E-mailová láska - 23. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Dohoda

13.08.2013 (17:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 612×

23. kapitola

Už okolo pol piatej som bola blízko pri škole. Chcela som prísť skôr na internát, aby som sa stihla pripraviť aj do školy. Nepozrela som sa do kníh už veľmi dlho a nechcela som mať zlé známky.

Parkovisko bolo odpratané od snehu, takže tam mohlo parkovať veľa áut. Spomedzi tých všetkých som spoznala aj to Dávidove. Asi prišiel skôr, aby mohol trénovať s ostatnými. Vzala som si kufor, zamkla auto a šla na internát. Na prízemí som sa zapísala a šla do izby. Na chodbách bolo ticho ako obvykle. To asi preto, lebo väčšina študentov len o niekoľko hodín príde. Na mojom poschodí boli asi tri izby s jedným dievčaťom. Preto som sa mohla v kľude učiť. Vošla som do izby a zavrela dvere. Izba bola v takom istom stave ako sme ju s Kim nechali. Vybalila som sa, prezliekla a sadla si na zem, aby som sa mohla učiť. Napadlo ma, že zavolám Dávidovi, no nemala som potuchy kde je. Možno je v telocvični alebo so Smithiem niekde behá. Zrazu sa však otvorili a prudko zavreli dvere. Zdesene som sa pozrela na vinníka a už chcela kričať o pomoc. Keď som však videla vysmiateho Dávida, postavila som sa a hodila sa mu do náručia. Nadvihol ma zo zeme a pokrútil. Potom ma položil znova na nohy, no stále ma stískal v náručí.

„Veľmi si mi chýbala,“ šepkal mi do ucha a ja som sa len usmievala. Potom vzal moju tvár do dlaní a pozrel mi do očí. Usmial sa a vtisol mi vášnivý a dráždivý bozk. Omotala som si ruky okolo jeho krku a on ma objal svojimi mocnými rukami. Tak dlho som túžila po jeho bozkoch, až mi išla prasknúť hlava. Neverila som, že všetko bola pravda. Že sme naozaj spolu boli pri Michiganskom jazere, že sme sa tam dali dokopy a strávili tam spolu celý deň. Neverila som, že ho teraz mám znova pri sebe.

„Nevyčítaj si to. Ani ja som si to nevšimol,“ ukľudňoval ma, keď som mu povedala o Megan. Sedel na mojej posteli a ja som mu ležala na nohách.

„Ale ja som si to všimla a nič som s tým nerobila,“ povedala som smutne.

„To bude v poriadku,“ hovoril a hladil ma po ruke. „A kde ste ju vôbec našli?“

„V uličke pri bare Fantázia,“ skôr ako som si stihla všetko premyslieť to zo mňa vyšlo. Dávidovi sa zrýchlil tep a už ma ani nehladkal. Plesla som sa po čele a chcela vrátiť to čo som práve povedala. Posadila som sa a pozrela sa mu do očí. Chytil ma za tvár a prisadol si bližšie.

„Už nikdy, nikdy, nechcem počuť, že si do tej štvrte vliezla! Nikdy, dobre?“ hovoril jemne, no zároveň veľmi hrozivo. Zľakla som sa ho, no mal právo sa hnevať.

„Dobre,“ povedala som. „Prepáč,“ pošepkala som a on si ma pritiahol k sebe. Nechcela som ho nahnevať, no mala som dôvod tam ísť. Chcela som a aj musela pomôcť Megan. Nehneval sa na mňa však tak hrozne. Vedel, že som tam ísť musela, a preto mi to odpustil. Ospravedlnil sa mi za tón krásnym a vášnivým bozkom. Nadvihol ma a ja som si na neho sadla. Bozkávali sme sa veľmi silno, akoby sme chceli nahradiť toľké dni, do jedného bozku.

„Koľko máš zajtra hodín?“ spýtal sa ma a hladil po bokoch.

„Myslím, že šesť a ty?“

„Ja päť. Výborne, to ťa môžem počkať,“ usmial sa a pobozkal na líce.

„A kam pôjdeme? Na nejaké tajné miesto?“ usmiala som sa a zosadla z neho. Oprela som sa mu o hruď a on sa mi hral s prstami na ruke.

„Rozmýšľal som, že by sme šli niekam von. Tu sa to nikde nedá,“ povedal a ja som sa zamyslela.

„Ale to budeš musieť požiadať riaditeľa a povedať mu dôvod,“ povedala som a on sa zasmial.

„Niečo si vymyslím,“ povedal a zasmial sa. Dvere sa však zrazu otvorili, tak som hneď padla z postele, akoby som sa práve učila. Pozrela som sa okom na Dávida, ktorý bol dosť sklamaný.

„Nazdar Kim,“ pozdravil sa jej a ona sa zastavila. Prekvapene sa na neho pozerala a potom aj na mňa.

„Čau,“ povedala a nadvihla na mňa obočie. „Kedy si prišla?“ spýtala sa a ja som sa pozrela na hodinky.

„Asi pred hodinou, musela som sa ísť ešte učiť,“ povedala som a kľakla si na kolená.

„A naučila si sa vôbec niečo?“ spýtala sa a s úsmevom sa pozrela na Dávida, ktorý jej venoval skeptický pohľad. Len som sa zasmiala a postavila sa.

„Prišiel len pred chvíľou, tak som sa ešte stihla naučiť,“ zaklamala som a vzala si kabelku.

„No, povedz mi Dávid, už sa konečne učíte?“ spýtala sa ho Kim a on sa oprel o môj vankúš.

„Prečo by sme sa nemali?“ spýtal sa a ja som sa na jeho tóne usmiala.

„Lebo ste hrali, potom mali voľno a zase voľno.“

„Neboj sa, už sa teraz budeme učiť.“

„A kedy sa budú hrať tie ozajstné zápasy?“ spýtala som sa a sadla si k nemu s jablkom.

„Vieš čo?“ ľahol si a rozmýšľal. „Myslím, že až po novom roku niekedy.“

„Super,“ potešila sa Kim. „To budú zase voľné dni v škole,“ povedala, no Dávid ju stopol.

„Zápasy už budeme hrávať mimo školy, na iných štadiónoch. Niekedy budeme preč aj týždeň, aby sme nemuseli dochádzať,“ hneď ako to povedal, tak sa pozrel na mňa. Tiež som sa na neho pozrela, lebo sme mysleli na tú istú vec. Ak sa začne sezóna a budú hrávať futbal, tak nebude šanca, aby sme spolu boli. Smutne som sklonila hlavu, až som nechcela dojesť ani jablko. Dávid sa ku mne naklonil a pritom ako mi z ruky vzal jablko, mi stisol povzbudivo ruku. Usmiala som sa, no nie na neho.

„Dobre Dávid, ale teraz už naozaj padaj, aby som sa mohla prezliecť a všetko, chápeš nie?“ povedala a ukázala k dverám. Jemu sa však nechcelo ísť preč a ja som dobre vedela prečo. Svietilo mu na čele, že ma chce pobozkať, no nemohol. Kim však čakala a dlho čakať nebude. Nakoniec sa Dávid predsa len postavil a šiel z izby preč. Smutne sa však na mňa pozrel a až potom zavrel dvere.

„Čo mu je?“ spýtala sa Kim a ja som začala koktať.

„Hovoril niečo, že ho bolí noha,“ vymyslela som si rýchlo niečo. „Učila si sa niečo?“ spýtala som sa, aby sme sa bavili o niečom inom ako je Dávid. Veľmi ma však prekvapilo ako sa zachoval. Akoby ho veľmi bolelo odísť odo mňa preč. Neviem aké to je, nikdy som to nezažívala a dúfam, že to teraz zažijem.

Ráno sme sa zobudili až o ôsmej, lebo sme nemali prvú hodinu. Išla som sa umyť a potom aj prezliecť. Vôbec nič sa mi nechcelo robiť. Chcela som ísť niekam ďaleko a zabávať sa. Dlho som už ani nekreslila a to asi len preto, lebo som nikde nebola. V tom ma však napadlo, že ja som vlastne bola pri jazere.

Hneď ako som si sadla do lavice, tak som vytiahla papier a pastelky a šla kresliť. Nezaujímalo ma ani čo hovorili profesorky, teraz som chcela len dať môj zážitok na papier.

„Cvičíš?“ spýtala sa ma Megan cez prestávku. Mali sme mať telesnú aj s Kim a ja som úplne zabudla aká je hodina. Nemo som prikývla a išli sme si po veci, a potom do šatne. Keďže je vonku sneh až po kolená, tak sme mali telesnú v telocvični. Ja som sa ospravedlnila, kvôli chorobe a aj Megan kvôli minulému prešľapu. Obe nás ospravedlnila, tak sme si dali len jedno kolečko peši okolo telocvične a potom sme si sadli na tribúnu. Spočiatku sme sa nemali o čom baviť, no potom keď prišli futbalisti tak sme mali hneď tému. Najprv sme sa len usmievali, no potom keď sa spomedzi nich zjavil Bobby, Megan prešla aj tá dobrá nálada, ktorú doteraz mala. Mala som chuť ísť za ním a poriadne ho pred všetkými ponížiť a povedať mu, že je to obyčajný hajzel a blbec. Vedela som však, že by som za kravu bola ja a nie on. A okrem toho som nemala ani odvahu mu niečo povedať. Zazvonil mi mobil a ja som sa pozrela na smsku.

Toto nie je fér! Už aspoň tretiu hodinu ťa vidím a nemôžem ťa ani objať ani pobozkať! Toto je veľmi kruté pre mňa! Neviem či to takto zvládnem robiť aj naďalej.

Zasmiala som sa a očkom na neho pozrela. On sa však nesmial, ale sklesnuto pozeral pred seba a na mňa.

Pokiaľ viem, bol to tvoj nápad. A pokiaľ znova viem, tak sú to asi štyri hodiny, čo to musíš skrývať. To nie je ani tak dlho :) a neboj sa, aj ja ťa chcem objať :)

Poslala som a mobil si položila vedľa seba.

„Asi pôjdem preč,“ povedala mi Megan a ja som jej venovala pozornosť. Ani som sa nestihla opýtať čo sa deje, kým som nezačula Bobbyho hovoriť o nejakej babe, aká bola dobrá v posteli. Zlostne som sa postavila a pozrela na neho. Dávid hneď spozornel a vycítil, že je zle. Smithie si ma tiež všimol a strčil do Bobbyho, aby prestal. Ten sa pozrel na mňa a tiež sa prekvapil, keď ma videl. Už som vykročila, že pôjdem za ním, no Megan sa mi postavila do cesty.

„Megan, uhni!“ skríkla som na ňu, až ma tí chalani museli počuť.

„Kašli na to Emma! Kto mi hovoril, že za to nestojí?“ povedala mi, no vo mne to vrelo ako v kanvici.

„To je niečo úplne iné! A teraz mu pusti,“ povedala som a obišla ju. Ona ma však schytila za ruku a nechcela ma pustiť. Už som s ňou chcela zápasiť, no v tom niekto povedal moje meno. Obzrela som sa a uvidela nejaké dievča ako stojí pri dverách.

„No?“ zakričala som za ňou.

„Volá ťa sekretárka! Prišiel ťa niekto navštíviť!“

„A kto?!“ chcela som vedieť, keď som schádzala s tribúny.

„Nejaký Tom!“ povedala a ja som sa zastavila. Počul to každý v telocvični, no ja som chcela byť radšej hluchá. Dávid, Smithie aj Bobby stáli hneď na nohách a šokovane sa pozerali na tú babu. Otočila som sa na Dávida, no ten pokrútil hlavou. Len som sa usmiala a pozrela na trénerku. Tá prikývla a ja som sa rozbehla preč, aby ma nemohol nikto zastaviť. Bežala som chodbami a mierila som ku sekretárke. Ani som nemusela k nej prísť, lebo moja návšteva stála vonku s rukami vo vreckách. Pozeral sa na mňa a usmieval sa. Niečo sekretárke povedal, a potom podišiel ku mne.

„Ahoj, dlho sme sa nevideli,“ povedal Tom ku podivu, milo. Založila som ruky na hrudi a kontrolovala vzdialenosť medzi nami.

„Čo chceš? Mám hodinu,“ povedala som mu odmerane.

„Chcel som sa len uistiť, že prijímaš našu dohodu,“ povedal a mne padla sánka.

„Ty chceš po tej bitke s Dávidom so mnou uzatvárať dohodu? Si na hlavu?“

„Ale kdeže! Baví ma táto hra a jediný dôvod, prečo som nechal, aby ma zbil, bol ten, že som bol na cudzom území. Nie že by to bolo jeho územie, no nechcel som mať problémy. Dokážem mu ublížiť a aj tebe,“ skôr ako som sa stihla uhnúť, ma silno chytil za ruku a pritlačiť k stene. „Kvôli tvojmu kamošovi vyzerám ako debil, ktorý sa od neho vždy nechá nakopať. Nie je to tak, že by som sa mu nevedel postaviť, no vždy sa pochytíme keď sme na nejakom inom území. Tam v meste, vonku, by bol môj!“

„Nemôžem za to, že sa vie brániť,“ povedala som a snažila sa od neho dostať. No viac mi pritom stláčal ruku.

„Pozri sa moja pekná, zo mňa si nikto nebude robiť dobrý deň! Ja som tu nie na to! A pokiaľ ide o neho, tak mu odkáž, nech sa má na pozore! Nabudúce keď sa stretneme mi bude úplne jedno kde sme!“

„A prečo mu to nepovieš sám? Čo chceš odo mňa?“ spýtala som sa.

„Čo chcem? Teba chcem!“ povedal a priblížil sa ku mne veľmi blízko. „Chcem ťa mať pre seba. Ani netušíš ako veľmi po tebe túžim,“ povedal a ja som na neho vypleštila oči. Vyštartovala som, že utečiem, no on ma schytil za ramená a tak sotil do steny až ma zabolel chrbát. Otvorila som ústa pre bolesť a chcela padnúť na kolená. Lenže Tom ma schytil za rameno a ťahal preč.

„Kde máš Dávida? Chcel by som mu ukázať moju novú trofej,“ povedal a mňa so sebou vláčil akoby som bola nejaká bábika.

„Je aj s ostatnými, takže by som ti neradila za ním ísť,“ hneď ako som to povedala tak sa zastavil. Myslela som si, že preto lebo si to rozmyslel, no keď som uvidela celú jeho bandu, spanikárila som. „Daj mu pokoj Tom! Nič ti nespravil,“ kričala som, keď ma vliekol preč zo školy.

„Spravil mi veľa, moja pekná, a len tak ľahko mu to neprejde! Nebráň sa toľko, viem že chceš ísť so mnou,“ povedal a ja som ho kopla do nohy. Rozbehla som sa preč, no skôr ako som stihla vliezť do školy, jeden ma chytil za ruku a potiahol späť.

„Keby si sa toľko nebránila, tak by si teraz nemala toľko modrín a krvavú peru,“ povedal a ja som sa zamračila.

„Krvavú peru?“ spýtala som sa a v tom som od neho dostala ranu. Otočila som sa o 360° a spadla na zem. Nedokázala som sa ani pohnúť, či postaviť. Chcela som utekať, no nemohla som. Celé telo som mala nemé a neschopné nejakého pohybu. Síce som všetko vnímala, nedokázala som sa ani hnúť. Pozrela som sa na vyškierajúceho sa Toma a aj jeho bandu. Akoby na niečo čakal. Zrazu sa prudko otvorili dvere a v nich som uvidela Dávida, Smithieho, Kim, Megan a aj ostatných z telocvične. Dávidove oči spočinuli hneď na mne a ja som mu nevedela dať správu, že som ako tak v poriadku.

„Pozrime sa, kto nakoniec dorazil. To si ju musel počuť kričať, aby si prišiel?“ spýtal sa Tom posmešne a ja som pochopila. Vláčil ma so sebou po škole a provokoval ma len preto, aby sa ukázal Dávid. Dokým ma však neudrel, nemal sa ako ukázať. Môj veľký výkrik po tej rane by prilákalo aj z teplých krajín lastovičky.

„Ju do toho nepleť Tom! Nemá s tým nič spoločné,“ hovoril Dávid a opatrne sa približoval.

„Máš pravdu, nemá, ale keď ona je taká sexi. No nezaplietol by si ju do nášho problému?“ povedal posmešne a kľakol si ku mne. „Čo myslíš Dávid? Čo by povedala na to keby sa dozvedela o tebe pravdu,“ povedal a ja som mierne posunula hlavu a pozrela na Toma.

„Rád by som jej ju povedal sám ak s tým súhlasíš,“ povedal Dávid a zastavil sa blízko pri nás. Tom sa postavil a rozmýšľal.

„No neviem. Nechcel by som prísť o tú zábavu. Neviem čo by povedala na to, že tvoj brat je zločinec a ty mu kryješ chrbát!“ povedal to a ja som doširoka otvorila oči. Pozrela som sa na Dávida a ten si vzdychol. „Hups! To som nechcel, ale majte sa! Stretneme sa neskôr,“ zasmial sa aj s ostatnými a už ho nebolo. Dávid si hneď ku mne kľakol a chytil ma za tvár.

„Si v poriadku?“ spýtal sa starostlivo a vôbec nie tak ako minule. Teraz sa o mňa bál omnoho viac. Pomohol mi sa posadiť a ja som na neho prekvapene pozrela. Pokrútil však hlavou a pritisol si ma na hruď. Zbadala som aj Kim a Smithieho ako si ku mne čupli. Ja som sa na nich však pozerať nechcela. Skryla som si tvár do Dávidovej hrude a plakala.

Po tomto fiasku som sa do školy už vrátiť nechcela. Dohodli sme sa s ostatnými, že o tom pomlčia a všetci sa vrátili do tried. Ja som šla na internát a Dávid so mnou. Nešli sme však do mojej izby, ale do ich. Posadil ma na svoju posteľ a kľakol si podo mňa. Vzal si utierku a utieral mi tvár od krvi. Slzy mi však zastaviť nedokázal. Veľmi ma bolelo čo sa to deje. Nevedela som a ani nechápala, ako zapadám to tohto všetkého. Dávid to vedel a bál sa o mňa tak ako nikdy predtým. Desať minút ma vkuse silno objímal akoby ma chcel ochrániť pred celým svetom. Nevedela som si ani len predstaviť ako sa mohol cítiť vo vnútri. Nevedela som si predstaviť ako sa cítil tam vonku. Jedno som však musela vedieť. Prečo a akú vôbec rolu hrám v tejto Tomovej hre? Sadli sme si oproti sebe a Dávid hľadal správne slová.

„Ako si aj vedela, tak môj brat je poriadny oriešok. Je to chalan, ktorý má stále problémy a už to nie je také mierne ako bolo predtým. Keď som mal štrnásť, on mal asi sedemnásť a už vtedy to s ním šlo dole kopcom. Začal sa flákať po vonku, húliť, piť a správal sa úplne inak. Bol vymenený a nespoznával som ho. No z úcty k mame sa tak doma nesprával. Keby som ho nevidel na vlastné oči, tak by som nikomu neveril keby mi o ňom hovorili,“ povedal mi a slová ho veľmi zraňovali. „Videl som ho ako berie drogy a veľmi ma to zranilo. Bol to môj brat a chcel som mu pomôcť. Hovoril mi, aby som sa tým netrápil, že vie čo robí. Veril som mu a nemiešal sa do neho. Lenže, šlo to s ním ešte ťažšie. Začal robiť nebezpečné veci a vlámal sa do viacerých domov. Síce ho nechytili, no aj tak tam bol. Kradol a hral sa so zákonom. Išlo to tak tri roky a ja som to už nevydržal a snažil sa mu nejako dohovoriť. On ma však nepočúval a pobili sme sa,“ povedal a ja som sa chytila za ústa. „Odvtedy sa to deje stále.“

„Bijete sa?“ spýtala som sa šokovane a on sa zasmial.

„Nie, hlupáčik,“ zasmial sa a pohladil ma. „Kradne, droguje a je z neho troska. To mal na mysli Tom. Kryjem mu chrbát pri každom jeho prešľape a modlím sa, aby to nabudúce niekedy neprehnal. Nie navždy ho budem kryť.“

„A ako ho kryješ?“

„Keď si myslí polícia, že s tým niečo má, tak zaklamem, že bol doma a proste ako sa len dá.“

„Dobre a čo s tým mám spoločné ja a Tom,“ konečná otázka a tá najdôležitejšia.

„Asi to, že Tom je ten, ktorý to môjho brata naučil,“ povedal a mne padla sánka. „On môže za to aký je teraz a neunúva sa, pomôcť mu. Spravil z neho trosku a ďalej sa o neho nezaujíma. Boli najlepší kamaráti, no teraz sa skoro ani nepoznajú.“

„A ty si sa mu chcel pomstiť tak, že si mu vrazil,“ prikývol.

„Chcel som mu ukázať, že môj brat nie je sám a že aj tak, keď je to debil, má stále mňa. Spočiatku v tom bol len on, no potom sme sa stali rivalmi a proste sa nemusíme,“ povedal a chytil ma za ruky. „A ty do toho zapadáš tak, že Tom ma chce vidieť trpieť za všetky tie bitky a modriny čo som mu spôsobil. Najprv šiel cez Smithieho, no ten sa vedel ubrániť aj sám, tak si hľadal novú obeť. Dlho žiadnu nenašiel, no potom si prišla ty a si v tom. Keby som bol vedel, že sa k tebe priblíži, ochránil by som ťa,“ povedal a sklonil hlavu k zemi. Prisunula som sa k nemu a objala ho. „Veľmi ma mrzí, že si sa do toho dostala. Neznesiem keď ti niekto ubližuje a ešte k tomu takto hrubo,“ hovoril a silno ma stískal.

„Ja budem v poriadku,“ šepkala som. Odtiahol sa odo mňa a chytil mi tvár do dlaní.

„Už mu nikdy, nikdy nedovolím, aby na teba siahol! Nikdy!“ povedal vážne. „Nedovolím, aby sa ti niečo stalo,“ usmiala som sa a nechala nech ma nežne pobozká. „Milujem ťa,“ pošepkal a ja som sa usmiala.

„Aj ja teba,“ pošepkala som a už neboli slová dôležité. Znova sa ku mne naklonil a vášnivo pobozkal. Skĺzol mi rukami po ramenách a hladivým pohybom šiel nižšie, až mu ruky zastali na mojich bokoch. Ako nejaké pierko ma nadvihol a posadil na seba. Chytila som ho za tvár a snažila sa mu v bozkoch rovnať. Bozkával naozaj úžasne, aj keď to boli moje prvé bozky. Jeho predchádzajúce baby sa naozaj na jeho bozky nemohli sťažovať. No keď som si spomenula na iné baby, ktoré s ním boli, prešla mnou triaška. Teraz je môj, tak nech sa od neho všetky držia bokom. Zrazu sa Dávid naklonil a položil ma na posteľ. Ľahol si na mňa a tak bozkával. Už mi vôbec nebola zima ako pred chvíľou. Cítila som sa ako na nejakej púšti, až tak to vo mne horelo. Prešla som Dávidovi, aj keď po tričku, po hrudi a chytila ho za krk. Pritiahla som si ho bližšie a chcela zostať takto ešte veľmi dlho. Neviem čím to bolo, no obaja sme začuli krik. Dávid sa odo mňa odtiahol, no nevstal. Až dokým niekto nevrazil do dverí, sa nepostavil. Vyletel z postele a ja som sa prekvapene posadila. Stál v strede izby a tiež nerozumel čo sa to vonku deje.

„Neotváraj,“ prosila som ho, keď sa priblížil k dverám. No v tom nabral odvahy a prudko dvere otvoril. Na prah dverí a do izby spadli Smithie, Kim a Megan na seba natlačení. Dávid sa šiel zadusiť od smiechu a ja som sa len usmievala. Uhladila som si vlasy, aby som nevyzerala nápadne.

„Čo to robíte?“ spýtal sa Dávid so smiechom a pozeral sa ako tí traja zápasia na zemi.

„Bola som tu prvá!“ kričala Megan.

„To asi len vo sne! Je to moja izba,“ bránil sa Smithie.

„A naša kamarátka!“ skričali obidve a ja som sa pobavene postavila vedľa Dávida.

„A moje dievča!“ pošepkal a za chrbtom si so mnou preplietol prsty. Pozrela som sa na neho a usmiala sa. Mala som chuť ho pobozkať, aj keď na líce, no prvýkrát mi vadilo, že je odo mňa o hlavu vyšší. Pozerala som sa hore a pri ňom som si pripadala ako trpaslík. Nie doslova, ale aj tak.

„Tak už dosť! Veď ste všetci už vnútri,“ povedala som so smiechom a všetci traja sa pozreli hore. Hneď ako uvideli naše zabávajúce ksichty, začali sa tiež smiať a postupne sa postavili. Megan zavrela dvere a obe sa na mňa pozreli.

„Si v poriadku? Nebolí ťa to?“ pýtali sa ma a prezerali si peru.

„Už nie,“ povedala som s úsmevom. Ani som sa nemusela pozrieť na Dávida, aby som vedela, že sa usmieva. Posadili sme sa na posteľ a rozprávali sa.

„Toho Toma by som najradšej nakopala! Kto si myslí, že je? Kráľom vesmíru?“ sťažovala sa Megan.

„No len toľko na neho nehovor. Vždy keď sa niekde zjaví, zdupkáš,“ zasmial sa Smithie a Megan do neho hodila vankúš.

„Som baba, jasné, že nechcem také modriny aké má Emma. Prepáč Emma,“ pozrela na mňa. „Ale aj tak. Keby je zronený a na pokraji smrti pri mne, kopla by som ho.“

„Tak toho sa nikdy nedožiješ,“ povedala Kim a všetci sme sa zasmiali. V tom vošiel do izby aj Bobby a pozrel na mňa.

„Už som o tom počul, si v poriadku?“ spýtal sa ma starostlivo a ja som sa pozrela na Dávida.

„Nedohodli ste sa s ostatnými, že sa o tom pomlčí?“ spýtala som sa a Dávid bol očividne tiež prekvapený, že to Bobby vedel.

„Kto ti to povedal?“ spýtal sa ho a Bobby si sadol oproti nám na stoličku.

„Jedna baba, ktorá mala s vami hodinu,“ povedal a Dávid sa zlostne oprel o stenu. „Ale nebojte, povedal som jej nech to nikomu nehovorí,“ povedal, no mňa to veľmi neupokojovalo. Všetci budú teraz riešiť len to ako som znova spadla na hubu pre Toma. Prišla som sem, aby som zažila nový život a nie aby som ho mala ešte horší. Už som to ďalej nezvládla a odišla z izby. Obliekla som si mikinu a šla niekam von.

Vonku bola zima, no nie až taká akú som čakala. V mikine mi bolo celkom dobre. Prechádzala som sa okolo internátu a zastavila sa pri lese. Nevedela som čo robiť ani ako sa cítiť. V D.C ma šikanovali slovami a tu dokonca päsťami. Nikdy som si nemyslela, že by to tu mohlo byť horšie. Niečo som si však začala uvedomovať. Stávajú sa mi tieto veci kvôli jednej osobe. Kvôli Dávidovi. Keby som s ním nebola, nemala by som problém s Britney ani s inými babami a dokonca možno ani s Tomom. Nemala som srdce to na neho zvaliť, no zdá sa mi, že je to tak. Akoby sa nám chcel život pomstiť. Akoby nám nebolo súdené byť spolu. Absolútne tomu nerozumiem. Bolo nám spolu tak dobre keď sme si písali a teraz? Čo sme komu urobili, že nemôžeme spolu byť?

Chytila som si tvár a zacítila ako mi cez prsty tečú slzy. Už sa to nedá. Už sa nedá na tento život pozerať tak ako doteraz. Nemám toľko sily, aby som zápasila ešte aj tu. Nevydržala som to v D.C a tu mám pokračovať?

„Emma?“ ozvalo sa za mnou, no ja som sa neotočila. Spustila som ruky a pozerala sa pred seba. Nakoniec som sa len otočila a pozrela na Dávida. Myslela som si, že ho moje slzy prekvapia, no mýlila som sa. Mal na tvári rovnako smutný výraz ako aj ja. Vedel čo sa to deje a vedel to možno lepšie než ja sama. Pristúpil ku mne a chytil mi ruky. „Ja viem,“ pošepkal a ja som sa rozplakala ešte viac. Vrhla som sa mu do náručia a on ma silno objímal. Nechcem, nechcem to takto. Nemôže to takto byť.

„Nemusíš nič hovoriť. Viem čo sa deje,“ hovoril mi do ucha a ja som sa od neho so slzami odtiahla. „Mrzí ma, že aj keď som ti sľuboval úžasný život, nepozeral som sa na svoje problémy,“ povedal a vzal mi uplakanú tvár do rúk. „Mrzí ma, že som ťa do toho zaplietol. To, aby si bola nešťastná, je to to posledné, čo by som chcel.“

„Ja viem,“ povedala som tlmene a cez slzy.

„Napadá ma milión vecí, ktoré by sme mohli urobiť, aby sme sa vyhli problémom. Milión, no ani jedna vec sa nerovná tej najvhodnejšej,“ povedal a ja som smutne sklonila hlavu a pokrútila ňou na nesúhlas.

„Nie, nechcem to tak. Nechcem!“ povedala som šeptom a on mi zdvihol hlavu.

„Ani ja Emma,“ povedal a videla som ako sa mu ligocú oči. Pristúpil bližšie ku mne a pozrel sa mi hlboko do očí. „Ale viem, že len tak ťa ochránim,“ povedal a ja som zavrela oči. „Ani mne sa to nepáči, no inak to nejde. Mrzí ma to, ale musí to tak byť. Musí!“

„Ty to tak chceš?“ pošepkala som.

„Nie. Moje city k tebe hovoria nie, ale,“ odmlčal sa. „Moja hlava hovorí, že to bude asi tak lepšie.“

„Pre koho?! Pre koho to bude lepšie!“ skríkla som zlostne.

„Pre teba! Nemôžem sa už pozerať ako ťa to tu ničí! Radšej nech si bezo mňa a šťastná, ako so mnou a nešťastná!“ povedal a mne padla sánka. Chcela som namietať alebo ho aspoň udrieť, no nenašla som v sebe ani štipku sily. Len som na neho zazerala a neverila, že to vážne povedal. Bola to možno aj pravda, no aj tak. Nechcela som a ani mi nepadlo dobre, keď to vyslovil práve on. Veľmi ma to zranilo a chcela som to vrátiť. Chcela som vrátiť celý ten problém a ísť znova pri jazero. Tam nám bolo dobre. Nemuseli sme riešiť všelijaké problémy a nejaké katastrofy. Tam sme boli oddelení od sveta. Nikto mi nechýbal a bola som šťastná. Dávid mi chytil tvár a vtisol mi silný a vášnivý bozk. Chytila som ho za bundu a pritiahla si ho bližšie. Bozkávali sme sa tak vášnivo a silno, až ma zabolela spodná pera. Vôbec mi to však nevadilo. Chcela som cítiť jeho bozky, dotyky a objatia. Ak je toto naozaj koniec, tak nech mám s každého aspoň niečo na pamiatku. Po chvíli sa odo mňa odtrhol a oprel si svoje čelo o moje. Slzy mi stále padali po lícach až som mala celú tvár mokrú od sĺz. Dávida však niečo napadlo a s úsmevom mi utrel slzy.

„Čo je?“ spýtala som sa tlmene a nechápala, prečo sa usmieva.

„Vieš ako sme sa bavili o tom tajnom stretávaní?“ prikývla som. „Mohli by sme to tak spraviť naozaj,“ povedal a ja som sa usmiala.

„To je dobrý nápad!“ súhlasila som s úsmevom.

„No, samozrejme, len ak chceš. Len to je jediný spôsob, ako by sme zachránili náš vzťah. Pokiaľ ho teda chceš zachrániť,“ povedal smutne a ja som nadvihla jedno obočie.

„Teraz ma dobre počúvaj,“ povedala som a chytila mu tvár do dlaní. „Milujem ťa! A urobím všetko preto, aby som s tebou mohla byť,“ povedala som vážne a on sa usmial. Keby bolo vonku svetlo, určite by sa červenal. Keďže je zima, tak sa už okolo piatej stmieva.

„Aj ja teba,“ pošepkal a znova ma pobozkal. Chytila som ho za krk a bozkávala rovnako vášnivo ako on mňa.

Po pätnástich minútach sme išli naspäť na internát. Boli sme na takom mieste, kde nás nikto nemohol vidieť, tak sme sa mohli tajne dohodnúť. Nie, nie je to rozchod! To by ani jeden z nás nevydržal. Dohodli sme sa, že sa budeme tajne stretávať a medzi kamarátmi sa budeme ignorovať. Aj pred každým v škole. Ak budú všetci v tom, že sme sa pohádali a skončili so sebou, nebudú nás ďalej riešiť a obaja budeme v pohode. Dávid to však urobil len kvôli mne. Chce ma ochrániť, no ja s ním chcem aj byť. Toto je jediné riešenie ako sa vysporiadať s naším problémom. Dohodli sme sa, že ani Kim ani Smithiemu nič nepovieme, lebo by sa to náhodou dostalo von a z nášho plánu by nevzišlo nič. Naposledy ma pobozkal v mojej izbe a aj objal. Je to dobrý nápad, no veľmi riskantný. My obaja to však chceme vyskúšať.

„Milujem ťa,“ pošepkal a vtisol mi posledný bozk. Potom sa otočil, nasadil smutný výraz a odišiel preč. Sadla som si na posteľ a pozrela sa von oknom. Neviem aké to od teraz bude, neviem ako sa nám podarí tajne sa stretávať. Viem však, že Dávida veľmi milujem a rozhodne o neho nechcem len tak ľahko prísť. Tom a Britney chcú vojnu? Budú ju mať! Už nie som to bojazlivé dievča aké som bola doteraz. Teraz mám niečo, na čom mi veľmi záleží a len tak ľahko o to neprídem. Hlavne vtedy keď o to stále viem bojovať. Mrzelo by ma do konca života, že som stratila niečo o čo som dokázala bojovať.

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování