OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Definuj šialenstvo - kapitola 16

28.07.2016 (10:00) • Nikki • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 768×

„Zrejme skutočný; možno, že len ďalší z mojich preludov...“

A presne vtedy sa to stalo – keď som sa vracala naspäť do izby a tentokrát z periny trčali už štyri nohy, došlo mi, že som nemala preludy.

Moja spolubývajúca tu skutočne spala a skutočne tu niekoho mala.

Prevrátila som očami, pretože – skutočne? Musela vedieť, že sa sem vrátim. Možnože je to na intrákoch bežné, čo ja o tom viem.

Prešla som po špičkách k posteli a premýšľala, či by som radšej nemala dupať a zobudiť ich. Odtiahla som prikrývky, ktoré nepríjemne napáchli dymom a najradšej by som ich vymenila, ale uprostred noci sa mi do toho vážne nechcelo.

Vtedy som si všimla tie oči. Mal ich otvorené a v izbe bola neskutočná tma, takže ich farba zanikala, bledla. A predsa som ich spoznala.

Ostala som tam stáť – ruka mi zamrzla, zvierala som v nej stále prikrývku, len o niečo silnejšie ako predtým.

Srdce mi narážala do kostí, až to bolelo, ale bola to taká celkom odlišná bolesť od tej, ktorá ma ovládala posledné tri roky. Taká... sladká?

Chcela som toľko vecí na raz. Chcela som k nemu bežať a... ani neviem, čo robiť potom. Pretože objať ho... z toho sa mi krútila hlava. To by nešlo.

Chcela som bežať preč, von, za hranice tejto školy, tohto štátu, tohto sveta.

A len tam tak stáť, vedieť, že je tam. Pri mne.

A on tam len tak ležal a pozeral sa. Nežmurkol ani raz. Spoznal ma? Spoznal ma vôbec?

Alebo sa mi opäť len zdal? Stále som musela mať v krvi alkohol. Musela. Musel sa mi len zdať.

Pľúca mi niekto zvieral priveľmi na tesno a moje tiché prosby, aby ich uvoľnil, nepočúval. Pustila som prikrývku. Kĺby ma boleli – zvierala som ju prisilno.

Je tu. Je tu. Je tu.

Oči ma začali páliť a ja som odrazu vedela, ktorú možnosť potrebujem, pretože... nezáležalo na tom, ktorú chcem. Nikdy na tom nezáležalo.

Prešla som tri kroky smerom k dverám.

Tri kroky od kúpeľne do izby.

Zavrela som dvere celkom pomaly a potichučky, akoby sa nič nedialo. Akoby ma odrazu niekto nenaplnil vnútornosťami a ja som na to nebola posledné tri roky zvyknutá. Nevedela som sa s tým vysporiadať.

Boli medzi nami dvere.

Stála som na druhej strane a on bol vo vnútri.

Zaspätkovala som a začala pomaly cúvať. A potom sa konečne rozbehla.

Hučalo mi v hlave.

„Niekedy ťa chcem len držať.“

Zbehla som po schodoch rátajúc každý krok. A pri dvadsať sedmičke som zastala. Nikdy som neprešla viac ako dvadsaťsedem krokov plus desať schodov. A nejaké zanedbateľné smerom k trubke, alebo posteli. Zovrela som zábradlie v ľavej ruke. Niekoľko sekúnd som tam ostala stáť s tuho zavretými vlhkými očami a potom sa pohla.

Niekto mi ukradol pľúca a nevrátil ich, ani keď som sa konečne dostala von z intráku. Oprela som sa o múr budovy z boku a neúspešne lapala po vzduchu.

Bolo mi tak strašne teplo. Na šiji a vo výstrihu mi vystúpili kvapky potu. Zaklonila som hlavu a po pár minútach sa môj dych konečne ustálil. Fúkal chladný vietor.

To mi vyhovovalo. Vysával zo mňa tú horúčavu.

Bol tu. Zrejme skutočný, možnože len ďalší z mojich preludov, ale na tom nezáležalo. Pretože som ušla. Ušla som od neho a pritom som o ňom toľko nocí snívala. Toľko dní. Toľko hodín a toľko sekúnd.

Snívala som viac ako som žila.

A teraz som ušla.

Nie som normálna. Možnože som nikdy nebola normálna.

Rozmýšľala som, či tu zostanem celú noc - sedieť opretá o stenu. Svitanie predsa nemohlo byť až tak ďaleko.

Vrátiť sa do izby? – to nebola možnosť. Teda, pokiaľ som nechcela, aby ma zadusila vlastná koža. Možno by som mohla ísť do spŕch a ostať tam.

Ostala som tam sedieť so zavretými očami ešte asi polhodinu.

Mala som pred očami pivnicu, špičku jeho nohy v mojich rebrách, jeho ruku na mojom líci a nakoniec aj na mojom páse.

Ako som vždy poznala jeho kroky, jeho dych. Ako to, že som si to teraz neuvedomila? Iste, znepokojovalo ma ich dýchanie, ale mala som to spoznať.

Ako som sa vždy pod jeho pohľadom krútila.

Moju ruku, ako ho tĺkla budíkom. Ako tam ostal ležať na červených fľakoch od krvi. Všetko to bolo tak strašne komplikované.

„Zabila si mi Nallu.“

Rana do brucha.

„Budem ako poslušný pes.“

Tuho zavreté oči.

Rátanie do tisícok. Sprchovanie. Jeho silné rany. Jeho nenávisť. Dal mi časopis.

Postavila som sa.

Triasla som sa tak strašne. Myslela som, že sa zložím naspäť na zem, ale ustála som to.

Dám si studenú sprchu, ostanem tam až kým neodíde a všetko bude v poriadku.

Prešla som okolo budovy smerom ku vchodu. V hale sa stále svietilo, niežeby ma svetlo nejako upokojovalo, ale teraz ma trochu povzbudilo.

V pivnici svetlo nikdy nebolo. A to bola moja najneobľúbenejšia časť domu.

Vošla som a na schodoch sa objavila tmavá silueta. Zastala som, no napokon vošla dovnútra. Nemalo to cenu.

Niečo na ňom bolo iné. A nebolo to ani tým strniskom, ktoré si nechal narásť, ani tým, že sa očividne definitívne zmenil z chlapca na muža. Kedysi na ňom bolo aspoň niečo chlapčenské, aj keď toho nebolo veľa. Predsa len bol o dva roky starší, ako som si vždy myslela.

Mal tmavozelené tričko, ktoré tak absurdne zvýrazňovalo jeho oči, až som myslela, že sa rozplačem. Jeho tvár bola akási ostrejšia a postoj ešte sebaistejší.

Mierne kríval, ťažko dostupoval na ľavú nohu.

Keď sa priblížil na dĺžku ramien, automaticky som urobila krok vzad. Bol to inštinkt, nič iné.

Aj on zastal, zamračil sa a mne bolo zle.

Chytila som sa za brucho, aby som upokojila rozbúrený žalúdok.

Študovala som jeho postoj, jeho výzor a myslím, že on robil to isté. Z každého jeho centimetra sršalo napätie.

Možnože by som mala niečo povedať. Možnože by som mala prelomiť to ticho. Ale nevedela som čo a nevedela som ako. Nikto mi v tomto neporadil, neviem, či dokonca niekto bol v podobnej situácii ako ja teraz, aby to dokázal.

Môj žalúdok podivne zaskučal a ja som vybehla tesne pred dvere a vyvrátila celý jeho obsah. Len boh vie, či to bolo alkoholom, alebo ním.

Dala som si na čas s rozdýchavaním mojej nevoľnosti, vzhľadom na to, že následne som sa vyvracala druhýkrát. Takže to nebol tak celkom celý obsah môjho žalúdka.

Keď sa vrátim, nebude tam – presviedčala som samú seba. A nevedela som, či chcem, aby to bol pravda.

Ale bol tam.

A ja som tam byť nechcela, pretože ani po trojročných predstavách som nemala tie správne slová. Zvláštne, v mojej hlave som ich vždy našla. Kde boli teraz?

„Viem, že som to urobila.“ Pozerala som sa mu priamo do očí, pretože to tak strašne nenávidel, pretože som chcela. Viem, že som to urobila. Ale to ti nedávalo právo uniesť ma. To ti nedávalo právo ponižovať ma. Biť ma. To mi nedávalo právo takmer ťa zabiť.

Neznamenalo to nič. Neospravedlňovalo to ani jeden, z našich činov – vedel to aj on? Očami sa zameral na malé vytetované „N“ pri kútiku môjho oka.

Napadlo mi, či vie, čo znamená. Či chápe, na rozdiel od všetkých ostatných, alebo si naopak, myslí presne to, čo oni.

Prikývol. „Ja viem.“ Pri jeho hlase ma striaslo a ja sama som nevedela, prečo presne.

A nastalo ďalšie dlhé ticho, kedy sme na seba len pozerali. Ja som snažila zistiť, či aspoň trochu oceňuje, že som sa priznala. Že som ho neudala. Či mi odpustil – nie, isteže nie! Krava, krava, krava! Neviem, čo sa snažil rozlúštiť on. A neviem, či by som to chcela vedieť.

Prinútila som nohy, aby sa pohli. Kládla som pravú pred ľavú, ľavú pred pravú a akosi sa všetkým častiam môjho tela podarilo dostať pokope ku schodom. Neobzrela som sa. Proste som po nich vyšla.

Zvyšok noci som strávila v sprchách. On bol totiž v tej izbe, nie teraz, pretože keď som položila nohu na prvý schod, počula som, ako otvoril vchodové dvere. Ale tá izba bola naplnená jeho vôňou, jeho krutosťou, jeho zelenými očami, jeho smútkom a jeho svetlými chvíľkami. A izba tak rýchlo nezabúda. Veď ako by naňho mohla zabudnúť za pár minút, keď mne sa to tak strašne nedarí?

***

Odvtedy bolo všetko iné. Nedokázala som sa pohnúť z izby, a vlastne ani do nej vojsť bez toho, aby som čakala, že ho niekde zahliadnem. A ak sa to aj stalo, bolo to len z diaľky a celkom možné, že aj výplod mojej čiernej fantázie. A podivným spôsobom som sa cítila lepšie. Plnšie. Čo je skutočne, skutočne choré.

Bohvie, či on zo mňa spravil toto tmavé stvorenie. Alebo to bol ten deň, čo som prišla domov? Sekunda, kedy som zrazila Nallu? Alebo pohárik, ktorý to zapríčinil?

Moja spolubývajúca od tej noci spávala v mojej – našej – izbe. Našťastie prichádzala výhradne len na prespanie, čo mi vyhovovalo. Volala sa „Em.“ Teda tak na ňu aspoň jedno dievča kričalo pred internátom. Ja som sa nepredstavovala.

V škole sa mi celkom darilo, začínala som sa pripravovať na skúškové obdobie, no matike a fyzike som chápala.

A jeho som mala stále v sebe. Ako veľký strom, ktorý hádam stále rástol a rástol a pohlcoval ma. Otravoval ma a zároveň mi pomáhal žiť. Nakoniec som ho vyhľadala – som si istá, že ste to čakali skôr odo mňa, ako od neho. Ale... ani ja som to od seba nečakala.

Em som sa raz - tesne predtým ako si ľahla - opýtala, kde býva ten chalan, ktorého tu mala zhruba pred troma týždňami.

Prekvapene na mňa pozrela. Úprimne, ani sa jej nečudujem – veď toto bol náš prvý normálny rozhovor.

„Prečo? Chceš od neho niečo?“

Oh, zase ten jej príjemný tón.

„Sme starí známi. Potrebovala by som sa s ním porozprávať.“

Nadvihla to svoje vytetované obočie, pri čom som sa musela pekelne premáhať, aby som sa na ňu nevrhla – z neznámeho dôvodu ma iritovalo.

„Robieva v železiarstve oproti druhému intráku. Skús tam. Ale nebýva tam úplne každý deň. Myslím, že najbližšie cez víkend.“ Mykla plecami. „A nehovor, že to máš odo mňa.“

Zvláštne, podľa jej tónu, by som nepovedala, že sa ma niekedy skutočne bála. Možnože to robila len čisto z trucu.

„Ďakujem.“

Vstala som a vzala si poznámky z aplikovanej fyziky – chcelo sa mi prechádzať. A najradšej by som sa prechádzala až do soboty, keby do nej neostávali tri dni.

Vzduch bol stále chladnejší a mne napadlo, že je dobre, že som si vybrala školu situovanú tak severne. Teda... nemala som priveľmi na výber. Mala som radšej chladnejšie počasie. Bol stred novembra a ja som sa triasla vo flanelovej košeli a hrubom kabáte.

Sadla som si kaviarne, o ktorej som vedela, že je ako jediná otvorená cez pracovné dni do jedenástej a kúpila si čaj, pretože nič viac som si nemohla dovoliť.

A čakala som na sobotu.

***

A bola som tu. Nohy sa mi potkýnali samy o seba, pretože sa im nechcelo a zároveň chcelo hýbať. Bolo to absurdné. Celá táto situácia bola absurdná.

Vietor do mňa fúkal a každý bol zalezený na izbe, pretože bola sobota, tri hodiny a všetci sa buď učili, alebo dospávali piatkovú noc.

Ja som v piatok nespala. A nespala som ani vo štvrtok. Vlastne... už dávno som sa nevyspala poriadne, ale nebolo to preflámovanými nocami.

Preglgla som – tak nahlas, až som to sama počula aj napriek duniacemu vetru. Skipperove železiarstvo.

Bol to drobný obchodík a ja som nechápala, ako sa uživí v študentskej štvrti. Vystrela som krk, pretože som chcela vyzerať akosi vznešenejšie, akosi istejšie. Možnože tak trošku ako stará Nissa. Môj príchod ohlásil drobný zvonček nad dverami a ja som sa strhla.

Doriti, mala by som sa upokojiť. Nič sa nestane. Nie sme v tej pivnici. Nie sme v tom dome.

Sme v normálnom svete.

V ktorom neviem žiť.

A on zrejme áno, pretože práve sa smeje na niečom, čo mu hovorí chalan v rovnakom žltom tričku s logom obchodu.

On sa smial.

Neviem, či som ho niekedy videla smiať sa. Nie, nie, nikdy.

Nechty som si zaborila do dlaní. Bolo mi to proti srsti z toľkých nemožných dôvodov. Chcem, aby trpel. Chcem, aby bol rovnako stratený ako ja. Chcem, aby sa smial pri mne. Bil ma, nezaslúži si smiech.

Stihla som urobiť tri kroky, kým si ma všimol.

Kútiky mu klesli, telo stuhlo.

A moje srdce viedlo vojnu s mojimi rebrami.

Kývla som naňho hlavou – naznačila som mu, či by mohol podísť ku mne. Či by bol natoľko ochotný a on na zopár sekúnd zaváhal, no nakoniec obišiel pult a zamieril ku mne.

Aké komické, aké ironické! Cítila som sa, akoby plnil môj príkaz.

Jeho vôňa naplnila môj nos, môj mozog sa z nej šiel zblázniť.

Približoval sa a ja som rýchlo – okamžite – potrebovala vymyslieť niečo, hocičo, čo mu povedať. Prehrávala som si to predsa miliónkrát v hlave, ako to, že som ju odrazu mala celkom prázdnu?

Už bol pri mne. S jemne nadvihnutým pravým obočím.

Mohol by doriti aspoň niečo povedať.

„Ako poslušný pes?“ zasyčal mi priamo do tváre.

 „Áno,“

„Zopakuj to!“ Už som takmer nemohla dýchať. Mala som to len zopakovať.

„Budem ako poslušný pes.“

„Môžeme sa... porozprávať?“ Nasucho som preglgla. Bože, nech to nepočul!

Zamračil sa.

Prečo sa mi tak ťažko dýchalo?

Prikývol a pokýval hlavou smerom k východu. Fajn, mám čo som chcela... čo som to vlastne chcela? Som si istá, že to bolo hovoriť s ním, ibaže o čom? Netušila som, nevedela som si spomenúť. Nasledovala som jeho chrbát, ktorý obopínalo tričko s logom Skipperove železiarstvo a cítila sa bezbrannejšia ako štvorročné dieťa stratené uprostred lesa.

Každá bunka v mojom tele kričala, že som hlúpa, chorá, zvrátená. Vracala som sa dobrovoľne k človeku, ktorý mi ublížil. Ktorému som ublížila ja. A myslieť si, že rozhovor niečo vyrieši bolo neskutočne naivné. Mala som sa držať čo najďalej. Namiesto toho som pricupitala priamo k nemu, naše čierne aury sa miešali a ja som sa bála, ako to skoční. Ako skončí on. A ako skončím ja.

Zahol sa roh budovy, oprel sa o ňu chrbtom a zo zadného vrecka džínsov vylovil cigaretu a zapaľovač. Fúkal silný vietor – podarilo sa mu ju zapáliť až na tretíkrát a následne do seba prudko vtiahol dym.

Mala by som začať. Zavolala som ho sem. Bolo mojou povinnosťou začať.

„Ja...“ nádych, „...vážne som...“ výdych, „...nevedela...“

Pozrel na mňa. Znova potiahol. Odvrátil pohľad kamsi za mňa.

V nose ma zaštípal sladkastý pach trávy.

„Fajčíš trávu? Teraz?“ nevydržala som to, povedala som to o trochu prudkejším tónom, ako som chcela.

Prižmúril oči, no znova sa na mňa nepozrel.

„Na tento rozhovor by som si najradšej vzal extázu. Bohužiaľ, toto...“ zamával v ruke brkom, „je všetko, čo mám.“

 Váhala som, či mám pokračovať. Či to má vôbec nejaký zmysel, keď bude aj tak zhúlený. Zrejme nie. Zrejme som si to vysnívala – celý tento rozhovor, toto stretnutie. Nasadila som si ružové okuliare a videla to cez ne. Sakra – kedy sa zo mňa znova stala naivka?

Otočila som sa, bez slova.

Schmatol ma za zápästie skôr, ako som stihla urobiť druhý krok. Jeho pokožka mi elektrizovala celé predlaktie.

„Kam si myslíš, že ideš? Vytiahla si ma sem!“

„Nebudem s tebou hovoriť, keď si zhúlený.“

„Budeš.“ Trhol mnou naspäť. Bolelo to a moje telo... bolo odrazu uvoľnenejšie. Moja myseľ bola jasnejšia a zároveň som bola úplne mimo. Mimo realitu.

Otočila som sa.

„Už nie sme v tom dome. Už nie sme v pivnici.“

Pozeral mi presne do očí a ja som nemala najmenšie nutkanie uhnúť pohľadom.

„Ja viem.“

„Nie som si tým celkom istá.“

Nastalo ticho.

„Ponižoval si ma,“ vyletelo zo mňa.

Nič. Len na mňa naďalej pozeral.

„Bil si ma.“

„Kopal si do mňa.“

Zavrel oči. „Zabila si mi dcéru.“

Dcéru.

Odrazu to znelo akosi skutočnejšie – to, že som mu skutočne zabila dieťa – keď to vyslovil predo mnou.

Vyschlo mi v ústach. „Prepáč,“ zachraptela som.

Zasmial sa takým tým suchým drásavým smiechom, ktorý má moc vás rozdeliť na dve časti.

„Čo mám z tvojho prepáč?“

Mal pravdu. Nič.

Odrazu mal tú dobre známu ruku na mojom krku. Tlačil ho dostatočne silno nato, aby mi obmedzil prísun vzduchu.

„Nemohol som s tým žiť. Ty si bola stále v novinách – ako sa smeješ, zabávaš, žiješ. Moja Nalla bola šesť stôp pod zemou. A ja dvanásť. Dusilo ma to. Nemala si v sebe štipku viny. Nikto ťa za to nepotrestal.“

„Nevedela som o tom!“ zvrieskla som nakoľko mi to boľavé pľúca dovoľovali.

Pripadala som si ako za starých čias – pritisnutá k stene, presviedčajúc ho o svojej nevine. Ibaže teraz som už vedela, že som vinná.

„Nejaký problém?!“ Moja hlava sa automaticky stočila od jeho tváre a tých prekliatych zelených očí k žene stojacej neďaleko. Mohla mať tak tesne pod päťdesiat, typický mamičkovsky nežný typ. A napriek tomu tam stála, s nohami mierne rozkročenými, akoby sa chystala Portera napadnúť za to, že mi ubližuje. Hlas mala rovnako pevný ako postoj.

V hrdle mi zabublal boľavý smiech, ktorý vyznel akosi neprirodzene.

„Vytáčam 911, ak ju okamžite nepustíte.“

Zamračil sa, najprv na mňa – študoval moju tvár tak dlho, až som myslela, že tá žena stihla zavolať pomoc už desaťkrát.

„To nebude potrebné.“ Uvoľnil mi krk a mne sa okamžite cnelo za tou bolesťou.

Chorá, chorá osoba!

Žena rozhodne držala v rukách mobil, tak, aby to Porter jasne videl.

„Ste v poriadku?“

Ach, tentokrát to bolo smerované na mňa.

„Áno. To si nevšímajte. Je to len... taká naša súkromná hra.“ Pozrela som na Portera, asi som to hovorila viac jemu ako jej.

„Môžem zavolať pomoc. Myslím, že potrebujete...“

„Budem v poriadku,“ vyštekla som a žena, zjavne prekvapená mojím tónom, zaspätkovala.

„Prišla som... chcela som, aby si vedel, že je mi to... je mi ľúto.“ Stisla som oči, z hrdla sa mi dral surový vzlyk, ale ja som ho zadusila. Prehodila som si tašku, ktorá mi zrejme skĺzla niekedy uprostred toho škrtenia, cez plece a odišla som.

Neviem, či som mu tam skutočne prišla len povedať prepáč. Doteraz to neviem.

Nenávidela som ho, pretože som časťou očakávala, že mi povie, že mi odpúšťa. A ešte viac som nenávidela samú seba za to, že som to očakávala.

***

Občas som sa vídala s Alexom, ale aj to skôr náhodne ako cielene. Moja spolubývajúca... drie mi to kožu, aj vnútornosti, ale musím povedať, že bola celkom fajn. Začínali sme dokonca aj komunikovať. Napríklad sme mali celkom zmysluplný rozhovor o jednom profesorovi. Alebo sa raz dokonca ponúkla, že urobí kávu aj mne v miestnej študentskej kuchynke pre naše poschodie. Asi som ju len prirýchlo odsúdila.

A potom prišiel list od Ruby a ja som sa tešila ako blcha.

Ahoj, kráska!

Dúfam, že si napísala mame! A nie, nevyhováraj sa mi, že s tebou aj tak nechce mať nič spoločné – kravina!

Bez teba je to tu strašne smutné a zároveň aj veselšie, pretože sakra vieš, aký depresívny človek si. Ale chýbaš mi. Písala som Samovi, tiež ťa pozdravuje.

Rátam dni do slobody a ver, že ťa prídem navštíviť – ty vysokoškoláčka. A radšej si stihni urobiť poriadnu kopu priateľov, nech mi máš koho predstavovať, inak ti nakopem zadok.

Ľúbim ťa, Ruby

Jej optimizmus ma nakazil na ďalšie tri dni, dokonca som sa párkrát pristihla, že sa usmievam. Neodpísala som jej – na budúci víkend som plánovala ju navštíviť. Aj tak tam zrejme prídem skôr, ako môj list. Také listy pre väzňov neskutočne preverujú.

Pomáhalo mi, že som ho tak dlho nevidela – pomáhalo mi to natoľko, až som začínala uvažovať, že by som sa predsa len mala pokúsiť dostať na nejakú inú školu, aby som sa nemusela stále báť, že ho zahliadnem niekde v okolí.

Vraj neštudoval, možno nikdy nenastúpil na žiadnu univerzitu, možno áno, ale nebavilo ho to. Neviem.

Ak existoval niekto tam hore, či lepšie povedané dole, poriadne sa na mne musel baviť. Je predsa toľko sakramentsky veľa miest. A on nemal záznam, mohol ísť robiť hocičo. Prečo si teda sakra vybrať práve toto miesto? Prečo práve sprosté Skipperovo železiarstvo? Prečo práve moja spolubývajúca? A prečo mňa prijali práve sem? Bolo to ironické, nechutné a smiešne.

A to bol práve asi život.

Všetky tieto veci a občasné záblesky šťastia, za ktorými sa ženiem. Keď sa nad tým len trošičku zamyslíte, uvedomíte si, že je to vlastne celkom patetické. Celé to utrpenie, končiace sa aj tak smrťou len pre hodiny, minúty ba dokonca sekundy šťastia.

Chcem veriť v dobro, chcem veriť v nádej a chcem veriť v lásku, ale v skutočnosti vidím len krutú realitu.

Ale kdesi vnútri viem, že pekla sa báť nemusím.

V pekle som.

„Slečne Prescottová?“

Otočila som hlavu na profesora, prekvapená, že zaregistroval moje meno a kričal na mňa cez polovice auly.

„Ešte som nedostal email, o čom chcete robiť seminárnu prácu. Nezabudnite mi ho poslať do konca týždňa.“

„Iste.“ Prikývla som. Na seminárku som popravde zabudla, nie preto, že by som toho mala príliš na práci, ale jednoducho sa môjmu mozgu niečím takým nechcelo zaoberať. Možnože ísť sem a tváriť sa, že som normálna bola predsa len chyba. Možnože výška nie je nič pre mňa. Zrejme bola vhodná pre starú Nissu. Áno, pre ňu bol Stanford. Pre ňu bol Harvard.

Napadlo mi, ak som kedysi dávno sedela na tej lavičke – v parku, pri našom dome, po tom, ako som ušla od Portera. Mohla som si vybrať akúkoľvek cestu.

A ja som si vybrala toto.

Možno, že by som niekde inde mala viacej šťastných sekúnd ako tuto. Možnože by som mala aspoň jednu.

Ahooojte,

spojila som opäť dve kratšie kapitoly do jednej, tak dúfam, že ste si ich riadne užili. A už nás čakajú len dve (možno, že to opäť spojím a bude to len jedna) kapitolky do konca. Tak to so mnou, prosím, ešte dovtedy vydržte. :D

Samozrejme vás opäť chcem poprosiť o komentárik a moc moc vám ďakujem za tie predošlé, aj za to, že to čítate. 

Autor: Nikki, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Definuj šialenstvo - kapitola 16: