OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » E-mailová láska - 1. kapitola

10.06.2013 (18:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 660×

1. kapitola

Škola, moje celoživotné väzenie. Niekedy mám chuť ísť a vykričať všetkým tým pokrytcom čo si o nich myslím, no mám strach, že sa mi vysmejú ešte viac. Radšej sa teda budem potulovať po chodbách a dúfať, že si ma nikto nevšimne. Čo je dosť ťažké. Pozitívne na tom je, že v škole nie som jediná na rebríčku tých na „posmech“. Je ich tu veľa a ja patrím medzi nich. Sú to ako šachisti, metalisti alebo hipisáci. Síce ani oni sa so mnou veľmi nebavia, nevadí mi to. Niektorí sú naozaj divní. No poznám jedno dievča zo školy, ktoré je celkom v pohode a baví sa so mnou. Mohla by som povedať, že je to akoby moja kamoška, no na to povedať to, by som potrebovala zážitky s ňou, ktoré samozrejme nie sú. No aj tak sa s ňou niekedy rozprávam v knižnici alebo na obede. Je to fajn baba a dokonca som sa jej raz zdôverila s mojím emailových kamarátom. Bola z toho taká nadšená, že o tom napísala článok do školského časopisu. Ona je niečo ako redaktorka a ja som jej kvôli bodom rozhovor poskytla. Samozrejme tam nepísala o mne, to by som veľmi nepredýchala. Momentálne máme v škole veľkú prestávku, ktorú ako vždy trávim vonku na čerstvom vzduchu. Neviem čo by som robila, keby som vnútri a počúvam tie hrozné reči a nadávky. To by som radšej skočila z mosta. Sedela som na lavičke a čítala si knihu z knižnice, keď mi zrazu zazvonil mobil. Vytiahla som svoj Blackberry a pozrela sa kto volá. Keď som zbadala meno Dávid, doširoka som sa usmiala.

„Ahoj,“ pozdravila som sa do telefónu a usmiala sa.

„No nazdar stratená. Ako to vyšlo?“

„Ešte nijak, nepovedala som im to ešte.“

„A na čo čakáš? Keď budeš dlho otáľať, znova to urobia, chceš to?“ povedal a ja som si vzdychla. Môj otec totiž dostal novú pracovnú ponuku. Mám odísť zo školy a ísť do úplne inej. To by na tom nebolo to najhoršie. Chcú ma totiž zapísať na školu pre bohatých, kde rozhodne nechcem ísť. Nechcem počúvať baby ako jačia, že nemajú zlatý náhrdelník s diamantmi alebo chalanov ako nemajú špičkové autá. To rozhodne nie. S Dávidom som sa o tom rozprávala a povedal mi, že mám povedať kam chcem ísť. A ja chcem ísť na strednú školu Betty Reynoldsovej. Učí sa tam takmer všetko a to ma veľmi teší. Rada maľujem a ako som počula od Dávida, on rád športuje. Možno aj to je dôvod, prečo chcem ísť na túto školu. Dávid tam chodí už dva roky a keby som tam išla, bola by som druháčka a on tretiak. No viac prevyšuje dôvod, byť maliarka. Milujem maľovať krajiny a prírodu. Je to úplne krásne maľovať to čo vidím. Už len k tomu dohnať rodičov.

„Nejaký si múdry,“ zasmiala som sa. „Neboj sa poviem im to dnes večer.“

„A kedy by ste sa mali sťahovať?“

„Tento víkend, prečo?“

„Nič len sa teším,“ podľa hlasu som to naozaj cítila. Tešil sa a ja som sa tešila tiež.

„Dobre musím už ísť lebo za chvíľu zazvoní. Večer sa ti ozvem a drž palce,“ zasmiala som sa a pomaly si balila veci.

„Dobre drobec, ale určite sa mi ozvi.“

„Drobec?“

„Áno, môj malý drobec,“ zasmial sa a ja som sa zasmiala tiež. Zložila som a dala mobil do tašky. Zbalila som si všetky veci a práve keď zazvonilo som vošla do školy. Namierila som si to rovno na štrvtú hodinu a to bola matematika. Učí ju celkom fajn učiteľka, tak som sa na hodinu tešila. Keď som však vchádzala cez dvere, iné decká prechádzali tiež, ale rýchlo a tak do mňa vrazili až som spadla na zem a zošity sa mi rozvalili na zemi.

„Dávaj pozor fiflena,“ zakričali za mnou so smiechom a vítali sa s ostatnými. Kľakla som si a začala zbierať zošity. V očiach sa mi medzitým leskli slzy a mala som čo robiť, aby som ich aj v očiach udržala. Keď som si vyzbierala zošity sadla som si do poslednej lavice a prstom si oči utrela. Toto sa mi stáva každý deň a neviem či by som to zvládala znášať aj zvyšné tri roky. Bola som rada, že stadeto rýchlo vypadnem a začnem na inej škole nový život. Aspoň v to dúfam. Hodina sa začala a profesorka už vysvetľovala nové učivo. Ja som však rozmýšľala nad inými vecami. Rozmýšľala som aké to môže byť v tej škole Betty Reynoldsovej. Dávid si ju pochvaľuje, lebo sa môže zaoberať športom, ktorý miluje. Je to futbal. Hrá ho už od mala a je v tom vraj dobrý. Dúfam, že sa mi naskytne možnosť, vidieť ho v hre. Len či mi rodičia dovolia ísť na túto strednú. Nechcela by som sa s nimi kvôli tomu pohádať. Po skončení hodiny nasledovali ďalšie a mňa už trápila len pol hodina obedu. Bola som už veľmi hladná a na obed som sa tešila. Síce stade takmer vždy odídem aspoň s jednou omrvinkou na sebe, zvykla som si. Zazvonilo a všetci sa pobrali na obed. Ja som šla tiež a modlila sa, aby tentoraz nebolo žiadne obhadzovanie jedlom. To priam neznášam. Vzala som si tácku a dala na ňu čínu s hranolkami a kečupom. Vzala som si aj kolu a šla si sadnúť na úplne zadný stôl v celej jedálni. Položila som si tašku pri seba a začala pomaly jesť. Táto škola je známa najmä kvôli vareniu. Kuchárky varia samé dobroty a to ma fakt teší. Aspoň sa vždy poriadne najem a môžem mať energiu na zvyšok dňa. A ja energiu rozhodne potrebujem. Ako som jedla, zapípal mi mobil.

Smithie zase poduje. Práve sa bije s najhlúpejším, no najsilnejším chalanom v škole. :)

Keď som si prečítala správu od Dávida, veľmi som sa začala smiať. Smithie je Dávidov najlepší kamarát a hrajú spolu aj v tíme. Avšak on je trošičku viac strelený ako Dávid. Je to síce vraj srandista, no pustí sa do dosť nebezpečných situácií ako je napríklad táto.

Hlavne sa na neho pozeraj a nezastavuj ho. Veď ho ten chalan vôbec nezabije :)

Poslala som správu a jedla ďalej. „No ahoj,“ sadla si ku mne redaktorka aj s jedlom. „Už si to počula? Vraj sa Sarah zmenila.“

„A v čom? Už si nekupuje šaty od Versaceho?“ zasmiala som sa a dala do úst hranolku.

„Nie v tomto, ale zábavné,“ zasmiala sa a tiež si dala do úst hranolku. „Vraj ju zmenil ten jej nový chalan. Aj keď si skôr myslím, že je to opačne.“ Len vďaka Maggie viem o všetkých novinkách v škole. Vždy mi ich príde povedať a ja sa viem podľa toho zaobstarať. Napríklad teraz hovorí, že sa Sarah zmenila. Je to najväčšia pipka na škole a šikanuje hádam všetkých aj so mnou. Myslí si, že je najlepšia, a preto sa jej nikto nepostaví. Ona sa len tak nezmení a práve preto si od nej budem teraz držať väčší odstup ako doteraz. Mohla by ma bodnúť ešte silnejšie ako doteraz. „Počuj už si volala s tým svojím kamošom?“ spýtala sa Maggie a pritom sa lišiacky zaksichtila.

„Áno volala. Má sa dobre a pozdravuje ťa. Ten článok sa mu páčil,“ povedala som jej a ona sa usmiala.

„Vážne? No to som rada. Rozmýšľala som, že takéto články z reality budem písať. Mala som veľa pozitívnych hlásaní,“ usmiala sa a napila sa koly.

„To je pravda. Mala by si nájsť niekoho kto by ti povedal tiež taký príbeh,“ žmurkla som na ňu a dojedala. Po zvyšok hodín som sa nudila a vyhýbala každému zo školy. Niekedy sa mi aj stalo, že som nestihla zmiznúť a urobili mi dosť veľký trapas pred ostatnými. Smiali sa na mne ešte dlho potom ako už bola iná hodina. Už som sa nemohla dočkať dňa keď stadeto vypadnem. Po škole som si zbalila veci a šla na parkovisko. Nasadla som do môjho čierneho kabrioletu značky mercedes a zavrela za sebou dvere. Tašku som si položila na sedadlo vedľa vodiča a pozrela sa do spätného zrkadla. Za sebou som mala bandu nafintených báb ako sa smejú na každom okolo. Všimli si aj mňa v aute tak som si domyslela, že je čas ísť. Naštartovala som a zacúvala. Zrazu sa mi však nad hlavou zjavila protivná Kate.

„Počuj fiflena, včera sa mi zdalo, že som ťa videla pod mostom. Nový domov?“ zasmiala sa a odišla za ostatnými smejúcimi sa deckami. Len som pokrútila hlavou a vycúvala z parkoviska preč. Vietor mi rozvieval vlasy a zacítila som aj jemné kvapky na líci. Plakala som. Nevedela som to zastaviť a ani som nechcela. Čo som kedy komu spravila, že sa ku mne zle správajú? Nie je deň, aby som nemala v škole nejaký trapas alebo aspoň malý posmech. Siahla som do tašky a vytočila Dávidove číslo.

„Ahoj teraz nemôžem hovoriť. Ak je to niečo dôležité zanechajte odkaz,“ vzlykla som a usmiala sa.

„Ahoj Dávid. Neviem či budem mať silu dohovoriť rodičom. Neviem či vôbec na niečo budem mať silu. Už nevládzem. Prosím ozvi sa mi,“ zložila som a poriadne sa rozplakala. Zašla som k obrubníku a hlavu si položila na volant. Nemám ani len silu ísť domov. Ako sa môžem tváriť v škole tak silno, keď sa vonku vždy položím?! Chcela som ísť už domov a nestarať sa o nič. Ľahnúť si na posteľ a vyplakať sa do vankúša. Smola je na tom, že to neviem na nikoho hodiť. Ani len na rodičov. Nemajú ani len tušenia čo sa deje v škole keď som tam. Keby to vedeli, exportovali by ma na Aljašku, aby mi už nikto nerobil zle. Viem však, že ani to im nepomôže. Mne už vôbec nie. Keď som sa dala znova dokopy, z posledných síl som naštartovala auto a šla konečne domov. Od školy mám dom asi tridsať minút cestou. Otvorila sa predo mnou brána a pred sebou som uvidela obrovskú vilu. Je to naozaj krásny dom a vnútri to je ešte krajšie. Hlavne vďaka mojej mame a jej štýlu. Zaparkovala som auto a behom vošla do domu.

„Zlatko?“ prekvapila sa mama keď som hneď vybehla po schodoch. „Zlatko!“ zakričala za mnou a bežala. Vbehla som do izby a ľahla si na posteľ. Mama mi otvorila dvere a stála pri zárubni aj s otcom. Len si vzdychla a sadla si ku mne. Silno som ju objala a plakala na ramene. Potrebovala som objatie.

„Som v pohode,“ povedala som a utrela si slzy.

„Čo sa stalo zlato,“ prisadol si aj otec a ja som sa na neho usmiala.

„To čo vždy ocko. Nebojte sa, ale asi si pôjdem zabehať,“ povedala som a otvorila veľkú skriňu a hádzala na posteľ to v čom pôjdem behať.

„Do večera nech si späť. Musíme sa porozprávať o tej škole,“ usmial sa na mňa a postavil sa.

„To máš pravdu ocko,“ obrátila som sa na neho. „To musíme,“ usmiala som sa a hodila na posteľ kraťasy. Obaja sa zatvárili začudovane, ale s úsmevom. Odišli z izby a ja som sa mohla prezliecť. Vzala som si čierne kraťasy a k tomu aj krátku mikinu. Dala som si číny a vlasy zopla do copu. Vyšla som z izby a behom po schodoch až von. Vyšla som za dom a v záhrade som si spravila pár kôl. Vždy behám len v záhrade. Nikdy sa neodvážim ísť tam von a behať tam. Bála by som sa, že ma niekto potkne a ja si ublížim. A na čo by sme mali takú veľkú záhradu keby som ju každý deň počas behu nekontrolovala? No na nič. Máme vlastného záhradníka, ktorý sa stará o kvety. Kuchárku aj jednu slúžku a aj nejakých bodyguardov pre každý prípad. Nikdy ich však nevidím, takže neviem ani kde sú. Ešte aj to by mi chýbalo, keby som chodila s nejakým bodyguardom po ulici. To už by som bola nahratá úplne. Chcela som ísť do iného mesta, kde by som spoznala iných ľudí a iné veci. Hlavne, aby som mohla maľovať. Mojím snom je ísť niekam do prírody, sadnúť si na vysoký vrch a namaľovať to čo by som mala pred sebou. Krajinu. To je môj veľký sen. Viem však, že tak skoro ho nezažijem. Možno keď budem na vysokej alebo keď budem už dosť veľká aj na to, aby som šla sama. To by som naozaj chcela. Počas behu som počúvala mp3ku, pri ktorej som mohla naozaj zabudnúť na okolitý svet. Keď som sa však vracala, tak som uvidela mamu, ako ma volá už od domu. Pozrela som sa na hodinky a videla, že som vonku už hodinu a pol. Rozbehla som sa teda do domu a hneď pod sprchu. Keď som vyšla von s uterákom uvidela som ako mi vibruje mobil. „Áno?“ ozvala som sa bez toho, aby som pozrela kto volá.

„Kde si preboha? Čo sa stalo?“ ozval sa vydesene Dávid. „Volám ti už desaťkrát!“

„Ou prepáč, bola som si zabehať,“ povedala som a sadla si na posteľ.

„Tak čo sa stalo? Počul som odkaz. Mrzí ma, že som nemohol hovoriť, ale mal som tréning.“

„To je v poriadku a nič strašné.“

„Neklam mi! Povedz mi čo sa stalo,“ vzdychla som si a začala mu hovoriť. Keď som však vyslovila prvú vetu, rozplakala som sa a radšej zavrela dvere, aby ma rodičia nepočuli. „Najradšej by som celú tú školu podpálil aj s tými ľuďmi. Veď to nie je ani zďaleka škola hento,“ nadával.

„Ja viem, ale musím to už dva dni vydržať. Potom je už víkend,“ povedala som a utrela si slzy.

„To máš pravdu. Tie posledné dni im ukáž aká si silná. Aby na teba spomínali ako na silné dievča a nie to bojácne.“

„To sa ti povie keď som v ich očiach už od mala tá slabá.“

„Tak to zmeň Emma. Máš na to,“ cítila som ako sa usmial, tak som sa usmiala tiež.

„Dobre. Teraz ma čaká rozhovor s rodičmi.“

„Tak to ti držím palce. Potom mi zavolaj, ahoj zatiaľ,“

„Ahoj,“ usmiala som sa a zložila. Tieto naše telefonáty ma veľmi povzbudzujú. Keby som s ním nemohla hovoriť aspoň raz za deň, neprežila by som to. Lenže aj na to treba kredit. U mňa to problém nie je, no u neho už áno. Nemôže si dovoliť toľko vyhadzovať, a preto sme si niekedy posielali listy. Rodičom som povedala, že je to niečo zo školy alebo som to skrývala. Dávidovi sa tento spôsob veľmi páčil a aj mne. Aspoň som mohla niekedy čítať naše staré listy, ako z vojny. Po prezlečení som šla do obývačky, kde na mňa rodičia už pri telke čakali.

„Som tu,“ ozvala som sa a sadla si na gauč. Mama vypla telku a pozreli sa obaja na mňa.

„To, že sa sťahujeme vieme už mesiac a tento víkend už ideme,“ povedal otec a pozeral na nás obe. „Viem, že je ťažké ísť stadeto preč, no zaručujem vám, že tam sa budeme mať veľmi dobre,“ usmiala som sa. „No a pokiaľ ide o teba,“ pozrel sa na mňa. „Poslal som tvoju prihlášku na školu Vincenta Boreliho,“ povedal a mne padla sánka. On naozaj poslal na tú bohatú školu moju prihlášku?

„Oci...“

„Nemusíš mi ďakovať Emma. Od budúceho týždňa sa ti začne nový život.“

„Áno ocko, ale..“

„O priateľov sa nemusíš báť. Je tam plno super študentov a mám tam aj ja svojich známych a tiež aj...“

„Nechcem ísť na tú školu,“ zahriakla som ho a hneď prestal. „Chcela by som ísť na strednú školu Betty Reynoldsovej!“ povedala som bez nádychu a teraz sa rýchlo nadýchla. Otec po mne začudovane zazeral a mama sa len usmiala a pozrela na otca. Určite čakala čo povie takisto ako aj ja.

„Kamže?“ dostal zo seba nakoniec. „Čo je to za školu?“

„Je to škola zameraná hlavne na šport, umenie, prírodné vedy, humanitné vedy a tak. Mňa zaujalo maliarstvo. Vieš, že pekne kreslím,“ povedala som a jemu padala sánka pri každom slove nižšie.

„Myslel som si, že škola Boreliho sa ti páči,“ povedal akoby sklamane.

„Nie oci, vôbec sa mi nepáči. Konečne by som chcela robiť to čo ma naozaj baví a to je maľovanie,“ povedala som s nadšením. Mama prikývla úctivo hlavou a položila ruku na ockove plece.

„No tak Harold, dopraj jej nech je šťastná a vybav jej to,“ usmiala sa na mňa a ja som sa s nadšením pozrela na ocka. Chvíľu sa netváril veľmi nadšene, no nakoniec sa usmial a prikývol.

„Hneď teraz tam zavolám a vybavím ti to,“ povedal a ja som zvýskla. Vrhla som sa na oboch a silno ich objímala. Nemusela som ich ani veľmi presviedčať. Mohla za to hlavne mama. Vedela, že by som na tej škole šťastná nebola a tiež dobre vie ako kreslím. Objímala som ju ako ešte nikdy. Po tejto ctenej chvíľke som sa im silno poďakovala a vybehla do izby. Vytočila som hneď Dávidove číslo a čakala kedy sa ozve naspäť.

„Mám to! Idem na školu Betty Reynoldsovej!“ povedala som mu hneď s nadšením.

„To vážne? Dovolili ti to?“ spýtal sa tiež s nadšením.

„Áno, vďaka mame. Postavila sa na moju stranu,“ smiala som sa a začala skákať po posteli.

„Nemôžem tomu uveriť. Uverím až kým ťa tu uvidím,“ povedal a ja som prestala skákať.

„A ako ma chceš spoznať?“ spýtala som sa. Podľa zvukov som vyzistila, že porazene otvoril a znova zavrel ústa.

„Neboj sa ty nič drobec. Ja ťa spoznám,“ usmiala som sa.

„Dúfam, že aj ja teba.“

„Čo čakáš aký budem?“ spýtal sa a ja som sa zamyslela.

„Neuraz sa hlavne,“ počula som ako sa zasmial. „Okuliare, kučeravé vlasy a čudný štýl obliekania,“ povedala som a počula ako sa začal strašne smiať. „Niečo zle?“

„Veď uvidíme.“

„A ty ma ako vidíš?“

„Krátke kučeravé vlasy, primeraná postava a modré oči,“ povedal a ja som prskla.

„Tak to ďakujem.“

„Uvidí sa či sa obaja mýlime.“

„Ty rozhodne. No dobre, idem ahoj a ďakujem.“

„Aj ja za spríjemnenie dňa. Pozdrav rodičov,“ zasmial sa a zložil. S mobilom v ruke som sa zvalila na posteľ a hádala. Vykreslil ma úplne inak ako vyzerám. Nemám krátke vlasy, ale dlhé rovné až po stred chrbta. Mám štíhlu postavu a modré oči. To trafil. Som však zvedavá ako vyzerá on. Ja si ho vykresľujem ako šachistu. Uvidíme, ktorí z nás mal pravdu.

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek E-mailová láska - 1. kapitola: