OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » E-mailová láska - 19. kapitola

01.08.2013 (15:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 644×

19. kapitola

Obrátila som sa a hľadala toho, kto to vyslovil. Ani som sa nenahľadala a uvidela som kto to slovo použil. Predo mnou sa zjavili roztlieskavačky a aj niektorí futbalisti. Stratila som reč a hádam aj schopnosť pohybu.

„Sarah?“ pozrela som sa bližšie a bola si istá všetkým.

„Viete baby, nikdy som nečakala, že ešte niekedy v živote uvidím túto namyslenú kravu. Čo tu robíš, Emma? Myslela som si, že sa zašiješ niekde do Texasu,“ povedala a ostatní sa zasmiali.

„Nie Sarah. Ja som čakal, že to bude Antarktída,“ povedal Bill a zasmial sa. Je to kapitán na mojej starej škole. Vždy všade chodil so Sarah a týrali ma obaja spolu a naraz. Ako aj teraz.

„Čo tu robíte?“ spýtala som sa nechápavo.

„Hráme futbal, zlatko,“ pristúpil ku mne Bill a chytil mi pramienok vlasov, „Vieš, že si mi v škole chýbala? Nemali sme na koho dávať špinu,“ povedal a Sarah sa zasmiala a pristúpila k nemu.

„To máš pravdu, Bill. Museli sme si nájsť inú obeť,“ povedala a ja som sa snažila od nich dostať.

„Pusti ma,“ povedala som smutne, no on ma chytil silnejšie za ruku.

„A prečo? V starej škole sa ti páčilo, keď si bola stredobodom pozornosti. Teraz sa ti to zrazu nepáči?“ povedala Sarah a Bill ma pohladil po tvári.

„Prosím, pusti ma.“

„Ale no tak Emma. Vždy si chcela, aby som sa ťa dotýkal. Prečo keď to už konečne máš, utekáš?“ zasmial sa a pobozkal ma na líce. Hnusil sa mi. Obaja sa mi veľmi hnusili. Najhoršie na tom bolo, že ostatní z mojej starej školy sa veľmi na tom zabávali. Mne však bolo do plaču. Chcela som utekať čo najďalej a nevidieť nikdy tieto hnusné tváre, ktoré mi robili naprieky celý život. Chcela som ísť domov a s plačom si ľahnúť na posteľ. Teraz som to však urobiť nemohla. Bill sa okolo mňa motal a obchytkával. Sarah sa len smiala a nadávala mi a tým zabávala každého okolo. Chcela som na mieste kričať a utekať. Kde je Kim keď ju potrebujem? Hrozilo, že sa za chvíľu rozplačem.

Zrazu som však počula nadávky a Billa niekto tak udrel päsťou až spadol na zem. Pozrela som sa so slzami na vinníka a uvidela Dávida ako sa trasie od zlosti. Pozrel sa zlostne na mňa a mne padla smutne sánka. Billovi krvácala pera a nahnevane prskol. To však Dávida nezastavilo a vrhol sa na neho znova. Mlátil ho do rebier aj do tváre. Bill sa preto začal brániť a Dávid tiež schytal pár úderov. Teraz som už naozaj nerozumela čo sa to deje. Vystúpila som vpred, že ich zastavím, no Smithie ma zozadu zachytil a nedovolil mi ísť ďalej.

„Pusti ma Smithie. Čo sa to deje?“ spýtala som sa ho.

„Nemiešaj sa do toho Emma,“ prosil ma, no ja som sa nedokázala na to len pozerať. Keď som sa mu konečne vytrhla zo zovretia, Dávid schytil Billa za rameno, vrazil mu päsťou do brucha a potom celou silou do tváre, až spadol na chodník okolo ihriska. Všetci si to všimli a hneď sa na to pozreli. Dávid sa na neho chcel znova vrhnúť, no to som mu už dovoliť nemohla. Vrhla som sa vpred a postavila sa pred neho. On sa však na mňa ani len nepozrel a dobíjal sa dopredu.

„Más ranu Dávid. Škoda, že pri tebe stojí ona, lebo inak by som ti vrazil,“ povedal a nechal, nech mu Sarah pomôže vstať, „Dlho sme sa takto nebili,“ zasmial sa a mne nebolo jasné takmer nič.

„Dotkni sa jej ešte raz a s radosťou ti ešte pridám,“ povedal Dávid zúrivo a ja som mala čo robiť, aby som ho udržala od Billa čo najďalej.

„Len poď, aj tak tá krava za to nestojí.“ Hneď ako to povedal sa Dávid vrhol vpred, no ja som ho postrčila tak silno až musel cúvnuť. Stála som medzi ním a Billom s rukami vystretými, aby sa na seba znova nevrhli. Až teraz sa na mňa Dávid pozrel a ja na neho. Už som pochopila prečo sa ku mne tak správal. Už som chápala všetkému. Nechcel aby som sem prišla kvôli tomu, že on vlastne ten zápas hrá s mojou bývalou školou. Vedel, že tu bude aj Sarah a Bill, a preto mi povedal, že tu je Tom. Klamal mi, aby ma ochránil. Ja som však neposlúchla, a teraz som zase dôvodom, prečo má Dávid rozbitú peru.

„Ale čo, fiflena sa zastala nášho Dávidka? Nechceš, aby som ho zbil Emma? Aj tak na to nemá,“ posmieval sa Bill. „Vidno, že si slabá ako si bola. Nedokážeš sa pozerať na bitku, čo? Úbohá slaboška,“ zhlboka som sa nadýchla a dala ruku v päsť. Prudko som sa otočila a päsťou Billa trafila, až s bolesťami a rachotom dopadol na zem. Sarah padla sánka a počula som za sebou šokované výkriky aj z tribúny. Bill zdvihol hlavu, tak som videla ako mu krváca nos. Pozrela som sa na neho.

„Už nie som slaboška, Bill. To ty si úbohý, keď si myslíš, že som stále rovnaká,“ povedala som mu a ešte predtým ako som sa otočila, som videla jeho prekvapený výraz. Pristúpila som k Dávidovi, ktorý bol prekvapený rovnako ako aj ja. Keď však videl môj nahnevaný výraz, hneď sa spamätal a sklonil smutne hlavu.

„Nabudúce keď ma niekde nebudeš chcieť, tak mi povedz pravdu a neklam mi. To je ešte horšie,“ povedala som mu zlostne.

„Emma,“ chytil ma za ruku, no ja som ju odtrhla a šla na tribúnu za Kim. Pozrela som sa späť a videla ako Dávid nadáva a chytá sa za hlavu. Všetci sa na mňa prekvapene pozerali, no mne to bolo srdečne jedno. Sadla som si vedľa Kim, ktorá ma potľapkala s úctou po ramene. Usmiala som sa na ňu a snažila sa upokojiť. Mala som v sebe toľko zloby, že keby Dávid povedal čo i len jedno slovko, vrazila by som aj jemu. Neviem kde sa vo mne vzala tá sila, no prestalo ma to už baviť. Osemnásť rokov som počúvala aká som namyslená a slabá. Dnes prekypel môj pohár trpezlivosti a už som sa neovládla. Bill si to zaslúžil, tak ma to nemrzelo. Mrzela ma však ruka, ktorá ma až teraz začala poriadne bolieť. Chytila som si ju a snažila sa ju hladením vyliečiť.

Tento menší incident s bitkou rozhodcovia nebrali na ľahkú váhu. Chceli Dávida aj Billa vylúčiť, no na veľký protest to nakoniec nemohli urobiť. Nehral by bez nich ani jeden tím a ja som tomu chápala. Obaja sú kapitánmi svojho tímu, a preto ostatní bez nich odmietali hrať. Rozhodcovia preto museli povoliť pravidlami a kašľali na to.

„Takže to je tvoja bývalá škola, že?“ spýtala sa ma Kim, keď už hra začala pred pätnástimi minútami.

„Áno, to je ona,“ povedala som.

„Dúfam, že sa na Dávida hnevať nebudeš,“ povedala a ja som sa na ňu pozrela. „On len nechcel, aby si ich videla, lebo vedel čo sa bude diať.“

„Si na jeho strane?“

„Áno, som Emma. Keby som to vedela aj ja, tiež by som ti nedovolila sem ísť.“

„Ale prečo? Zvládla by som to.“

„To možno áno, ale nemohli by sme sa pozerať na ten tvoj výraz. Osemnásť rokov ti strpčovali život. Prepáč, ale ani ja by som nemala chuť ani silu vidieť ľudí, ktorí mi zničili život,“ povedala a mala pravdu. Keby som vedela dopredu, že tu budú, nechcela by som ani za ten svet ich vidieť. Pripomenuli by mi ten život, na ktorý som sa snažila zabudnúť. Dávid mi klamal, aby ma ochránil. Za to sa na neho hnevať nedokážem. Ale za to, akým spôsobom mi to povedal, za to už áno. To si odo mňa ešte zlizne.

Prešiel prvý polčas a stav bol 2:2, čiže nerozhodne. Jeden gól dal chalan menom Denny a druhý dal Smithie. Bol to naozaj nerozhodný zápas, hlavne kvôli napätiu medzi Dávidom a Billom. Obaja faulovali medzi sebou a takmer vždy hrozilo, že sa pobijú. Avšak v záujme celého tímu, po sebe len zazerali a radšej sa nebili.

„Druhý polčas bude zaujímavý,“ povedala Kim. „Ak dajú každý ešte po jednom góle, tak máme problém.“

„Ak bude remíza, kto postúpi?“

„Nemám tušenia. Ide tu o postup do super dvadsiatky. Musí dnes vyhrať niekto. Budú to predlžovať a tak,“ pochopila som. No ani druhý polčas nebol o nič lepší ako ten prvý. Hráči vedeli, že teraz ide o všetko a musia zabrať.

Asi dvadsať minút pred koncom zápasu bol stav stále rovnaký a chalani už boli unavený. Hlavne Dávid, ako kapitán. Nevládal už a to ho ubíjalo. Prvýkrát som ho videla hrať a veru mu to dobre nešlo. Keď som sa pozrela na Billa, bol na tom rovnako. Ja som však nevedela čo robiť. Nevedela som ako im pomôcť. Keď som sa však pozrela na Dávida, videla som na ňom, že sa trápi kvôli niečomu úplne inému ako je zápas. Absolútne nepočúval rady trénera a pozeral sa len do zeme.

„Podľa mňa ho trápi len to ako sa k tebe zachoval,“ pošepkala mi Kim a ja som sa súcitne usmiala.

„Myslíš?“ spýtala som sa, no nepozrela som na ňu.

„Poznáte sa už tri roky. Vždy bol k tebe dobrý a dokazoval, že ťa má rád. Fakt ho to trápi viac ako zápas,“ povedala a ja som prikývla. Vytiahla som mobil a napísala Dávidovi smsku.

Stav je 2:2 a teba trápia úplne iné veci? Spamätaj sa Dávid! Vykašli sa na všetko čo sa stalo a vyhraj tento zápas!

Napísala som, no Kim ju hneď vymazala. „Ale dobre,“ povedala som a zasmiala som sa s ňou.

Aj za to čo sa stalo, ťa mám aj tak strašne rada Dávid :) tak veľmi rada, že to čo si spravil zakrývajú tie chvíle, čo sme boli spolu. Netráp sa, ja som v pohode a chcem, aby si bol aj ty. MÁM ŤA RADA :) PAMÄTAJ NA TO :)

Poslala som správu a modlila sa nech má Dávid mobil pri sebe. Chvíľu som sa na neho pozrela, a v tom vzal z tašky mobil a pozrel sa na mobil. Prečítal si smsku a potom mobil vrátil naspäť. Postavil sa a rozbehol sa k tribúnam. Všetci sa na neho pozerali, tak som sa postavila a šla na kraj môjho radu. Dávid pribehol ku mne a silno ma objal. Stískal ma silno a ospravedlňoval sa mi do ucha. Len som sa usmievala a všetko mu odpustila.

„Fakt ma to mrzí,“ pošepkal, keď sa mi pozrel do očí.

„To je v poriadku, naozaj. Teraz tam choď a poraz moju bývalú školu,“ usmiala som sa na neho a aj on sa usmial. Vzal mi tvár do dlaní a pobozkal ma na čelo. Potom sa rozbehol k ostatným a horlivo sa s nimi začal rozprávať. Ja som sa šla posadiť ku Kim, ktorá ma objala.

Zápas sa začal hrať a Dávid hral tak ako som ho ešte nikdy hrať nevidela. Konečne hral tak ako mal a mne pri každom jeho kroku padala sánka.

„Hrá dobre, čo?“ povedala Kim a ja som nemo prikývla. Bol naozaj dobrý a keď sa spojil so Smithiem, čudovala som sa ešte viac. To ako boli zohratí som vôbec nechápala. Dokonca ani Bill tomu veľmi nerozumel. Bolo niekoľko minút do konca zápasu a stav bol stále rovnaký.

„Musia dať čím skôr gól, lebo inak sme v háji,“ povedala Kim a vôbec ju táto situácia netešila. Do konca boli necelé dve minúty a všetci už boli zadychčaní. Rozhodca pískol a lopta sa dostala na našu stranu. Neprešiel však ani niekoľko metrov a loptu dostali naši. Bežali smerom k bráne a snažili sa zo seba striasť protivníkov. Dávid kopol loptu Smithiemu, ktorý šiel dopredu. Dávid sa postavil k bráne a čakal na loptu. Smithie mu ju kopol, Dávid ju odrazil, no trafil bránku. Zdalo sa, že je zo všetkým koniec, no Dávid loptu vo vzduchu zachytil, kopol a lopta vrazila do brány. Dávid dopadol na zem a všetci sa na neho vrhli a radovali sa. Aj my na tribúnach sme jačali a tešili sa z výhry. Protivníci si ľahli porazene na trávu a zhlboka dýchali. Chalani sa strašne tešili, a tak aj ja s Kim. Roztlieskavačky, s Britney na čele, sa išli tešiť s chalanmi.

„Poďme, lebo sa stadeto ani nedostaneme,“ povedala Kim a obe sme sa poberali preč. Mala pravdu. Tribúny sa začali vyprázdňovať, tak sme nemali veľkú šancu sa stade dostať. Prišli sme na kraj štadióna a tam čakali.

„Mali by sme ísť. Veď sa budú tešiť v šatni,“ hovorila som Kim, no tá ma prstom umlčala.

„Počkaj,“ povedala a ja som nechápala. Zrazu okolo prešiel nejaký chalan, na ktorom Kim doslova nechala oči. Už som chápala koho chcela vidieť. Potom sme sa už pobrali aj my preč. Na parkovisku bolo veľa ľudí a len tak-tak sme sa dostali na internát. Tam to doslova žilo radosťou. Ledva sme sa prepchali k našej izbe a zavreli dvere.

„Večer bude určite nejaká oslava, pôjdeme?“ spýtala sa ma a ja som rozmýšľala.

„Neviem,“ povedala som a usmiala sa. V tom som sa však pozrela cez okno. Akoby zázrakom z víťazstva, začalo snežiť. Obe sme sa naraz postavili a šli k oknu. Myslela som si, že sa mi to len sníva. No keď som vystrčila von oknom ruku a zacítila som studený a jemný sneh na dlani, zistila som, že je to pravda. Naozaj konečne snežilo. Hneď som sa vrhla na Kim a veľmi ju objímala. Síce bol len stred novembra, tešila som sa tomu veľmi. Vlastne všetci.

Vybehli von všetci študenti a tancovali na parkovisku aj s ostatnými ľuďmi. V tom do mňa niekto hodil guľu a ja som sa s otvorenou pusou pozrela na vinníka. Uvidela som Dávida ako sa na mňa vyškiera a robí si ďalšiu guľu. Hneď som sa zasmiala a rozbehla som sa tiež von. Ako náhle som sa vonku objavila, Dávid do mňa tú guľu hodil a ja som si hneď na to začala robiť tiež. Snežilo naozaj husto, tak som si už aj malú guľku vedela urobiť. Začali sme sa s malým snehom guľovať a bola to naozaj zábava. Keď došiel sneh, tak sme išli niekam do lesa, aby sme si našli viac snehu. My štyria aj s ostatnými z našej školy, sme si našli akoby bojisko a hádzali guľami. Baby proti chalanom. My baby sme samozrejme vyhrali, a preto sme niektorých chalanov aj vykúpali v snehu. Vlastne sme vykúpali len jedného futbalistu, ktorý sa dostal medzi šesť báb. Nemal šancu sa ubrániť a skončil na zemi. Keď som sa dosmiala a pozrela na ostatných chalanov, všimla som si Smithieho a Dávida ako sa na mňa usmievajú a pomaly približujú. Spanikárila som a začala cúvať. V tom sa ku mne rozbehli a ja som začala utekať. Snažila som sa ich striasť, no nemala som šancu. Narazila som do kmeňa jedného stromu a silno som ho objala.

„Prosím nie,“ prosila som a snažila sa schovať si tvár a držať sa čo najsilnejšie. Ale ani to mi nepomohlo. Smithie sa objavil pri mojich rukách a snažil sa mi ich od seba dostať. Držala som sa ako kliešť, no aj kliešť sa raz odcucne, tak som sa aj ja pustila. Myslela som si, že spadnem a začnú ma zasypávať snehom, no narazila som do niečej hrude. Niekoľko sekúnd som len stála, no potom som sa pomaly otočila a pozrela sa do tých najkrajších očí. Stála som pri Dávidovi, ktorý vôbec nemal v pláne na mňa hodiť sneh alebo ma na zemi vykúpať. Stál tam a rukami ma držal za boky. Pozerali sme sa do očí a nechceli sa sústreďovať na nič iné. Už som zase cítila ten pocit ako veľakrát predtým. Chcela som, aby vo mne nebol, aby som sa nemusela tak cítiť. Keď som sa však pozerala do tých zelených očí, nemohla som od neho odtrhnúť zrak. Nielen od jeho očí, ale od neho samotného. Bol oproti mne vysoký a tak som sa musela pozerať hore. Mala som chuť, položiť moje ruky na jeho hruď, no nevedela by som ako by to prijal. Keď to so mnou začínalo byť už horšie, tak do nás vrazil Smithie a nad nami sa zjavila Megan.

„Akoto, že ste ma nezavolali na vojnu?“ kričala zlostne a hádzala na nás sneh. „Ja milujem takéto hry! Prečo ste ma nezavolali?!“ smiala som sa a Smithie sa s Dávidom tiež chceli so smiechom brániť.

„Ja som hral s Dávidom futbal! Ako som mal vedieť kde si?“ bránil sa a Megan prestala. Pozrela sa zúrivo na mňa a ja som onemela.

„Ja som chorá,“ zakričala som, vstala a bežala preč. Počula som za sebou smiech a keď som sa otočila, všetci bežali za mnou.

Guľovali sme sa ešte veľmi dlho. Chalani povedali, že žiadna oslava za víťazstvo sa konať nebude. Sneh a guľovačka je akoby tá zábava. Ja som ich však musela opustiť, lebo som nechcela znova prechladnúť a bola mi už aj zima. Najviac som sa tešila z toho snehu. Nikdy by som nepovedala, že začne snežiť tak skoro. Dokonca nielen v Chicagu, ale aj v iných mestách. Hlásili to v správach na chodbe. Veľmi som sa tomu tešila a dúfala, že bude snažiť aj naďalej.

Keď sa vrátila Kim do izby, bola od hlavy až po päty, mokrá. Normálne som si začala myslieť, že ju do toho snehu zahrabali, až taká bola mokrá. Musela hneď vliezť do teplej sprchy, aby neprechladla. Veľmi som sa potešila aj jej. Od nášho rozhovoru, je naozaj iná. Už sa nespráva ako Megan a to ma veľmi teší. Je sama sebou a to je na tom to najlepšie. Nechcela by som, aby bola pretvárka. To sa k nej nikdy nehodilo. Som rada, že je to tá Kim akú som spoznala. Tešilo ma aj víťazstvo nad mojou bývalou školou. Všetko ma tak tešilo, že som na Billa a Sarah úplne zabudla. Dávid mal pravdu. Tu v Chicagu sa začal môj nový život, tak nemám dôvod pozerať sa do minulosti. Tu sa pre mňa začína budúcnosť a dúfam, že dobrá budúcnosť.

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek E-mailová láska - 19. kapitola: