OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Dokonalý Klam - 23. kapitola

09.12.2016 (18:00) • PrincessCaroline • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1161×

V ušiach mi zvonilo. Moja hlava vážila asi tonu a žalúdok sa mi divne skrúcal. Okrem toho sa mi ťažko dýchalo. Akoby som vyfajčila štyri krabičky cigariet. Na skúšku som otvorila jedno oko a okamžite ho zatvorila. Okolo mňa bolo až príliš jasno. Až tak príliš až ma to bolelo. Zdalo sa mi, že pri tom ako som sa snažila naštartovať mozog, vydával divné zvuky.

Spomenula som si len na veľa pohárov. Na divokú hudbu. Na vreckovky špinavé od mojej špirály. Nejaké pretláčanie pri dverách do postele. Znovu som otvorila oči a ublížene som žmúrila do dreveného stropu. Moje oči boleli ako des. Môj mozog stále vydával divné zvuky. Keď som sa však započúvala, prišlo mi to podivne známe.

S vypätím síl som sa vykotúľala z obrovskej postele a porozhliadla sa po izbe. Smrdelo to tu po dyme, dreve a bola tu skurvená zima. Nedokázala som sa rozpamätať na to, kde som. Nikde som však nevidela Liama. A až vtedy ma pochytila panika v neznámej izbe. Teda, trochu sa mi uľavilo, že som sa nezobudila s ním v posteli.

Ako som sa blížila k oknu, zvuk bol hlasnejší. Vykukla som cez okno a sánku som si nabila o parapetu, keď klesala k zemi. Neverila som vlastným očiam. Tomuto celému.

Koho jebnutý nápad to bol?

„To myslíš vážne?!“ zvolala som, keď som vybehla z dverí a skoro sa vyklepla rovno do metrového snehu, ktorý bol odhrnutý z príjazdovej cesty. Pri tých všetkých prudkých pohyboch sa mi roztočila hlavu od zbytkového alkoholu.

„Dobré ráno, princezná,“ zaškeril sa Liam a prestal rúbať drevo. „Ako sa ti páči náš zrub, ktorý som vybral na medové týždne?“

Bez slova som sa pozrela za seba a prezrela si celý ten zrub. Nebol veľký, ale vo vnútri bolo miesta dosť. Chvíľu mi trvalo, kým som sa vymotala k predným dverám. A preto som teraz stála vonku v Liamovej bunde, ktorú som schmatla cestou až po kolená v snehu a rozmýšľala, či mám začať peniť alebo na neho len neveriaco pozerať. Popravde, nebola som schopná začať peniť. Až príliš mi začalo trešťať v hlave.

„Hej, kde sa presne nachádzame?“ spýtala som sa ho porazene a snažila som sa k nemu prebrodiť snehom.

„V Kanade, bejby,“ povedal a znovu sa pustil do štiepania dreva.

„No shit, Sherlock,“ zaškrípala som zubami a kým som sa dostala k nemu, už som mala premočené rifle. „Ale čo tu robíme?“

„Utiekli sme od reality. Ty musíš mať dobré okno, keď si nepamätáš naše plány,“ zachechtal sa a po chvíli odložil sekeru. „Vlastne, ani sa ti nedivím. Ledva som ťa odniesol do postele. Pomôž mi.“

„Dúfam, že si sa nepokúšal o nič ty úchylák,“ povedala som mu a pomohla zbierať trosky a kusy dreva.

„Sex až po svadbe láska,“ žmurkol na mňa a šli sme naspäť k zrubu.

Šla som za ním a nemohla som sa prestať usmievať. Nejak mi unikala pointa celého nášho výletu, ale zrejme my dvaja s alkoholom nie sme dobrá kombinácia. Vôbec by som sa nedivila, ak sme toto celé vymysleli pod vplyvom. Popravde, nijako ma to veľmi nevzrušovalo. Bola som mierne pobavená, ako sa v poslednom čase vyvíja môj život. Hoci spomienka na môj rozchod s Jamesom vo mne stále zanechávala horkú stopu, teraz sa mi zdalo, že sme od toho dosť ďaleko, aby som sa s tým nemusela zaťažovať.

Liam zastal pri dverách a zamračene sa otočil ku mne.

„Keď si nááhodou vybehla von v mojej bunde, ktorá na tebe vyzerá veľmi sexy, nezobrala si nááhodou kľúče z kuchyne?“ spýtal sa s lišiackym úsmevom.

„Určite nie. Nehovor mi, že sme sa vymkli,“ spozornela som a zamračila sa. „To nehovor ani zo srandy.“

Liam si povzdychol a odložil kopu dreva na bok. Potom zobral moju a tiež ju položil na kôpku.

„Myslím, že sa pôjdeme niekam najesť,“ poznamenal s úsmevom a začal ma ťahať od zrubu.

„Ostali sme vymknutí, je to tak?“ kontrolovala som ho, keď nás dotiahol k snežnému skútru.

„Tak trošku,“ zaškeril sa na mňa ospravedlňujúco Liam a naštartoval skúter. „Ale to sa vybaví.“

Privrela som oči a snažila sa nevnímať to, že všade je tak po kokot snehu a my dvaja mrzneme vymknutí.

„Ty si úplný retard,“ povzdychla som si a nasadla za neho.

„Budem to brať ako prejav tvojej lásky,“ zachechtal sa a vyrazili sme smerom k lesom.

Absolútne som netušila, kde sme. Ani kam ideme. A bolo mi to jedno. Nechala som to všetko na Liama. Nech sa zabáva. Nech sa vynájde. Mne sa myslieť nechcelo. Bolelo ma to. Mala som opicu.

Nebol to až taký zlý nápad, nechať Liama rozmýšľať. Musela som to risknúť a vyhrala som lotériu. Doviezol nás k rodinnej reštaurácii a vybral miesto pri radiátore, takže som si naň vyložila premrznuté nohy. Pobavene som sledovala Liama, ako zvádza čašníčku, ktorej sa z neho klepali kolená. Bola som si istá, že nezaspí ešte tri noci. Buď kvôli tomu, že ju Liam bude preťahovať alebo proste len z princípu. Lenže Liam sa len zabával, ako mi po chvíli došlo. Robil na čašníčky žarty, flirtoval s nimi, ale vôbec ho nezaujímali.

Zaujato som sa oprela rukou o operadlo stoličky a druhou o stôl. S vyloženými nohami som ho sledovala, ako strieda dva typy úsmevov.

„Vaša káva je najlepšia akú som kedy pil. Chcem ženu, ktorá vie robiť takúto dobrú kávu,“ líškal sa jej až sa začala červenať. Jej oči sa ligotali od vzrušenia a dobrej nálady. Tie jeho boli stále rovnaké. S iskrami nezbednosti a ľahostajnosti. Bral ju ako ľahkú hru. Nezaujímala ho. Bol znudený.

Uškrnula som sa sama pre seba. Všimol so môj úškrn a obrátil pozornosť na mňa. Jeho zreničky sa roztiahli od očakávania a bez slova ma skúmal. Úsmev sa mu pohrával s kútikmi úst, no čakal či sa pripojím. Venovala som mu pobavený pohľad a pozrela do jedálneho lístka.

„Potrebujem niečo, čo ma rozohreje. Cítim sa ako kus ľadu,“ povedala som nezaujato a prerušila celú jeho scénku. Nálada zhustla, keď sa čašníčka obrátila ku mne a možno jej aj prvýkrát došlo do mozgu, že Liam môže byť môj niečo.

„Láska, kebyže mi to povieš skôr tak, by som aj preletel cez okno kvôli tebe. Viem totiž presne, čo potrebuješ. Rozohrial by som ťa do žerava,“ povedal Liam svojim hravým tónom hoci na konci, jeho slová boli príliš intenzívne.

Čašníčka zo seba vydala prekvapený výdych.

Bolo to moc aj na mňa.

Vedel, čo na nás zaberá.

Idiot.

Vedela som, že ak sa na neho pozriem, začne ma prepaľovať tým istým pohľadom ako v tú noc v hoteli. Zvliekol by ma pohľadom a ja som príliš zranená na to, aby som odmietla jeho ponuku.

A teraz vážne, prečo som sa nezliala u Mony? Prečo sa snažíš preskakovať od jedného k druhému?

Pozastavila som sa nad tou primitívnou myšlienkou. Nesnažím sa preskočiť k Liamovi. Vedela som, že by mi pomohol na pár nocí  zabudnúť. A čo z toho. Nepotrebujem to. Nechcem teraz chlapa. Stále si pri nich len nabijem hubu.

„Dám si hovädzí vývar, nech sa z neho poriadne parí,“ pokračovala som nezaujato hoci som si musela priznať, že Liamova hra ma do určitej miery baví.

Bavila aj jeho pretože som počula jeho uchechtnutie. Bola som príliš lákavá vyhliadka. Nechcela som sa nechať chytiť.

„Samozrejme, máme teraz skvelé čerstvé čaje. Práve som ich dorobila,“ usmiala sa na mňa nervózne čašníčka.

„Beriem,“ usmiala som sa na ňu sladko a bavila sa nad jej sklamaním z Liama. „Si hajzel,“ okomentovala som ho, keď sa čašníčka skleslo vzďaľovala.

„Skús mi povedať niečo, čo ešte neviem,“ uškrnul sa nevzrušene a prehrabol si vlasy.

Až teraz som si všimla, že si za poslednú dobu nechal narásť dlhšie vlasy, ako som bola u neho zvyknutá. Bez rozmyslu som mu rukou cez ne prešla.

„Pasuje ti to,“ uznale som ho pobúchala po hlave.

„Mne pasuje všetko,“ zamrmlal urazene a uhol pohľadom.

Zachichotala som sa pretože sa správal ako pubertiačka. Bol skvelý v hraní. Zbožňovala som jeho hry. To všetko som si uvedomila hneď potom, čo som si uvedomila, že to vlastne nehrá.

Naozaj mal na mňa slabosť.

„Jedna-nula pre mňa,“ povedala som počas jedenia a nechala ho mrzutého bez vysvetlenia.

Po jedle sme nasadli na studený skúter a vydali sa späť k zrubu. Liam telefonoval s majiteľom a ten mu pripomenul, že náhradný kľúč sa predsa len skrýva niekde pri dverách. Asi kochlík. Alebo stará známa podložka pred dverami?

Bola som najedená, popravde bez teplého oblečenia, ale to mi bolo teraz jedno. Opica bojovne ustupovala a ja by som dala pravú ruku za cigaretu.

„Skvelé, sme v Kanade. Dnes môžem okašľať všetky plány, návštevy, návraty, príchody... ďalšie slová ma nenapadajú,“ povzdychla som si a oprela sa o jeho chrbát. „Ale čo tu budeme robiť?“

„Prečo mi vždy musíš kaziť plány?“ posťažoval sa na oko nahnevane hoci som vedela, že sa uškŕňa. „Napríklad lyžovať? Viem to na lyžiach tak skvele až z toho zvlhneš.“

Zaborila som tvár do jeho bundy a premáhala smiech. Od reštaurácie medzi nami vládla zvláštna situácia a Liam do mňa ryl snáď stále. Akoby sa ma snažil vyprovokovať. K niečomu. A ešte k tomu mal v kuse dvojzmyselné narážky. A flirtoval so mnou tak okato, že by z toho jednému zabehlo.

„Zvlhnem jedine len kvôli tomu, že sa vyrýpem do snehu,“ odsekla som mu nezaujato hoci sa mi ťažko držala tá maska.

Bola som jeho boxovacie vrece. Možno som včera niečo urobila. Možno som dneska niečo povedala. Čo ho naštartovalo. Aby ma tlačil k hraniciam normálneho správania. Netušila som, čo sa s tým snaží dosiahnuť.

„Si nudná. A čo tak korčule? Stála si niekedy na nich?“

„Na kolieskových? V živote,“ odfrkla som si otrávene.

„Korčule na ľad, princezná.“

„Nie som princezná,“ odula som sa a škaredo na neho zazrela, keď som zliezala zo skútra.

Už som sa stratila vo vlastnej hre. Stratila som sa v jeho náladách. Niečo vo mne ostalo zlomené a nechcelo sa to opraviť. A preto som bola taká ľahostajná. K jeho správaniu. K jeho citom.

Som špina.

„Tak dobre, princeznička,“ pokrčil bezstarostne plecami a usmieval sa.

Odvrátila som sa od neho a pozorovala krajinu. V Kanade sa mi naozaj páčilo. Na rozdiel od nášho nerozhodného počasia, tu bolo naozaj krásne. Zima, mínusové teploty a sneh. Nebola to irónia. Sneh som milovala. Nejakým spôsobom sa mi táto krajina páčila viac ako naše mesto. Možno to bolo tým, že tu nebol nikto známy, ktorý by na mňa ukazoval a rozprával o mne klebety. Boli sme tu len my dvaja a veľa snehu a zimy.

Aj keď práve teraz som už tej zimy mala dosť. Skôr som milovala sneh asi len ako pohľad z okna.

Liam našiel náhradný kľúč a pustil nás dovnútra. Ale len kvôli tomu aby na mňa navliekol druhú hrubšiu bundu a zobral niečo z vedľajšej miestnosti. Boli to korčule. Pozorovala som ho, keď bez slova vyšiel zo zrubu a nasledovala ho.

„Kam ideme?“ spýtala som sa ho, keď som ho nasledovala. Nereagoval na moju otázku a priviedol ma k neďalekému jazeru. Zastal predo mnou a podal mi korčule. Udivene som na neho pozrela a keď prevrátil očami, vyšklbla som mu ich z ruky.

Zaťahovala som si korčule na brehu a cítila, ako mi pri tom omŕzajú prsty. Na jednej strane ma to tešilo, na tej druhej podráždilo. Liam už stál na kraji jazera a veselo ma sledoval, ako bojujem so šnúrkami. Cítila som, že znovu nabral silu na ďalšie reči.

„Chceš pomôcť?“ spýtal sa a pozoroval ma pobavene. Len som odmietavo pokrútila hlavou a po chvíli sa už pomaly postavila na ľad.

„Nikdy som nebola korčuľovať,“ zamrmlala som, keď ma potiahol ďalej. 

„Neboj sa toho. Je to sranda,“ povedal Liam a krúžil okolo mňa.

„Ale, ale, niekto sa tu hrá na super hrdinu,“ poznamenala som sarkasticky a opatrne som sa pustila do toho. Za tú vetu by som si najradšej dala po hube. Chytil ma za ruku a začal korčuľovať cez jazero.

Kým som na neho jačala v rýchlosti, v ktorej so mnou brázdil k strede jazera, smial sa.

Pomyslela som si na moju výhru, keď sa otočil smerom ku mne a potiahol tak, aby som urobila polkruh okolo neho. Smiech sa mu zasekol v hrdle, keď sa zrazu prevrátil dolu a padol na ľad. Elegantne som zastala a urobila pri tom piruetu. Ležal v snehu a ľade, a hlasno zanadával.

„Ty vieš korčuľovať, zradkyňa! Zhodila si ma úmyselne!“ obviňoval ma namrzene a podráždene zároveň. Za to ja som sa začala škodoradostne smiať.

„Nikdy som ti nepovedala, že neviem korčuľovať na ľade. Dva-nula, bejby,“ poslala som mu vzdušný bozk.

Popravde, neviem, čo vám chcem napísať. Asi len veľké ďakujem, že nečítam pod svojimi kapitolami podráždené komentáre, že mi to trvá a že som nespolahlivá (čo som). A takže druhé veľké ďakujem, že stále komentujete. Milujem vás.

Autor: PrincessCaroline (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dokonalý Klam - 23. kapitola :