré mal vždy na sebe, skresľovalo jeho postavu. Ramená sa jej takto zdali mohutnejšie, alebo za to možno mohol jeho užší pás s rysujúcimi sa tehličkami na bruchu. Takmer omdlela. Jeho postava však bola oproti Jessemu menej objemnejšia.

Kvapky na jeho opálenej pokožke sa leskli vo svetle, ktoré naňho dopadalo cez okno. Zrazu jej bolo príliš horúco. Zahryzla si do pery.

O môj bože...

Zahanbene sklopila hlavu a cítila, ako sa jej do tváre nahrnula červeň. Ani sa naňho nepozrela. Nechcela vidieť jeho reakciu. Najradšej by sa zahrabala niekoľko metrov pod zem. Srdce jej bilo ako o život a mala pocit, že si musí ovievať rukou tvár, aby červeň čo najskôr zmizla.

„Môžeme ísť,“ oznámil jej, keď vyšiel oblečený von. Chvalabohu, keby sa tu ukázal čo i len bez trička, asi by po ňom niečo hodila.

Vyskočila na nohy a nasledovala ho do auta. Vyhýbala sa očnému kontaktu a odvracala od neho pohľad, lebo ešte stále cítila teplo v lícach.

Budova, kde sa nachádzal detský domov, sa nachádzala len kúsok od bytu. Daniel jej prikázal, nech si sadne na sedačky v chodbe, on sa zatiaľ pobral k niečomu, čo sa podobalo na recepciu. Sedela tam staršia žena s okuliarmi, ktorá ich sledovala už od chvíle, ako tam prišli.

Rozprával sa s ňou, niečo jej podal. Len sa na to pozrela a vrátila mu to. Žeby doklady? Nevenoval pozornosť len žene, no sem-tam sa pozrel aj na ňu. Akoby ju chcel kontrolovať, či neujde. Kam by šla? Nechala by sa tu aj pripútať a nenamietala by. Nie, ak by sa stretla s Eliasom.

Potom kývol hlavou, nech ide za ňou. Okamžite ho nasledovala. Kráčali za ženou.

„Elias je zlatíčko. Dnes už neplakal, no stále sa pýta na rodičov a zrejme súrodencov. Je prvý, ktorého tu niekto hľadá.“ Zrazu zastala a otočila sa priamo k Ellie. „Vy musíte byť jeho sestra, však? Ellie? Stále opakuje vaše meno.“

Zasmiala sa. „To áno.“

„Bude tu oňho dobre postarané, kým sa budete nachádzať na našom kontinente, tak sa oňho nemusíte báť. Môžete ho prísť kedykoľvek pozrieť. Návštevy sú dovolené do siedmej večer.“ Otvorila dvere a pokynula, aby vošli.

Ocitli sa vo veľkej miestnosti, ktorá bola plná hračiek. Bolo tam niekoľko detí. Okamžite však spoznala svojho brata.

„Elias,“ povedala a on sa okamžite otočil jej smerom. Pustil všetko, čo mal v ruke a v momente mal úsmev od ucha k uchu. Opatrne, aby nespadol, sa postavil a rozbehol k nej. Bol roztomilý.

„Eieee.“

Kľakla si na zem a chytila ho do náruče. On svoje drobné rúčky omotal okolo jej krku. Pritisla si ho k sebe a prisahala v duchu, že ho už nikdy neopustí.

Slzy jej zaplavili oči, až sa jej rozmazalo videnie. No mala pri sebe oboch súrodencov. Nemohla byť šťastnejšia.

Jednou rukou si zotrela slzy a pozrela na Daniela. Keby nebolo jeho, ešte stále by sa utápala v nevedomosti. Netušila, ako mu to všetko oplatí. Znamenalo to pre ňu veľa.

„Ďakujem,“ šepla, no vyznelo to ako vzlyk. Dnes šla z extrému do extrému. Najskôr sa pred ním zhodila na niekoľko storočí a teraz rozrevala od šťastia. Bolo jej to jedno. Bola šťastná.

Autor: MillieFarglot (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování