OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Démon - 2.

06.05.2014 (17:00) • MillieFarglot • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1072×

Niekoľko nasledujúcich dní sa toho veľa nestalo. Teda aspoň pre mňa. Neustále som bol zahrabaný medzi knihami, keďže sa mi blížili dôležité skúšky a ja som nemal v pláne ich robiť opakovane. Tešil som sa, kedy ich budem mať úspešne za sebou, lebo z tej matiky som mal už šedivé vlasy. Harper bola na tom podobne. Preto mama navrhla, aby sme si cez víkend urobili výlet do San Francisca. Odreagovanie sme potrebovali ako soľ.

Museli sme súhlasiť a Harper sa rozhodla, že so sebou vezme svoju dobrú priateľku. Ja som len dúfal, aby to nebol žiadny démon. Neskôr som túto svoju požiadavku zredukoval na Jillian alebo hocijakého iného démona, na ktorom je niečo neobyčajné.

Väčšinu môjho voľného času v priebehu týždňa som trávil v knižnici aj s mojím dobrým démoním kamarátom Davidom. Inak to nebolo ani dnes. 

Zajtra nás čaká test z literatúry a dnes sme šprtali, čo sa dalo. Samozrejme, všetko sme si nechali na poslednú chvíľu, však prečo nie. Možno sme si mysleli, že démoni budú mať nejakú špeciálnu schopnosť, vďaka ktorej nám stačí každý text, všetky poznámky prečítať len jediný krát a naša myseľ si to zapamätá na celý život. Bohužiaľ, opak bol pravdou a my sme nemali na výber, ak sme chceli úspešne skončiť túto školu. 

Občas som premýšľal, aké by to bolo, keby som bol predsa len na tej druhej strane. A nemôže sa to stať? Nemôžu sa u mňa prejaviť ešte nejaké ďalšie schopnosti?

Z premýšľania ma vytrhlo Davidove odkašľanie. Sedel oproti mne a civel na mňa. V tvári mal výraz typu Prečo ma, do šľaka, nepočúvaš, keď s tebou hovorím extra potichu, lebo sme v knižnici?! Pár hnedých očí ma doslova vraždil. Nadvihol som obočie a zložil knihu.

„Hm?" 
„Ja ti dám také hm! Pozri sa na to, čo som dnes našiel." V jednej ruke zovieral náramok, ktorý tvorili biele mušle. Medzi každou bola vložená čierna guľatá korálka. David medzi prstami držal tú najväčšiu. Čiernu perlu! 

Prekvapene som vydýchol.

„Kde si to našiel?" opýtal som sa ho a vzal od neho náramok. Otočil som ho tak, aby na čiernu perlu dopadalo slnečné svetlo. V tom momente sa od nej začalo odrážať nádherné tmavomodré svetlo. Po niekoľkých sekundách sa na nej objavilo bledé číslo osem. „Túto ešte nemám." 

„Uvidel som ho v jednom obchode. Mne sú tieto perly nanič, tak som si povedal, že tebe sa môže zísť." David mykol plecom a uškrnul sa. 

„Koľko si za ňu dal?" 

„Jedna pizza postačí," zasmial sa. Prikývol som na súhlas a opäť sa stratil medzi svojimi myšlienkami. David sa medzitým opäť začal učiť a videl som na ňom, aký bol rád, že mi spravil radosť. Vie, ako veľmi mi záleží na ochrane Harper. A tieto perly jej ju môžu zabezpečiť. „Ja tieto perly nepotrebujem. Som zástanca toho názoru, že bez nich som vo väčšom bezpečí. Cítim sa viac ako... človek."

Niekto by si pomyslel, že ak na tomto svete nie sú Tenebris, medzi Luminmi panuje pokoj a mier. Opak je však pravdou. Na začiatku zrodenia našej rasy stáli traja Lumini, ktorí vlastnili dvanásť perál. Predstavovali moc. Posilnenie schopností. Čím viac perál, tým silnejšie schopnosti. Tieto perly sa dedili, predávali... vraždilo sa kvôli ním. Pred niekoľkými desiatkami rokov sa podarilo jednému démonovi sústrediť ich v tejto oblasti, v Kalifornii. 

V našej rodine sa tieto perly dedia. Doma ich mám už dvadsať. Spolu s touto dvadsať jeden. Zatiaľ nemám kompletnú ani jednu sadu. Mám v pláne zozbierať jednu sadu, ktorú podarujem Harper. Neutrálny démon, ktorý má všetkých dvanásť perál, má zaistenú premenu na Lumina. Pre rod Tenebris sú tieto perly smrtiace. 

Samozrejme, že som dve hodiny pozeral do poznámok a do kníh, no žeby som sa niečo naučil, to nie. Neustále som musel premýšľať o tom, kde by som zohnal ďalšie perly. Do doplnenia jednej sady mi chýbali už len dve. Perla číslo jeden a sedem. Predpokladal som, že ďalšie perly budú buď niekde skryté, alebo ich budú vlastniť Lumini. Tá druhá možnosť je pravdepodobnejšia. 


Keď som prišiel domov, v prvom rade som uložil perlu na bezpečné miesto a až potom skontroloval Harper. Keď som nakukol do je izby, trhla sebou. Ležala na posteli a lakťami sa opierala o posteľ. Pod jej hlavou bola kniha. Asi sa snažila učiť a veľmi jej to už nešlo. 

„Dobré ráno," zasmial som sa a Harper si len vzdychla. Posadila sa a zložila si okuliare. Zívla. 

„Už na to kašlem, nevládzem." Zavrela knihu a hodila ju do tašky. „Mama je doma?" 

„Umh, netuším. Pravdepodobne nie. Ozaj, doma nie je pravdepodobne čo jesť. Neuvarila by si niečo? Hoci aj cestoviny." Keby mohol pohľad zabíjať, dnes som už druhýkrát mŕtvy. No bol som naozaj hladný a moje kuchárske umenie nie je práve najlepšie. Ako sa hovorí - dokážem aj čaj pripáliť. 

Harper si nakoniec povzdychla a prikývla. 

„Ľúbim ťa." Uškrnul som sa a zaliezol do svojej izby. Vytiahol som učebnicu z literatúry a pokúsil sa ešte raz venovať pozornosť antickej literatúre, keďže učenie v knižnici nestálo za nič. Svoj drahocenný čas som si rozložil tak, že ak sa ešte hodinku budem učiť, zvýši mi voľno aj na pozeranie telky. Byť chvíľu bez učebníc, to by som dnes potreboval. A aj najbližších niekoľko rokov... 

Samozrejme, že táto moja predstava sa stala nereálnou. Po pár minútach ma zavolala Harper, aby som sa šiel najesť. 

„Tak snáď to nedopadne ako minule," vzdychom som a snažil sa, aby mi kútiky úst neubiehali, keď som zbadal pohľad mojej sestričky. Jedno oko mala prižmúrené viac a obočie nadvihnuté. Sedela oproti mne a pred sebou mala tanier s cestovinami. 

„Buď ti bude zle od hladu, alebo z toho jedla. A povedzme si úprimne, čo sa dá pokaziť na cestovinách? Nebodaj by si ich urobil lepšie." Keby bola Harper mladšia, ešte by na mňa vyplazila jazyk. Tentoraz si len vzdychla a pokračovala v jedení. Ja som sa sám pre seba zasmial. Jedlo bolo nakoniec výborné. Harper okrem cestovín uvarila aj vynikajúcu syrovú omáčku. Musel som ju za ňu pochváliť. 

Na sobotu som sa tešil ako malý. Nielen preto, že si konečne pospím, ale San Francisco sa mi zdalo ako dobrá oblasť, kde hľadať perly. Tu, vo Fremonte, som už za posledný rok prehľadal takmer každý centimeter štvorcový. A oplatilo sa. 

Postupne som však pociťoval, že sa mi moje schopnosti výrazne zlepšili, vedel som ich ovládať vynikajúco. Takže keď som sa ráno zobudil a zistil, že som nezatiahol poriadne záves a malý lúč svetla mi mieril rovno do očí, len som mávol rukou. Jemne som pokrčil prsty a cítil, ako sa malá sila uvoľnila z mojej pokožky. Potiahol som ruku smerom doľava.

Záves sa posunul a ja som zložil ruku. Otočil som sa na druhú stranu, opäť položil hlavu na vankúš a zatvoril oči. Ešte by som potreboval tak dve hodiny spánku, aj keď niečo mi hovorilo, že takýto luxus mi nebude dopriaty. Aspoň chvíľku...

„Alexander, vstávaj! Už je takmer desať hodín. S Beth som sa dohodla, že po ňu prídeme o desiatej. Tak makaj!“ kričala Harper spoza dverí. Zívol som.

„Dohodla si sa s ňou ty, tak nech sa páči, môžeš ísť,“ povedal som rozospato. Nechcel som do nej zbytočne rýpať, tak som sa dostal z postele a zamieril rovno do kúpeľne. Po tom, čo som sa zbadal v zrkadle, som usúdil, že mi pomôže len studená sprcha.

„Mohol si vstať aj skôr,“ zahlásila Harper, keď som sa konečne ukázal v kuchyni. Mama len pobavene pokrútila hlavou a usmiala sa na mňa. Červenohnedé vlasy mala stiahnuté v chvoste a pár pramienkov sa jej z neho uvoľnilo.  Podišiel som k nej a objal ju. Neskutočne som ju mal rád a nevedel by som si predstaviť, čo by som robil, keby som stratil aj ju. Už strata otca bola vec, ktorá sa niesla veľmi zle.

Tento víkend si v práci vzala voľno, takže sa mohla venovať iba nám.

„A kam sa to dnes chystáme?“

„Do San Francisca,“ vzdychla Harper a pretočila očami. „Už sme ti to hovorili asi miliónkrát.“

„To viem, myslel som konkrétne miesto.“ Uškrnul som sa na ňu.

„Keď som sa rozprávala s Beth, tak tá by chcela vidieť Lombard street, mama radnicu a mne bude stačiť, keď sa prevezieme po Golden Gate.“ Mne to bolo v podstate jedno, bol som rád, že konečne vypadnem z domu.

„Kto je to tá Beth?“ opýtal som sa, keď som si ešte hľadal svoje slnečné okuliare. Bol som rád, že s nami nejde Jill. Asi by som skôr pozeral na ňu, než na krásy mesta. Harper občas spomenula meno Beth, no doteraz som nevedel, kto to je. Harper, keď si všimla, že sa o ňu zaujímam, sama pre seba sa uškrnula.

„Kamarátka.“

„Je ako my?“

„Alex, Alex. Nebuď zvedavý.“ Po zásahu mojej matky som musel nechať priestor svojej fantázii. A tá teda nebola bohvieaká. Pri slovnom spojení mladý démon a v súvislosti s dievčaťom sa mi neustále vynárali v mysli spomienky, ktoré som sa snažil silou mocou potlačiť. Po niekoľkých mesiacoch som už v tom mal aj prax. Aj keď bolesť v srdci stále ostala. Tá sa len tak ľahko odstrániť nedá. 

Potriasol som hlavou, akoby som tieto myšlienky chcel dostať preč z mysle. Sústredil som sa radšej na niečo iné. Snažil som sa rozpamätať na to, či som tú Beth náhodou niekde nevidel. Chcel som vedieť, kto to s nami ide a tie dve potvory si zjavne užívali moju nevedomosť.

Ak sa však pokúsia ma dať dokopy s tým dievčaťom, tak nech si ma neprajú. Nechcem žiadny vzťah. Po tom všetkom na to jednoducho nie som pripravený. No jasné, že sa odo mňa očakáva, že si spomedzi Luminiek nájdem svoju partnerku, ale... je to zložité.

Harper mi nadiktovala adresu, kde nás má Beth čakať. Občas som tu pripadal ako taxi služba. Sestra odo mňa očakávala, že ak mi povie adresu, tak j tam zaveziem okamžite a na cestu sa nik pýtať nebude. Tentoraz bol však opak pravdou. Sedela za mnou a ruky mala položené na mojom operadle a navigovala ma. 

Keď sme sa konečne dostali na to miesto, pomyslel som si, že bude sranda sa odtiaľto dostať na hlavný ťah do San Francisca.

Zadné dvere na aute sa otvorili a do auta vstúpilo útle dievča so svetlými vlasmi a mne do nosa udrela nádherná citrusová vôňa. Pohľad mi však hneď padol na jej rameno.  Zovrel som volant a pevnejšie a zhlboka sa nadýchol.

„Alex, toto je Bethany Frostová.“

Áno, bol to démon. 

Autor: MillieFarglot (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Démon - 2. :