OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » E-mailová láska - 10. kapitola

01.07.2013 (20:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 649×

 10. kapitola

Dávid mi už obklady nevymieňal, lebo sa mi už vrátila farba tváre a už ma ani hlava veľmi nebolela. Už som ležala na jeho posteli a on bol opretý o posteľ a pozeral na mňa.

„Boli ste naozaj dobré v tom tanci. Prečo si mi nepovedala, že to tak dobre vieš?“ spýtal sa a ja som sa usmiala. Obrátila som sa na bok a rukou podoprela bradu.

„Ver či never, ale ani ja som to nevedela. Proste som len s Kim tancovala a šlo to samo,“ usmiala som sa a aj on. Rukou sa načiahol a dal mi prameň z vlasov preč z tváre. Usmiala som sa na neho a on sa zamyslel.

„Kam to pôjdeme večer?“ spýtal sa a ja som nadvihla obočie. „Keď už budeš mať tú česť a pôjdeš so mnou na rande,“ povedal a žmurkol.

„To vážne? Ale no tak, nemusíme ísť nikam. Nešlo mi to, aby sme niekam šli.“

„Nechceš so mnou ísť?“

„O to nejde...“

„Pozri sa, aj tak som ťa chcel zobrať von,“ povedal a ja som sa usmiala.

„Vážne?“ spýtala som sa a on sa prisunul bližšie k mojej tvári.

„Vážne. Už si tu dva dni a ešte sme nikde neboli spolu sami. Nemáme sa kedy rozprávať, a tak ma napadlo, že by som ťa niekam vzal. Táto tvoja výhra mi to konečne umožní,“ usmial sa a aj ja.

„Vieš kam ma zoberieš?“

„Na nejaké tiché, pekné miestečko. Kam som zvyčajne chodil keď som s tebou večer volal.“

„Takže pôjdeme na večernú prechádzku?“

„Ak nenamietaš?“

„Mohla by som odmietnuť?“ usmiala som sa a jemu sa rozžiarili oči. Načiahol ruku a hladil ma po líci.

„Chcem byť s tebou čo najviac. Túžil som po tom veľmi dlho. Rozprávať sa s tebou a konečne aj blázniť,“ zasmial sa.

„Vieš byť dobrý spoločník?“ usmiala som sa.

„Ten najlepší. Tak čo?! Pôjdeš so mnou večer?“ spýtal sa a ja som sa usmiala. Lepšie „áno“ som dať najavo nevedela. Načiahol sa a objal ma. Silno som ho stisla a už teraz tešila na večer.

Po uistení, že som v poriadku som si obliekla tričko a znova vrátili na štadión. Medzitým sa už vrátili aj tí čo šli po vodu a jedlo sa na tráve. Boli vytvorené skupinky. Futbalisti a tí normálni boli na ihrisku aj s Kim a Megan a hrali fľašu. Barbíny a roztlieskavačky boli v tieňoch a určite rozoberali samé blbosti. Šachisti hrali hry a šach a metalisti, hipisáci a rockeri zase počúvali tú svoju hudbu. My sme sa samozrejme pridali k tým normálnym a sadli si vedľa seba pri nich.

„Už ti je lepšie?“ spýtala sa ma Kim a sadla si vedľa mňa.

„Áno, už hej,“ uistila som ju a pozrela sa na fľašu. „Ako to hráte?“

„Pravda a čin. Väčšinou chcú všetci čin, aby bola lepšia zábava. Zahráš si?“ spýtala sa, no ja som pokrútila hlavou. „Prečo?“

„No lebo by ste sa spýtali na veci, na ktoré by som nechcela odpovedať. Radšej ostanem v tajomstve s vami dvoma,“ povedala som a na oboch som sa usmiala. Už som aj Dávidovi povedala o Kim a čo všetko som jej povedala. Vzal to a bol rád, že to ona vie. Je dobré, aby to vedela, aby sa mohla podľa toho v danej situácii chovať.

„Neboj sa, zásadne sa nepýtame na minulosť a nie na súkromné veci. To je pravidlo,“ povedala a žmurkla na mňa. No ja som aj tak nesúhlasila. O tejto hre som čítala vo viacerých časopisoch. Je to zábavné, až dokým sa nevyčerpajú nápady a dávajú sa úplne uletené. Najčastejšia je však fľaša na bozky. Na koho ukáže fľaša z oboch strán, tí dvaja sa musia pobozkať. Je to síce len hra a nikto to neberie vážne, no ak máte v kruhu priateľa a ten sa pobozká s inou, tiež by to dobre nepadlo. Povedala som si, že ju nikdy hrať nebudem. Mám zlú minulosť a nikdy som sa s nikým nebozkávala. Nielenže by ma vysmiali, ale keď už mám zažiť prvý bozk, bol by s človekom, ktorého mám rada a milujem.

Ja som sedela mimo kruhu a Dávid s Kim sa pridali k ostatným. Niektoré činy, ktoré mali robiť boli naozaj úžasné. Napríklad: jeden musel vyliať kýbeľ vody na roztlieskavačky, potom ďalší urobil salto, ďalší pobozkal zadok hociktorej babe, ďalší musel tancovať s chalanom, ďalší zase uniesť dve baby a takéto veci. Smiala som sa na nich dostatočne a uznala, že je to dobrá hra. Dokým sa neprejdú limity. Decká vymýšľali totálne somariny a tí, ktorí to nechceli splniť si museli dať kus oblečenia dole. Niektoré baby už zahanbene sedeli v podprsenkách a iné len v spodnom prádle. Chalani robili všetko preto, aby im aj to málo čo mali na sebe dali dole. Nie však vždy sa im to darilo. Zazvonil mi mobil a ja som zdvihla.

„Ako to, že si sa mi neozvala? Veď sme kamošky,“ vyletela na mňa hneď Maggie a ja som sa zasmiala.

„Prepáč, ale veľmi som nemala čas. Aké to tam je bezo mňa?“

„Ver či never, ale nikto nemôže uveriť tomu, že si preč.“

„Nechápem.“

„No proste prvý deň, keď si tu nebola sa prevalilo to, že si to Sarah všetko vymyslela. Nikto sa s ňou nebaví a každý má v ústach len tvoje meno.“

„A to už načo?! Nemali ho dosť doteraz?“

„Práveže len v dobrom. Všetci ľutujú ako sa k tebe správali a až teraz si uvedomili, že si vlastne fajn baba. Chodia za mnou a pýtajú sa na teba.“

„No majú smolu, ja už neprídem.“

„To je mi jasné, ale niekedy by si zato mohla prísť pozrieť starých rodičov a navštíviť aj mňa.“

„Veď to je samozrejmé, ale do tej školy už nevstúpim.“

„Viem veľmi dobre, aké to tu pre teba bolo a mňa veľmi mrzí, že som ťa nebránila. Ja som sa len bála, že budem ako ty.“

„A to nie je žiadna sláva. Neboj sa Maggie, hneď ako prídem za starkou tak ťa pozdravím,“ povedala som a ona sa potešila. Chvíľu sme kecali ako sa máme, no potom už zložila a ja som znova vnímala hru.

„Emma, nejdeš naozaj hrať?“ zavolala na mňa Megan a ja som s úsmevom pokrútila hlavou.

„Prosíme,“ ozvali sa ostatní a ťahali ma do kruhu. Nemala som šancu sa ubrániť. Tak som si teda sadla ku Kim a vzdychla si. Dostali ma. Niekoľkokrát padlo aj moje meno a musela som robiť také blbosti, že sama som neverila tomu, že na to mám. Musela som chodiť po rukách, robiť kotrmelec bez toho aby som sa dotkla zeme hlavou a iné blbosti. Dávid na tom tiež nebol najlepšie. Musel robiť horšie veci než ja. Niektorí dávali aj pusy no mňa, Dávida ani Megan nič také nestretlo. Kim sa smiala, no ani ona nedala nikomu pusu. Na to bola až priveľmi hrdá. Dávid mal od jedného chalana úlohu, aby udrel nejakého chalana. Veľmi som sa smiala na tom, ako prosil nech to je Kyle. Všetci sme sa na tom strašne smiali, no neschválili sme mu to. Bola by zbytočná ďalšia bitka a to sme ani jeden nechceli. Krátko po obede nás prišli skontrolovať profesori a dokonca sa s nami dali aj do reči. Potom však museli ísť a my sme ďalej hrali. Všetky nápady však už boli vyčerpané a nikto nevedel čo ďalej dávať. Bol aj návrh, že na bozky no viacerí to zatrhli. Bola som tomu vďačná, no potom som sa už odtrhla od skupinky a ľahla si na trávu. Už ma to aj prestalo baviť. Už to nebola tá sranda ako na začiatku. Všimli si to aj ostatní a tiež sa začali nudiť. Zrazu však padol nápad, ktorí horlivo schvaľovali viacerí. Bola to alkoholová hra. Jeden chalan mal hru, ktorá sa hrá ako človeče. Figúrka ide po políčkach, na ktorých sú úlohy. Dokonca mali aj alkohol schovaný v izbe. Neprekvapilo ma, že mali jednu fľašu aj Dávid a Smithie. Niekedy je alkohol liečiteľom bolesti. Ale fakt len niekedy. Keď som však tie políčka čítala, prebehol mi mráz po chrbte. Na takéto niečo by som sa naozaj nedala. Ani ja, Kim, Dávid, Smithie ani Megan. Pekne sme si sadli ďalej od ostatných a sledovali ako hrajú. Oni síce hovorili, že nechcú piť, ja som v tom videla niečo viac. Predsa len bolo teplo, tak by alkohol padol dvojnásobne. Podľa mňa s tým však nechceli nič mať a to mi vôbec nevadilo. Bola som na tom rovnako.

Sedeli sme mimo ostatných v kruhu a bavili sa. Ja som znudene ležala s Dávidom na tráve a sledovali oblohu, na ktorej nebol stále ani jeden obláčik. „Nad čím rozmýšľaš?“ spýtal sa ma s úsmevom.

„Kam večer pôjdeme. Nemám ani potuchy kam ma vezmeš,“ povedala som úprimne a on sa zasmial.

„To sa dozvieš. Nechci to vedieť, bude to prekvapko,“ zasmial sa a ja som nakoniec prikývla. Potočila som hlavu na bok a zavrela oči. Bola som dosť unavená a to slnko tomu viac pridávalo. Proste som len zavrela oči a zaspala. Ani neviem ako dlho, no spala som. Nevnímala som okolie, len pražiace slnko na mojom tele. Ako je vôbec možné, že neodpadávame všetci? Neviem koľko som spala, ani koľko bolo hodín, no otvorila som pomaly oči. Nič sa nezmenilo. Stále sme boli v kruhu a bavili sa, zatiaľ čo ostatní hrali inú hru ako doteraz. Na alkohol sa vykašľali kvôli teplu a hrali znova fľašu. Pozrela som sa vedľa seba a uvidela Dávida ako sa opiera o lakte. V ruke však mal moju ruku. Stisla som ju a on sa na mňa hneď pozrel.

„Spáčka,“ povedal a usmial sa.

„Ako dlho?“

„Možno hodinu, ale neboj sa o veľa si neprišla,“ usmiala som sa a pomaly sa posadila.

„Čo budeme robiť zvyšok dňa? Je nielenže teplo, ale aj strašná nuda,“ povedala Kim a pozrela na mňa. „Šla by som s tebou tancovať, ale na to som až príliš unudená.“

„Nápodobne,“ povedala som a zívla si.

„A čo potom? Nemôžeme ísť do mesta, tak čo tu,“ povedala Megan a ja som sa usmiala.

„A kto nás tu stráži?“ povedala som a všetkým blysol rovnaký nápad ako mne. Veľmi nenápadne sme sa zdvihli a šli preč zo štadióna. Nikto nepovedal, že tam musíme stráviť celý deň. Prišli sme na parkovisko a nasadli do Dávidovho auta. My dvaja sme si sadli dopredu a ostatní dozadu. Zapli sme hudbu a naštartovali. Vyrazili sme cez bránu a vyšli na hlavnú cestu. Nešli sme však do mesta, ale niekam úplne inam. Nemali sme plán, len sme sa chceli previezť. Smithie a Kim si sadli na operadlá sedačiek a nechali, nech im vietor rozvieva vlasy a oblečenie. Kričali a tešili sa. Ja som sa s Dávidom vpredu smiala a niekedy silno chytila operadla, lebo robil kľučky. Bola to poriadna zábava. Išli sme ani nevieme kam a užívali si teplo. Teplý vzduch sa zmenil na studený a to bolo super. Lepšie sa nám dýchalo a bola lepšia zábava. Prišli sme až do nejakého mesta, kde si chalani na kraji kúpili pivo. Dávid samozrejme nealkoholické, aby sa náhodou nestalo, že by nás chytili policajti. Kim s Megan si tiež dala, no ja som si dala len minerálku. To mi prišlo ako lepší nápad, na uhasenie smädu a sucha v ústach. Nasadila som si na nos okuliare a tiež dala ruky hore a tešila sa. Znova sme šli ďalej a zabávali sa. Pozrela som sa na Dávida, ktorý si to užíval tiež. Vlasy mi však behali hore delo, tak som cez ne veľmi nevidela. Smiala som sa a pozrela na hodinky. Nie sú ani dve hodiny a to máme celý deň ešte pred sebou. Tak sme teda natankovali a šli do ďalších dedín a miest. Všetkých na ulici sme zdravili a kývali im. Odkyvovali nám naspäť a smiali sa na nás. Asi sme neboli jediná škola, ktorá mala voľno. Kto by sa už len chcel v takomto teple učiť? Dúfam však, že to nebude takto aj zajtra. Nevedela by som si predstaviť ďalší nudný deň a ešte k tomu v škole. Keby sme hneď ráno išli na cestu, bola by to síce sranda, ale dosť drahá. V tom ma však napadlo, že by som šla domov pozrieť rodičov. Pošepkala som to Dávidovi, no jemu sa to veľmi nepáčilo. Čo by sme u mňa robili? Dohodli sme sa, že skôr zajtra by sme k nám šli. Máme bazén a to by sa mi páčilo viac ako teraz, keď je už polka dňa za nami. A určite by to mame a ockovi nevadilo.

„Ty nás chceš vziať do paláca?“ nechápala Megan a ja som sa na ne pozrela.

„Nie je to palác, ale tak mi povedz čo chcete zajtra robiť?! Ak nechcete ísť ku mne, môžeme ísť inam,“ vysvetlila som a pomykala plecami.

„Nechce nás tam vziať, aby sa vychvaľovala. To dúfam chápete,“ povedal Dávid a tiež na nich pozrel. „Len chce byť mimo školy a keby vás môžem zobrať ku mne, nie je problém.“

„Len, aby si ty potom nehovorila, že sa s tebou kvôli tomu len kamarátime,“ povedala Megan a mne padla sánka.

„To vážne povedala?“ pozrel nechápavo na mňa a ja som tiež nechápavo pokrútila hlavou.

„No čo je! Je to normálne uvažovanie,“ bránila sa.

„Skôr úbohé,“ povedal Smithie a usmial sa na ňu. Len som sa zasmiala a uistila ju, že ich tak brať nebudem. Hlavne ju nie. Cez cestu mi Dávid a Smithie povedali, že majú jedného super kamaráta, ktorý má prísť v pondelok.

„Kto to je?“

„Super chalan. Spoznali sme sa s ním v prvom ročníku a je s ním poriadna sranda. Megan ho tiež pozná,“ vysvetlil Smithie a ona prikývla.

„A poriadny kus. Volá sa Bobby.“

„Už som ho videla v škole?“

„Ale kdeže. Na začiatku roka šiel na dovolenku do Paríža a príde cez víkend. Do školy zas v pondelok."

„Roztlieskavačky ho určite privítajú ako ešte nikoho. On totiž tiež hrá futbal,“ povedala Kim a ja som prikývla. Som veľmi zvedavá aký bude. Či taký úžasný ako Smithie a Dávid, alebo taký otravný podľa nich dvoch ako Kyle. No to zistím len sama. Na aute sme sa prevážali hore dole až do večera. Okolo siedmej sme sa nenápadne vrátili naspäť do školy a šli hneď na štadión. Veľmi sa to tam bez našej prítomnosti nezmenilo. Chalani hrali futbal a baby sa bláznili. Na hodinu sme sa k nim pridali, ale potom šli do izby. S Kim sme boli veľmi unavené a šli sme si aspoň na pol hodinu ľahnúť. Dávid chcel, aby sme šli von inokedy, no ja nie. Keď už som bola naladená, tak s ním von pôjdem. Osprchovala som sa a umyla vlasy. Bola som totiž strašne lepkavá.

„Čo si vezmeš na rande?“ spýtala sa ma Kim keď ležala na posteli.

„Nie je to rande Kim. Vieš ako to je medzi nami,“ hovorila som a vyberala nejaké oblečenie.

„No dobre, ale aj tak to je rande. Priateľské rande,“ žmurkla na mňa a ja som na ňu pozrela. Hodila som na posteľ oranžové kraťasy, topánky a biele bezramienkové tričko. Vzala som si aj nejaký náhrdelník a aj náramok. Potom som pozrela na Kim a ona sa ku mne postavila.

„Ten padne keď ťa uvidí,“ pochválila ma a pomohla mi sa namaľovať.

„Opakujem, že to nie je rande ani nič podobné. Sme len kamaráti,“ usmiala som sa a rozpustila si vlasy.

„Priateľské rande,“ povedala s úsmevom a drsne. Zasmiala som sa a otvorila Dávidovi dvere keď klopal. Padla mu pri pohľade na mňa sánka a ja som sa zasmiala. Na pozdrav ma objal a spolu sme vyšli von.

„A to máš načo?“ spýtala som sa, keď sa mu na krku hompáľal fotoaparát.

„Na spomienky,“ drgol do mňa a ja som sa zasmiala. Vyšli sme z internátu a pozreli von. Už bolo chladnejšie a aj tma. Mala som namierené na parkovisko, no on ma vzal za ruku a viedol úplne inam. Ťahal ma za ruku a v tom sme vošli do lesa. Nechápavo a celá napätá som sa nechala viezť a nemohla sa dočkať, čo na mňa nachystal. Šli sme dosť dlho a mlčali. Nevedela som čo hovoriť a ani on. Zrazu som uvidela svetlo z mesiaca. Vyšli sme z lesa a pozerali na malú čistinku. Všade bola tráva a stiahnuté kvety. V jej strede bol veľký kameň a pod ním malé jazierko. Zastala som a nemo sa pozerala. Toto som naozaj nečakala. Dávid mi stisol ruku a ja som na neho pozrela.

„Sem som chodil,“ povedal a ja som sa usmiala.

„Prečo práve sem?“ spýtala som sa a on sa usmial. Obrátil si ma k sebe a pristúpil bližšie.

„Lebo toto miesto mi ťa pripomínalo. Hovorila si, že máš rada prírodu a od vtedy ako som ťa spoznal, som ju začal milovať aj ja,“ povedal a mne sa rozžiarili oči. „Skoro každý zo školy ma vidí ako super futbalistu a veľkého krásavca a frajera. Vidia len to ako sa k nim správam. No jedine ty, ma zo všetkých poznáš najlepšie,“ povedal a vzal do rúk moje ruky. „Len s tebou sa cítim byť sám sebou.“

„Takže mala Kim pravdu,“ povedala som. „Naše hovory ťa zmenili.“

„To mala pravdu. Zmenili ma na nepoznanie, ale nechýba mi moje staré ja,“ usmial sa. „Chcem spoznávať svoje nové ja a to viem len s tebou,“ nestíhala som sa tejto konverzácii čudovať. Netušila som čo to s ním urobilo. Čo som s ním urobila ja a to som bola cudzia. Nerozumiem tomu. Dávid s úsmevom sklonil hlavu a odstúpil. Vzal do ruky foťák a odfotil ma. Zdvihla som ruku a zakryla sa ňou. Potom som vstúpila na čistinku a poobzerala sa. Len vďaka mesiacu som mohla vidieť všetko detailne. Videla som rybky v malom jazierku, lekná a aj púčiky. Vyliezla som na vrch kameňa a sadla si naň podopretá o lakte. Dávid prišiel a odfotil ma tak. Zasmiala som sa a rukou naznačila, aby ku mne vyliezol. Sadol si vedľa mňa a foťák dal pred nás oboch. Najprv sme robili hlúpe ksichty, no potom sme sa obaja pekne usmiali a bola z toho najkrajšia fotka. Na niektorých fotkách sme aj tak, že ja dávam Dávidovi pusu na líce a aj on mne. Škoda len, že je vonku tma. Perfektne by videlo ako sa červenám. Nikdy predtým som takto neskoro nebola vonku. A ešte k tomu s takým úžasným človekom ako je Dávid. Iní by možno čakali, že keď si baba hľadá najlepšieho priateľa, bola by to najprv baba a až potom chalan. Nevidím v tom rozdiel. Nie je nič zvláštne na tom, že je to môj prvý najlepší priateľ. Ale v niečom je jasné, že si každý berie babu. S rovnakým pohlavím sa vie človek najlepšie porozprávať. Ja som však pravý opak a nemienim to skaziť.

Sediaci na kameni sme si hovorili rodinné zábavy. Dávid má staršieho brata o tri roky. On má devätnásť a brat dvadsaťdva. Nemajú sa však veľmi v láske, lebo je Dávid úspešnejší než jeho brat alebo niečo podobné. Nikdy som sa nepýtala prečo a nemyslím si, že je aj teraz na to vhodná doba. Ten čas raz príde. Smiali sme sa najmä na rodinných trapasoch. Tých nie je nikdy dosť. Mali sme ich každý viac než dosť. Rozprávali sme sa aj o škole. No najmä o tom období, ktoré bolo pre nás skvelé. Dokonca aj ja som mala skvelé dni. V porovnaní s týmito však boli na nič.

„Všetko sa raz zmení. Zmenila sa ti škola, priatelia a všetko ostatné,“ povedal a ja som sa zasmiala.

„To je pravda, ale neviem aké to bude ďalej. Som tu len tri dni.“

„A pozri koľko máš priateľov. Mňa, Smithieho, Kim, Megan a určite sú tu takí, ktorí by ťa chceli spoznať,“ povedal a ja som potočila hlavu, aby som na neho videla.

„Mne celkom stačí to čo mám teraz,“ povedala som a aj on potočil hlavou. „Stačíte mi vy. Nechcem ďalších, ktorým by som vysvetľovala aký bol môj život. Mne stačí ku šťastiu veľmi málo,“ povedala som a Dávid na mňa civel. Len som sa usmiala, no zrak z neho nespustila.

„Ako môžeš byť taká dokonalá,“ pošepkal a stále na mňa hľadel. „To snáď ani možné nie je.“

„A čím som dokonalá,“ usmiala som sa.

„Proste všetkým. Si zábavná, vtipná, krásna a nie je na tebe ani jedna chybička,“ hovoril to tak zvláštne až som sa začervenala.

„Krásna, iste,“ zasmiala som sa.

„Nádherná,“ povedal a mne úsmev zamrzol na tvári. „Keď si povedala, že sem ideš silno som rozmýšľal ako ťa spoznám. Či si tučná, chudá alebo anorektička. Rozmýšľal som nad gotičkou alebo bifľoškou. V ten deň som stál s chalanmi vonku a bavili sme sa. No v tom som sa postavil a mal pocit, že čoskoro prídeš. Odišiel som od nich a šiel pri parkovisko. Nevidel som nikoho.“

„Videl si ma prísť s autom?“ pokrútil hlavou.

„Vyrušil ma spolužiak. Prehliadol som to. No zrazu keď som už sklamane chcel odísť, začul som krik. Videl som riaditeľa a za ním bežalo dievča v bielom. Síce si povedala, že v bielom budeš, no bielu tu nosia skoro všetci. Zastavil som sa a snažil rozoznať slová. Nebol som si istý kto to dievča je až dokým nepovedala tieto slová: Ja kreslím preto, lebo sa pritom cítim sama sebou a mám to rada. Ak vám toto nepríde ako dobrý dôvod na vašu školu, môžem vás zvysoka okašľať!“ povedal a ja som sa usmiala. „Pri týchto slovách som si bol stopercentne istý. Dokonca som zbadal aj tvoje auto, o ktoré som sa oprel a čakal kedy si ma všimneš. Keď si sa však otočila a pozrela na mňa, prestal som dýchať,“ posadil sa a pohladil ma po líci. „Čakal som všetko, ale to že budeš takáto rozhodne nie. Tak ma to prekvapilo, že som stratil reč. Najkrajší pocit?“ spýtal sa a ja som sa usmiala. „Keď som ťa chytil do náručia a objal. Čakal som na to objatie tri roky a teraz ťa môžem objať koľko len chcem. Vieš aký to je úžasný pocit?“ zasmial sa a ja som sa k nemu pridala.

„Som na tom rovnako nemusíš sa báť. Keď som ťa videla pri mojom aute, najprv som nevedela, že si to ty. No keď som videla ten úsmev na tvojej tvári, bola som si istá, že si to ty. Hlavne keď si ma nazval drobcom,“ povedala som a on sa zasmial.

„Môj drobec,“ dodal a ja som sa usmiala. Naraz sme sa postavili a na kameni objali. Bol to ten najúprimnejší rozhovor aký som kedy s ním mala. Dodalo k tomu čaro aj to, že sme už boli pri sebe a po krásnych slovách mohli objať. Nikto a nič na svete by ma nedonútilo ho stratiť. Radšej by som zomrela akoby som mala žiť bez neho. To by som stratila všetok život, keby som o neho prišla. Bol taký milý až mi padli slzy. Zacítil, že som vzlykla a stisol ma ešte tuhšie. Nadvihol ma a posadil na jeho kolená, lebo sme boli v dosť nepríjemnej pozícii. Keď som sedela na ňom, cítila som sa pohodlne, ale najmä bezpečne v jeho náručí. Na chvíľu sa odo mňa odtrhol a vzal mi tvár do dlaní.

„Si pre mňa všetko Emma. Zapamätaj si to aj cez reči ostatných. Si pre mňa to najdôležitejšie,“ pošepkal a ja som celá červená prikývla. Nemohla som tomu uveriť. Vrhla som sa mu znova do náručia a plakala ešte viac. Nemôžem tomu stále uveriť. Ja s takým osudom, mám to najlepšie čo ma mohlo v živote stretnúť. Mám Dávida.

Na tejto krásnej čistinke sme zostali až do pol noci. Zabávali sme sa a robili šialené aj normálne fotky. Škoda len, že som si nevzala výkresy. Nakreslila by som Dávida na kameni. Ak sa niečo takéto ešte niekedy naskytne, rozhodne tak urobím. Keď som zliezla z kameňa, tak si ma Dávid vyložil na chrbát a so smiechom sme sa vracali späť na internát. Cestou sme vrážali do hádam všetkého čo pred nami bolo. Bola už noc a v lese mesiac na cestu nesvietil. Nakoniec sme sa predsa len na internát dostali a šli do výťahu. Chcel ma ísť odprevadiť až do izby, no ja som odmietla kvôli ostatným babám. Neviem či niektoré ešte nie sú hore a zbytočne by začali kričať, keby Dávida uvideli. Súhlasil, a tak sme sa s objatím rozlúčili vo výťahu. Mne sa však nechcelo od neho odpútať. Chcela som s ním byť až do rána a rozprávať sa. Povedala som si však, že máme pred sebou veľa času a môžeme sa porozprávať kedykoľvek. Prišla som pri izbu a potichu otvorila dvere. Keď som však vošla, so smiechom som zavrela dvere.

„Ty nie si ani trochu unavená?“ zasmiala som sa keď som nachytala Kim len v spodnom prádle ako tancuje v strede izby. Keď ma uvidela zasmiala sa a skryla sa pod perinu. „Našťastie neprišiel Dávid, lebo by mal sny na dobrú noc,“ zasmiala som sa.

„Jasné smej sa, ale toto je pre mňa cvičenie,“ povedala a znova vyliezla.

„Tanec v spodnom prádle? A v noci? To niekedy vyskúšam,“ povedala som a sadla si na posteľ.

„Tak ako bolo na priateľskom rande?“ pri tom slove ukázala úvodzovky. Len som sa usmiala a vzdychla si.

„Veľmi dobre. Ľutujem, že sme si celé tri roky len písali a volali,“ usmiala som sa a to je určite stačilo. Pred tým ako som vliezla do postele som sa osprchovala a prezliekla. Zjedla som aj jedno jablko a zaľahla. Kim už tiež ľahla do postele a obe sme sledovali strop.

„Teším sa na zajtra. Užijeme si pravé leto,“ usmiala sa.

„Tomu ver. Ani ja sa neviem dočkať,“ povedala som a zavrela oči. Chcela som ísť spať hneď teraz, aby som mala čerstvé sny. Takmer som dúfala, nech sú s Dávidom. Aby sme šli ešte raz na nejaké takéto miesto. Chcela som spať a dookola si premietať jeho slová. Znamenali pre mňa toľko veľa ako aj on.

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek E-mailová láska - 10. kapitola: