OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Deaf Love 1. kapitola

14.02.2011 (15:00) • RonnieCullen • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 580×

Ešte raz som sa pozrela do zrkadla a utekala dole za mojím bratom, ktorý netrpezlivo stepoval pred vchodovými dverami.

„No konečne! Nechápem, čo môže vám babám tak dlho trvať obliekanie!“ Pretočila som očami a inak som radšej bola ticho. Väčšinou, keď mi ráno hovorí, že sa pomaly obliekam a ja odpoviem, vedie to ku hádke. Aaron a ja sme boli nerozlučná dvojka. Nikdy nám naše hádky dlho nevydržali. Veď to ani neboli naozajstné hádky. Iba v mojej “reči“.

„No poďme! Moju malú sestričku odteraz uvidím v škole, kde chodím aj ja. Uvidíš zapáči sa ti tam. Teda škola ani tak nie, ale ľudia sú cool.“ Nasadila som výraz už-sa-na-to-teším a pohla sa za Aaronom.

Tento deň bol pre mňa veľkým dňom, keďže som nastupovala na strednú do druhého ročníka. Moju bývalú školu som opustila a prešla som na bratovu. Školu som neznášala. Nikto nemá rád ten ústav. Nasadla som do bratovho auta, a už sme leteli do školy. Keď sme zastavili a vystúpili z auta stihla som tak akurát zavrieť dvere, a už sme boli obklopení partiou môjho brata.

Z ničoho nič som bola na zemi. Povzdychla som si a chcela sa postaviť, ale vtedy som uvidela nejakú ruku a potom aj tvár chlapca. Niečo hovoril, ale keďže som mu nevidela na pery, vôbec som netušila o čo ide. Bol veľmi pekný. Keď dohovoril, usmial sa na mňa, a pri jeho úsmeve sa mu vytvorili jamky v lícach. A mal krásne modré oči.

„Haló! Si hluchá? Ja sa ti tu ospravedlňujem, ale fakt si tu nemala čo robiť! Ja som ti vravel, že máš uhnúť!“ Sústredila som sa na jeho pery, aby som zistila, čo sa mi snaží povedať, ale on sa ako nárokom vždy otáčal. „Ja viem, že moje pery sú zaujímavé, ale nemusíš ich skúmať.“ Začal sa chechtať a ja som sa začervenala. Radšej som ešte zakývala Aaronovi a bežala som na hodinu, ktorú som mala zapísanú na papieriku aj s plánom školy.

Keď som došla na prvú hodinu, ktorú som mala mať, čo bola matematika, všimla som si jednu príjemne vyzerajúcu brunetku, ktorá sedela vzadu. Vybrala som sa jej smerom, a keď som už stála pri lavici, usmiala som sa na ňu.

„Ahoj! Ja som Elizabeth, ale mám radšej Eli. Môžem si prisadnúť?“ Dievča nesmelo prikývlo a usmialo sa.

„Ja som Destiny. Jasné, že môžeš.“ Stoličku som odtiahla a prisadla som si. Zamyslela som sa, takže keď mi Destiny zamávala pred očami, strašne som sa zľakla.

„Čo sa deje?“ spýtala som sa jej a rýchlo sa poobzerala po triede. Vôbec som nevedela, ako prešla hodina. Všetci už skoro odišli.

Vstala som a Des ma nasledovala. Tentokrát som, ale nemala také šťastie a mali sme hodiny každá zvlášť. Bolo mi to zvláštne, keďže som nemala žiadne kamošky, ale s Des sme sa hneď spriatelili. Neverila som, že keď sa dozvie, že čo mám za “poruchu“ tak so mnou ostane. Preto som jej to zatiaľ ešte nepovedala.

Keď som sa dozvedela, že čo mám za hodinu, skoro ma raflo! Ja a telocvik? To predsa nejde dokopy. Telesná = nebezpečenstvo! Došla som do šatne, prezliekla som sa, a keď zazvonilo na hodinu, pomaličky som sa tam došuchtala. Poobzerala som sa a všimla som si toho chalana z rána. Nálada sa mi ešte viac “zlepšila“. Teraz som už bola presvedčená, že tento deň už horší nebude.

Telocvikár zahájil hodinu. „Tak a máme tu prírastok, ale zoznamovanie bude až po hodine, teraz dve kolá! Poďme!“ Vyzeral celkom milo. Bol mladý a nemusela som sa predstavovať, to bolo mňa plus, len to, že učí telocvik, pre mňa bolo mínus.

Rozbehla som sa a dávala veľký pozor, aby som nezakopla. Na moje prekvapenie to celkom šlo. Ani raz som nespadla. To už bolo niečo. Po behu nasledoval futbal. Rozdelil nás na dve tímy a mňa dal do tímu s chalanom z rána. Bol kapitán, a tak sme sa okolo neho zhrnuli a počúvali – teda v mojom prípade iba čítali z pier – kto čo bude robiť. Zdalo sa mi, že sa v tom vcelku vyznal. Bol presne ako môj brat a pravý opak mňa. Všetci horlivo prikyvovali, len ja som tam len stála ako drevo.

„Dobre! Poďme na to!“ rozkázal ten chalan a všetci sa rozutekali. Dobre, dobre to zvládneš! Opakovala som si v duchu. Veľmi som sa snažila nespadnúť, ale musela som dávať pozor aj na to, aby som na nikoho nespadla. Keď som nepadala a ani do nikoho nebúchala potešene som sa usmiala. A v tom som bola na zemi.

Dosť som si udrela hlavu a vybila dych. Pre ostrú bolesť na temene mojej hlavy som privrela viečka a snažila som sa na bolesť nemyslieť. Prebrala som sa až potom, keď mnou niekto zatriasol. Trošku som pootvorila oči a uvidela všetkých mojich spolužiakov a učiteľa ako pri mne postávajú a pozerajú sa na mňa. Učiteľ niečo vravel, a tak som sa zamerala na jeho pery. Aj keď mi to pri ostrej bolesti dalo veľa námahy.

„Si v poriadku? Elizabeth! No tak komunikuj so mnou! Je ti dobre?“ pýtal sa ma a na tvári sa mu usadil zhrozený výraz. Tak toto sa mu teda ešte určite nikdy nestalo. Ale ja nemôžem za to, že som taká nešika. Premýšľala som.

„Nebojte sa. Nič mi nie je. Len som trochu spadla. To sa mi stáva často. U mňa nič neobvyklé.“ Mierne som sa na ustarosteného učiteľa usmiala a chytila sa za hlavu. Na svojej ruke som pocítila niečo teplé a lepkavé. Super! To sa snáď môže stať len mne! Zasa tá sprostá krv! Fuuuj! Ako ju ja len neznášam!

„Kellan odniesol by si Elizabeth na ošetrovňu? Len pre prípad,“ uistil ma, keď si všimol, že otváram ústa. Tak som nemohla nič namietať. Len som sa bezvládne obzrela, kto ten Kellan je.

To nemôže byť pravda! Prečo on? Vôbec som nevedela prečo, ale tento chalan sa mi hneď na prvý pohľad nepáčil. No, vlastne bol pekný, ale hneď v prvý deň ma zvalil na zem, a to sa mi nepáčilo. Určite nie som ten typ dievčaťa, ktoré vrieska len preto, že ju niekto zvalí na zem, ale aj tak sa mi to nepáčilo! Nepripadalo mi to, ako správny spôsob vyjadriť radosť z toho, že je na škole nový človek! Prečo by sa aj mali tešiť? Veď som iba ďalší človek, ktorý nastúpil na strednú!

„Ja som Kellan! Ty budeš Elizabeth - tak ťa nazval učiteľ. No poď, odnesiem ťa tam.“ Chcela som namietať, že ja to zvládnem aj sama, ale len čo som sa trošku zaprela do nohy zabolela ma nielen ona, ale aj hlava, z ktorej mi ešte stále vytekal pramienok krvi.

Prečo mám takéto šťastie vždy len ja? Je to neskutočné! Veď som iba trošku spadla a hneď mám kopec zranení! Jemu by sa to určite nestalo!

„Eli.“ Kellan na mňa uprel zmätený pohľad. Nedošlo mu, o čom hovorím. „Som len Eli! Nie Elizabeth... Nemám to rada,“ vysvetlila som mu svoje myšlienkove pochody.

Podľa toho, že som mu trošku poskakovala v náručí a videla jeho úsmev mi došlo, že sa asi smeje. Jeho smiech musí byť krásny! Veď len jeho úsmev je nádherný! To ale nič nemení na tom, že je to nafúkaný blbec, ktorý určite musí mať všetko, čo chce! Všetci futbalisti sú blbci! Teda okrem môjho brata všetci!

Keď ma Kellan položil na posteľ na ošetrovni, začala som vnímať. Okolo mňa sa zhlukli dve postaršie ženy, ktoré sa hneď vypytovali na to, čo sa mi stalo. Ja som nemusela odpovedať, keďže som na to mala Kellana. Aspoň na niečo je dobrý! Ja som tam len ležala a cítila, ako mi lepia niečo na nohu.

Keď ma Kellan zobral zasa na ruky nechápavo som naňho pozrela. Veď mi ešte nič nespravili s hlavou!

„Čo si nepočúvala?“ spýtal sa Kellan. Ani si nevieš predstaviť, ako rada by som zasa niečo počula! Hocičo! Keď som zakrútila hlavou Kellan mi to vysvetlil: „Mám ťa odniesť do nemocnice. V školskej ošetrovni nemajú potrebné pomôcky či čo.“ Vyvalila som naňho oči a určite som ho tým poriadne pobavia, keďže som zasa nadskakovala v jeho náručí.

„Nie som ťažká? Môžem zísť a ísť sama.“ Zamračila som sa, pretože mi pripadalo blbé, že som na to neprišla skôr. Kellan len zakrútil hlavou a odpovedal mi: „Ty a ťažká? Veď aj pierko je ťažšie ako ty!“ Veľmi vtipné! To ste s mojím bratom dohodnutí či čo?

Určite muselo práve zazvoniť, pretože sa všetci vyhrnuli z tried a vrhali na mňa s Kellanom divné pohľady. Jeden som si všimla najviac. Bola to nejaká divná blondínka, ktorá nepozná nič iné iba handry, make-up a samé zbytočné veci. To som zistila na prvý pohľad. Ona ma prepaľovala dosť naštvaným pohľadom. To akože čo má toto znamenať?

Niekto mnou zatriasol. Pozrela som sa tam a zbadala Aarona. „Čo sa ti stalo ty moja šikuľka? Si v poriadku? Kam idete? Veď ošetrovňa je na opačnom konci!“ Záplava otázok! To bolo jeho.

„Ale nič! Nerob si starosti. Len bola telesná a ja a moja “šikovnosť“ sme vytvorili niečo, z čoho vzniklo toto.“ Ukázala som na seba a zasmiala som sa. Spolu so mnou aj Kellan a Aaron.

„Dávaj si pozor! Nieže sa mi niekde zabiješ! Ja už padám, uvidíme sa!“ Rýchlo mi zakýval a pobral sa preč. Keď sme došli k jeho autu Kellan mi otvoril dvere a ja som nastúpila. Bolo to nádherné Volvo.

Rýchlo sme sa pohli a celú cestu som len tŕpla, pretože som sa pri jeho bláznivo rýchlej jazde vážne bála. Bolo to neuveriteľne rýchle. Keď sme zastavili na parkovisku nesmierne sa mi uľavilo. Ale to ma hneď prešlo, pretože nemocnice nie sú práve najkrajšie miesta na svete. Keď som si spomenula koľkokrát som už bola v nemocnici až ma zamrazilo. Moje zranenia sú skoro na dennom poriadku.

Kellan ma schytil a zamkol auto. Povedala som mu meno môjho ošetrujúceho a on nás nahlásil sestričke. Keďže tam nebolo veľa ľudí doktor nás prijal hneď.

+++++

Keď som konečne vyšla von z nemocnice nehorázne som si oddýchla. Kellan ma čakal v aute a ja som tam dohopsala pomalými krokmi. Otvorila som dvere a Kellanom trhlo a rýchlo sa pozrel na votrelca. Keď zistil, že som to ja naštartoval auto a pozrel zasa mojím smerom.

„Tak čo? Ako si to zvládla? Čo ti tam robili?“ Mykla som plecami a odpovedala niečo v zmysle, že to nebolo nič hrozné, a že som zažila aj horšie. Horšie som zažila naozaj, ale aj tak som mala bolesť v hlave. Je len začiatok roka a ja hneď chýbam. To teda bude. Dokonca aj zajtra nemôžem ísť do školy! To je niečo hrozné!

„Kam to bude?“ opýtal sa Kellan. Teda, ak som dobre rozumela.

„Ja radšej pôjdem domov. Teda tak mi to nakázali. Donútili ma k tomu,“ povedala som nahnevane. „Mám tu pre teba nejakú ospravedlnenku na dnešok. Aby si nemal problémy.“ Podala som mu ju. On sa na mňa prekvapene pozrel, ale nakoniec si ju vzal.

Na chvíľu som zavrela oči a asi som zaspala, keďže ma Kellan budil, že sme už pri našom dome. Okamžite som bola hore a celá červená som mu ďakovala, že ma viezol skoro po celom meste. Vystúpila som z auta pozdravila sa mu a zavrela za sebou dvere od auta. Kellan už štartoval, keď som si spomenula, že moja taška zostala v aute. Spravila som rýchli krok k autu a otvorila dvere. Kellan na mňa divne pozrel a ja som sa usmiala a zobrala si svoju tašku. Mimochodom zasa celá červená.

„Zabudla som si tu tašku. Maj sa!“ Rýchlo som za sebou zasa zabuchla dvere a ponáhľala som sa k domu. Keď som došla do izby skoro som odpadla od únavy. Ani som si nerobila starosti prezliekaním a hneď som zaspala.

V mojom sne dominovali zasa farby a krásne zvuky, ktoré som v reálnom živote nemohla počúvať. V jednom okamihu sa mi môj farebný svet zmenil a ja som bola na štyroch v huňatej vlčej srsti. Bola som krásna biela vlčica a pri mne stál ešte krajší čierny vlk a hral sa s maličkou sivou chlpatou guličkou na zemi. Potom sa pozrel na mňa a v jeho očiach som videla ten najkrajší cit na svete – lásku.

Trhnutím som sa prebrala na to, že počujem hlasy dole v hale. Rýchlo som sa zmätene poobzerala okolo seba a zistila, že je už prítmie. Rýchlo som sa zošuchtala dole z postele a najväčšou možnou rýchlosťou som dobehla dole. Bol tam Aaron s niekým, koho som zatiaľ nevidela.

Autor: RonnieCullen, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Deaf Love 1. kapitola: