E-mailová láska - 20. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Výlet sa začína! :)

04.08.2013 (10:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 714×

20. kapitola

Celý včerajší deň a aj cez noc snežilo. Neverila som, že sa to až tak vydarilo. Myslela som si, že je to len malá prehánka a nič viac. Keď som sa však ráno zobudila a uvidela, že stále husto sneží, krikom som zobudila Kim, ktorá spadla z postele.

„Ono vážne sneží?“ spýtala sa, keď sa zo zeme postavila až k oknu.

„No nie je to úžasné?“ kričala som a pozerala sa von.

„No to je, ale neviem či tu mám teplé oblečenie,“ povedala a ja som sa zamračila. Dúfam, že som si niečo teplé zabalila, lebo by som naozaj nechcela ísť do tej zimy iba v mikine. Aj keď je to niekoľko metrov od školy, aj tak cez tú zimu je to dosť ďaleko. Každý si myslí, že je to blbé, mať pri internáte hneď školu. Nie je to však tak. Škola je úplne na druhom konci ako je internát. Nie je šanca, aby niekto zo školy videl internát. Je to dosť ďaleko, až taký veľký pozemok to je. Aj ja som si spočiatku myslela, že to bude blízko, no keď som to videla na vlastné oči, hneď som pozmenila názor. Po prezretí každej vločky som sa šla umyť a následne sa obliecť. Obliekla som si čierne nohavice, červené tričko, namaľovala som sa, obula topánky, nasadila červenú čiapku, vzala kabelku a obliekla si bundu. Aj Kim sa už pripravila, tak sme spolu šli do školy.

Prechádzali sme cez cestu a videli už z diaľky, ako prichádzajú ostatní študenti z mesta, alebo tí dochádzajúci. Niektorým sme sa aj pozdravili a s dobrou náladou šli do školy.

„Chalani majú dnes voľno, kvôli tomu včerajšiemu zápasu,“ povedala mi Kim cestou do školy. Založila som ruky na hrudi a zamračila sa.

„Ako je možné, že ty o nich všetkých všetko vieš, ale ja nie? Všetko čo sa s nimi deje, sa dozvedám od teba,“ povedala som jej a ona sa zasmiala.

„Mám svoje zdroje, vieš?“ žmurkla na mňa a ďalej mi na nič iné neodpovedala. Mne to však bolo veľmi, ale veľmi divné. Ako je to vôbec možné? Raz sa to však dozviem a hneď budem aj ja o všetkom vedieť.

„Mimochodom, ako to je medzi tebou a Dávidom? V poslednej dobe sa k sebe správate divne,“ povedala a ja som sa pred školou zastavila a šokovane na ňu pozerala.

„Ako myslíš divne?“ spýtala som sa s vypúlenými očami.

„Tak milšie a inakšie. Stalo sa medzi vami snáď niečo?“

„Čo tým myslíš?“ spýtala som sa nechápavo, aj keď som dobre vedela na čo naráža.

„Myslím tým to, že jeho objatia a pohľady už v tebe nevzbudzujú kamarátstvo, ale niečo viac,“ ako náhle to povedala, tak som ju potiahla ďalej od ostatných a ona sa zasmiala.

„To to tak naozaj vyzerá?“ už som šepkala.

„Takže je to tak?“ spýtala sa.

„Vyzerá to tak, že sa tak tvárim?“

„Nie len ty, ale aj on,“ povedala a mne padla sánka. „Správate sa k sebe inak a na ňom je to úplne vidno. Totálne,“ povedala a usmiala sa. Potom sa otočila a šla do školy. Mňa tam nechala a smiala sa na mne. To je to naozaj tak vidno? Ak na to prišla Kim, prídu na to aj ostatní. Strašne som sa začervenala a vbehla do školy.

Celý čas v škole som sa nevedela vôbec sústrediť. Nič ma nezaujímalo, len Kimine slová. Naozaj sa k sebe s Dávidom správame inak ako predtým? A on viac ako ja? Toto je nevýhoda toho, že som predtým nijakého chalana nemala. Neviem ako mám reagovať ani čo robiť. Naozaj som nevedela čo robiť.

„Milí študenti,“ ozval sa riaditeľ na šiestej hodine v rozhlase. „Pre husté sneženie v celom okolí, som sa rozhodol, že vám spravím skoré prázdniny,“ ako náhle to povedal, tak sa ozval mohutný krik. „Do konca tohto týždňa máte voľno, po škole až,“ hovoril aj niečo ďalej, no to som už nevnímala. Máme voľno až celý týždeň. Nieže by ma to netešilo, no čo budem robiť celý týždeň doma? Doteraz som tam sedela chorá a teraz sa tam vám znova vrátiť? Osmutnela som.

Po škole sa všetci hrnuli na internát zbaliť si veci. Upaľovali zo školy tak rýchlo, ako sa len dá. Prišla som do izby a tiež som sa začala baliť. Dávala som do tašky veci, keď niekto zaklopal. Pozrela som sa kto vošiel a uvidela som Dávida. Usmieval sa na mňa a ja som mu úsmev opätovala. Rýchlo som sa však ďalej balila a odbáčala pohľadom.

„Sotva si prišla a už ideš zase preč?“ spýtal sa so smiechom a oprel sa o stenu.

„To mám za to, že som sa tešila do školy. Ty sa domov netešíš?“ spýtala som sa ho a zavrela kufor.

„Ani nie. Nudím sa tam a s bratom veľká zábava nie je,“ usmial sa a ja som sa na neho pozrela.

„Prišiel si sa sťažovať?“ spýtala som sa a oprela sa rukami o kufor. Usmial sa a pristúpil ku mne.

„Vlastne som ťa prišiel niekam pozvať,“ povedal a zastal blízko pri mne.

„A kam?!“ spýtala som sa a on sa usmial.

„Hovorila si, že so mnou chceš zažiť jeden snežný deň. A keďže sneží, vezmem ťa k Michiganskému jazeru,“ povedal nadšene a mne padla sánka.

„Kam?“ spýtala som sa nahlas a on sa zasmial.

„Michiganské jazero! Nevieš kde to je?“

„Jasné, že viem! Chceš tam ísť?“

„S tebou,“ usmial sa a ja som očervenela. „Prijímaš moju pozvánku?“ usmial sa a čakal na odpoveď. Hlavou mi prebehol obraz toho prostredia tam.

„Bude tam aj chatka a čokoláda?“ spýtala som sa a nadvihla hlavu.

„Myslím, že tam jedna je. Taká krásna, veľká,“ zasmial sa a ja som sa k nemu pridala.

„Dobre, pôjdem,“ povedala som nakoniec a on sa potešil. Pobozkal ma na líce a cúval k dverám.

„Prídem po teba zajtra o desiatej, tak nech si už hotová,“ žmurkol na mňa a odišiel. Srdce mi búchalo ako o život a nechcelo prestať. Ľahla som si na posteľ a zhlboka dýchala. Už teraz som sa nevedela dočkať zajtrajšku.

S Kim sme sa pobalili a spolu sme šli k autu. Keďže sme mali voľno náhodne, rozhodla som sa, že ju domov odveziem ja. Nasadli sme do auta a s krikom vyšli z areálu školy. Veľa študentov pred nami už dávno odišli. Každý sa tomu veľmi tešil a my dve tiež. Stále husto snežilo a bolo aj teplo. Neviem čo sa bude diať potom, keď úplne zasypú cesty. Nedostane sa nikto do školy. No náš problém to nie je.

„Ozvem sa ti a pôjdeme von,“ povedala mi Kim a ja som súhlasila. Prišla som domov a Mark sa veľmi prekvapil keď ma videl. Vysvetlila som si mu všetko a požiadala o čaj.

„To ma veľmi teší, že máte voľno,“ rozprával sa so mnou v obývačke. „Máte už aj nejaké plány?“

„No vidíš Mark. Kde sú rodičia?“ spýtala som sa.

„Vaši rodičia odišli na služobnú cestu dnes ráno. Netušili, že prídete tak skoro domov.“

„To som netušila ani ja a kam išli? Spolu?“

„Nie, vaša matka šla s inými kolegyňami do San Francisca na nejaké nové domy a váš otec zase do Phoenixu z práce,“ vysvetlil mi a ja som prikyvovala.

„A kedy majú prísť?“

„Až piatok, ale vaša mama asi vo štvrtok. Nevedeli presne, chystáte sa nebodaj niekam?“

„Áno, na zajtra mám plány,“ povedala som a usmiala sa. „Idem na Michiganské jazero!“

„Tam je naozaj krásne, nebudete ľutovať,“ usmial sa a ja som sa vystrela.

„Nepovedzte až do zajtra, že som doma. Až večer keď sa vrátim, dobre?“ usmial sa a prikývol. Ešte chvíľu som sa s ním rozprávala a potom som sa šla do izby vybaliť. Celý večer som sa tešila na zajtra. Naozaj som nemala ani potuchy aké to bude a ešte k tomu na takom krásnom prostredí práve s ním. Budem sa však správať normálne, aby som nič nepokazila. Takýto deň sa totiž nenaskytne vždy.

Večer som si umyla vlasy, aby som si nemusela ráno. Zaľahla som do postele a poslednýkrát som sa pozrela na mobil. Mám na tapete totiž fotku mňa s Dávidom. Pozerám sa na ňu vždy pred spaním a zakaždým sa mi dobre spí. Dúfam, že sa mi to aj dnes podarí.

Nepodarilo sa to. Celú noc som nemohla zaspať a stále na neho myslela. Neviem či je to tým, že sa na neho veľmi teším alebo tým, že som strašne nervózna. Aj keď je pravda, že som nervózna, beriem ako pravdu to, že sa na neho teším. Nikdy som s ním ešte takto ďaleko nebola, tak neviem aké to bude. No musím sa správať normálne. Z postele som vyliezla asi okolo pol deviatej. Času som mala ešte dosť, tak som sa veľmi nenáhlila. Najedla som sa, potom som šla pozerať televízor a až potom sa mi zachcelo ísť sa umyť. Okolo pol desiatej som sa šla obliecť a už len čakala na Dávida. Obliekla som si rifle, sivé pásikavé tričko, čižmy, čiapku, šál a nejaké doplnky. Za päť minút desať som vyšla von a uvidela ako cez bránu vchádza auto. Pozrela som sa na Marka a ostatné slúžky a zaujala prísny postoj.

„Keby volal ocko alebo mama, nie som doma. Toto auto a ani toho chalana v ňom ste nikdy so mnou nevideli. Dnes ani včera som tu nie, dobre?“ povedala som a oni sa usmiali.

„Áno, slečna Emma. Nikoho a nič sme nevideli,“ povedala jedna zo slúžok a ja som sa usmiala. Otvorila som dvere, zakývala im a už sme šli preč.

„Nemáš rodičov doma?“ spýtal sa ma Dávid počas cesty.

„Nie, sú na služobnej ceste, ďaleko od tadeto,“ usmiala som sa a on sa zaškeril.

„A domov ťa mám teda doviezť kedy?“ spýtal sa a ja som rozmýšľala.

„Dovtedy, dokedy so mnou vydržíš,“ povedala som a on sa zasmial.

„O to sa báť nemusíš,“ žmurkol na mňa a ja som sa usmiala. Prechádzali sme dlho cez mesto, až sme sa nakoniec z neho dostali. Šli sme na sever ako je Kanada a ja som naozaj nevedela kam to ideme. O tom jazere som počula, no nikdy som ho nevidela, ani len na obrázku. Predstavovala som si to však ako veľké miesto medzi horami a krásnym prostredím. Možno moja predstava nie je ďaleko od reality.

Celý čas sme sa rozprávali a spievali pesničky, ktoré hrali v rádiu. Naozaj sme sa bavili a ten sneh nám k tomu ešte pridával. Mám veľmi rada sneh a hlavne to ako je krásne biely. Akoby bol čerstvo namaľovaný bielou farbou, ktorá má tiež obvykle odtieň sivej či čiernej. Ale snežiť vôbec nechcelo prestať. Akoby chcel byť na zemi čím skôr. Našťastie už snežilo len veľmi málo a nie také husté prehánky ako včera a predvčerom. To by sme sa k jazeru vôbec nedostali. Už teraz sa toho neviem dočkať.

Asi okolo dvanástej sme prechádzali cez veľké hory, ktoré boli krásne pokryté snehom. Čakala som veľa, ale že to bude až taká krása? To som netušila. Pozrela som sa na Dávida, ktorý sa na mne veľmi zabával.

„Je ti niečo smiešne?“ spýtala som sa ho a strčila do neho.

„Nie, len si vtipná,“ povedal a zasmial sa.

„A čím?“

„Tváriš sa akoby si nikdy zimu nevidela,“ povedal a ja som sa nafučala ako ešte nikdy predtým. Veľmi som sa vo vnútri smiala. Netešila som sa len tej krásnej zime, ale aj tomu, že idem na nejaké krásne miesto s človekom, ktorý pre mňa veľmi znamená.

Konečne sme dorazili na miesto nášho dnešného pobytu. Dávid zaparkoval pri krásnej drevenej chatke, kde parkovalo aj veľa ďalších áut. Vidno, že viacerí zvolili dnešný deň za výlet. Vyliezla som z auta a pozrela na jazero. Sánku som mala otvorenú až po zem a nemohla sa vynadívať. Jazero bolo veľmi veľké a bolo obklopené z každej strany horami. Ani som nevidela kde končí a nechcela som to ani vidieť. Bol to naozaj krásny pohľad. Pozrela som sa na Dávida, ktorý pristúpil ku mne. Tiež mal na tvári úsmev, no nie taký veľký aký som mala ja. Spolu sme sa pozerali na jazero a ja som vedela, že dnešný deň mi chýbať rozhodne nebude v mojich starých plánoch. Som teraz tu a neviem či stadeto budem chcieť odísť.

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování