OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » E-mailová láska - 17. kapitola

29.07.2013 (10:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 604×

 17. kapitola

Prešli dva mesiace a môj život bol lepší a lepší. Už by som si nevedela predstaviť dni vo Washingtone. Pri nových priateľoch zabúdam na život v starom meste. Postupne zabúdam na tie hrozne osamelé dni. Zažívam len dobré veci a to denno denne. S Kim som sa skamarátila ešte viac, aj keď je niekedy iná. Je to predsa len Kim a s jediným s kým sa normálne baví som ja. Veľa krát sa pohádala aj s Megan a vykričala jej, že je to nymfomanka, ktorá nevie vydržať deň bez nejakého chalana. Veľmi sa za to pohádali a nebavili sa spolu celý mesiac. Ja som sa medzi ne radšej nemiešala, lebo by som si to zlizla aj ja. Chodila som von aj so Smithiem a Dávidom a bolo nám spolu veľmi dobre. Smithie sa mi priznal, že by najradšej chodil len s nami dvoma vonka ako aj s Megan, Kim a Bobbym. Nikdy nie je hrobové ticho ani sa nenudíme. My traja sme si sadli veľmi dobre. Bobby s nami skoro nikdy nebol, lebo si vraj našiel babu a s ňou bol v kuse. Vždy keď s nami však bol, tak sa pozeral na mňa a lichotil mi. Kim mi vždy hovorí, že ma balí a takéto veci, ja si to však vtedy nevšimnem. Keby som si to bola všimla, niečo by som mu povedala. Kim hovorila, že je to tak vidno, že nechápe ako to môže robiť keď má Bobby babu. Ja som tomu tiež nerozumela, ale nechcela som sa hádať a zbytočne ho odcudzovať. Veľa chalanov zo školy sa ku mne správa až priveľmi dobre. Všetci sa na mňa cez prestávky pozerajú a hľadajú príležitosť, aby sa so mnou bavili. Keď taký boli dvaja prežila som, ale keď ich bolo aj desať, už mi to vadilo. Aj Britney na mňa zízala a snažila sa ma strápniť pri každej príležitosti. Nie vždy sa jej to však podarilo. Nechcela som si ju znepriateliť, ale šlo to samo. Ale čo ma naozaj zo všetkých tešilo bolo, že som sa viac zblížila najmä s Dávidom. Boli sme spolu každý deň a vždy, vždy sme mali čo robiť. Veľakrát sme spolu šli večer na to miesto s tým jazierkom, kde sme sa pri hviezdach rozprávali. Vždy keď som s ním bola, tak som sa nikdy necítila osamelá. Nikdy som nemala pocit smútku alebo beznádeje. S ním som sa cítila sama sebou a bol to neskutočný pocit. Čím viac sme spolu trávili čas, tým viac som s ním chcela byť hocikde na svete. Mám ho až tak rada, že si niekedy myslím, že viac ako len kamaráta. Vždy som však túto myšlienku zatrhla a spomínala na Kimine slová. Keby to nevyšlo, nechcela by som skaziť také úžasné kamarátstvo. To by som nezvládla. Nemôžem len tak riskovať naše kamarátstvo. To je to jediné na čom mi naozaj záleží. Len to kamarátstvo a on.

Dnes je štvrtok a prvé dve hodiny máme telesnú. Ale keďže sa už vonku ochladilo, dohodli sme sa s trénerkou, že sa budeme prechádzať po štadióne a nebudeme nikde pobehovať. Pod takouto podmienkou súhlasila a s úsmevom sme sa všetky prechádzali hore dole. Mala som na sebe rifle, mikinu a topánky. Zima mi veľmi nebola, no nabudúce sa oblečiem lepšie. Na tomto ihrisku, už pred dvoma mesiacmi mali chalani hrať futbal. S Kim som sa vtedy už chystala povzbudzovať, no druhý tím nemohol prísť, tak sa zápas odložil. No už prešli dva mesiace a stále sa nehralo. Chalani si už myslia, že to robia naschvál a ja si to myslím s Kim rovnako.

„Nemôžu proste prísť? Odohrajú čo majú a pôjdu zase domov,“ sťažovala sa Megan.

„Podľa mňa sa boja porážky. To je najlepšie odôvodnenie,“ zasmiala sa Kim a Megan sa k nej pridala. Od tej hádky pred mesiacom sa spolu bavia a smejú. Kim mi však povedala, že aj keď sa spolu smejú, nie je to také aké to bolo. Verila som jej a bola som na jej strane. Len som nemala odvahu povedať to Megan.

„Mňa len mrzí, že si chalani nezahrajú. Ide najmä o zábavu, nie?“ povedala som im a Kim ma potľapkala po chrbte.

„Moja zlatá, je to síce pravda, ale tu ide aj o postup medzi výbornú dvadsiatku. Majú veľkú šancu sa tam dostať, no musia najprv odohrať henten zápas, ktorý stále nebol,“ vysvetlila mi a ja som hneď pochopila.

„Kto vie aké môžu mať problémy,“ povedala Megan a ja som rozmýšľala s ňou. Nič ma však nenapadalo. Keď nás už nebavilo prechádzať sa furt dokola, sadli sme si na tribúnu, kde som si hriala ruky.

„Kedy už začne snežiť? Nech je už poriadna zima,“ povedala som a Kim sa zasmiala.

„Vidíš sa? Úplne sa trasieš,“ smiala sa.

„Lebo mám len mikinu. Ty máš bundu, ja ako vidíš nemám,“ usmiala som sa na ňu a ďalej sa hriala. Obe sa na mňa vrhli a hriali ma spolu. Veľmi mi to však nepomáhalo. V tom sme začuli krik a spopod tribúny, vybehlo na ihrisko strašne veľa chalanov. Prisahala by som, že to sú všetci chalani z tretieho a štvrtého ročníka. Zoskupili sa na ihrisku a prišiel k nim aj tréner a naša trénerka. Niečo im tam hovorili a Kim dobre že nevypadla cez zábradlie, aby to počula.

„Kimberly, čo keby si šla k nám?“ zakričala na ňu trénerka a ja som sa s Megan začala strašne smiať. „Môžete aj vy dve. Nech sa páči,“ povedala a my sme sa na seba pozreli. Veľmi neochotne sme sa postavili a zišli s tribúny. Zafúkal však studený vietor a ja som zamrzla na mieste.

„Dokelu!“ zanadávala som a založila ruky na hrudi, aby som sa zohriala. Všetci sa na mne smiali, no mne to smiešne nebolo. Prišli sme k trénerom a pozreli na nich. Ja som však už so smiechom skackala na mieste a snažila sa myslieť na niečo teplé. Trénerka niečo vravela, no ja som ju nevnímala. Akoby stratila trpezlivosť a pozrela na mňa.

„Keď ti je zima, tak si opakuj teplé miesta,“ povedala a ja som sa usmiala. „Takže potrebovali by sme....“

„Florida, Hawai,“ hovorila som si a tak prerušila trénerku. Pozrela sa na mňa a všetci sa začali strašne smiať, ja som stále pokračovala. „Kuba, Sahara, Egypt.“

„Emma!“

„Austrália, Sicília, Haiti.“

„Emma!“

„Čo je?“ spýtala som sa so smiechom. „Povedali ste, že mám hovoriť teplé miesta,“ povedala som s úsmevom a na to sa Kim tak rozosmiala, že sa s Megan pridŕžali. Tréner si len vzdychol a tiež sa zasmial. Ja som sa však stále triasla od zimy. Z davu chalanov vystúpil s povzdychom Dávid a dal si dole mikinu, ktorú mi preložil cez ramená.

„Veľká vďaka Dávid,“ povedala rozčúlená trénerka. Dávid na mňa žmurkol a ja som sa zasmiala. „Takže prečo ste tu. Blíži sa zima, a preto sa bude štadión zatvárať. Potrebujeme, aby ste to tu všetko upratali, aby sme sa na jar mohli vrátiť do pekného prostredia,“ vysvetlila.

„Žiadame vás, lebo prváci sú predsa len prváci a piatakom sa nechce. Ak nám teda chcete pomôcť,“ povedal a všetci chalani súhlasili.

„A my sme tu prečo?“ spýtala sa Megan a obaja tréneri sa na nás pozreli.

„Keďže ste sa na nás pekne zabávali, budete tu ako podpora,“ povedal tréner a Kim si s Megan strašne vzdychli a nadávali. Ja som sa však s úsmevom pozrela na Dávida, ktorému sa to páčilo rovnako ako aj mne. Nemáme cez školu veľmi času na to, aby sme boli spolu, tak si to teraz vynahradíme. Chalani sa rozpŕchli po celom ihrisku a ja som šla k Dávidovi.

„Nebude ti zima?“ spýtala som sa ho a ukázala na mikinu. Len sa zasmial a pristúpil ku mne bližšie, aby mi zapol zips.

„Bola mi zima, keď som videl ako sa klepeš,“ zasmial sa a ja som sa začervenala.

„Nechcem byť zlá, ale ani mikina nepomohla,“ povedala som a vyplazila mu jazyk.

„A čo ti pomôže?“ spýtal sa. Usmiala som sa a vystrela ruky.

„Objatie,“ povedala som a Dávid sa usmial. Schytil ma za ruky a pritiahol k sebe, až som mu narazila do hrude. Silno ma stískal a keď som cítila jeho telo na mojom, hneď mi bolo teplejšie. Zavrela som oči a stisla mu tričko na chrbte. Bolo to veľmi silné a aj dlhé objatie, ktoré som nechcela prerušiť. No aby sme neboli zlí, tak sme sa k ostatným pridali. Kim a Megan mrzli na ihrisku ako podpora a ja som s chalanmi zbierala smeti a pritom sa smiala. Zima mi však bola stále, aj keď som mala Dávidovu mikinu. Neviem čo ma to napadlo, aby som šla bez bundy do školy. Zajtra si už naisto zoberiem bundu.

S vypratávaním štadióna sme strávili úplne celý deň. Ani na obed sme nemohli ísť, lebo sme to chceli mať čím skôr urobené. Tréneri nás ospravedlnili u vyučujúcich a my sme sa zatiaľ trápili. Aj keď mi bola veľká zima, tak sme sa veľmi nasmiali. Od Dávida a Smithieho som dostala pozvánku k nim do izby na pizzu a ja som prijala. Aj tak sa Kim s Megan niekde zašili a nič mi nepovedali.

Okolo pol tretej sme skončili a hneď sme šli na internát. Ja som šla s chalanmi do ich izby, kde som si ľahla do Dávidovej postele a zakryla sa perinou.

„To ti nemôže byť až taká zima,“ povedal Smithie a sadol si ku mne. Dal ruku na moje čelo a zamračil sa. „Ty si prechladla?“ povedal a pozrel na Dávida. Ten si kľakol k mojej hlave a tiež mi skúsil teplotu.

„To je to tvoje oblečenie,“ povedal a ja som sa zasmiala.

„Neurážaj ho,“ usmiala som sa a Smithie šiel objednať pizzu.

„Onedlho bude snežiť,“ povedal a ja som sa usmiala. Otvorila som oči a pozrela na neho. Pozeral sa cez okno a to aj s úsmevom.

„Máš rád zimu?“ spýtala som sa a hneď sa na mňa s úsmevom pozrel.

„Túto zimu budem s tebou, takže sa na ňu veľmi teším,“ povedal a usmial sa. Usmiala som sa tiež a on si položil hlavu vedľa mojej. „Chceš byť so mnou cez zimu, však?“

„Hm,“ rozmýšľala som a smiala sa pritom. „Samozrejme, že chcem. Ale vieš aká som, ja toto neviem,“ povedala som smutne.

„Neboj sa ty nič. Ešte máš plno času, aby si sa všetko naučila,“ povedal a dal mi z tváre preč pramienok vlasov.

„Niečo sa nikdy nenaučím.“

„A to je čo?“ spýtal sa s úsmevom, no ja som sa nemala prečo usmievať.

„Nikdy sa nenaučím ako sa mám správať k ostatným,“ povedala som a Dávidovi tiež zmizol úsmev z tváre. „Aj keď ma vidíš sa smiať, nemám ani tušenia prečo sa smejem, ani čo hovorím. Proste neviem ako mám reagovať keď ma niekto objíme, alebo sa mi sám od seba prihovorí,“ povedala som a Dávid mlčal. „Doteraz som bola zvyknutá na to, že sa vždy uhnem, aby som nestála v ceste. Tu keď do mňa niekto vrazí, tak sa mi ospravedlní,“ povedala som a z očí mi vyhŕkli slzy. „Je to tu fakt úžasné. Páči sa mi tu a nechcela by som sa vrátiť späť, ale viem, že to niekedy nie som ja. Prvé dni si mi povedal, že chceš, aby som zostala sama sebou. Niekedy si nemyslím, že som to ja. Akoby som sa snažila vyrovnať ostatným a to ja nechcem. Smejem sa, ale neviem naozaj na čom. Vôbec mi to nepríde smiešne a ja neviem,“ povedala som a zakryla si tvár rukou. „Mením sa a uvedomujem si to. Na iných to však nevyzerá tak, že sa mení. Ja to však sama cítim,“ povedala som a odkryla si tvár. „Chcem zostať sama sebou,“ povedala som a silno ho so slzami objala. „Chcem byť tou Emmou akú si spoznal. Táto nová je na nič,“ plakala som a vzlykala. Dávid si kľakol a lepšie ma objal. Nehovoril však stále nič a tým mi dosvedčil, že je to tak. Zmenila som sa a vôbec ma to neteší. Vždy keď som s Kim alebo s Megan vonku, tak som si viac dovoľovala a to sa mi vôbec nepáči. Len pred chvíľkou som skríkla na trénerku Čo je! To by si žiadne slušné dievča nedovolilo, no zo mňa to len tak vypadlo. Koľkokrát sa mi to ešte stane kým si ma profesori znepriatelia? Musím to zastaviť skôr než bude naozaj neskoro.

Dávid ma objímal a veľmi dobre vedel o čom hovorím. Poznal ma lepšie ako ktokoľvek iní a sám si určite všimol, že sa naozaj mením. Keby som toto povedala Kim, len by mávla rukou a neriešila. Ja však potrebujem úprimné objatie, ktoré mi naozaj pomôže. A také objatie mi môže dať len Dávid.

„Objednal som dve pizzi, dobre?“ vošiel Smithie a zarazil sa pri pohľade na nás. „Stalo sa niečo?“ spýtal sa a ja som sa od Dávida odtiahla.

„Nie, všetko je v pohode. Objednal si aj kolu?“ spýtal sa, no ani raz na neho nepozrel.

„Áno,“ odpovedal a Dávid prikývol. Potom sa pozrel na mňa a rukou mi slzy zotrel.

„Je dobré, že si si to uvedomila sama. Týmto si ma totálne prekvapila,“ povedal a ja som sa usmiala. „Ale milo prekvapila. Toto som naozaj nečakal,“ povedal a usmial sa.

„A čo si čakal?“

„Ja neviem, matiku, dejepis alebo hocičo,“ povedal a obaja sme sa rozosmiali. „Pozri,“ povedal a rukou ma pohladil po líci. „Buď taká aká byť chceš. Len ťa znova prosím, ostaň mojou Emmou,“ povedal a ja som sa na neho vážne pozrela. Srdce sa mi rozbúchalo a začalo mi byť ešte väčšie teplo ako bolo doteraz. Dávid sa tiež na mňa tak pozeral a ja som cítila ako mi červenie tvár. Prerušil nás však Smithie a my sme sa hneď spamätali.

O pol hodinu neskôr prišla pizza a my sme sa do nej s radosťou pustili. Boli sme veľmi hladní, tak nás nezaujímali žiadne pazvuky, ktoré sme pri jedení vydávali. Smithie vždy niečo povedal, pričom som sa s Dávidom strašne smiala. Vždy niečo povie, aj keď neúmyselne, ale jeho slová stoja za to. Nikdy sa pri ňom nenudím alebo nemám zlú náladu. Taký deň ešte nebol. Vždy si však zo mňa robí srandu, aká som hanblivá a radšej sa ma nič nepýta. Hádžem po ňom všetko čo mám po ruke, len aby som ho umlčala. My traja sme dobrá partia na zábavu. Aj keď sa ja len smejem, aj tak sa dobre zabávam.

Po dojedení som si ľahla do Dávidovej postele a zakryla sa. Vôbec mi nebolo dobre a to ani nehovorím o tom, aká mi bola zima. Dávid si už so mnou nevedel rady, tak Smithie šiel po sestričku.

„Som v pohode,“ povedala som Dávidovi, no on ma sotil znova do postele.

„To vidím ako si v poriadku. Len pekne čakaj,“ povedal a rukou ma stále pritláčal k posteli. Nemala som šancu sa ubrániť jeho mocným svalom, tak som radšej nenamietala a len ležala. O chvíľu prišiel aj Smithie so sestričkou, ktorá hneď zaujala Dávidove miesto. Dala mi do úst teplomer a keď zapípal, pozrela naň.

„38,7 °C. Pekne,“ povedala a ja som si vzdychla. „Sedela si na niečom studenom alebo si pila niečo chladené?“ spýtala sa ma a ja som mlčala.

„Dovolíte?“ povedal s úsmevom Dávid a sestrička sa postavila. Prišiel ku mne a odhrnul mi perinu. Sestrička si vzdychla a dala ruky v bok. „Takto chodila od pondelka,“ žaloval a ja som sa zlostne zakryla a zakašľala. Zdesene som sa na ňu pozrela a ona si vzdychla.

„Chrípka, miláčik,“ povedala a ja som sa zakryla až po hlavu.

„Ale nie,“ povedala som potichu cez perinu.

„Tak ti treba, keď sa nevieš obliekať,“ hneval sa Dávid a sestrička ho so smiechom umlčala.

„Ešte dnes pôjdeš domov a budeš len ležať. Vypíšem ťa až do pondelka, takže sa doma budeš pekne liečiť. Na hrdlo ti predpíšem nejaký sirup a odporúčam len ležať a piť čaj,“ povedala a niečo písala.

„A to mi nemá predpísať doktorka?“ spýtala som sa a ona sa na mňa zamračila.

„Môžem aj ja. Mám takú profesiu,“ povedala a krivo sa usmiala. Len som sa zamračila a nechala nech ma ďalej do vyšetruje a potom odišla preč. Chalani sa na mňa pozreli a hnevali sa.

„Tak dobre, odteraz sa už budem lepšie obliekať,“ povedala som a posadila sa. Lenže sa mi zatočila hlava, až som znova padla na posteľ.

„Hlavne teplejšie,“ sadol si Dávid hneď ku mne a chytil ma. „Poď, vezmeme ťa do izby, aby si sa zbalila a potom ťa odveziem domov,“ povedal a ja som prikývla. Keď som sa však postavila, tak sa mi zatočila hlava, že som spadla na Dávida. Vzdychol si a vzal ma na ruky. So Smithiem ma niesol cez chodbu, kde sa na nás pozerali aj ostatní chalani. Niektorí sa pýtali čo mi je a chalani im len v skratke vysvetlili, že idem domov. Prišli sme do mojej izby, kde bola Kim aj Megan. Pri pohľade na mňa sa zhrozili a hneď ma šli ratovať. Dávid ma položil na posteľ, vyložil kufor na zem a hádzal do neho všetko čo si myslel, že potrebujem. Vôbec som nevnímala, čo mi tam hádže a len sa chytala za hlavu. Ešte pred chvíľou mi bolo dobre a zrazu som odpadávala. Dávid si to všimol, tak sa už nezaoberal oblečením a hneď ku mne prišiel. Hladil ma po tvári, a potom vzal na ruky. Smithiemu pokynul, aby mi vzal kufor a obaja sa pobrali so mnou preč.

„Kam ju beriete?“ kričala Kim a Megan jej bola v pätách.

„Ideme ju zaniesť domov,“ povedal jej Dávid.

„Ale to by sme mali my! My sme jej kamošky,“ povedala Megan a Dávid sa vo výťahu zlostne na ne pozrel.

„To ste úžasné kamošky, keď si nevšímate, že je chorá. Fakt úžasné,“ povedal a pred nosom sa im zavrel výťah.

„To bolo hnusné,“ povedala som mu šeptom.

„Tak čo sa robia múdrymi, keď sa vôbec nestarajú. Mal som rád Kim, keď bola mlčanlivá. Teraz má hubu ako Britney,“ povedal zlostne a ja som sa jemne usmiala.

„Ako pôjdeme?“ spýtal sa ho Smithie cestou z internátu.

„Pôjdeme jej autom a potom prídeme mojím,“ povedal a Smithie prikývol.

„Ako chcete prísť tvojím?“ spýtala som sa ho a on sa usmial.

„Pôjdeme k nemu domov a zoberieme si ho, nie?“ zasmial sa Smithie a Dávid ma položil na zadné sedadlo.

„Bývaš blízko mňa?“ spýtala som sa.

„To nerieš teraz a proste ber,“ zasmial sa, no ja som namietala.

„Nemôžete sa vrátiť bez auta. Poďme tvojím, ktoré tu je,“ ukázala som naň. „A potom pondelok ma dovezú rodičia,“ povedala som a Dávid sa pozrel na Smithieho.

„To nie je zlý nápad,“ povedal a usmial sa. Nechcelo sa mu ísť peši. Dávid teda prikývol a sadli sme si do jeho auta.

„Tu máš kľúče,“ podala som mu kľúče od môjho auta a on si ich vzal.

„Ale pondelok pre teba prídem ja,“ povedal a zavrel predo mnou dvere, aby som nemohla odpovedať. Smithie si sadol na miesto vodiča a Dávid si prisadol ku mne dozadu. Nenamietala som ani tak. Položila som si hlavu na jeho kolená a nechala nech ma rukami objíme.

„Celá horíš,“ povedal a smutne si vzdychol. Len som sa usmiala.

„Zbavíš sa ma na päť dní,“ povedala som a on sa jemne usmial. Bral to len zo srandy a nehneval sa na mňa za to. Cestou mi sľúbil, že si so mnou bude smskovať a aj volať. Prijala som a normálne som sa tešila domov, na moju mäkkú posteľ. Očkom som sa pozrela na cestu a videla ako Smithie zabáča pri našu bránu. Dávid dal dole okno, aby sa Phill mohol pozrieť.

„Slečna Emma! Áno, rýchlo choďte dnu,“ povedal Phill spanikárene. Smithie prešiel cez cestu a zastavil sa pri schodoch. Otvoril dvere a išiel do domu.

„Prvýkrát uvidíš mojich rodičov,“ povedala som šeptom Dávidovi. „Držím ti palce,“ povedala som a on sa zasmial.

„Aj tak už bolo načase, aby ma spoznali,“ povedal a ja som začula krik. Otvorila som oči a uvidela ako z domu beží mama.

„Čo jej je?“ spýtala sa spanikárene a Dávid sa usmial.

„Chrípka,“ povedal a mama ešte viac spanikárila.

„Neboj sa mami,“ povedala som a zakývala jej. Dávid sa postavil a načiahol sa, aby ma vzal na ruky.

„Ou,“ mama pozrela s úžasom na Dávida, ktorý sa len usmial.

„Neslintaj,“ povedala som a ona sa na mňa hneď pozrela.

„Čo?“ zasmiala som sa a povedala Dávidovi, nech ma vezme do izby. Šiel aj Smithie a vnútri na nás narazil Mark. Zaviedol nás do mojej izby, kde ma Dávid položil na posteľ a zakryl perinou. Potom sa postojačky nahol nado mňa a ja som zdvihla hlavu.

„Ležať, brať ten sirup a piť čaj. Chápeme sa?“ usmial sa.

„Chápeme,“ zasmiala som sa.

„Drž sa drobec,“ pošepkal a pobozkal ma na čelo. Otočila som hlavu a pozrela sa na mamu, ktorej padla sánka až po zem. Rozlúčil sa so mnou aj Smithie a obaja šli naspäť do školy. Mama ich odprevadila, a potom za mnou užasnuto prišla.

„Nepovedala si mi, že máš takých krásnych kamarátov,“ povedala a pozrela sa von oknom na nich. „A čo ten bozk na čelo?“ spýtala sa a s úsmevom dala ruky v bok.

„To nič nebolo,“ povedala som a zakryla sa viac.

„Áno, výborne. Len si pekne pospi a potom sa porozprávame,“ žmurkla na mňa a odišla preč. Len som si vzdychla a usmiala sa. Nechcela som, aby videla aká som červená. Pretože by som prekonala farbu aj paradajky. Aj keď odišiel len pred chvíľou, už teraz mi Dávid veľmi chýbal. Neviem či vydržím byť bez neho až do pondelka. Veľmi som si na neho zvykla. Dúfam však, že si so mnou bude aspoň písať. Teraz som však chcela ísť spať, lebo som veľmi unavená. Keď som už pomaly zaspávala, tak prišla do izby slúžka a pri hlavu na stolík položila džbán s čajom. Hneď ako odišla, som zavrela oči a zaspala.

Sníval sa mi krásny sen. Bola som s Dávidom pri jazere, v zime, takže bolo zamrznuté. Všade bol sneh a krásne prostredie. Dávid ma zrazu pohladil po líci a pobozkal. Nikdy som si nepredstavovala aká bude moja prvá pusa a s kým. V poslednom čase by som však rada na tom mieste videla Dávida. On jediný by asi pochopil moju reakciu. Určite by som sa strašne hanbila a nevyslovila ani slovo. Som proste taká. Neviem či by to zvládol, ale aspoň by ma chápal. V tom dúfam.

Po krásnom sne som sa zobudila okolo piatej poobede. Pozrela som sa na mobil a uvidela smsku.

Vieš aká tu je bez teba nuda? Hádam každý kto ťa pozná sa na teba pýta. Už mi dochádzajú výhovorky :)

Zasmiala som sa a posadila sa, aby som sa napila ešte stále teplého čaja. Odpila som si dúšok a vzala mobil, aby som odpísala.

Povedz pravdu. Som nezvestná, lebo ma niekto uniesol a ty ma neprestajne hľadáš. Tomu uveria skôr ako tomu, že som chorá :)

Nevedela som si ani len predstaviť, aké to v škole teraz môže byť. Čo robia chalani, Kim a Megan a všetci ostatní. Všetci z internátu ma poznajú len kvôli tomu, že poznám Dávida. Vlastne všetci zo školy ma poznajú len vďaka Dávidovi. Povedal mi, že keď s ním budem, už nikdy nebudem sama. Mal pravdu.

Niečo vymyslím. Chýbaš mi drobec :( a dosť! Neviem ako to tu vydržím bez teba.

Rozbúchalo sa mi srdce a hádam som mala ešte väčšiu horúčku ako doteraz. Naozaj som mu tak chýbala? Zaujímalo by ma kde teraz je. Záleží aj od miesta kde píše.

Aj ty mi chýbaš :) spolu to však zvládneme a hneď v pondelok budeme spolu, dobre? :)

Odložila som mobil a šla do kúpeľne. Vzala som malý uteráčik a pustila naň studenú vodu. Vzala som si ho a poslednýkrát prečítala SMS.

Beriem ťa za slovo. Pondelok ráno pre teba prídem a je mi jedno, ako veľmi budeš namietať. Proste si po teba prídem drobec a chcem ťa objať. Strašne sa na ten deň teším. Ako malý chlapec :):):):):)

Len som sa usmiala a ľahla si na posteľ. Položila som si uterák na čelo a ľahla. Strašne ma bolela hlava a aj hrdlo. To, aby som strávila celý víkend v posteli.

Okolo siedmej večer prišla mama aj s večerou do mojej izby a sadla si na kraj postele, zatiaľ čo ja som jedla.

„Áno?“ spýtala som sa jej, keď nervózne na mňa pozerala.

„Kto bol ten chlapec? Ešte som ho nikdy nevidela,“ povedala a ja som sa usmiala.

„Ani si nemala kedy. Je zo školy,“ povedala som jej a jedla polievku ďalej.

„Si v tej škole len dva mesiace a už máš takého kamaráta, ktorý ťa bozkáva na čelo a nosí na rukách? Prepáč, ale nejako mi to nesedí,“ povedala a chytila sa za bradu, a tak rozmýšľala. Prestala som jesť a pozrela sa na ňu. Mala by som jej o Dávidovi povedať? Čo by mi vôbec na to povedala? Nebola som si istá, že by sa potešila alebo by mi dala nejakú kázeň či vážny rozhovor.

„No vidíš, čo dokážem za dva mesiace. Našla som si super kamarátov,“ žmurkla som na ňu a nenápadne ďalej jedla. Rozhodla som sa, že jej to ešte nepoviem. Je to ešte priveľmi skoro a raz príde deň, kedy to poviem aj jej aj ockovi. Viem však, že teraz ten čas nie je. Neviem ako by sa potom ku mne chovali. Odsudzovali by ma za to, že som im to tajila tri roky a medzitým sa mi oni sami snažili pomôcť. Dúfam však, že keď im poviem nie len o ňom, ale aj o všetkom, pochopia ma.

Nie všetko sa dá povedať rodičom. Proste musíte mať človeka vo vašom veku, aby vás chápal, lebo vlastne v tej dobe žije s vami. Moji rodičia sú zo starej školy, a preto im nie všetko poviem. Mám ich veľmi rada, no niečo je predsa len lepšie povedať mladším.

Strávila so mnou dlho, no potom už šla preč, aby som mohla ísť spať. Ocko prišiel až neskoro v noci, tak som ma už nechcel rušiť. Ja som totiž zaspávala až okolo pol noci a aj to sa mi stále nedarilo. Zrazu mi však zavibroval mobil a ja som sa pozrela.

Dobrú noc drobec :) nech sa ti snívajú krásne sny a vyspíš sa do ružova. Chýbaš mi, tak ťa budem aspoň stretávať v snoch :) pá :)

Usmiala som sa a pritisla si mobil v srdcu. To bola tá najkrajšia smska akú som od neho kedy dostala. Bude o mne snívať. Asi umriem od šťastia.

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek E-mailová láska - 17. kapitola: