OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Definuj šialenstvo - kapitola 6

26.06.2016 (12:00) • Nikki • Povídky » Na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 596×

„... taký, akého by si každý psychopat prial mať“

Zobudilo ma štebotanie vtákov... teda to som si aspoň myslela. Bolo to len jeho dýchanie. Je možné, že sa mi tieto dva zvuky zdali podobné? V hlave mi trešťalo, bolel ma pravý bok, sánka a ľavé oko som poriadne nevedela otvoriť.

Ale to všetko mi nezabránilo, aby som si uvedomila, že som na posteli. Čo bola naproti posledným týždňom zmena.

Zbil ma na posteli... pamätala som si jeho päste, kolená a dlane. Pravdepodobne som tu aj odkväcla. Neskopol ma z postele? Čakala by som to.

Namiesto toho teraz ležal tesne vedľa mňa. Jeho rameno zľahka sa dotýkajúc toho môjho, moje vlasy pri jeho tvári.

Spal. A aj keď to bude znieť tak strašne ako klišé – vôbec nevyzeral diabolsky. Vyzeral takmer až nevinne. Nedokázala som pochopiť ako má táto osoba mohla udrieť.

Dýchal strašne nepravidelne, akoby v sne bežal maratón a čelo sa mu zvraštilo v beznádeji. Nikdy som ho nevidela prejaviť inú emóciu okrem hnevu a nenávisti.

„Stoj...“ zamrmlal a zovrel prikrývku v pästi ako bábätko.

Sama som sa zamračila. Váhala som medzi tým, zobudiť ho a ukončiť tak to trápenie tejto nevinnej anjelskej tváre, alebo ho nechať trpieť v sne, nechať spať tú príšeru v ňom a možno sa aj niečo dozvedieť.

Konečne som sa spamätala, zamerala sa namiesto jeho tváre na vankúš, nevytŕčal však spod neho síce kľúč, ale možno by sa mi to podarilo.

Skôr ako som to stihla premyslieť, sa už moja ruka plazila po plachte, presne pod vankúš. Nedýchala som. Znova.

Jeho ruka vystrelila a chytila ma za zápästie.

Chvíľu len dezorientovane behal očami po izbe, očividne to bol reflex. Tých pár sekúnd vyzeral ešte ľudsky. A bol... krásny.

A potom to zmizlo. Jeho oči sa totiž usadili na mne. „Tebe proste včera nestačilo?!“ zahučal chrapľavý hlasom.

„Nikdy mi nebude stačiť natoľko, aby som sa prestala pokúšať. Ani keby si my odsekol ruku!“ zasyčala som, prekvapená, že som bola schopná takého tónu hneď zrána. Po včerajšej noci-

Čakala som, ako mi na páliacu rozboľavenú tvár dopadne facka. Alebo ako mi do pomliaždeného rebra zabodne lakeť.

On však nič z toho nespravil. Jeho tvár bola opäť absolútne bez výrazu. Držal ma pod krkom ešte zopár sekúnd a potom ma z ničoho nič pustil.

Bola som natoľko ochromená, že som dokonca ani nezačala lapať po dychu. Sledovala som, ako sa zdvihol, vbehol si rukami do vlasov, zatiahol za ne a nakoniec si tvár skryl do dlaní.

Cítila som sa previnilo. Z nejakého nevysvetliteľného dôvodu mi ho bolo ľúto. Odkašlala som, zhlboka sa nadýchla a nadvihla na lakti. Au, to bolelo!

„Porter...“ Nevedela som, čo povedať.

„Sklapni,“ šepol. A vzápätí tresol päsťou do steny. „Len proste mlč!“ zreval.

Mykla som sa, všímajúc si, ako sa zo steny odlúpol malý kúsok bielej omietky, odhaľujúc pôvodnú ružovú.

Žila na krku mu navrela a nebezpečne nadskakovala. Zavrel oči, oprel zovretú päsť o stenu a takisto aj čelo.

Nikdy v živote som nikomu nerozumela menej.

A potom raz sprudka vydýchol, vyšiel rozhodným krokom z izby a zamkol.

Nevedela som, čo to dnes ráno s ním bolo a mala som zvrátený pocit, že keby ma bol zbil, cítila by som sa lepšie.

Cez deň som ostala na posteli, aj keď určitá časť zo mňa neustále kričala, že by som mala zliesť na zem. Že si na posteli nezaslúžim byť.

Niežeby som sa dokázala priveľmi hýbať.

V čase, keď po mňa prišiel, som potrebovala naplniť všetky základné ľudské potreby, no nebolo to nič oproti tým trom dňom. A predsa len to bol malý trest za to, že som sa pokúsila ho zabiť a zároveň utiecť v priebehu asi siedmich hodín.

Skúmala som jeho tvár, hľadala stopy po rannom výbuchu. Mal však kamennú masku... ja som vždy vedela, že je to len maska. Že vo vnútri vôbec nie je taký kamenný. A rovnako som aj vedela, že viac sa mi páči tá maska, ako to, čo skrýval pod ňou, nech už to bolo čokoľvek.

Znova sa z neho stalo čosi miernejšie, krotkejšie. Na chvíľku. Všetky moje modriny vybledli do svetložltej a on ma stále nezbil.

Kedysi som bývala hypochonder – hneď, čo som spadla zo schodov, som si myslela, že sa mi odtrhla oblička.

Teraz som už vedela, že moje telo je dosť silné, aby zvládlo zopár kopancov.

Vedel to však aj on? Alebo len tipoval?

Môj život, ak sa to tak vôbec dalo nazvať sa stal absolútnou rutinou. Nie takou tou typickou – ráno vstať, ísť do školy, poobede von s priateľmi, večer domov.

Nie, môj bol trošičku pozmenený – ráno vstať, zaviazať si oči. Jedenásť schodov, dvadsaťsedem krokov do kúpeľne, dvadsaťsedem krokov ku dverám, jedenásť schodov, pripútať sa k trubke a ostať tam, až pokým sa po mňa nevráti, nedá mi najesť a nezavedie ma znova do kúpeľne. Potom po mňa prišiel znova, znova mi dal najesť, znova dvadsaťsedem krokov do kúpeľne a potom ďalšie do izby.

Dával mi najesť už trikrát do dňa a stravu obmieňal. Už to nebol len suchý chleba – občas to bola polievka, občas ryža, občas zemiaky, občas aj šunka. A ja som všetko hltala, akoby to bolo posledné jedlo v mojom živote.

A spolu s ním som skrotla aj ja – držala som jazyk za zubami, v podstate som veľmi nerozprávala, len mu prikyvovala, keď sa niečo pýtal. Spočiatku ma to ubíjalo ako chorého psa, neskôr som si zvykla. Všimla som si totiž, že čím poslušnejšia som, tým je on milší. Možno, že... možno, že ma raz aj pustí.

A potom prišla tá zmena. Začalo to celkom jednoducho – jedlo mi na zem hádzal čoraz agresívnejšie, civel na mňa opäť so starou známou nenávisťou a reťaz k trubke mi uťahoval na kratšie.

A potom, raz, keď som sa dosprchovala a obliekla si tričko a jeho hrubé ponožky, sa na mňa otočil.

„Prečo stále mlčíš?“ zavrčal a medzi obočím sa mu vytvorila malá vráska. Stále mal na sebe školskú uniformu, ale ja som sa to naučila ignorovať.

Len som mykla plecami a vyhrnula si ponožku o niečo vyššie.

„Kurva, povedz niečo!“ Schmatol ma za rameno a vytiahol do výšky.

Pozrela som sa mu do očí. Čo odo mňa chcel? Vedel to vôbec on sám?

„Nedal si mi predsa povolenie hovoriť,“ odsekla som, sama prekvapená, koľko sarkazmu z toho odkvapkávalo.

Pustil ma, v očiach mu zablesla spokojnosť a ja som si nebola tak celkom istá prečo. Nepočul ten môj tón?

Každopádne mi ten deň nepovedal už ani slovo.

A vlastne ani zopár ďalších, čo nasledovali. A ja som pomaly už aj zabúdala ako hovoriť. Niekedy, ale s tým sa mi skutočne len ťažko priznáva, som si predstavila osobu a rozprávala sa s ňou, zatiaľ čo on bol zrejme v škole a ja som bola zavretá v pivnici. Niekedy som si len spievala. A niekedy som sa bála, že šaliem.

Začal trieskať dverami, prudko občas mykol reťazou práve, keď sme boli na schodoch a ja som neraz padla. Ale bil ma menej. Bol krotký.

A potom som ho počula plakať.

Spal. Bola som si tým istá, pretože jeho rytmus dýchania som poznala tak, ako nikoho. Začal niečo mumlať a vzápätí vydávať čudné zvuky.

Úprimne, ani som si poriadne neuvedomila, kedy presne som sa postavila. Hádam som sa až zháčila, keď som stála nad posteľou. Videla som, ako mu hnedé vlasy padajú do tváre a spoza zavretých viečok mu čosi steká. Ale nemohli to byť slzy... pretože Porter neplakal. Hľadela som na tú tekutinu s istou fascináciou, prebralo ma, až keď sa pomrvil. Cítil môj pohľad? Cítil ho rovnako ako ja ten jeho?

Nikdy by som nepovedala, že on je schopný niečoho takého ako je plač.

Nikdy.

A predsa. Ležal tesne predo mnou vzlykajúc ako malé decko.

Natiahla som ruku a dotkla sa jeho líca. Triasla sa mi. Dokonca viac, ako keď som sa ho snažila pripraviť o kľúč. Triasla sa mi viac, ako keď som sa ho snažila zabiť. 

A predsa končeky prstov nakoniec narazili na jeho pokožku. Prešlo mnou čosi zvláštne – nával pokoja aj adrenalínu súčasne.

Napĺňalo ma to chorou fascináciou, že trpel. Chcela som, aby trpel. A tá slza bola toho dôkazom, nedokázala som sa len tak vrátiť, keď sa rútil priamo predo mnou.

Zachveli sa mu viečka a ja som dokonca ani vtedy nedokázala odtiahnuť ruku. Až keď sa do mňa zabodli tie zelené oči, až keď sa v nich usadila dobre známa nenávisť, až vtedy som sa mykla.

„Plakal si,“ skonštatovala som sucho. Nevedela som sa nijako obhájiť, nemala som ako. Pomiatla som sa?

Čakala som , že to poprie, alebo že mi vrazí, on mi však prisvedčil.

„Plakal som.“

Prikývla som, zamračila sa, pretože som odrazu nevedela, čo robiť.

„Choď si ľahnúť,“ vyriešil to za mňa. Ibaže mi to neprikázal tým tónom, čo zvyčajne. A tak som sa ani nepohla.

„Čo som urobila, Porter? Koho som zabila?“

Odrazu bol v strehu, okamžite sa posadil. „Netvár sa, akoby si nevedela. Nikdy! Rozumela si? Nikdy sa na ňu nepýtaj.“

Mykla som sa pri náhlej zmene tónu.

„Ja sa netvárim!“ zvrieskla som. „Konečne mi to už povedz! Povedz mi, prečo ma tu držíš!“ Možno, že keby som vedela, koho som údajne zabila, vedela by som ho presvedčiť o svojej nevine.

„Sklapni. Len už drž hubu!“ zvrieskol aj on. Čakala som, že mi vrazí, že ma strieska do bezvedomia. Namiesto toho sa schúlil do klbka a začal sa s neprítomným výrazom pohupovať dopredu a dozadu.

Ostala som tam stáť ako obarená. On sa pozeral kamsi do prázdna, no bola som si istá, že vidí niečo celkom iné ako holú bielu stenu.

A ja som sledovala jeho.

„Porter...?“ Moje ruky sa opäť akosi samovoľne načahovali smerom k nemu. Nie. Som. Normálna.

Strhol sa v okamihu, keď sa končeky prstov len nepatrne obtreli o pokožku na jeho ramene. Vzal ma do kúpeľne, absolútne bez slova a potom dole do pivnice. Počas tej dlhej chodby som pri štrnástom kroku smerom z kúpeľne zakopla. Takže som ich tentokrát urobila asi tridsať. Ale dôležitejšie je, že som spadla. A ako som sa snažila dostať späť na nohy (pretože on mi rozhodne nepomáhal) nahmatala som stenu. Tá chodba bola dostatočne široká tak akurát pre jedného mierne pribratého človeka. Nechápem, že ma nenapadlo nahmatať tie steny skôr! Predsa mi neviaže oči bezdôvodne. Možnože sú na tej chodbe dvere!

Mykol reťazou, ktorá sa mi zaryla do zápästí a odtrhla mi pravú ruku od steny. Všimol si, že som obchytávala stenu?

Postavila som sa, rozhodnutá, že odteraz sa budem steny dotýkať vždy na inom mieste. Budem to ale musieť urobiť nejako nenápadne – čo budem celkom ťažké, keďže mám zaviazané oči a neviem, kedy ma sleduje... omyl! Ja to predsa viem. Vďaka tomu chorému inštinktu, ktorý je zabudovaný akosi hlboko vo mne.

Vždy viem, kedy sa na mňa pozerá.

Snažila som sa neusmievať, keď sme pokračovali v ceste. Vtedy mi nedošlo, aké patetické to j. Isteže na tej chodbe budú dvere. Isteže budú niekam viesť. Ale čo by mi pomohlo, kebyže viem, kde presne sú?

Vtedy mi to dodalo akurát nádej. A úsmev. A radosť.

Pripútal ma k trubke a nechal samú, ako vždy.

Dnes som mala výnimočne dobrú náladu. Ak nahmatám dvere, nájdem si k nim cestu. Nejako.

Plus, vedela som, že som „zabila“ niekoho ženského pohlavia – priateľku? Sestru? Alebo mamu? Zistím to... a konečne dokážem, že som to neurobila. A ak nie, tak utečiem.

Sama pre seba som sa usmiala... a zaboleli ma svaly na tvári. Už tak dlho som sa neusmievala. Ako dlho vlastne?

Keď sa vrátil, stále som bola rovnako šťastná. Položil predo mňa len jeden krajec chleba natretý maslom, no mne ani nenapadlo sťažovať sa.

Stál tam nado mnou a sledoval ako jem, čo bola zmena, pretože väčšinou odišiel.

A ja som si nevedela pomôcť – aj keď som sa jeho prítomnosť snažila odignorovať, srdce mi pri ňom vždy bilo akosi rýchlejšie a môj žalúdok bol skrútenejší. Oči mi k nemu stále samovoľne zabiehali, ale napriek tomu všetkému sa mi podarilo do seba vtesnať chlieb.

Myslím, že žalúdok sa mi pomaly začínal scvrkávať.

A potom sa konečne zdvihol, bez toho, aby mi vysvetlil, prečo sa dnes rozhodol stráviť v mojej prítomnosti viac času ako obyčajne. Ostatne, ja som si už zvykla, že on veci nerád vysvetľuje.

Vrátil sa po mňa večer, odviedol ma do kúpeľne, kde mi nechal súkromie a potom do spálne. Tentokrát som opatrne nahmatala stenu na druhom, treťom a štvrtom kroku smerom z pivnice. Potom som radšej ruku stiahla. Opäť žiadne dvere, ani okno. Len obúchaná stena s nerovnomerným náterom. Zvláštne, aké hovadiny som si odrazu všímala.

Mala som pocit, že aj jeho to už celé nudí. Behali sme stále v tej istej rutine a mňa už ani jeho stále zriedkavejšie bitky nevyvádzali z miery.

Ostalo mi zopár jaziev – napríklad na boku, kde sa mi roztrhla koža, keď ma kopol a ja som narazila do trubiek. Alebo nepatrná čiara na líci, ktorá bola rozpoznateľná len skutočne citlivým dotykom. 

Po pár dňoch som sa spýtala znova. Nekričala som, nedožadovala som sa surovo a násilím odpovede. Vstala som skôr ako on a ostala som sedieť na zemi na deke, čakajúc, kým sa prebudí. V hlave som si premietala, čo mu poviem.

„Porter?“ rozhodla som sa začať jeho menom. Aj keď vždy sa podivne strhol, keď som ho vyslovila. Myslím, že on ma menom nikdy nenazval. Asi to bolo preto, že som preňho bola len vec a monštrum, nie človek.

Napol sa, on sedel na posteli a ja na zemi. Vlasy mal strapaté, na líci otlačený vankúš a prsty zabáral do matracu zakaždým, keď sa izbou rozľahol môj hlas.

„Povieš mi, koho som ti zabila? Pretože ja...“ vzdychla som si, nevedela som ako mám pokračovať. Nie zo strachu, že by ma zbil. Pretože ja som sa ho už nebála. Väčšinou som už vedela odhadnúť čo mám od neho kedy čakať. Naučila som sa s ním žiť. Absolútne bez slov, bez akéhokoľvek vysvetlenia.

„Keby si sa ma to tak často nepýtala, bolo by to ľahšie,“ precedil pomedzi zuby.

„Ja to len chcem vedieť. Nikoho som nikdy neza...“

„PRESTAŇ TO HOVORIŤ!“ zvrieskol – celkom zmenil jeho predošlý tón a tresol päsťou o posteľ, až sa celá zatriasla a ja som nadskočila. Fučal ako zviera. Pozeral na mňa ako zviera. „Prestaň to už konečne hovoriť,“ zopakoval už miernejšie a zovrel si koreň nosa. Zavrel oči.

„Zabila si mi Nallu.“

Nalla. Nalla. Nalla – v živote som žiadnu Nallu nepoznala, ako som ju mohla zabiť? Jeho Nallu...

„Kto je Nalla?“ vykĺzlo mi to tak akosi samo, aj keď som vedela, že už som nemala. Vrazil mi len jednu facku.

A potom ma nechal spať v pivnici.

Zrejme som si to zaslúžila.

Nasledujúce ráno Nallu nespomínal – čo som ostatne aj čakala. Mlčala som po celý čas, dokonca aj keď po mňa prišiel poobede, aj keď ma večer vzal spať hore. Dokonca som ani neskúšala rukami stenu. Bola som ukážkový väzeň – taký, akého by si každý psychopat prial mať.

A potom, približne o dva dni som začala znova. Cítila som sa ako v nejakom začarovanom kruhu, pretože zatiaľ to vždy skončilo rovnako – ja som vyzvedala, naliehala, zatiaľ čo on trieskal, kričal a bil ma. No v konečnom dôsledku som sa nič nového nedozvedela. Preto som teraz nemohla ustúpiť. Ani keby ma tam na mieste podpálil. Aspoň by som vedela, prečo som zomrela.

„Si hluchá? Alebo ešte sprostejšia ako som si myslel? Hovoril som ti...“

„Stačí mi jedna jediná veta!“ prerušila som ho. „Povedz mi, ako som údajne zabila tú tvoju Nallu?“

„Nevyslovuj jej meno!“ Napriahol sa a jeho roztvorená dlaň prišla do kontaktu s mojim pravým lícom. Odhodilo mi hlavu nabok, ale ja som ju okamžite otočila znova na neho.

„Kto je Nalla?“

„SKLAPNI!“ zvrieskol a tresol rukou o stenu. Musím byť silná, nesmiem cúvnuť, nie tentokrát – opakovala som si v mysli.

„Ako som ju zabila? No tak? Vari si si to celé len vymyslel a chceš ma presvedčiť o opaku? Chceš zo mňa spraviť blázna? To sa ti nepodarí,“ provokovala som ho.

„Zrazila si ju.“ Najprv to len zašepkal, neskôr zvrieskol, ale ja som ho už nepočúvala.

Zrazila som ju. Zrazila som ju?

Mala som nehodu.

Krátko po tom, ako som dostala vodičák.

Ja som ale predsa zrazila len strom! Som si tým istá! Bola som síce pod vplyvom, ale mama mi zabezpečila, aby mi nevzali vodičák na dlhšie ako pol roka.

Pamätala by som si, keby som niekoho zabila.

Sedela by som v base, keby som niekoho zabila.

Vedela by som, keby som niekoho zabila. 

„Kedy?“ Aj napriek všetkému som sa opýtala.

„Dvadsiateho prvého.“

Dobre, tak vedel dátum. To ale nič nedokazovalo. Bol chorý psychopat. Bol. Chorý. Chcel zo mňa urobiť rovnakého blázna, ako bol on sám – prahol po tom.

„Klameš!“

Vrazil mi. Jeho kĺby sa stretli s mojou sánkou.

Kurva. To bolelo.

Klame. Klame. Klame.

Nemohla som dýchať a to ma ani neškrtil. Teda vlastne škrtil, ale nie fyzicky.

Musí klamať.

„Nezabila som nikoho. Narazila som len do stromu.“

„Prestaň, kurva, klamať! Maj aspoň takú chrbtovú kosť! Iste, že si narazila do stromu, ale až potom, čo si mi zabila Nallu! Ani si len nezastavila,“ vbehol si rukami do vlasov. „Ani si len nezastavila.“

Kopol ma do lýtka a ja som sa zosunula na zem.

Čo boli tie bitky a kopance oproti tomu, čo sa mi tu teraz snažil nahovoriť?

„Ako je možné, že by som o tom nevedela?“

Na sekundu sa aj on zdal byť prekvapený. Potom zažmurkal a zasyčal: „Možno preto, že si bola zhúlená. Alebo preto, že tvoja matka je v politike.“

„Klameš,“ šepla som.

Nemohla som zabiť žiadnu Nallu. O niečom takom predsa človek musí vedieť. Musí to v sebe cítiť. Aspoň niekde hlboko vo vnútri.

A ja som to za ten celý rok necítila ani raz.

„Ani moja matka by toto nedokázala ututlať.“

„Zjavne sa mýliš.“

Odišiel. Nechal ma samú. Ako vždy. Iba, že teraz bola tá samota akási horšia. Ticho akési hlasnejšie. Šedá tma tmavšia a slzy slanšie.

Všetko bolo akési skutočnejšie.

Fúha, ani som si neuvedomila, že túto "vec" som spomenula už v tejto kapitole! Mala som to dlhšie naťahovať. :D Napíšte, prosím, čo si o tomto celom myslíte a ako ste spokojní s vývojom príbehu. Ďakujem. ;)

Och, a, samozrejme, ďakujem za komentáre, milujem každý jeden jediný a niekedy si pri tých vašich teóriách poviem: sakra, toto je omnoho lepšie! Mala som to urobiť radšej takto! Ste nie len veľká radosť, ale aj inšpirácia a posun vpred.

 Inak, vedeli ste, že Porter znamená v preklade vrátnik??!!! :O Akoto, že ja nie? :( Som zo seba sklamaná... Kde je mojich ťažkých desať rokov angličtiny...

Autor: Nikki, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Definuj šialenstvo - kapitola 6: