OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Denník v novom domove - 1. deň

10.05.2014 (16:00) • Tajomstvo • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 602×

„No... dosť, že si konečne tu.“ A zasa tá istá pesnička. „Ešte, že sa ti uráčilo prísť. Chalani sú už zbalení. Choď sa aj ty pobaliť.“

Jediný problém je ten, že oni sa tešia. Oni o tom meste - jeho meno, keď počujem tak je to, ako keby mi bodali tisíce nožov do chrbta - majú zistené všetko, od počtu obyvateľov až po počet ľudí v bytovke, v ktorej budeme bývať. A to je ďalší nôž. Z nášho úžasného domu sa sťahujeme do nejakého paneláku. Budeme bývať na štvrtom poschodí plus podkrovné poschodie nad tým. Super... Môže to byť ešte horšie?

Vchádzať do izby s pocitom, že sa sem vrátim len na prázdniny? S pocitom, že knihy zapadnú prachom zabudnutia? Do oči sa mi nahrnuli slzy. Vzala som si trojicu najobľúbenejších kníh, pritisla som si ich na hruď a pridala ich k hromade vecí na posteli, ktoré som si išla baliť do nového mesta, ktoré sa čoskoro malo stať mojim dočasným domovom.

Cesta bola úmorná a dlhá. Stále som myslela na starých rodičov, ktorí ostávajú v tom veľkom dome sami. Na kamarátov, dokonca aj na školu... Asi mi už preskočilo. Ale asi to tak má byť, nič sa nedeje bezdôvodne, všetko má svoj dôvod (tomu aspoň verím ja) a toto má možno aj iné opodstatnenie, ako to, že tato tu dostal prácu.

Vystúpili sme do mračnami zahaleného mesta, ktoré nás tými mračnami práve vrúcne nevítalo. Ani sme sa nemohli poriadne poobzerať, lebo tašiek bolo veľa a vyzeralo to, že čoskoro začne pršať.

Poviem vám pravdu: Na štvrté poschodie vynášať po schodoch kufre, bez výťahu, je závod o život. Po hodine, čo sme konečne dostali všetko von, nastalo vybaľovanie vecí. Všetko von, nech si to tu trošku zútulnime.

Prišla som k polici čo bola nainštalovaná nad posteľou. A vôbec mi nepripadala útulne. Tri knihy, tri knihy s plyšovým mackom z detstva tam stáli tak samé, až mi prišlo do plaču.

„Zlatko? Ideme na nákup. Ideš s nami?“ vykukla mamka do mojej izby a usmiala sa.

„Nie, vybalím sa,“ pousmiala som sa a vrátila som sa k vyberaniu vecí z krabíc.

No všimla si moju náladu, tak ako každá mamina, pristúpila ku mne, objala ma a súcitným tónom ma uistila, že všetko bude tak, ako má byť. Potom dodala, nech sa zamknem, lebo idú aj bratia a že ostávam celkom sama.

Urobila som podľa príkazov a začala som si trochu zariaďovať izbu, aby to už len nejako vyzeralo. Zapla som hudbu a začala vešať závesy, plagáty a možno som sa začala aj trochu usmievať.

V tom niekto zaklopal.

Naši to nebudú, majú kľúče a za desať minút by nestihli nakúpiť. Kto by to teda bol? Sme tu prvý deň ani poštu by nám sem nikto ešte neposlal. A z tohto mesta to určite nikto nebude, vraj sa ľudia v meste starajú maximálne sami o seba a nejakí nováčikovia ako my ich nebudú trápiť.

Tak som zoskočila z postele, nad ktorou som si práve lepila plagáty a zamierila som k dverám. Otvorila som ich a tam stál vysoký, hnedovlasý chalan s krásnymi čokoládovými očami a úsmevom ako med. Pozerala som na neho do výšky, lebo mojich chabých stosedemdesiat centimetrov na jeho meter deväťdesiat ani nesiahal.

„Pomôžem vám?“ dokázala som konečne zo seba vykoktať.

„Hmmm. Mama ma sem poslala, vraj že sa tu do dvojposchodovky nasťahovala nová rodina.“ Dvojposchodovka?

Dobre no, máme dvojposchodový byt. Dole je obývačka, kuchyňa, moja izba a toaleta s kúpeľňou a hore štyri izby – spálňa a dve izby pre mojich dvoch bratov a pracovňa.

„Aha.“ Čo iné som mala povedať? Sklopila som zrak do zeme v snahe, že nezbadá, že sa začínam červenať.

„Priniesol som koláč.“ Pozrela som na neho, on vystrel ruku s koláčom a podával mi ho. Vzala som si ho a koktavo poďakovala.

„Kedy nastupuješ do školy?“ Aha takže študuje... Hm. 

Ja som zdvihla hlavu od koláča a chvíľku som rozmýšľala. „V pondelok. Hneď na začiatku týždňa.“ Snažila som sa nedívať na neho, ale na hydrant za ním, lebo mi srdce búchalo ako o závod a keby som na neho pozrela, tak asi sa červenám ako paprika... Nie že asi, určite.

„Bývam o poschodie nižšie. Prídem teda ráno po teba?“ Teraz mi srdce dva razy vynechalo.

„Ako chceš. Ak ti to neurobí problém...“ usmiala som sa a na chvíľku pozrela do tých čokoládových očí. Pozeral sa tak milo. Och!

„Som Alex.“ Vystrel ruku.

„Alica.“ Podala som mu tú svoju a iste som sa ešte viac začervenala.

„Ak ťa neurazím, idem odniesť ten koláč lebo je horúci.“ Prekladala som si ho z ruky do ruky.

„Iste. Tak zajtra,“ usmial sa a bežal dole schodmi.

„Tak zajtra.“ Zakývala som mu a vchádzala do dverí.

Zavrela som dvere a odniesla koláč, sadla som si na posteľ a myslela, že neprežijem do rána. Izba síce vyzerala konečne trošku lepšie, no ja som mala pocit, že teraz nie je v poriadku dačo v mojom vnútri.

Po príchode rodičov som len oznámila, že sused doniesol koláč na privítanie a že sa idem vybaľovať, aj keď to už som mala dávno za sebou. Tak som sa len dala dokopy a išla spať. Kto vie, čo sa stane? Možno bude pravda, že všetko sa deje kvôli niečomu. Uvidím.

Autor: Tajomstvo, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Denník v novom domove - 1. deň: