OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » E-mailová láska - 14. kapitola

22.07.2013 (14:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 497×

14. kapitola

Večer som si nastavila budík, aby som neprespala celý deň ako minule. Zobudila som sa o deviatej a celá ospalá som sa šla umyť. Pustila som na seba studenú vodu, a tak som si umývala vlasy a celé telo. Chcela som zo seba zmyť smrad z cigariet a alkoholu, aby som nemusela rodičom nič vysvetľovať. Obliekla som sa do starého oblečenia a šla dole na raňajky. Mama sa na mňa usmiala a veľmi silno ma stískala.

„Som taká rada, že si znova doma. Veľmi si mi chýbala, zlatko,“ stískala ma a bozkávala na líce.

„Aj ty si mi chýbala, mami. Čo sa tu dialo bez mojej prítomnosti?“ spýtala som sa s úsmevom a mama mi položila pred nos raňajky.

„Bolo nám dobre, nemusíš sa báť. Chodili sme do práce a zarábali,“ povedala a sadla si s tanierom oproti mne.

„Takže som vám tu veľmi nechýbala, čo?“

„Ak ti mám pravdu povedať, tak áno, chýbala, ale je lepšie, keď si tam,“ povedala a ja som sa zamračila.

„A to už prečo?!“

„Lebo sme celé dni len v práci a doma skoro nikdy. Cítili by sme sa previnilo, keby si tu bola sama bez nás. Tam máš aspoň priateľov, nie?“ povedala a ja som sa usmiala.

„To je pravda. Mám tam priateľov.“ Usmiala som sa a dala do pusy paradajku.

„A čo chlapci? Je ich tam veľa?“

„Áno, mami, je ich tam viac než dosť,“ zasmiala som sa.

„A páči sa ti nejaký?“ spýtala sa a ja som sa zasmiala ešte viac.

„No tak, mami. Bola som tam len týždeň. Nemôžem si predsa hneď priniesť domov chalana. Nie?“

„Ale ja by som tak rada chcela, aby si našla svoju lásku. Chcela by som sa s tebou o tom baviť a tak,“ povedala smutne, no s úsmevom.

„Neboj sa, mami. Aj k tomu raz možno dôjde.“ Potľapkala som ju po ramene a spolu sme jedli ďalej. Rozprávala som jej, čo bolo včera na tej párty, presne do detailu. Vynechala som však tú časť s tým chalanom Tomom a aj tú, ako som sa skoro utopila vo vode. Len tak náhmatkovo som siahla na tú časť na hlave a zistila, že je tam veľká hrča. Len som sa zasmiala a rozprávala ďalej. Aj ona mi hovorila, čo robili včera a že sa veľmi teší, ako si spolu dnes užijeme.

Po raňajkách sme išli pozerať televízor, kde hlásili do utorka ešte teplo, no od stredy sa má poriadne ochladiť. Najviac sa teším na zimu a sneh. Nikdy som nezažila guľovačku, ale počula som, že je to veľká zábava. Uvidíme, či je to pravda. Ocko sa zobudil až okolo jedenástej a to ma ešte veľmi dlho objímal. Počkali sme, kým sa aj on naje, a potom sme si spolu sadli do obývačky a rozprávali sa. Aj keď mi bolo v novej škole veľmi dobre, rodičia sú rodičia a chýbali mi. Tie ich rozhovory a smiechy stáli vždy za to a ani teraz ma nesklamali. Pridal sa k nám aj Mark a s ním sme si užili kopec srandy. Mama sa dohodla s kuchárkou, že obed dnes uvaríme my traja, aby sme spolu trávili viac času. Mobil, počítač a televízor sme zavreli za dvere a venovali sme sa len sebe. Ja som svoj aj vypla, aby som sa venovala len im. Preto som sem aj prišla. Nie preto, aby som vkuse vyvolávala a bavila sa s niekým iným, keď tu mám rodičov. Tešila som sa hlavne na to jedlo, ktoré spolu uvaríme. Dohodli sme sa, že urobíme steaky s pečenými zemiakmi, šalátom a veľa zeleniny. Ja som mala na práci nakrájať zeleninu, ocko pripraviť mäso a mama ochutiť a urobiť oblohu. Veľmi sme sa pri tom zasmiali. Ja som si pokrájala aspoň tri prsty, ocko si popálil ruku a mama stále dokola kýchala. Obed sa nám však vydaril a dobre sme sa najedli. Z toľkého smiechu sme sa však unavili a šli si každý aspoň na hodinku ľahnúť. Len tak som si zapla mobil, keby náhodou a hneď na to mi začal zvoniť.

„Áno?“

„Prečo si vypínaš mobil?“ spýtala sa hneď Kim.

„Ja neviem, čo sa deje?“ usmiala som sa.

„Bolo by divné, keby som mala frajera?“ spýtala sa a ja som sa zamračila.

„Nie, nebolo by to divné. Prečo?“

„Ani keby ho beriem viac ako kamaráta?“

„Čo? O čom je reč, Kim? O koho ide?“ Nepočula som nič. „Kim?“

„Ide o Smithieho,“ povedala a mne padla sánka.

„Čo s ním?“

„Ja neviem. Proste od včera sa cítim veľmi divne. Všade ho vidím a chcem vrátiť ten moment, keď sme spolu tancovali.“

„Páči sa ti.“

„Ale to sa nemôže, Emma. Proste nemôže.“

„A prečo nie? Možno cíti to isté aj on.“

„To by nebolo možné, pretože by to dal najavo už včera. Ja neviem, či to nie je len moja predstavivosť.“

„A prečo by bola? Zatancovali ste si a teraz na neho myslíš. To je normálne.“

„Aj ty myslíš na Dávida?“ spýtala sa a ja som sa zarazila. „Viem, ako sa na seba pozeráte. Nie je v tom to, že ste sa nevideli. Toto sú iné pohľady.“

„Dobre Kim, to teraz neriešme. Chceš Smithieho alebo nie?!“

„Poviem ti to takto. Skôr nie ako áno.“

„Prečo potom na neho myslíš a chceš vrátiť ten moment?“

„Poste mi vtedy bolo dobre. Keby som však si s ním niečo začala a časom zistila, že to bol omyl, skazila by som kamarátstvo.“

„Možno nie.“

„Vždy je to tak, Emma. Nevyjde to, tak sa nebudete vídať, aby ste na to nemysleli. Je to už proste tak.“

„Porozprávame sa večer, keď prídeme na internát, dobre?“

„Súhlasím, ale bude to poriadne dlhý rozhovor.“ Rozlúčili sme sa a ja som si konečne ľahla do postele a zavrela oči. Prekvapili ma však jej slová. Viem, ako sa na seba pozeráte. Nie je v tom to, že ste sa nevideli. Toto sú iné pohľady. Aké pohľady mala na mysli? Žeby sme s Dávidom cítili to, čo by sme vôbec nemali? Rýchlo som túto myšlienku zatrhla a radšej sa pokúšala zaspať. Vo sne sa mi však zjavil Dávid a až pri ňom som dokázala zaspať.

S rodičmi som sa dohodla, že budeme spať maximálne len jednu hodinu. No keď som sa zobudila, zistila som, že sme všetci traja prespali viac ako jednu hodinu. Zobudili sme sa až o piatej večer. Kuchárka nám pripravila večeru, tak sme rovno šli jesť.

„Kedy pôjdeš na internát?“ spýtala sa ma mama pri večeri.

„Ja neviem, kedy ma pustíte,“ povedala som a obaja sa zasmiali.

„Budeš nám chýbať, zlatko, ale ver tomu, že budeme mať viac práce ako ty,“ pohladil ma ocko po vlasoch.

„O akej práci hovoríte?“

„Ocko bude mať nových klientov, ktorých musí zaujať a mne dal šéf prácu, aby som urobila úžasný dizajn v desiatich domoch,“ povedala a mne padla sánka.

„Máme toho proste dosť. Nevedeli by sme sa ti venovať. A okrem toho, tvojim kamarátom by si chýbala.“ Žmurkol na mňa a ja som sa zasmiala. „Mimochodom, aby som nezabudol,“ povedal a na stôl mi položil kreditku. „Máš na nej peniaze, keby si náhodou potrebovala.“

„Načo mi budú?“

„Riaditeľ mi predtým, keď som s ním volal hovoril, že sa budú kupovať nové učebnice, takže aby si na to mala peniaze.“

„Dúfam len, že tam nie je niekoľko tisíc,“ povedala som a ocko sa nevinne usmial.

„Nikdy nevieš, koľko peňazí budeš potrebovať,“ povedal a ďalej jedol. So smiechom som vzala kreditku a jedla ďalej. Po večeri som vyšla do izby a kreditku dala do peňaženky. Otvorila som kufor a dávala do neho oblečenie, šperky a aj topánky a kabelky. Samozrejme, len toľko, koľko budem potrebovať. Aj tak sa mi však zdalo, že je kufor ťažší ako predtým. Zabalila som si aj nejaké výkresy, lebo tie čo som mala som už minula. Mark mi pomohol zaniesť kufor do auta a ja som sa šla zatiaľ obliecť. Keďže bolo vonku ešte teplo, obliekla som si modrú sukňu, biele tričko, nejaký náramok a čierne topánky a aj kabelku. Namaľovala som sa a zišla von k autu. Všetko už bolo pripravené, tak som sa len s rodičmi rozlúčila.

„Dávaj si pozor, Emma, dobre?“

„Dobre, mami.“ Usmiala sa a ja som šla objať ocka. Obaja mi zapriali veľa úspechov a ja som im s úsmevom ešte raz zakývala. Nasadla som do môjho mercedesu a vyšla na ulicu. Bolo pol siedmej tak som to do školy ešte stíhala.

V škole som bola za pol hodinu a videla cestou, ako do nej kráčajú iní internátisti. Zaparkovala som auto a pozrela sa na ostatných. Veľmi sa do školy nehrnuli a ja som sa im ani nečudovala. Všetci hovoria aké to tu je strašné, keď sa začne učiť, no ja som to nevedela. Zajtra to zistím a uvidím, či som nespravila chybu, keď som sem šla. Vzala som si kufor aj kabelku a šla do izby. Zamkla som auto a v internáte som sa zapísala, že som prišla. Na štvrtom poschodí vládol rozruch. Všetci sa spolu vítali akoby sa nevideli celé roky. Potichu som prekĺzla pomedzi ne a vošla do izby. Dosť ma však prekvapilo čo som videla. Na Kiminej posteli ležala Megan a bozkávala sa s nejakým chalanom. Hlasno som zakašľala a obaja sa od seba hneď odtrhli.

„Emma!“ skríkla prekvapene Megan a celá strapatá si s tým chalanom sadla normálne.

„Takto si liečiš smútok z odmietnutia?“ spýtala som sa a zavrela za sebou dvere.

„Dá sa to tak povedať,“ povedala a pohladila toho chalana po vlasoch. Pozrela som sa na neho a premeriavala som si ho.

„Nie si s Dávidom v tíme?“ spýtala som sa a on sa usmial.

„Áno to som. Som Dan.“ Usmial sa a ja som mu úsmev opätovala.

„Kde je Kim?“ spýtala som sa a Megan na mňa pozrela.

„Šla k Dávidovi a Smithiemu,“ povedala a znova sa vrhla na Dana. Prevrátila som očami a šla radšej za nimi. Nemala som vôbec chuť tu byť keď sa tu bozkávali. Prišla som na piate poschodie a šla do Dávidovej izby. Na chodbe boli chalani a pri pohľade na mňa, tlieskali a výskali. Len som sa zasmiala a šla do ich izby. Bolo pootvorené tak som len vošla. Smithie ležal na svojej posteli a Kim sedela na stole.

„Prečo je Megan v našej izbe?“ ozvala som sa a urazene dala ruky v bok.

„Ahoj!“ potešila sa Kim a hneď ma šla objať. „Je tam preto, lebo jej spolubývajúca mala tiež spoločnosť,“ povedala a ja som objala aj Smithieho.

„Čo sa tu deje? Veď neboli na internáte len dva dni,“ povedala som a nechápala.

„Tak to tu chodí,“ povedal Smithie a ďalej si hádzal do vzduchu loptu.

„Kto prišiel?“ ozvalo sa z kúpeľne. Vychádzal z nich Dávid a utieral si hlavu. Mal na sebe len spodný diel pyžama a vrchný diel nemal. Videla som jeho krásne vyšportované telo s tehličkami. Poutieral si hlavu a rozhodil vlasmi. Potom sa pozrel na nás a uvidel v miestnosti mňa. Celá červená som odvrátila zrak a len mu zakývala. Kim sa zasmiala a ja som na ňu hodila vraždiaci pohľad.

„Nemáš ani ty kde byť?“ spýtal sa Dávid a dával uterák pri okno.

„Presne tak,“ povedala som a zasmiala sa. Zasmial sa tiež a pristúpil ku mne.

„Ako poznám Megan, tak tam aj prespia,“ povedal a žmurkol na mňa. Potom sa zohol a napil sa z minerálky.

„Na to nech nemyslí. V našej izbe s nikým spať nebude,“ povedala nahnevane Kim a už chcela odísť, no Smithie ju rukou zadržal.

„Nechaj ju nech si užije. Zatiaľ tu ostaňte a bude tu hneď lepšia zábava,“ usmial sa na ňu a ona povolila.

„Môžeme tu vôbec byť? Nie sú na to pravidlá?“ spýtala som sa a Dávid sa pozrel na Smithieho.

„Cez deň môžeme chodiť kam chceme, ale cez noc to je zakázané. Dozorkyňa to hádam pochopí, keď tam je Megan, nie?“ pýtal sa ho Dávid a Smithie prikývol.

„Aj tak nemá šancu sa s nami hádať,“ povedal a Dávid mu hodil minerálku, aby sa aj on z nej napil. Nervózne som založila ruky na hrudi a obzerala sa po izbe. Nemohla som sa pozerať na Dávidove krásne telo. Priveľmi by som sa červenala.

„Ako bolo doma?“ spýtal sa ma a jednou rukou sa oprel o stenu, o ktorú som sa opierala.

„Varili sme spoločne obed,“ usmiala som sa a hneď mi zlepšil náladu. Usmial sa.

„To som rád. Už si im o mne povedala?“ spýtal sa a ja som sklonila hlavu. „Takže nie.“

„Veď čoskoro sa s nimi aj tak stretneš. Nemusia vedieť, že som ťa už dávno poznala.“

„To je síce pravda, ale nikdy nevieš, či sa to neobráti proti tebe,“ povedal a žmurkol na mňa. Len som sa usmiala a prikývla. Mal totiž pravdu. Radšej im o ňom poviem sama, akoby sa to mali dozvedieť od niekoho iného. To by bolo horšie.

„Tak čo, Emma? Budeme tu spať?“ spýtala sa Kim a ja som sa nahla cez Dávida a pozrela na ňu.

„Zbláznila si sa?“ spýtala som sa šokovane.

„A prečo? My nehryzieme,“ povedal Dávid, so založenými rukami a s úsmevom sa oprel o stenu.

„No to ja nemôžem vedieť,“ povedala som, aby som sa bránila. Len sa zasmial.

„Chceš to vidieť?“ spýtal sa a nebezpečne sa ku mne priblížil.

„Nie,“ zasmiala som sa, no neskoro. Vrhol sa na mňa, lepšie povedané k môjmu krku, do ktorého zahryzol. Spadli sme na jeho posteľ, kde mi hrýzol do krku a ja som sa so smiechom bránila a snažila sa ho zo seba dostať. Počula som ako sa Kim a Smithie na nás smejú. Videla som aj blesk z fotoaparátu. So smiechom som sa od neho nakoniec dostala, no schytil ma okolo pása a znova som na neho spadla.

„Za to, že som vyhral, tu ostanete.“ Žmurkol na mňa a ja som porazene prikývla. Kim sa zasmiala a Smithie zdvihol znova foťák. Odfotil nás s Dávidom ako na ňom skoro ležím. Usmiala som sa, aby som nepokazila fotku. To sme aj robili celú noc. Fotili sme sa a zabávali. Strašne sme sa smiali a to som aj potrebovala. Zábavu. Dávid ma stále hrýzol, aby mi dokázal, že to vie. Nemala som silu ho zo seba dostať. Veľmi som sa smiala a uznala, že vie veľmi dobre zdvihnúť náladu.

Okolo polnoci sme sa dohodli, že pôjdeme spať. Ja som spala s Kim na jednej posteli, ktorá sa dala trochu roztiahnuť a chalani zase na tej druhej rozťahovacej. Ešte asi pol hodinu sme sa rozprávali a potom som už zaľahla, lebo som bola unavená. Ráno začína škola a ja sa na ňu musím pripraviť. Som veľmi zvedavá, ako mi to pôjde a či budú učitelia naozaj takí prísni, ako všetci hovoria. Ja to však zvládnem.

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek E-mailová láska - 14. kapitola: