E-mailová láska - 21. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Vyznanie!
Prajem vám príjemné čítanie. :-) :-* :-P

09.08.2013 (10:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 482×

21. kapitola

Ani sme neotáľali a išli smerom k jazeru. Všetko okolo bolo biele, až som nemohla cez sneh vidieť stromy. Všetko bolo naozaj krásne. Vytiahla som z tašky foťák a fotila všetko okolo mňa. Aj s Dávidom som sa fotila a aj jašila. Váľali sme sa po snehu a užívali si tento krásny deň. Naozaj som nevedela, že to bude až také krásne. Byť na takomto mieste a ešte aj s Dávidom. Splnený sen.

Keď sme si začali písať, už vtedy som si predstavovala aké to bude keď sa stretneme a niekam pôjdeme. Už vtedy som si písala na papiere miesta, kde by som s ním išla. No za tri roky a ani za tie dva mesiace čo s ním som na škole, mi ani raz nenapadlo, že by sme mohli ísť na takéto miesto a v zime. Nikdy ma to nenapadlo a to mi ani tak nevadilo. Priveľmi by som sa na to tešila a možno by som to aj skazila. Teraz je to dobré také aké to je. Neľutujem, že ma to predtým nenapadlo. Neľutujem, že som dnes tu.

„Páči sa ti tu?“ spýtal sa ma, keď sme sa prechádzali pomedzi stromy.

„Blázniš? Milujem to tu. Ty si tu už niekedy bol?“ spýtala som sa ho a nechala nech mi pomôže cez veľký padnutý strom.

„Keď som mal desať, tak s rodičmi. Urobili sme si rodinný výlet a bolo to tu krásne už aj vtedy. No zmenilo sa tu veľa,“ povedal a ja som sa poobzerala.

„A čo?“

„Chatka je krajšia ako bola a za deväť rokov podrástli aj stromy, tak je to tu ešte krajšie. Chcel som sem ísť vždy, no nikdy som nemal s kým,“ usmial sa a ja som sa začervenala.

„Vidíš kam so mnou prichádzaš. Nabudúce môžeš vymyslieť niečo podobné na inom mieste,“ zasmiala som sa. „Budem len rada.“

„Takže sa ti tu páči?“

„Veľmi, ďakujem,“ povedala som a pobozkala ho na líce.

Spolu sme prechádzali cez stromy, až sme prišli na kraj lesa, skade sme mohli vidieť jazero zblízka. Ešte však stále bolo od nás ďaleko. Keď som sa pozerala okolo, všimla som si iných ľudí ako sa prechádzajú. Boli tam aj starí ľudia ako sa v dvojici prechádzajú. Bolo to veľmi milé a aj zlaté. Veľa párov tu však bolo aj v našom veku alebo v dospelom. Keď som videla ako sa objímajú a miestami bozkávajú, až mi podskočilo srdce.

„Hovoril si, že v chatke majú aj čokoládu?“ spýtala som sa aby som nadviazala nejakú tému.

„Áno a veľmi dobrú. Nebodaj je ti zima?“ spýtal sa starostlivo a ja som sa zasmiala.

„Ešte nie, len aby som vedela,“ usmiala som sa a on sa usmial tiež. Zaujala ma však iná vec ako čokoláda. Uvidela som mólo z brehu. Bolo vzdialené od brehu asi desať metrov. Potiahla som Dávida za ruku a bežala na mólo. On nebežal a ja som sa smiala. Padla som pri kraj na kolená a načiahla sa akoby k vode. Zavrela som oči a predstavila si, aké by to tu bolo cez leto. Voda by mi dočiahla možno až k ruke a ja by som sa ňou ovlažila. Predstavila som si, ako by som sa po móle rozbehla a skočila do vody. Bola by to nádhera. Otvorila som oči a uvidela len zamrznuté jazero. Nie však úplne celé. Pri krajoch, desať metrov od brehu, sa črtal centimetrový ľadík. Nie je šanca, aby zamrzlo celé jazero za takýchto podmienok. Síce sneží a je zima, no nie až taká zima. Stisla som si nos a cítila aký je červený a studený. Zasmiala som sa. Počula som Dávidove kroky ako pri mne zastali a usmiala som sa. Čakala som, že niečo povie, no on len natiahol ruku, aby ma zdvihol. Chytila som ruku a postavila sa oproti nemu. Otočil si ma k sebe a usmieval sa nejakým záhadným spôsobom.

„Je to tu také ako podľa tvojich predstáv?“ omnoho lepšie, ale omnoho.

„Je to tu naozaj krásne. Netušila som, že je tu zima až takáto.“

„Nikdy som ti ju nepopisoval,“ usmial sa a ja som sa zamračila.

„Vieš, že máš pravdu? Prečo si to nikdy nespravil?“

„Chcel som ti to ukázať naživo. Popísať sa nedajú hlavne tie pocity, ktoré pri tej kráse cítiš. Pocity, ktoré cítim práve teraz,“ povedal a ja som sa na neho pozrela. Usmieval sa a mal niečo zvláštne na tvári. Nebol to ani úsmev ani nejaký úškrn. Niečo medzitým. Zrazu načiahol ruku a pohladil ma po líci. V inom prípade by som sa na tú ruku pozrela, no teraz som nemohla odtrhnúť zrak od jeho očí. Akoby ma k sebe lákali. Srdce mi začalo prudko búšiť keď sa Dávid ku mne pomaly nakláňal. Spanikárila som, no ostala stáť na mieste. Cítila som jeho teplý dych na mojej tvári tak blízko ako ešte nikdy. Keď bol už pri mne čo najbližšie, zatvorila som oči a čakala čo sa bude diať. Jeho pery sa jemne dotkli tých mojich a mne srdce záhadne prestalo biť ako šialené. Bilo, ale pokojnejšie. Inštinktívne som sa chytila jeho bundy na hrudi a nechala nech ma bozkáva. Môj úplne prvý bozk a taký nežný. Cítila som sa ako v siedmom nebi. Dávid ma bozkával jemne, no zároveň aj vášnivo. Chytil ma aj druhou rukou za tvár a pritisol si ma k sebe ešte bližšie. Ani som nevedela čo robím, no podľa toho, že sa neodtiahol ani sa nezasmial, som to robila dobre. Keď som videla vo filmoch alebo aj naživo ako sa dvaja bozkávajú, nikde nebol napísaný ten pocit, aký pritom obaja cítili. Teraz som to zažívala a bolo to niečo neuveriteľné. Cítila som jeho sladké a mäkké pery na mojich a nemohla sa ich nabažiť. Jeho bozky začali byť odvážnejšie a mne sa to veľmi páčilo. Bozkávala som ho rovnako ako aj on mňa. Zacítila som na líci jemne studený sniežik, no nezaujímalo ma to. Užívala som si ten pocit, ako mi Dávid jemne no aj silno bozkával spodnú peru. Bola som na ňom úplne nalepená, lebo si ma k sebe zakaždým viac a viac prisúval. Tento okamih mi pripadal ako večnosť, no nebolo tomu tak, až mi to bolo ľúto. Zrazu sa Dávidove bozky zmenili na jemnejšie až úplne prestali. Odtiahol sa odo mňa a pozrel na mňa. Otvorila som oči a tiež sa na neho pozrela. Nevedela som však ako reagovať. Či ho pobozkať znova alebo ho objať. Netušila som čo sa to práve stalo a videla som na ňom ako tá odvaha pominula. Len som sa usmiala a prstom si utrela spodnú peru. Zasmial sa a otvoril ústa, že niečo povie. Čakala som, že sa začne ospravedlňovať a hovoriť, že to už nikdy nespraví a všetko bude také aké to bolo doteraz.

„Prepáč, ale už som to nemohol vydržať,“ pošepkal a mne sa znova rozbúchalo srdce. Pozrela som sa mu do očí a videla, že to myslí naozaj vážne. Zdvihol ruku a pramienok vlasov mi zastrčil a ucho. „Čakal som dlho a už sa to nedalo vydržať,“ pokračoval a mne sa začervenali líca. Nevedela som zo seba dostať jedinú normálnu vetu.

„Ty si na to čakal?“ spýtala som sa tlmene.

„Tak dlho, až by si tomu neverila,“ zasmial sa a ja som sa pridala. Zrazu zafúkal vietor a mnou prebehla veľká zima. Zatriasla som sa a Dávid sa pozrel smerom nahor. Krásna, modrá obloha zmizla spolu so slnkom a miesto nich nastúpili na oblohu tmavé mraky, ktoré vôbec nevyzerali tak krásne.

„Radšej poďme do chatky,“ povedal Dávid a ja som prikývla. Chytil ma za ruku a spolu sme šli smerom ku chatke. Tie oblaky si všimli aj ostatní a tiež sa náhlili do chatky. Asi meter od chatky zafúkal silný vietor a začalo snežiť. Vliezli sme dovnútra a oboch nás obalilo teplo. Dávid požiadal majiteľa o dve čokolády a potom sme si spolu sadli pri stôl, aby sme mali výhľad na jazero. Dala som si dole bundu, čiapku aj šál a pozrela sa von oknom.

„A tak tu bolo pekne. Ako sa teraz dostaneme domov?“ spýtala som sa a Dávid si sadol vedľa mňa.

„Mne by ani nevadilo, keby tu ostaneme dlhšie,“ povedal a ja som sa na neho pozrela. Len som sa začervenala a chytila do ruky teplú čokoládu. Dávid sa prisunul ku mne a nežne ma pobozkal na kraj hlavy. Usmiala som sa.

„Tak?“ spýtala som sa a pozrela na neho. Usmial sa a sklonil hlavu „Ako dlho si čakal?!“ chcela som vedieť čo ho to vlastne napadlo a ako dlho to trvá. Zrazu zdvihol hlavu a pozrel mi do očí.

„Vždy keď sme si spolu písali alebo volali, vždy som si na teba našiel čas a chcel s tebou volať dlhšie ako len minútu.“

„Pamätám si, že sme raz volali celú noc,“ zasmiala som sa.

„To máš pravdu,“ pridal sa. „Proste mi s tebou bolo dobre, aj keď cez mobil. Keď som počul aký máš život, nemohol som tomu veľmi uveriť. Zdala si sa mi veľmi milá a ja mám dobrý čuch na takých ľudí.“

„To máš,“ usmiala som sa.

„Keď si mi povedala, že ideš na moju školu, nemohol som uveriť tomu, že ťa konečne uvidím. Nevedel som si ťa vôbec predstaviť. Čakal som hocičo, ale teba nie,“ povedal a ja som sa na neho pozrela. „Keď som ťa videl na tom parkovisku ako sa na mňa pozeráš, srdce mi išlo vyskočiť z hrude. Ešte nikdy som nevidel také krásne dievča, so srdcom anjela,“ pošepkal a ja som sa začervenala. „Anjela, do ktorého som sa zamiloval,“ povedal a ja som jemne otvorila ústa. Pozeral sa mi však stále do očí a v nich som uvidela ako vážne to myslí. „Každý okamžik strávený s tebou bol pre mňa ten najkrajší až som si myslel, že len snívam a keď sa ráno zobudím, stále budeš v D.C a nie so mnou. No ráno som sa zobudil a ty si bola stále so mnou. Nemohol som od teba odtrhnúť oči ani myseľ. Vždy keď som ťa pobozkal na čelo alebo na líce, túžil som po tom, aby to boli pery. Vždy keď som ťa chytil za ruku, túžil som ju držať stále. Vždy keď som ťa objímal, chcel som ťa objímať navždy,“ pri jeho slovách mi srdce bilo ako šialené. Nemohla som uveriť ničomu čo mi hovoril. Nemohla som uveriť tomu, že pre neho toľko znamenám. V očiach sa mi začali ligotať slzy a on stále pokračoval. „Keď som k tebe v tú noc prišiel, bol som si istý tým, čo cítim a nechcel som počkať až do školy. Prišiel som so zámerom, že ti všetko poviem, no spanikáril som, tak som nepovedal nič. Odvtedy som doslova hľadal dôvody ako byť s tebou a až teraz som dostal odvahy ťa sem vziať. Neľutujem nič čo ti hovorím ani čo som spravil. Záleží mi na tebe Emma, viac než si vieš predstaviť,“ pošepkal a ja som s úsmevom a jednou slzou na líci sklonila hlavu. „Prečo nič nehovoríš?!“ spýtal sa sklamane a ja som zdvihla so slzami hlavu.

„Lebo neviem čo povedať, čo urobiť, ako reagovať,“ povedala som s úsmevom a aj on sa usmial. Posadila som sa bližšie k nemu a chytila mu tvár do rúk. „Nikdy, a to hovorím smrteľne vážne, mi nikto nič podobné nepovedal. Nikdy som sa s nikým nebozkávala, tak sa nečuduj, že som prekvapená a vykoľajená,“ povedala som a obaja sme sa zasmiali. Chytil mi ruky a hlavu ku mne naklonil.

„Odpovedz mi len na jedno a všetko bude fajn,“ povedal a ja som prekvapene prikývla. „Chceš byť so mnou?“ vypleštila som na neho oči a srdce sa mi zastavilo. Nemohla som uveriť tým slovám, ktoré sa naozaj Dávid spýtal. Sklonila som hlavu a usmiala sa.

„Kapitán futbalového tímu a najobľúbenejší chalan zo školy pre baby, chce chodiť práve so mnou?“ spýtala som sa. Prstom mi zdvihol hlavu a pozrel mi do očí.

„Áno,“ povedal. „Pretože ťa milujem!“ povedal a pobozkal ma. Chytila som ho za tvár a pritisla si ho k sebe bližšie. Srdce mi búšilo ako šialené, no vôbec ma to netrápilo. Bola som teraz s Dávidom a to bolo pre mňa to najdôležitejšie.

„Aj ja teba,“ pošepkala som, keď sme sa od seba na sekundu odtrhli. Nadšene ma znova pobozkal a chytil okolo pása. Toto bola moja odpoveď na jeho otázku. Dni bez neho som si nedokázala ani len predstaviť, hlavne nie po tomto dni. Nedokázala som si predstaviť nič bez neho. Chcela som s ním byť stále a v jednom kuse. Moje city už nemôžem naďalej skrývať. Mala som ho rada tri roky, no zamilovala som sa hneď ako som ho uvidela. Skrývať čo naozaj cítim, bolo to najťažšie čo som kedy robila. Netušila som ako dlho to ešte vydržím a keby sa dnes nič nestalo, bolo, by to pre mňa o to ťažšie. Ďakovala som, že sa vyjadril skôr než ja. Ja by som na to nemala odvahu.

V objatí a so smiechom sme spolu pili vriacu, no aj tak výbornú čokoládu. Už teraz sme rozmýšľali kam pôjdeme nabudúce, no aj to má ešte čas. Tešila som sa tejto chvíli ako ešte nijakej. Pozrela som sa na hodinky a uvidela tri hodiny. Obaja sme sa pozreli von oknom, kde snežilo ako v Grónsku. Dávid zahrešil.

„Keď som vravel, že tu chcem byť dlhšie, nečakal som, že tu strávime noc,“ povedal a ja som prekvapene na neho pozrela.

„Noc? To nemyslíš vážne,“ povedala som a pozrela sa zdesene von oknom.

„Prepáč Emma, ale stadeto sa len tak rýchlo nedostaneme. Ak sa tá víchrica neupokojí, tak v nej určite nie,“ povedal a ja som na neho pozrela. „Môžeme chvíľu ešte počkať, no ak to neprejde do dvoch hodín, budeš musieť zavolať domov, že neprídeš,“ povedal a ja som si zahryzla do pery.

„No nejako to snáď bude,“ povedala som a sadla si na miesto. „Pozri sa. Aj ostatní tu asi zostanú,“ pozreli sme sa na ostatných ľudí a sledovali ako si objednávajú izbu.

„Idem aj ja,“ povedal Dávid a šiel tiež. Mne zazvonil mobil, tak som ho zdvihla.

„Áno?“

„Slečna Emma, kde ste? Bojíme sa doma o vás,“ ozval sa Mark.

„Nemusíte sa báť Mark. Som v poriadku, v jednej príjemnej chatke, no asi sa cez tú víchricu domov nedostaneme.“

„A nemohli by ste sa tam niekde ubytovať?“

„Ak sa to dozvie mama...“

„Nedozvie. Ide o vaše bezpečie. Len sa ubytujte a ráno sa vráťte,“ povedal a ja som súhlasila. Rozlúčila som sa s ním práve v momente keď som stratila príjem. Pozrela som na Dávida, ktorý mal v ruke kľúčik od izby.

„Budeme mať super výhľad,“ žmurkol na mňa a ja som sa zasmiala. Vzali sme si čokoládu a šli do izby. Jediný dôvod, prečo som sa nebála ísť s ním sama do izby a stráviť tam noc bol ten, že som mu verila. Za tie roky viem, že nie je chalan, ktorý by sa so mnou chcel len vyspať. Jedine preto som sa ho nebála a ani ničoho čo by sa mohlo stať. Je to milý chalan a najmä dobrý. Dokonca mi to aj pred dverami povedal. Že sa nemusím ničoho báť, že mi nič nespraví. Usmiala som sa na neho a spolu sme vošli. Izba bola naozaj krásna. Bola celá drevená a všade bol drevený nábytok a aj všelijaké ozdoby. Hodila som bundu, šál a čiapku na posteľ a prechádzala sa po izbe. Dávid podišiel ku mne a zozadu ma objal. Pobozkal ma jemne na krk a potom na líce, zasmiala som sa a preplietla si s ním prsty.

„Asi si si takýto koniec dňa nepredstavovala,“ povedal a ja som sa k nemu obrátila.

„Je lepší, než si myslíš. Som s tebou a na takomto krásnom mieste. Čo sa mi nemohlo splniť?“ usmiala som sa a on ma chytil za tvár.

„Urobím ťa takou šťastnou akou si zaslúžiš byť,“ pobozkal ma. „Znamenáš pre mňa viac než si myslíš,“ usmiala som sa a nechala nech ma znova pobozká. Nebol to však jemný bozk, ale rovno vášnivý. Chytil ma za boky a začal so mnou cúvať. Narazila som do kraja postele a spolu sme na ňu padli. Vášnivo ma bozkával a pritom hladil. Naozaj som si začínala myslieť, že som v nejakom krásnom a nekonečnom sne. Nechcela som, aby sa skončil. Chcela som byť v tejto chatke, v takomto krásnom prostredí po zvyšok môjho života. Nevedela som si predstaviť život s niekým iným ako je Dávid. Taký úžasný, milý a krásny chalan sa len tak ľahko nenájde. A ja som ho ani nehľadala. Padol mi do života úplne náhodou. Keby nebolo jeho, teraz by som sedela doma v D.C a utápala sa v slzách po ďalšom hroznom dni v starej škole. Stále by som bola tá namyslená fiflena, ktorá nemá žiadnych priateľov. Keby nebolo Dávida, bola by som stále tá stará Emma ako som bola do mojich pätnástich rokov. Keď som si s ním začala písať, môj život sa začal uberať iným, tým svetlejším smerom. Zmenil mi život od základov. Nechcela by som sa už nikdy viac vrátiť do starého života, ktorý som zdieľala sama so sebou. Už nikdy by som sa do tých čias nevrátila. Nechýbali mi. Chýbali by mi tieto dni s Kim a Dávidom aj s Megan a Smithiem. Sú to kamaráti a Dávid moja láska. Nedokázala by som si predstaviť dni strávené bez nich. Nedá sa to. Raz si sadnem s rodičmi a všetko im porozprávam. O mojej starej, hroznej minulosti a o dobrej a skvelej budúcnosti.

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování