OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » E-mailová láska - 18. kapitola

30.07.2013 (22:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 746×

 18. kapitola

Celý deň som nič nerobila, len ležala na mojej krásnej mäkkej postieľke a pozerala televízor. Dávali samé blbosti, tak som si musela stiahnuť nejaké filmy. Ocko sa mi veľmi smial, keď ma videl ráno zababušenú a červenú. Sľúbil mi však, že príde skôr z práce, aby mohli byť obaja so mnou. Nechcela som po nich, aby si brali dovolenku kvôli osemnásť ročnej babe. To po nich nemôžem chcieť. Aj tak mi robil spoločnosť Mark a ostatné slúžky. No aj tak som sa nudila. Keby som ležala na internáte, nenudila by som sa určite. Za celý deň mi Kim a Megan volali hádam aj stokrát. Strašne sa o mňa báli a chceli byť so mnou doma. Vždy som ich upokojovala, že mi je dobre a že si majú užiť aj bezo mňa. Horko-ťažko som ich upokojila, a potom mi už dali až do večera pokoj. Rodičia sa so mnou rozprávali a ja som im bola vďačná. Aspoň vtedy som sa nenudila. Ako náhle odišli z mojej izby, zazvonil mi mobil.

„Prepááááááč!!!“ ozvalo sa a ja som sa zasmiala.

„A čo?“

„Nevolal som ti celý deň a veľmi ma to mrzí.“

„A kde si bol?“

„Trénoval som ako idiot v malej telocvični! Ževraj sa v pondelok bude hrať ten zápas, ako sa má, no my nadšení nie sme.“

„A to prečo?“

„Lebo je zima! A už sa nám veľmi nechce! Doteraz sme trénovali ako sprostí a nič z toho. A chcem byť s tebou!!“ povedal a ja som sa zasmiala.

„Vydrž to! Nechcete postúpiť medzi dobrú dvadsiatku?“

„To áno, ale nie s takýmito súpermi! Vraj len faulujú a nehrajú fér! Som veľmi zvedaví aké to bude!“

„A v pondelok sa hrá? To ťa môžem ísť pozrieť,“ usmiala som, no z druhej strany bolo namietanie.

„No, to síce áno, ale ja som proti!“

„A prečo si proti?“

„Lebo si chorá drobec a hneď prví deň chceš ísť von pozerať zápas? To ti v žiadnom prípade nedovolím!“

„Nie si môj otec, takže si svoje namietanie nechaj.“

„Ale vážne Emma! Nechcem, aby si na ten zápas šla, sľúbiš mi to?“ povedal a ja som sa zamračila. Určite v tom je niečo viac, ako len to, že som bola chorá.

„Ak mi povieš pravý dôvod,“ povedala som a čakala na odpoveď.

„Bude tam Tom a naozaj nechcem, aby si tam bola. Môžeš prosím ťa neprísť?“ vzdychla som si.

„Fajn, tak neprídem.“

„Ďakujem,“ nebol dôvod, aby som namietala ešte viac. Ak tam bude Tom, ani ja nemám náladu ho stretnúť po tom, ako mi dal päsťou. Budem sa mu len vyhýbať a to čo najviac. Tešila som sa na ten zápas, no keď tam bude on, nepokazím si náladu.

„Čo budeš robiť celý večer?!“

„Nudiť sa so Smithiem na izbe. Možno niekam vybehneme večer.“

„Utečiete?“

„A čo iné,“ zasmial sa a ja som sa k nemu pridala.

„No dobre teda. Ak ma ospravedlníš, pôjdem spať.“

„Len choď. Zavoláme si neskôr,“ povedal a ja som sa usmiala.

„Ahoj.“

„Dobrú noc,“ zasmiala som sa a vypla mobil. Nový Blackberry som si položila na stôl a ľahla si. Chcela som snívať a vyliečiť sa.

Celý deň som pila len teplý čaj a snažila sa zahnať bolesť hrdla a horúčky. Dúfam, že sa mi cez víkend uľaví, aby som mohla ísť v poriadku do školy.

Piatok bol asi ten najnudnejší deň aký kedy mohol byť. Rodičia išli na nejakú oslavu, či čo to bolo, tak v noci domov vôbec neprišli. Mark ani ostatné služobníctvo sa so mnou nebavilo, lebo upratovali. Sedela som teda aj celú sobotu v izbe a nudila sa. Avšak tentoraz som si vzala aj knihu, ktorú som so záujmom čítala. Bola nejaká romantická a veľmi ma bavila. Autor tam vykresľoval skoro každý detail a tie city čo tam opisoval, boli neskutočné. Keď som mala asi pätnásť, tak som tiež skúšala niečo také napísať. No napísala som asi len dve strany a aj tie boli hrozné. Nemala som žiadne skúsenosti, tak som veľmi detaily písať nemohla. Dúfam však, že teraz zažijem krásne chvíle a ja sama môžem napísať úžasný príbeh.

Okolo desiatej som dopozerala film a šla do postele, aby som nebola ráno unavená. Už mi bolo aj celkom dobre, tak som už aj po dome pobehovala. Večer som už bola unavená tak som si pozrela v obývačke film a šla si ľahnúť. Osprchovala som sa, obliekla do pyžama a ľahla si. Zhasla som svetlo a pomaličky zaspávala. Nedalo sa mi z počiatku spať, no potom som už zaľahla. V tom som však niečo začula a otvorila oči. Pozrela som sa na hodinky a videla pol druhej v noci. Nevedela som skade ten zvuk pochádza, no počula som ho častejšie. Len som zavrela oči a predstavovala si, že je to vonku vietor. Rodičia spali ako zabití, takže to nemohli byť oni. Zrazu však niečo buchlo a ja som sa prudko posadila a otočila. Zaostrila som zrak a prevrátila očami.

„Ale teraz vážne, ako si sa sem dostal?“ pozrela som na Dávida ako s úsmevom stojí pri otvorenom okne s jednou nohou vonku. Len sa zasmial a vliezol dovnútra celý. „Ty sa teda nevieš vlámať do domu!“

„A kto povedal, že sa chcem vlámať?“ povedal a prišiel ku mne. „Nechcel som ťa zobudiť.“

„No stalo sa,“ povedala som a pozrela k dverám. „Čo tu robíš?“ šepkala som a Dávid sa usmial. Prišiel ku mne a sadol si pri mňa na kraj postele. Pozrel na mňa a pohladil ma po líci.

„Si krásna, aj keď si chorá,“ pošepkal a ja som mu urazene odstrčila ruku.

„Neodpovedal si mi,“ spýtala som sa znova a on sa len usmieval.

„Čo ti poviem,“ usmial sa. „Chýbala si mi. Musel som ťa vidieť a cez smsky už to nie je ono,“ povedal a ja som založila ruky na hrudi.

„Tri roky ti to nevadilo,“ povedala som a usmiala sa.

„To je síce pravda, ale.“ Prisadol si ku mne bližšie a pozrel mi do očí. „Vtedy som ťa nemohol objať, pohladiť, ani som sa nemohol pozrieť do tých najkrajších očí na celom svete,“ šepkal a pozeral mi pritom do očí. Srdce sa mi rozbúchalo ako o život a prestávala som dýchať. Pozerala som sa na Dávida, ktorý vyčaril ten najkrajší úsmev, pri ktorom sa mi zakaždým roztrasú kolená. Zdvihol ruku a pohladil ma po líci. Zrazu sa naklonil a pobozkal ma na druhé líce. Tak jemne a nežne, až som si myslela, že na mieste omdliem. Prvý krát v živote som si takmer priala, aby tá pusa bola na pery a nie na líce. Prišiel sem ku mne, lichotil mi, hladil ma po líci a ja som v ňom už nevidela len kamaráta. Nikdy predtým som sa necítila pri ňom takto ako teraz. No potom moja chvíľka skončila a Dávid sa odo mňa odtrhol, no s úsmevom na tvári.

Strávil u mňa asi hodinu, no potom už išiel, aby som sa mohla vyspať. Ja som ho však vôbec nechcela pustiť. Bolo mi s ním dobre a doma som sa strašne nudila. Prosila som ho, aby ostal a robil mi spoločnosť. Nakoniec súhlasil a povedal, že mi pomôže zaspať. Ľahol si ku mne do postele a ja som mu mala ľahnúť na hruď. S úsmevom som tak spravila a s perinou som si mu ľahla na hruď. Bola taká tvrdá a pevná, ale najmä teplá. Ruku som mala položenú na jeho hrudi, tak som mohla cítiť, ako sa mu pravidelne nadvihuje. Keď som však na hrudi mala položenú hlavu, počula som ako mu bije srdce. Najprv len pomaly, no následne bilo tak, že mu šlo vyskočiť z hrude. Dýchanie mal nepravidelné a tlmené. Prečo to viem? Lebo som na tom bola rovnako. Tiež som bola nervózna z tohto čo sa tu deje. Tak som len zavrela oči a vydýchla. Chcela som aj nechcela ísť spať. Nechcela som premrhať túto chvíľku, keď bol Dávid u mňa v posteli, ale chcela som sa aj vyspať. Neprešlo ani niekoľko minút a už som nevnímala okolie. Poddala som sa únave a pomaly moja myseľ prechádzala do snov.

Nedeľa, posledný deň v týždni a moja spása. Dnes sa konečne zbalím a večer pôjdem na internát. Mohla som ísť pondelok, keďže chalani hrajú futbal, no radšej pôjdem rovno dnes, aby som si mohla odpísať poznámky alebo sa privítať s Kim. Veľmi som sa na ňu tešila, pretože som sa doma už nudila a nemohla som sa s nikým smiať, ako s ňou. Je pravda, že sme si volali, no to nie je nič oproti tomu, aby sme sa mohli naživo objať. Chýba mi a nedokážem to skrývať. Ráno som sa už obliekla do normálneho oblečenia a začínala sa pomaly baliť, aby som večer na nič nezabudla. V noci som nepočula, ani necítila, kedy Dávid odo mňa odišiel. Ráno som na posteli našla odkaz:

Zostal by som s tebou aj celú noc, no bohužiaľ neviem, ako by si to ráno tvoji rodičia vysvetlili. :) Rád by so si to zopakoval aj nabudúce ak by si chcela, pretože mne sa doma bude určite nádherne spať. Mám ťa rád, drobec, a ďakujem za super deň. Ráno by som ti aj zavolal, no bohužiaľ už od siedmej budem musieť ísť do školy trénovať a pripravovať sa na pondelok. Odpusť mi. :) Ahoj a dobré ránko. :)

Veľmi som sa potešila, že mi aspoň odkaz napísal. Cítila by som sa veľmi zle, keby odišiel a ani mi nenapísal. On však napísal a mne sa krásne vstávalo. Mama s ockom už boli ráno tiež hore a hneď mi hovorili pri raňajkách ako sa mali na tej párty. Ocko vraj získal nových zákazníkov a takisto aj mama. Veľmi som sa potešila a priala im to. No ale to znamená, že budeme mať viac peňazí. Plesla som si po čele a ľutovala, že som sa pýtala ako na párty bolo. Nechcela by som byť o nič viac bohatá ako chudobná. Tak som len počúvala a pritom aj nevnímala. Tešila som sa na večer, keď konečne prídem na internát a uvidím známe prostredie.

Celý deň som strávila s rodičmi, aby som ich uistila, že som v absolútnom poriadku. Síce ma bolelo ešte hrdlo, zvládnem ísť do školy. Večer som sa pobalila a rozlúčila sa s rodičmi. Nasadla som do mercedesu, už so sklonenou strechou a vyrazila do školy. Veľmi som sa tešila, a preto som si zapla rádio na plné pecky. Do areálu školy, som prišla asi okolo šiestej večer. Zaparkovala som auto a šla na izbu. Ako náhle som otvorila dvere, videla som už len Kimine vlasy. Objímala ma tak silno, až som si myslela, že mi vyrazí dych.

„Veľmi si mi chýbala, Emma. Tak veľmi,“ hovorila mi do ucha a ja som sa len smiala. „Musím ti toho toľko povedať,“ povedala keď sa odtiahla.

„Dobre, môžeš hneď začať,“ povedala som a vliezla do izby. Kufor som položila na posteľ a sadla si na zem do rohu. Kim si sadla oproti mne a s nohami sme vytvorili štvorec.

„Ako si sa mala? Už ti je lepšie?“ spýtala sa ma a ja som prikývla.

„Bolí ma síce hrdlo, ale už som v pohode. Ako to šlo tu?“ spýtala som sa a Kim si vzdychla.

„Veľa som si uvedomila, zatiaľ čo si bola preč,“ povedala a ja som zbystrela zrak. Žeby si uvedomila, že sa zmenila, rovnako ako som si to uvedomila aj ja?

„A čo také?“

„Zmenila som sa.“ Bingo. „Už to nie som ja.“

„A v čom si sa zmenila?“ spýtala som sa a založila pobavene ruky na hrudi. Nie len ja som si totiž všimla, že sa Kim zmenila. Všimli si to viacerí, ale bola som radšej ticho.

„Som iná ako som bola. Keď som sem šla, sľúbila som si, že sa nebudem na nič iné sústreďovať, len na školu a tanec. Celý prvý rok mi to šlo, no potom si prišla ty.“

„Chceš ma viniť z tvojej zmeny?“

„Čo? Teba nie.“

„A koho?“

„Megan.“ Padla mi sánka. „Keď sme sa zo začiatku bavili len my dve, bolo nám dobre. Smiali sme sa a neriešili všetko, čo sa nám dostalo pod nohy. V tom prišla Megan a totálne všetko skazila.“ Sklonila som hlavu. „Aj teba zmenila.“

„A ako teba?“

„Tak, že stále mlela len o chalanoch a ja som sa pri vás dvoch cítila ako idiot. Chcela som medzi vás zapadnúť, a preto som všade s vami chodila a správala sa inak ako som chcela. Keď som bola s ňou, smiali sme sa na ostatných a vkuse sme sa bavili len o chalanoch. Neuvedomovala som si to, lebo som bola mimo. Keď si však stredu odišla, zostala som s ňou sama, a začínala som si uvedomovať, že je niečo zle,“ usmiala som sa a zdvihla hlavu. Mala vo všetkom pravdu.

„Pokračuj,“ vyzvala som ju.

„Keď si bola preč a ja som bola s ňou, uvedomila som si, že to už nie som ja. Chcem byť taká aká som bola predtým. Tichá a bavila som sa len s tebou. Tak nám bolo dobre obom.“

„To hej.“

„Megan to zničila. Mám ju rada, je to super baba, ale nie vo všetkom. Je to nymfomanka a ja to nenávidím. Radšej by sa mala kamarátiť s Britney ako s nami.“

„Tie by jej padli, čo?“

„To hej,“ zasmiali sme sa a zhodli sa, že nás obe Megan zmenila. A aj v tom, že sa obe chceme vrátiť do tej starej doby. Obe sme však mali Megan stále radi a rozhodne by sme sa s ňou neprestali kamarátiť. Dohodli sme sa len na tom, že s ňou už tak často nebudeme chodiť von a nebudeme všetko čo povie, brať na vedomie. Je to super baba, ale ako povedala Kim, nie vo všetkom.

„Zajtra je ten zápas, veľmi sa naň teším,“ povedala Kim a ja som osmutnela. „Ideš tam, nie? Či ešte nemôžeš?“

„Dávid mi to zakázal,“ povedala som a Kim padla sánka.

„On ti to zakázal?“ povedala šokovane. „A prečo?!“

„Lebo je tam vraj Tom a po tej bitke na parkovisku by som sa s ním veru stretnúť nechcela,“ povedala som a Kim prikývla.

„To máš teda pravdu. Ani ja by som tam nešla. Ale zato by som aj šla,“ povedala a ja som nechápala.

„Prečo?“

„Aby som mu ukázala, že sa ho nebojím a nie som nejaká strachopudka. No nie?“ povedala a ja som sa zamyslela. Mala pravdu.

„Máš pravdu. Pôjdeme tam. Ukážem mu, že sa ho nebojím a pôjdem tam,“ povedala som a obidve sme sa postavili.

„To sú správne slová,“ zakričala a objali sme sa. Bola som rozhodnutá, že tam pôjdem a Tomovi ukážem, že sa ho nebojím. Dávid to určite pochopí a nakoniec na mňa bude pyšný.

Ráno sme sa strašne tešili na zápas, ktorý sa mal hrať o pol desiatej. Kim šla o ôsmej kúpiť lístky, a preto som sa rýchlo obliekla, aby som sa s ňou nebila o kúpeľňu. Osprchovala som sa a umyla si vlasy. Potom som sa namaľovala a urobila si kučeravé vlasy. Tentoraz som sa obliekla teplejšie ako predtým. Dala som si dlhé gate, topánky, tričko a mikinu. V tom by mi nemala byť zima. A ani nebola, keď som s Kim prechádzala cez parkovisko.

Na parkovisku bolo omnoho viac áut ako doteraz. Bolo tak preplnené, že sa tade nedalo prechádzať. Ulička cez les, na štadión, bola kompletne zaplnená a to už ani nehovorím o tribúnach. Celé ihrisko bolo preplnené ľuďmi. Cez hluk som skoro ani Kim nepočula. Našli sme si super miesta a ja som tam Kim nechala, aby som šla prekvapiť Dávida. Zišla som z tribúny a šla pod ne do miestností. Aj tam sa to hemžilo ľuďmi a študentmi z iných škôl. Našla som trénera.

„Ahoj, Emma, už si v poriadku?“ spýtal sa ma a ja som sa usmiala.

„Áno, som, pane. Idem vás povzbudzovať,“ povedala som a on sa veľmi potešil.

„Chalani si to určite budú vážiť. Sú v šatni, tak sa môžeš za nimi zastaviť, zatiaľ čo ja ešte niečo vybavím,“ povedal a ja som prikývla. Šla som do šatní, kde sa ozýval hluk a jasot. Dvere boli otvorené, tak som vošla a hneď ma všetci privítali. Pýtala som sa na Dávida, no hneď som ho uvidela.

„Čo tu robíš?!“ skričal na mňa nahnevane, a preto ma to veľmi prekvapilo.

„Myslela som, že budeš rád, že prídem,“ spýtala som sa ho s úsmevom, no on sa nahneval ešte viac.

„Jasne som ti povedal, aby si sem nechodila. Prosil som ťa!“

„Ja viem a mrzí ma, že som neposlúchla, ale nechcela som sedieť na izbe.“

„Je mi jedno, čo ty chceš alebo nechceš,“ povedal zúrivo. „Ihneď sa tam vráť,“ povedal a chytil ma za ruku a viedol preč. Pozrela som na Smithieho, ktorý sa nepokúšal ho zastaviť. Pozrela som aj na ostatných, ktorí nechápali rovnako ako aj ja. Nahnevane som vytrhla ruku a Dávid na mňa pozrel.

„Nejdem nikam, Dávid. Ja sa ho nebojím,“ povedala som mu a on si plesol po čele. „Prečo nechceš aby som tu bola?“ spýtala som sa ho.

„Emma.“ Pristúpil zúrivo ku mne. „Vypadni odtiaľto!“ skričal. Nikdy predtým som nevidela Dávida sa takto ku mne správať. Vždy bol milý a dobrý ku mne. Ale teraz? Akoby som už v ňom nevidela môjho kamaráta. Akoby som v ňom nevidela toho Dávida, ktorého som mala tak rada. Z oka mi vyšla slza a pomaly sa mi kotúľala po líci. Dávid ju uvidel a zbadala som mu na tvári smútok. Rýchlo som si slzu utrela a obrátila sa na ostatných. Všetci mali na tvárach smutné pohľady a aj nechápavé.

„Držím vám palce, chlapci. Vyhrajte,“ povedala som s tlmeným hlasom a obrátila sa na Dávida. Vo dverách som zbadala šokovaného trénera ako na nás pozerá. Tak som teda bez slov aj jeho, aj Dávida, obišla a šla uličkou preč. Mala som chuť plakať a vrieskať. Nadávať, ale predovšetkým do niečoho udrieť. Vyšla som na svetlo a porozhliadala sa. Na ihrisku práve tancovali roztlieskavačky, no ja som im pozornosť nevenovala. Chcela som bežať preč a zaliezť do postele. Niečo mi v tom však bránilo. Obzerala som sa kade tade a nevnímala okolie. Hudba tiež neviem kedy prestala, no zrazu som začula slovo, ktoré som nenávidela.

„Nazdar, fiflena. Čo ty tu robíš?“

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek E-mailová láska - 18. kapitola: