OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » E-mailová láska - 22. kapitola

10.08.2013 (10:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 478×

 22. kapitola

Ráno som sa zobudila na jemný vánok v izbe. Pootvorila som oči a porozhliadla sa. Večer som zaspávala na Dávidovej hrudi, no teraz už so mnou nebol. Obzerala som sa po izbe a hľadala ho. Už keď som chcela vstať, otvorili sa dvere a z nich vykukol vysmiaty Dávid s táckou jedla. Zasmiala som sa a on si sadol vedľa mňa. Nežne ma pobozkal na pery a ja som pozrela na tácku. Boli tam dve šálky s čajom, dva taniere s omeletou a zeleninou a kvietok. Dávid mi ho podal a usmial sa.

„Ďakujem,“ povedala som a ovoňala. Neviem síce aký to bol kvet, no pekne voňal. Čudovala som sa skade ho zobral, no nepýtala som sa. Sadol si vedľa mňa a spolu sme jedli raňajky. Pochválil sa mi, že ich robil sám, lebo majiteľ mal veľa práce variť pre ostatných v chatke. Poďakovala som sa mu a pobozkala ho na líce.

„Skontroloval som aj ako to vyzerá vonku a aj auto,“ povedal a ja som zbystrela zrak.

„Už čakám ako povieš, že stále prudko sneží a zostaneme tu ešte jeden deň,“ povedala som a on sa zasmial.

„Akoby ti tu bolo so mnou zle,“ zasmial sa a ja som hneď oľutovala čo som povedala.

„Nie to nie, je mi tu s tebou dobre, ale..“

„Robím si srandu,“ zasmial sa a pobozkal ma na nos. „Vonku svieti slnko a autá boli zasypané snehom. No hneď ráno prišiel veľký kombajn a začína čistiť cestu, lebo iba toto jediné nie je zasypané,“ povedal.

„Sú zasypané viaceré miesta? Asi sa domov nedostaneme,“ uškrnula som sa.

„Neviem ako ty, ale ja sa domov nenáhlim,“ povedal a žmurkol na mňa.

„Tak ani ja, ale predsa len chcem prísť domov skôr ako rodičia,“ žmurkla som na neho tiež a postavila sa z postele. Vystrela som sa a pozrela sa von oknom. „Tu je tak krásne,“ usmiala som sa.

„To teda je. Ak chceš, môžeme sa sem po dlhšom čase aj vrátiť,“ povedal a obrátil si ma k sebe. Oprela som sa o stenu a položila si ruky na jeho hruď.

„Aké to bude keď sa vrátime z tohto raja?“ povedala som a on si vzdychol. Stiahol ruky a preplietol si so mnou na oboch rukách prsty.

„Netuším. Pochybujem, že budeš chcieť o nás niekomu povedať,“ povedal smutne.

„Nechcem?“ spýtala som sa.

„Bola by si stredobodom pozornosti a to pre teba nechcem.“

„Ak by som bola s tebou, tak by mi to nevadilo,“ chytila som ho za tvár.

„Nezniesol by som tie pohľady na teba. Prepáč, ale proste nie,“ povedal a ja som si vzdychla. Má pravdu. Dávid je veľmi obľúbený a keby sa dozvedeli, že spolu chodíme, rýchlo by o tom vedela celá škola a hlavne ja stredom všetkej špiny. Baby by na mňa hádzali ksichty a nenávideli by ma viac ako doteraz.

„Tak ako?“ usmial sa a pritisol ma vášnivo k stene.

„Aj keď viem odpoveď spýtam sa, už si sa s niekým stretávala tajne?“ spýtal sa a ja som sa zasmiala.

„Nie, nestretávala.“

„A chcela by si to skúsiť?“ spýtal sa a ja som nadšene prikývla. „Chceš to vyskúšať hlavne, čo?“ spýtal sa a ja som sa zasmiala. Bola to pravda. Chcela by som ukázať, že s ním som a že sa máme radi, no pokušenie skúsiť tajné schôdzky je väčšie. Usmial sa a pobozkal ma. Najprv som sa len smiala, no potom som svoje pery prenechala celé len jemu. Bozkával ma vášnivo a sem tam mi hrýzol do pery. Rukami ma držal za pás, no zrazu nimi zišiel nižšie. Zodvihol ma a posadil na jeho boky. Omotala som si okolo neho nohy a chytila mu tvár. Romanticky ma bozkával a ja som sa nechcela pustiť.

„Ak budú naše tajné stretnutia vyzerať takto, môžeme to robiť stále,“ povedala som mu keď ma na chvíľu prestal bozkávať. Len sa zasmial a začal mi bozkávať krk. „Nie som ťažká?“ spýtala som sa a on sa na mňa zamračene pozrel.

„Vážiš asi dvadsať kíl,“ povedal.

„Mám päťdesiattri,“ povedala som a on ma znova pobozkal.

„Veď hovorím, že dvadsať,“ pošepkal a zachytil moje pery. Bozkával ma tuhšie ako doteraz až som sa k nemu pritisla bližšie. Chytil ma za nohy a odtiahol od steny. Stále ma bozkával a položil ma na posteľ. Ocitol sa nado mnou a vášnivo bozkával.

Na chatke sme ostali asi do nejakej jednej, no potom sme už usúdili, že je čas ísť domov. Síce sa mi vôbec nechcelo ísť, aj tak sme museli. Celú cestu sme šli v krásnom bielom prostredí. Všetko bolo biele a bola to ešte väčšia krása ako predtým. Posledný krát som sa obzrela za jazerom, až dokým mi nezmizol z dosahu.

„Neboj sa,“ chytil ma za ruku. „Vrátime sa tam,“ sľúbil a ruku mi pobozkal. Usmiala som sa a preplietla som si s ním prsty. Celú cestu sme sa rozprávali a aj zabávali. Už to bolo iné ako doteraz. Akoby som už vedela čo mám robiť. Vedela som aj niečo iné. Veľmi ho milujem a neviem si už dni bez neho predstaviť. Preto sa aj bojím školy a aké to bude tam. Naozaj neviem či to dokážeme skrývať. Nebude to ľahké. Dúfam však, že to zvládneme obaja. Hlavné je, že sa ľúbime.

„Stretneme sa teda až v pondelok? To mi nemôžeš urobiť,“ smútil, keď sme sedeli pri našom dome v aute.

„Prepáč, ale nemám inokedy čas. Zajtra príde mama a v piatok zase ocko,“ povedala som a videla aký je smutný.

„Ale v nedeľu sa stretneme na internáte,“ povedal a ja som prikývla. „Sľúb mi to,“ pošepkal.

„Sľubujem,“ povedala som a on ma na znak dohody pobozkal. Tak silno akoby sme sa nemali vidieť celé veky. No to za chvíľu pocítim sama, keď odíde. Posledný krát som ho objala a vystúpila. Naštartoval a odišiel preč. Z domu vybehol Mark aj so slúžkami a silno ma začali vítať.

„Ste v poriadku, slečna? Včera sme umierali strachom,“ hovoril mi, keď ma brali do domu.

„Som v poriadku,“ smiala som sa keď so mnou zaobchádzali ako s nemotornou.

„Už som chcel volať vašim rodičom, aby rýchlo prišli,“ povedal a ja som prevrátila očami.

„Som tu a som v poriadku Mark. Nemusíš sa už o mňa toľko báť,“ zasmiala som sa a ukázala na seba.

Až po pol hodine sa mi podarilo všetkých upokojiť a potom si šli ďalej robiť svoju prácu. Ja som išla do izby a zavrela sa v nej. Padla som na posteľ a zasnene pozerala do stropu. Zavrela som oči a vrátila sa do tých chvíľ v chatke. Chcela som cítiť Dávidove bozky ďalej, jeho objatia a dotyky. Nemohla som sa ich nabažiť. Chcela som ísť za ním a nie byť tu. Nevedela som čo robiť. Dohodli sme sa, že to ani Kim ani Smithiemu nepovieme. Bude to naše malé, sladké tajomstvo. Neviem síce ako dlho nám to vydrží, no nech sme hlavne spolu. To jediné je pre mňa dôležité.

Celé poobedie som nerobila nič, len chodila z jednej izby do druhej. Veľmi som sa nudila, až tak, že mi ani filmy nepomáhali. Slúžky pri mne len krútili hlavami a spoločne mi vymýšľali nejakú zábavu. Ja som však žiadnu nevedela robiť dlhšie ako pätnásť minút. Bola som taká nesústredená, že to bolo na mne strašne vidno. Nevedela som čo robiť, tak ma napadlo zavolať Kim. Dohodla som sa s ňou, že príde k nám a spolu niečo podnikneme. Prišla o štvrtej a ja som ju silno objala. Veľmi nechápala, no aj tak mi objatie opätovala.

„Ty sa musíš poriadne nudiť,“ povedala a ja som prikývla.

„Strašne,“ povedala som a zaviedla ju do mojej izby, kde sme si sadli na posteľ. Mala som chuť jej povedať o Dávidovi, no nechcela som porušiť slovo hneď v prvý deň. Tak sme sa bavili len o škole, jej chalanoch a o Megan.

„Predstav si, že mi volala,“ povedala a mne padla sánka.

„A čo chcela?“

„Chcela ísť von,“ povedala a ja som ešte viac otvorila ústa.

„Išla si?“ spýtala som sa.

„Ty by si šla? Jasné, že som sa vyhovorila. Nechcela som počúvať ako ju ďalší chalan odmietol, alebo s akým si vyšla.“

„Možno sa o tom baviť nechcela,“ povedala som a trochu sa zamyslela. „Rozmýšľaj, nikdy ti nevolala. Možno naozaj niečo potrebovala,“ povedala som a ona sa zamyslela tiež. Tak som teda vyťukala jej číslo a dala na reproduktor.

„Ahoj Megan, kde si?“ spýtala som sa keď zdvihla.

„Neviem,“ povedala a vzlykla. Ona plače naznačila som Kim a ona prikývla.

„Stalo sa niečo Megan?“ spýtala sa Kim.

„Ale nie, nič sa nestalo. Len neviem kde som.“

„Ako to, že nevieš kde si?! Si doma? Alebo niekde v klube?“ spýtala som sa. „Prídeme po teba.“

„Ako chcete prísť, keď neviem kde som?“ spýtala sa zúrivo cez slzy. Zamračila som sa a pozrela na Kim.

„Ty si pila?“ spýtala sa Kim a nič sa neozývalo. „Prečo?!“

„Keby si išla včera von, vedela by si.“

„Pozri sa, ja nemôžem za tvoje problémy,“ povedala zúrivo už aj Kim.

„Ani nevieš o čo šlo!“

„Samozrejme, keď si mi to nepovedala.“

„Asi som ti to chcela povedať osobne a nie cez telefón!“

„Prestaňte obidve! Megan kde si! Musíš mať nejaké vodítko!“

„Som v jednej uličke pri bare Fantázia,“ povedala a ja som zložila.

„Obleč sa, ideme,“ zavelila som a hneď nasadli do auta. Kim ma navigovala a za hodinu sme prišli k tomu baru.

Okolie bolo naozaj hrôzostrašné. Nechcela by som tu stráviť ani jednu minútu. Toto je štvrť kde sa predávajú drogy a aj iné baby. Naozaj hrozné prostredie. Šli sme pomaly a nenápadne do tej uličky, kde mala byť Megan. Prišli sme až na samý koniec a uvideli sedieť dievča na smetiaku. Zdvihla hlavu a my sme zbadali Megan.

„Preboha! To je ona?“ pošepkala nahlas Kim a pozrela na mňa. Tiež som nemohla uveriť tomu, že to je Megan. Mala na sebe mini sukňu, vzorované čierne pančuchy, opätky dlhé desať cm, tričko s veľkým výstrihom a na ňom kabát. Mala rozcuchané vlasy a odvážne líčenie. Takto som ju nikdy predtým nevidela. Vyzerala byť omnoho staršia ako je. Podišla som opatrne k nej a pozrela sa na ňu. V ruke držala cigaretu a videla som vedľa nej jeden celý balík.

„Už nie som opitá, ak sa toho bojíš,“ povedala mi a potiahla si z cigarety. Nemohla som uveriť tomu, že je to Megan. Vyzerala ako tie ženy, čo sa predávajú na ulici. Bola úplne tak oblečená, až som nechcela vedieť čo sa jej stalo.

„Čo tu robíš Megan? Ako to vyzeráš?!“ spýtala som sa jej a obzrela si ju znova. Podišla k nám aj Kim, ktorá neverila čo vidí tak ako ja.

„Včera večer som šla do baru a zabávala sa, nie? Skončila som tu,“ povedala a znova si potiahla.

„A prečo si sem liezla? Čo nevieš aký je to pajzel?“ okríkla ju Kim. Ja som do nej hubovať nevedela. Nepoznám to tu, tak neviem ako to vo vnútri vyzerá.

„Viem! Je to pajzel, ale dobre sa tam zabáva a sú tam krásni chalani!“ povedala a oblizla si pery.

„To sa nikdy nepoučíš, Megan? Nemusíš mať každého na svete,“ povedala som jej so súcitom.

„Ale musím! Chcem sa vyspať s každým,“ povedala a vytryskli jej slzy. Odhodila cigaretu na zem a zoskočila. Kim sa na mňa nechápavo pozrela, no ja som vedela kam tým mieri. „Chcem mať každého! Viete aký tu boli večer krásni chalani? Ľutovala som, že mám krámy. Normálne som už na ne chcela kašlať!“

„Čo to trepeš?“ okríkla ju Kim. „Zbláznila si sa?“

„A prečo? Ty by si nechcela spať s chalanom?“

„Ale nie s každým!“

„A prečo nie? Vieš aké to je dobré skúšať nových a nových? Páčia sa ti, môžeš s nimi byť a potom ideš na ďalších. Je to veľmi pekné,“ hovorila cez slzy a ja som už chápala úplne. „Prídeš niekam, zabavíš sa a všetko je v pohode. Skúšaš ďalej a možno sa k tomu starému znova dostaneš a znova si užijete. Ty sa zamiluješ, no pôjdeš ďalej,“ plakala a ja som ju v tom chytila za tvár.

„Nemusíš si kaziť život, kvôli nemu. On ti za to nestojí. Bobby ti za to nestojí,“ povedala som a ona na mňa vypleštila oči. „Všimla som si tvoje chovanie už dlhšie, ale myslela som si, že sa spamätáš,“ pustila som ju. „Nevedela som, že to ide s tebou dolu vodou.“

„To robíš za Bobbyho?“ spýtala sa šokovane Kim a pozrela na Megan. Tá sa však stále pozerala na mňa a slzy jej neprestávali padať z očí.

„Teraz pôjdeš s nami domov a dáme ťa dokopy. Nemôžeš sa takto správať kvôli nemu. Vôbec, ale vôbec ti za to nestojí. Žiadny chalan ti nestojí za to, aby si si zničila život,“ povedala som a vzala ju za ruku. Najprv len stála, no nakoniec prikývla a šla s nami preč z uličky.

Pomaly sme vychádzali, no zbadali sme podozrivých ľudí. Rýchlo sme teda nastúpili do auta a šli preč. U mňa doma sme hodili Megan do sprchy, kde sme ju od hlavy až po päty vydrhli. Chceli sme z nej zmyť ten cigaretový smrad a aj alkohol. Pomáhali nám aj slúžky a mali sme čo robiť. Mala na sebe toľko čiernej ceruzky a make-upu, že to nešlo ľahko dole. Nakoniec sa nám to po hodine drhnutia podarilo a na posteľ posadili komplet umytú Megan v župane. Mala hneď krajšie vlasy, čistú tvár a aj odlakované čierne nechty. Rozhodli sme sa, že jej dáme dole aj umelé nechty. Všetko mala úplne čisté, až som ju nepoznávala. Požičala som jej nejaké staré oblečenie a potom si sadla na gauč a jedla teplú večeru.

„Už si v poriadku?“ spýtali sme sa jej, keď dojedla. Prikývla a objala vankúš.

„Prepáčte, že máte so mnou také problémy,“ pošepkala a ja som do nej hodila druhý vankúš.

„Si naša kamarátka, a preto ti vždy pomôžeme.“

„Musíš však sľúbiť, že už nebudeš zo seba robiť hrdinku a budeš tá Megan aká bola v prvom ročníku,“ povedala Kim a Megan sa prvýkrát usmiala.

„Dobre,“ povedala a všetky tri sme sa objali. Dohodla som sa s nimi, že u mňa obe prespia. Máme toho veľa čo prebrať a brala som za povinnosť zlepšiť jej náladu.

Hlboko do noci sme sa rozprávali a zabávali. Spočiatku sa veľmi nesmiala ani nič nehovorila, no potom sa to zmenilo a tiež sa s nami smiala. Bola som rada, že ju vidím sa usmievať. Chcela som jej pomôcť ako sa len dalo. To, že sa správa inak som vyzistila podľa toho ako sa správa v Bobbyho prítomnosti. Keď niečo povedala, pozrela sa na neho a čakala ako bude reagovať. Veľmi som si to nevšímala, lebo aj ja som sa vtedy pozerala na Dávida. Keď sa však obliekala s väčším výstrihom a stále odvážnejšie, už mi niečo nesedelo. Smiala sa na všetkom a vystavovala sa ako nejaká bábika. Nepáčilo sa mi to ani trochu. Kim hovorila, že sa stále bavili len o chalanoch, no nespomenula, že pri nich bol aj Bobby. Preto sa vždy len o nich bavila. Ja som pritom nikdy nebola, tak som to nemohla vedieť. No keď videla aký nezáujem ukazuje Bobby, tak sa správala dráždivejšie a horšie. Chodila do takýchto barov ako je Fantázia len preto, aby tam stretla Bobbyho. On do takýchto pajzlov chodí rád a ona nikdy nevedela či tam bude. Popritom spávala s každým chalanom, aby na neho zabudla. Nikdy sa jej to nedarilo, tak šla ďalej. Veľmi ľutujem, že som s tým niečo neurobila skôr. Nemusela zájsť až takto ďaleko. Budem si to vyčítať veľmi dlho.

Keď som sa nad ránom na ňu pozerala ako spí, nikdy by som si ju nedokázala predstaviť ako nejakú šľapku alebo hnusnú babu. Bola taká pekná a mierumilovná. O to viac ma to trápilo. Chcela som zavolať Dávidovi, aby ma prišiel objať, no musela som odolať. Teraz si musím poradiť sama, aj keď hrozí, že sa sama zrútim. Prvýkrát mám kamarátky a to sa už o jednu nedokážem postarať. Zlyhala som.

Okolo desiatej sme všetky tri boli hore a raňajkovali v kuchyni chlebík vo vajci. Spoločnosť nám robil Mark a na moju prosbu nás rozosmieval. Nikdy predtým som nevidela niekoho robiť také opičky pri puknutí vajca ako Marka. Bolo to naozaj veľmi zábavné. O hodinu na to sa ozval krik a slúžky vyleteli von dverami. Nechápavo som sa na ne aj s babami a Markom pozerala a až potom zvýskla, keď som uvidela vo dverách stáť prekvapenú mamu. Rozbehla som sa k nej a objala ju.

„Čo tu robíš?“ spýtala sa ma šokovane a ja som ju ešte silnejšie stisla.

„Prepáč, zabudla som ti zavolať. Dostali sme v škole voľno, tak som tu,“ usmiala som sa a ona ma od seba odtiahla.

„Ako dlho?“ spýtala sa ma a ja som sa zastavila.

„Až od včera, pani. Ako ste sa vy mali?“ povedal Mark a pomohol jej s vecami. Hneď sa spolu zarozprávali a ja som bola v suchu.

„Prečo až od včera?“ spýtali sa Kim a Megan naraz a ja som hneď hľadala nejakú výhovorku. Povedala som im niečo a ďalej sme to neriešili. Keďže prišla moja mama, tak obe išli radšej domov. Po ich odchode som sa išla baviť s maminou. Rozprávala mi ako bolo v práci a ja som len prikyvovala. Nemala som totiž ani potuchy o čom to hovorí. Chcela som však, aby pokračovala.

Celý zvyšok týždňa som strávila s rodičmi, aby sme dohnali stratený čas. Išli sme spolu na výlety a veľmi sa zabávali. Chcela som im toho toľko povedať, no nie všetko som mohla. Bolo nám tak dobre, že som aj zabúdala na školu. Jedno ma však veľmi trápilo. Vôbec som nebola s Dávidom a veľmi mi chýbal. Chcela som byť s sním, objať ho a zacítiť jeho pery na mojich. Konečne som zažívala ten pocit, aký zvyčajne zažívajú ostatní. Bolo to také prekrásne, až som sa nemohla dočkať pondelka. Nie pre školu, ale pre neho. Nevedela som si však predstaviť aké to bude. Ako sa mám pri ňom správať tak, aby som nás neprezradila. Bude to veľmi ťažké, lebo pri každom momente budem mať chuť ho objať alebo aj pobozkať. Síce sa pri tej myšlienke červenám ako paprika, aj tak ho raz aj ja musím sama od seba pobozkať. K tomu sa však raz dostaneme. Tešila som sa aj na baby tak ako ešte nikdy. Netušila som, že prázdniny budú také dlhé. Keby som bola v starej škole, tak by som hovorila na prázdniny, aké boli neuveriteľne krátke a škola dlhá. Teraz je to úplne naopak a neviem s tým nič robiť. Musím to len zvládnuť a modliť sa, nech všetko vyjde.

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek E-mailová láska - 22. kapitola: