OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » E-mailová láska - 2. kapitola

12.06.2013 (16:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 588×

2. kapitola

Zazvonil mi budík a prvýkrát som ho vypla s úsmevom. Pozrela som sa na strop a hádala či naozaj to všetko je pravda. Nemohla som uveriť tomu, že už na budúci týždeň budem v inej škole. Je to pre mňa ako splnený sen. Budem v inej škole, kde je veľa nových ľudí. Môžem začať odznova a nikto mi nebude robiť naprieky, bude tam Dávid a možno si nájdem viac kamarátov. Ak všetko vyjde, už nikdy nepremrhám jedinú slzu. Otvorila som skriňu a na posteľ hodila modrú blúzku, rifľovú sukňu a k tomu čižmy. Dnes bude vonku teplo, tak sa musím podľa toho prezliecť. Ocko určite včera do tej školy volal, tak dúfam, že ma ráno budú čakať len dobré správy. Nechcela by som zavolať Dávidovi a povedať mu, že z toho nič nebude. Boli by sme sklamaný obaja. Umyla som sa a učesala. Vlasy som si zatočila a pripla štipcom tak, aby mi trčali ako vrkoč. Namaľovala som sa a potom prezliekla. Zbalila som si potrebné veci do školy a odišla z izby do kuchyne. Prišla som tam a mama už robila raňajky. Kuchárka nám varí len vtedy keď majú rodičia nejaké stretnutie alebo večierky. Možno aj vtedy keď chceme rodinnú večeru, inak varí mama. Aby sa náhodou doma nenudila.

„Dobré ráno,“ pozdravila som sa a sadla si pri stôl na stoličku.

„Dobré, vyspala si sa?“ pobozkala ma na čelo a položila predo mňa tanier s omeletou.

„Áno a to veľmi dobre. Nevieš či už ocko vstal?“ spýtala som sa a zahryzla do omelety.

„Chceš vedieť o tej škole?“ spýtala sa s úsmevom a ja som prikývla. „Volal tam hneď včera a...“ Odmlčala sa a usmiala.

„Prijali ma?“ spýtala som sa nadšene a mama prikývla. Hneď som sa jej vrhla do náručia a silno objímala.

„Ale mali podmienku. Ocko im povedal, že nádherne kreslíš a ony také talenty milujú. Vraj keď tam prídeme, im máš doniesť štyri výkresy.“

„Mám im namaľovať štyri výkresy?“ spýtala som sa a šokovane znova sadla na stoličku.

„Ale no tak Emma, to je to najmenej čo môžeš urobiť. Dnes môžeš začať dvomi a v pondelok dva zase dokončíš. Aj tak pôjdeš až v utorok do školy,“ povedala a robila ďalšiu omeletu.

„A to už prečo?“ spýtala som sa a napila džúsu.

„Lebo v pondelok vraj majú zápas basketbalu a idú povzbudzovať,“ vysvetlila a ja som prikývla. Veľmi ma touto správou potešila. Nebudem sa radšej ocka pýtať ako mi to vybavil, lebo by mi to ešte mohol zrušiť. Dlho som sa ničomu nepotešila, tak ako tomuto. To aby som šla v škole do riaditeľne a vybavila si môj odchod. Škola sa totiž začala pred dvoma týždňami, takže to bude trochu zložité. Ale to ma vôbec nezaujíma. Hlavné je, že do tej školy ísť môžem. V takýchto prípadoch neľutujem, že mám bohatých rodičov.

„Dobré ráno,“ ozval sa vysmiaty ocko a pobozkal ma na čelo. Potom podišiel k mame a pobozkal aj tú. Sadol si oproti mne za stôl a s úsmevom sa na mňa pozrel. „Takže ti to už mama povedala?“ spýtal sa a počkal kým mu mama položila na tanier omeletu.

„Áno, ďakujem ocko,“ usmiala som sa.

„Nemáš vôbec začo. Výkresy nebudú problém, len niečo iné,“ povedal a ja som prestala jesť.

„Čo sa deje?“

„Nepovedala si, že je to aj internát,“ povedal a ja som nadvihla obočie.

„To vážne?“ spýtala som sa, ale následne nadšene dodala. „Ja budem bývať na internáte? Super!“

„Tak to nie mladá dáma. Na tom sme sa nedohodli,“ povedal podráždene.

„Ale no tak oci. Veď mám už osemnásť a chcela by som skúsiť aj toto. A mimo to, keby som bývala tam na internáte, tak by ste mohli s mamou robiť doma čo chcete,“ povedala som s úsmevom a mama sa hneď otočila.

„Konečne by som mohla ukázať šéfovi záhradu alebo pozvať pár priateľov,“ povedala zasnene a ja som sa zamračila.

„Ako keby si to nemohla robiť aj doteraz,“ povedala som hnusne a ona mi s úsmevom vyplazila jazyk. Pozrela som sa však na ocka.

„No dobre teda a aj tak budeme mať dom ďaleko od školy, takže sa nemôžeme veľmi často vídať,“ povedal a ja som sa s nadšením na neho vrhla a ďakovala mu. Mám tých najlepších rodičov na svete. Po raňajkách som sa s nimi rozlúčila a vyšla von. Tašku som si hodila do svojho auta a vošla doňho. Vonku bolo teplo tak som mohla mať strechu stiahnutú. Pripútala som sa a naštartovala. Pri bráne som ešte zakývala mame a pozdravila ochranku. Tí sa mi s úsmevom odzdravili a ja som mohla ísť s dobrým pocitom do školy. Ako som tak šla, zazvonil mi mobil. Nemohla som ho však zdvihnúť tak som si dala sluchátka a zdvihla. „Dobré ráno,“ pozdravila som s úsmevom Dávida.

„Povedz mi, že sa mi to nesnívalo.“

„A čo také?“

„To, že ťa tu na budúci týždeň budem mať drobec, nie?“

„Jáj, tak to nie, nesnívalo,“ zasmiala som sa.

„Jo, ja som to vedel. Už sa ťa neviem dočkať.“

„Nápodobne, kde si?“

„Idem práve za Smithiem a potom do školy.“

„Peši? Veď auto máš,“ nechápala som a zastavila, lebo bola červená.

„No hej, ale je v oprave takže som odkázaný na chôdzu. Hovoril som aj Smithiemu, že prídeš a aj on sa na teba teší.“

„A vie vôbec kto som?“

„On to nazýva, emailové priateľstvo alebo čo,“ zasmial sa a ja som sa k nemu pridala.

„Niečo na tom bude no. Som len zvedavá ako sa spoznáme. Tie fotky nakoniec neboli zlý nápad.“

„Ani zďaleka. Nechcem ťa vidieť na fotke, ale naživo. Veď my sa spoznáme neboj sa a keď nie, tak si voláme.“

„To znie ako dobrý plán. Okej.“

„Výborne. Už vidím Smithieho, takže sa drž v škole a nestrať sa. Ahoj.“

„Ahoj,“ odzdravila som sa a zložila. So Smithiem som volala asi dvakrát keď vzal Dávidovi mobil. Celkom srandovný rozhovor to bol, takže si neviem predstaviť aké to bude vidieť ho naživo. Vlastne všetkých Dávidových kamarátov. Ako mi povedal, tak o mne vedia veľmi málo, ani nevedia ako vyzerám. To nevie ani Dávid. Bojím sa keď sa stretneme. Rozprávať sa cez mobil a smsky je niečo úplne iné ako naživo. Neviem či budem taká odhodlaná a okrem toho ani neviem aké to na tej škole je. Dávid ju popisuje ako super školu, no len tú chlapčenskú stránku. O babách on nevie, ako všetci chalani, skoro vôbec nič. Nevie mi povedať či sú tam namyslené baby, ktoré znepríjemňujú životy iným babám. Na to sa najviac bojím. Nechcela by som z hroznej školy kvôli namysleným pipkám prísť na ešte horšiu. Ale keď sa nad tým lepšie zamyslím, je to omnoho lepšie akoby som mala ísť do bohatej školy a porovnávať si značkové oblečenie s každou babou. To by som naozaj neprežila.

„Kam? Do Chicaga?“ skričala zhrozene Maggie, keď som jej povedala o mojom odchode pri skrinkách v škole. „To nemyslíš vážne!“

„Nekrič! A áno myslím,“ povedala som a vyberala veci na hodiny.

„Ale no tak. Prečo hneď v druhom ročníku?“

„A kedy? Chcem stadeto vypadnúť čo najskôr.“

„Ideš tam kvôli tomu chalanovi však?“ spýtala sa a založila ruky na hrudi.

„Nie nejdem. Je tam plno krúžkov o maľovaní a to ma baví najviac.“

„Veď aj tu je taký krúžok,“ povedala a ja som na ňu pozrela.

„To hej, ale taký, že tam je skôr bozkávací kútik ako kresliacky,“ povedala som a Maggie hlavou prikývla.

„Hej Emma,“ ozvalo sa za mnou. Otočila som sa, no to som nemala, pretože mi Sarah rukou zhodila všetky knihy, ktoré som mala v rukách na zem. „Ou prepáč, počula som, že sa sťahuješ,“ povedala a ja som sa šokovane pozrela na Maggie.

„To si ako stihla?“ na obranu zdvihla ruky a tak som znova pozrela na Sarah. „A čo má byť?“

„Aký veľký dom si kupujete tentokrát? Určite nejakú vilu,“ spýtala sa s posmechom.

„Možno väčší, závidíš?“ spýtala som sa a jej sa vytratil úsmev z tváre.

„Tebe? Ale kdeže,“ povedala a sotila ma až na skrinky. Zalapala som po dychu a ona ma ešte aj rukou pritlačila a priblížila ku mne. „Teším sa, že vypadneš. Aspoň tu už nebude namyslená koza ako si ty,“ povedala šeptom.

„Problém, jedna tu stále ostane,“ povedala som jej a jej kamarátky zapišťali. Nevedela som kde sa vo mne berie odvaha, aby som sa postavila práve Sarah. Ona je tá pipka na škole, s ktorou sa netreba zahrávať. Je to hlavne vďaka nej, že ma všetci vidia ako namyslenú kozu. Poznám ju už od mala a tiež je bohatá ako aj ja. Lenže ja som viac a to ju ničí. Od základnej ma popisuje ako namyslenú a hroznú. Ostatní namiesto toho, aby si to zistili sami, sa so mnou radšej nebavili. Spoločná stredná to ešte aj zvýšila. Je viac ako nemožné prežiť s ňou aj nasledujúce tri roky. Bola by som mŕtva už tento pol rok.

„Som rada, že odchádzaš. Aspoň tu nebude divný vzduch,“ povedala drsne. Chcela som niečo dodať, no pre vlastné bezpečie som radšej zavrela ústa a zahryzla si do jazyka. Nepotrebovala som zase prísť domov s monoklom ako minulý rok. Sarah sa len zasmiala a so svojimi kamoškami odišla preč. Pozerala som a dokým nezašla za roh a pozrela na Maggie. Tá na mňa civela ako aj ostatní, ktorí túto situáciu sledovali.

„Čo je?“ spýtala som sa a začala si dvíhať veci.

„Ty si sa postavila Sarah. Ty a ešte k tomu hentak,“ povedala Maggie šokovane a ja som sa usmiala.

„Odídem so vztýčenou hlavou a nie sklonenou,“ povedala som a so zošitmi v ruke som sa pobrala do kancelárie riaditeľa. Maggie mi zavrela skrinku a rozbehla sa za mnou. Bavili sme sa ešte o škole, do ktorej prestupujem a bola zo mňa nadšená. Dala však dobre najavo, že jej budem chýbať a ja som ju za to silno objala. Potom však už musela ísť na hodinu a keďže ja prvú hodinu nemám, tak som išla za riaditeľom. Pozdravila som sekretárku a tá s úsmevom povedala, že môžem vojsť. Zaklopala som a vošla. Riaditeľ sedel za stolom a niečo písal. Keď ma uvidel pozdravil sa mi a povedal nech si sadnem. Minulý rok som už raz v tejto miestnosti sedela. Zase kvôli Sarah. Pohádali sme sa a riaditeľ si ma nechal zavolať. Hovoril mi však rady ako tresty.

„Takže škola Betty Reynoldsovej, čo? Pri Chicagu,“ povedal, keď som mu povedala dôvod mojej návštevy.

„Presne tak.“

„To je niečo ako umelecká?“

„Niečo na ten spôsob, ale aj na športy, humanitné a prírodovedné vedy a tak.“

„Predpokladám, že teba zaujíma hlavne tá maliarska časť, je tak?“ usmial sa a ja som prikývla. „Výborný výber Emma. Stade chodí na vysoké školy veľa študentov. Idú tam aj s tebou rodičia?“ spýtal sa.

„Vlastne ideme tam kvôli otcovi, lebo dostal ponuku z práce.“

„Aha, tak dobre no. Keďže ideš na túto školu, tak ti dovoľujem, ju navštevovať,“ povedal s nadšením a podpísal papier, na ktorom mi to potvrdzuje.

„Ďakujem veľmi pekne,“ povedala som, podala mu ruku a usmiala sa. Ešte som sa s ním o všelijakých veciach bavila, a potom som už šla na hodinu. Celý deň prešiel celkom fajne, hlavne preto, lebo ja odchádzam a niektorý si povedali, že ma nechajú v pokoji odísť. Cez obed som volala s mamou a povedala mi, aby som ju vyzdvihla z jednej kaviarne a pôjdeme spolu nakupovať veci na internát. Veľmi som sa tešila, lebo moja mama má dobrý vkus a vyberá mi super oblečenie. Dúfam, že mi pomôže vybrať si pekné šaty na prvý deň v novej škole. Keď sa vyučovanie skončilo, šla som s úsmevom na parkovisko a nasadla do auta. Tašku som si položila na sedadlo a vyrazila preč z areálu. Šla som do mesta a vyzdvihla mamu pri kaviarni.

„Ahoj zlatko,“ pozdravila sa mi a nasadla.

„Ahoj, tak kam ideme?“ spýtala som sa a ona sa zaškerila.

„Tentoraz do obchodného domu, čo ty na to?“ povedala a ja som s nadšením dupla na plyn. Obchodných domov je v meste veľa, tak sme šli do toho najväčšieho, aby sme mali pokope viac obchodov. Zaparkovala som auto a šli sme dnu. Najprv sme si to namierili do obuvi, kde si mama vybrala hneď páry topánok. Ja som si vybrala tiež, na opätku. Neviem ani prečo, ale milujem topánky na opätku. Bez nich sa cítim taká malá. Prešli sme aj do parfumérie, kozmetiky, zlatníctva a kupovali všetky blbosti, ktoré sa nám páčili. Prišiel za nami aj ocko, tak sme vyberali aj s ním. Na úplný koniec sme si nechali oblečenie. Pritom vždy strávime v jednom obchode aj hodinu. Toľko dobrých vecí tu majú. Napríklad dnes sme odišli z obchodu každá aspoň s dvoma taškami. Aj ocko si kúpil a všetci sme boli šťastní. Po vyrabovaní všetkých obchodov sme si sadli vonku na terasu a objednali kávu. Ja pijem kávu hlavne vtedy keď potrebujem dobiť energiu. A pri tomto maratóne som energiu naozaj potrebovala.

„Hovorila si s riaditeľom v škole?“ spýtal sa ma ocko.

„Áno a teší sa, že idem práve tam,“ usmiala som sa a mama nadvihla obočie.

„A to prečo?“

„Lebo vie ako pekne kreslím a ževraj je to pre mňa dobrá škola,“ povedala som a ocko sa zasmial.

„Samozrejme, že krásne kreslíš. Preto som ti dovolil tam ísť,“ povedal a obe s mamou sme nadvihli obočie. „No čo je?! Keď si mi o nej povedala tak som si ju najprv omrkol. Poznám tam veľa ľudí a to som ani nevedel, že tam taký sú. Vraj je to škola zaradená hlavne na krúžky ako je šport a umenie a že pre teba je to škola ako stvorená,“ usmial sa a ja som ho pobozkala na líce.

„Mala som tam ísť hneď prvý ročník,“ usmiala som sa a napila sa.

„Vtedy sme o nej ešte nevedeli,“ usmiala sa mama a tiež sa napila. Nie, to len vy ste o nej nevedeli pomyslela som si a zasmiala sa sama pre seba. Zostali sme na káve ešte aspoň pol hodinu a potom sme sa dohodli, že pôjdeme už domov. Mne dali tašky s nákupom a oni dvaja šli ešte niečo vybaviť do poisťovne. Prišla som do domu a tam mi pomohla slúžka vyniesť veci do izby. Práve keď som ich položila mi zazvonil mobil.

„Áno?“ ozvala som sa a sadla zadychčane na gauč.

„Už nepozeráš kto ti volá?“ ozval sa akoby urazene Dávid.

„Iba teraz, lebo som práve prišla,“ usmiala som sa.

„A kdeže si bola?“

„Nakupovať veci do novej školy.“

„Pod vecami máš na mysli?“

„Ale nebuď hlúpi. Oblečenie.“

„Ahá, no tak dúfam, že si si kúpila niečo pekné. Niektoré baby stadeto si potrpia na urážlivé hlášky, keď máš na sebe niečo hrozné.“

„Vážne?“

„Hej, zažil som ako jednu strápnili. Podľa mňa však boli oni trápne, ale nechcel som sa hádať.“

„Super. Čakala som, že tam bude kľud.“

„Na žiadnej škole nie je kľud. Vždy sa nájde nejaká pipka, ktorá to ticho prekazí. Tak je to na každej škole.“

„No to máš pravdu. No uvidíme ako zapadnem ja po dvoch týždňoch školy.“

„To máš v pohode. Veľa deciek chodí až po začatí. A okrem toho ten deň kedy prídeš majú dôjsť výmenný študenti. Tak som zvedaví či si ťa nepomýlim.“

„Hľadaj tučné a kučeravé dievča,“ povedala som mu so smiechom.

„Čože? Ty si naozaj tučná?“

„Hej! To sa baby nikdy nepýtaj!“

„Tak inak. Si naozaj pribrala?“ spýtal sa so smiechom a ja som sa začala strašne smiať.

„Povedzme to tak. A ja mám hľadať koho?“

„Šachistu,“ povedal jemne.

„Dobre. To sa rýchlo spoznáme.“

„Čo budeš mať na sebe?“ spýtal sa a počula som ako si ľahol. Ľahla som si teda tiež.

„Máš rád bielu?“

„Celkom hej.“

„Tak biele krátke šaty.“

„Íha vážne? Dobre, tak ťa spoznám.“

„A ty?“

„Ja som chalan. Ja si na seba dám hocičo. Teba si nájdem sám dobre?“

„Platí.“

„Už teraz ťa tu vidím, vážne.“

„Aj ja. Už sa neviem dočkať kedy prídem.“

„Budeš bývať na internáte alebo s rodičmi?!“

„Dohodli sme sa, že na internáte a cez víkendy s nimi.“

„Tak to je skvelé.“

„Aj ty si na internáte nie? Aké to tam je?“

„Povedzme to tak, že zmiešané. Dve celé poschodia sú babské a dve chalanské, lenže sú tak striedavo.“

„Napríklad, že prvé poschodie sú baby, potom chalani a zase baby a potom chalani?“

„Presne tak. Ale najlepšie miesta sú na poslednom piatom a štvrtom. Tam to najviac žije.“

„Ty si na úplne vrchnom?“

„Hej a práve preto to žije.“

„Prečo?“ zasmiala som sa a on si vzdychol.

„Lebo najvyššie dve poschodia, tak tam bývajú zábavní ľudia, ktorí zapadajú. Majú známosti a nie sú to svine. Tí dole sú taký normálny až divný. Dúfam, že budeš pod nami. Nechcel by som za tebou chodiť do divnej časti.“

„Ja dúfam, že budem mať v pohode spolubývajúcu. I keď som nikdy žiadnych kamarátov nemala, takže neviem aký sú ostatní.“

„Pozri sa drobec, keď prídeš na túto školu a budeš so mnou tak už sama nikdy nebudeš. Tu ti začne noví život a ak sa budeš báť, ja ťa podržím dobre?“

„Vážim si to, veľmi.“

„Od toho sú priatelia nie?“ usmiala som sa a zasnene rozmýšľala aké to bude keď tam budem. Zrazu však prišli rodičia a zavreli dvere.

„Prišli mi rodičia, takže musím ísť.“

„Jasné, ozvem sa ti už však len zajtra, lebo idem na tréning a potom von, nevadí?“

„A čo som ja tvoja mama, aby si so mnou hovoril každý deň?“ spýtala som sa so smiechom.

„Ale ja s tebou chcem hovoriť,“ povedal a z hlasu som mu vycítila, že toto nemyslel s humorom.

„Zajtra budeš. Ahoj.“

„Ahoj,“ povedal a ja som zložila. Sama pre seba som sa usmiala na svojom klamstve. Určite nevyzerá ako šachista a ja nie som tučná. Aspoň zbadáme, či sa spoznáme aj keď sme sa predtým nikdy nevideli. Normálne sa toho stretnutia začínam viac báť.

„Ahojte,“ pozdravila som rodičov, keď vošli do obývačky.

„Ty si nevybalila?“ spýtal sa ocko a sadol si vedľa mňa.

„Chcela som na vás počkať,“ usmiala som sa a mama sa na to hneď vrhla. Kúpila som si nejaké šaty, tričká a nohavice. Aj nejaké mikiny a bundy, aby mi tam nebola zima. Potom aj topánky na opätku aj botasky. Kúpila som si aj voňavku, ktorú mám najradšej, lebo sa mi minula. Aj nejaké náramky, náušnice, prstene a náhrdelníky. Ale to len z bižutérie alebo len také tretky. Nechcela som míňať na niečo drahé. Aj tak také veľmi nenosím. Ocko si kúpil značkové tričká a nohavice, lebo už skoro žiadne nové nemal. Takéto rodinné vychádzky sa mi vždy páčili. Síce mi kupujú aj to čo nechcem, aj tak je najlepšie ísť s nimi kupovať, lebo sa pritom vždy nasmejeme. A to je na rodine to najlepšie. Žiadne dráma a hádky. Len úprimné rozhovory a žiadne klamstvá. Tak to proste musí byť. Nechcela by som žiť v ilúzii alebo vo fantázii. Mám rada realitu, aj keď je niekedy až prehnane krutá. Dúfam však, že môj odchod na internát nepoškvrní naše dobré vzťahy. Trvalo by dlho, kým by sme sa vrátili do starých koľají. Ale podľa môjho názoru by aj oni chceli byť raz sami doma. Vždy som doma ja, lebo nemám s kým ísť von. Dúfam, že sa to zmení. Rátam s tým už veľmi dlho.

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek E-mailová láska - 2. kapitola: