OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » E-mailová láska - 26. kapitola

24.08.2013 (17:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 690×

26. kapitola

Išla som do tmavej uličky stále hlbšie a hlbšie, nevedomá čo ma čaká. Možno sú tam nejakí díleri a keď sa zjavím, zabijú ma alebo zneužijú. No možno je tam niekto kto potrebuje pomoc. Keby som si toto nemyslela, zaradila by som spiatočku a upaľovala preč. No ten pocit, že je tam niekto, kto potrebuje pomoc, prevyšovala.

Šla som teda ďalej, až som prišla k úplnému koncu. Pozerala som sa na veľkú kamennú stenu a uvedomila si, že to čo som počula kričal len alkohol v mojom tele. Vzdychla som si a obrátila sa. Keď som sa však pozrela za seba, zvrieskla som a oprela sa o stenu. Pri smetiakoch na zemi plnej špiny, sedel nejaký človek, úplne zbitý a v ruke mal nejakú ihlu. Skôr injekciu. Mal na sebe špinavé, no aj tak nové oblečenie a na hlave čiernu čiapku, spomedzi ktorej mu vyčnievali vlasy. Pri nohách sa mu javila prázdna fľaša rumu a aj balík cigariet. Ja som však pozerala najmä na tú injekciu v jeho ruke a na jeho oči, ktoré sa pozerali na mňa. Bol to mladý chlapec.

„Čo tu chceš?!“ skríkol opito a pozrel sa na injekciu. Srdce mi išlo vybuchnúť v hrudi, no aj tak sa vo mne horel malý plamienok odvahy a pristúpila som k nemu.

„Už je to prázdne?“ spýtala som sa a ukázala na tú injekciu. Ukázal ju k svetlu a ja som videla, že je stále plná. Usmiala som sa a čupla si k nemu. „Tak načo čakáš?!“

„Čo?“ nechápal.

„Pichni si to, chcela by som to vidieť.“

„Vidieť to?“

„Áno, a potom ten pocit, čo po ňom máš,“ usmiala som sa. Očividne nechápal o čo mi ide, no ja som to chápala až veľmi dobre.

„Pocit?“ zopakoval po mne a pozrel na injekciu.

„Máš z toho potom dobrý pocit, nie? Preto si to picháš,“ povedala som mu a on sa na mňa pozrel.

„Áno, dobrý,“ hovoril omámene.

„Nechceš sa cítiť dobre? Preto si to nepichneš?“

„Nemôžem si to pichnúť, keď sa pozeráš,“ odpinkal ma a ja som sa usmiala.

„A tá fľaša tu je na čo? A cigarety?“

„Čo ťa do toho! Zmizni!“ povedal a už si chcel pichnúť to svinstvo do ruky. Natiahla som ruku a položila ju na tú jeho. Prekvapene sa na mňa pozrel a ja som sa usmiala.

„Ak sa cítiš byť sám, nemusíš utekať práve do takéhoto sveta. Budeš ešte osamelejší,“ povedala som mu a on pomaly spustil ruku. Pozeral šokovane na mňa a ja som ho za tú ruku chytila a stisla mu ju. „Tá fľaša tu je na to, aby si sa opil predtým než si to pichneš. Budeš to zvaľovať na alkohol, nie na svoju vôľu. Cigarety sú tu preto, lebo chceš vyzerať drsne alebo chceš len cítiť ten dym vo svojich pľúcach,“ otvoril mierne ústa a injekcia mu padla na zem. „Ak máš zlý život alebo zlých kamarátov, nemusíš sa pred nimi predvádzať práve týmto spôsobom. Ak nechceš byť doma alebo nechceš byť nejaký slušný chlapec, tancuj hip hop alebo si založ rockovú kapelu. Určite alkohol, drogy a cigarety nie sú riešením tvojho problému. Rozhodne nie,“ povedala som a znova sa usmiala. Pozrela som mu do očí a uvidela ako sa mu ligocú. Z očí mu začali padať slzy a tak silno, až musel privrieť oči.

„Nevieš ako žijem,“ povedal po chvíli.

„A ani to nemusím vedieť. Určite je skvelý a toto všetko,“ ukázala som na jeho kamarátky. „Ti robia život horším. Nikto nemá zlý život, pokiaľ má dobrých rodičov a ty ich máš určite najlepších na svete, ktorí chcú pre teba to najlepšie. Nejakého súrodenca, ktorý ťa má rád. Hocikoho. Nikdy nie je človek natoľko slabý alebo osamelý, že vezme do rúk drogy a alkohol. Nikto taký smutný nie je. Vždy sa nájde aspoň jedna osoba, ktorá mu je veľmi dôležitá. A pokiaľ ide o toto,“ vzala som injekciu do ruky. „Toto je hnus!“ povedala som a rozšliapla ju na zemi.

„Hej!“ skričal a pozrel na injekciu.

„Ak si chceš zničiť život, tak sa vydaj za nejakú zlatokopku,“ povedala som vážne a on sa na mňa pozrel. „Ak však chceš žiť šťastný a skvelý život,“ postavila som sa. „Tak choď okamžite domov, vyspi sa a ráno začni normálne žiť,“ povedala som a on na mňa šokovane hľadel. „Choď domov a ráno si nájdi prácu, vráť sa do školy, venuj sa niečomu čo ťa bavilo! Ži taký život aký ho žiť chceš. Nie taký aký ťa naučili žiť ostatní,“ povedala som a on sa postavil. Bol vyšší odo mňa a rozhodne aj mocnejší. Aj keď bol opitý, určite by ma premohol. Ja som však nezachytila pocit, že by sa mi snažil nejako ublížiť.

„Kto si?!“ pošepkal a pozrel na mňa. Usmiala som sa a chytila ho za ruky.

„Človek, ktorý sa ti snaží len pomôcť. Možno ti teraz hlavou chodia všelijaké nápady ako sa ma zbaviť a potom si ísť pichnúť niekam inam alebo sa opiť. Skús sa však sám seba opýtať Chcem takto vlastne žiť? Podľa druhých?“ pozeral na mňa a ja som mu ruky stisla silnejšie. „Zodpovedz si to a ak takto žiť nechceš, rob s tým niečo. Ak takto chceš žiť, nech sa páči. Je to tvoj život, no keď si tu a picháš si to, piješ a fajčíš, pozri sa na svoju rodinu. Spomeň si na ňu a porozmýšľaj čo asi tak robia,“ povedala som a uvidela mu na tvári ďalšie slzy. Usmiala som sa. „Určite sa o teba boja a modlia sa, aby sa ich syn a brat vrátil domov. Chýbaš im, zatiaľ čo ty tu sedíš a kazíš si život. A teraz choď,“ pustila som ho a postrčila k východu. Chvíľu sa naň pozeral a potom sa pozrel znova na mňa. Usmiala som sa a pristúpila k nemu.

Chytila som sa za krk a odopla si strieborný tenký náhrdelník. Pozrela som sa naň a uvidela na konci malý prívesok s nápisom Live Žiť! Stúpila som si na špičky a dala mu náhrdelník okolo krku. Zapla som mu ho a pozrela sa, ako mu leží na holej hrudi. Odtiahla som sa a pozrela mu do očí.

„Ak náhodou po tomto zabudneš, čo som ti hovorila, pozri sa na tento náhrdelník a spomeň si čo to slovo znamená. Je to to najdôležitejšie, čo každý z nás má,“ usmiala som sa a aj on sa prvýkrát usmial.

Obišla som ho a šla uličkou preč. Posledný krát som sa za ním pozrela a usmiala sa na neho. Vyšla som z uličky a šla naspäť do baru. Tam to žilo ako doteraz a ja som našla očami ostatných. Megan aj s Kim už sedeli s chalanmi, tak som šla za nimi. Nemala som ani potuchy, kto ten chalan v tej uličke bol, ani či ma nevnímal ako nejakú blbú, no mala som z toho dobrý pocit.

Ten náhrdelník čo som mu dala, som našla na veľmi opustenom mieste. Keď som mala jedenásť, tak sa mi v škole smiali a robili si zo mňa srandu. V tom období som si všímala ako sa ku mne svet správal a veľmi som kvôli tomu plakala. Jeden deň ma v škole zbili a ja som celá uplakaná bežala niekam do lesa. Nevedela som kam idem, no vedela som, že sa nestratím. Bežala som lesom, až som prišla na nejaký kopec a pri ňom som videla most, cez rieku. Bol dosť vysoko nad vodou, a preto som šla cezeň. Na druhej strane bolo totiž mesto, tak som chcela ísť tam a zavolať rodičom. Keď som tak prechádzala, uvidela som veľkú zničenú dieru pri kraji. Zábradlie bolo ohnuté a z betónu kusisko chýbalo. Toto bol starý most, na ktorom sa pred niekoľkými rokmi stala nehoda. Mladá žena s dieťaťom vrazili do zábradlia a spadli s autom do vody. Kvôli nepozornému vodičovi, ktorý bol opitý. Padli do rieky a nedalo sa im dostať z auta. Dávali to potom v televízii a najdojímavejší bol okamih, medzi matkou a dcérou. Matka bola zakliesnená pod volantom, no aj tak dokázala uvoľniť miesto pre svoju šesť ročnú dcérku. Tá sa však nechcela od matky pohnúť, a preto zostala pri nej. Keď auto nakoniec vytiahli, matka aj s dcérou boli mŕtve. Našli ich v objatí obklopené tou najväčšou láskou. Dieťa sa rozhodlo zomrieť so svojou matkou, lebo život bez nej si nedokázala predstaviť. Dávali o tom celé dni správy a ich dojímavý koniec obletel celý svet. Po internete kolovala ich fotka, kde boli spolu šťastné. To dievčatko malo na krku strieborný náhrdelník so slovom Live . Ja som tento náhrdelník našla na kraji toho mosta, na zábradlí. Podľa kamery, ho tam to dievčatko zavesilo, akoby vedelo, že sa už poň nevráti. Nebolo však v celku jasné, kedy si ho stihla dať dole, ani prečo ho tam vôbec dávala. Vedeli však, že to bolo veľmi dojímavé. No keď sa snažili ten náhrdelník nájsť, nikde nebol. Preto ma veľmi prekvapilo, že som ho našla práve ja, na tom istom mieste kde ho to dievčatko zavesilo.

To slovo Žiť mi dodalo odvahy a povedala som si, že budem žiť tak ako žilo to dievčatko. Šťastne a dobre. Síce som po tom mala ešte horšie dni, vždy som ten náhrdelník mala na krku a nedávala ho dole. Vždy keď som sa na ten náhrdelník pozerala, tak som si všímala to slovo, akoby mi hovorilo, nevzdávaj to! Keď som uvidela toho chlapca ako si ničí život, uvedomila som si, že aj keď som mala život krutý, mala som niečo čo mi ho zlepšovalo. Dávida.

Povedala som si teda, že keď som už teraz s ním a šťastná, tento chlapec potrebuje toto slovko odvahy viac ako ja. Dúfam, že mu tiež niekto padne do života a urobí ho šťastným tak, ako aj mňa.

„Kde si bola?“ spýtala sa ma Kim, keď som si k nej sadla. Len som sa usmiala a pozrela na ňu.

„Vonku je krásne,“ usmiala som sa a nechala, nech sa nad tým trápi. Pozrela som sa aj na Dávida, ktorému sa evidentne nepáčilo, že som bola dlho preč. Žmurkla som na neho a usmiala sa.

V bare sme ostali asi do jednej, no potom sme už museli ísť. A keďže som bola ja šoférka, mali sme problém. Ja, aj Kim a aj Megan sme pili a nemohli ísť za volant. Skôr ako som stihla pohľadom požiadať Dávida, tak ho Kim požiadala ísť s nami, lebo on jediný nepil a ešte nejaký dvaja chalani z tímu. Dávid súhlasil a spolu sme nasadli do auta. Ja som si sadla dozadu s Megan a Kim dopredu.

Zabávali sme sa a jašili. Ja som však dobre vedela o čo Kim šlo. Chcela nás s Dávidom zmieriť. Škoda, že o ničom nevie. Najprv sme vyložili Megan a potom aj Kim s veľkým úsmevom. Keď sme už boli mimo ich domu, sadla som si dopredu, kde ma Dávid chytil za ruku.

„Tak, kde si vtedy bola? Bola si dosť dlho preč,“ spýtal sa starostlivo a ja som si o neho oprela hlavu.

„Bola som len vonku, aby som sa vyvetrala. Už mi potom zle nebolo,“ povedala som mu a veľmi som mu ani neklamala. Chcela som mu však zamlčať ten malý detail o tom chalanovi. Za prvé, by sa hneval, že som tam vôbec vliezla a za druhé, by nezniesol, že by som sa bavila s tým chalanom. A nič strašné sa ani nestalo.

„No dobre,“ usmial sa a zaviezol ma domov. Doma žiadne okná nesvietili, tak všetci spali. Dávid ma zaniesol až dnu a pobozkal na rozlúčku. Povedala som mu, nech si vezme moje auto, no on odmietol. Vraj sa dohodol s chalanmi, že ho vyzdvihnú. Súhlasila som teda a s veľkým objatím som sa s ním rozlúčila. Pozerala som sa na neho so zdvihnutou rukou až dokým mi nezmizol z dohľadu.

Išla som hneď do izby a dala si sprchu, aby zo mňa neboli cítiť cigarety ani alkohol. Umyla som si aj vlasy a nakydala na seba veľa sprchového gélu s vôňou. Celá čistá a šťastná som si ľahla do postele a hneď s dobrým pocitom zaspala.

Ráno som sa zobudila prekvapivo skoro. Čakala som, že keď prídem o druhej domov, tak sa zobudím až okolo obeda. No ja som bola už o deviatej hore a to som nebola vôbec unavená, na rozdiel od mojich rodičov. Mark mi povedal, že boli na nejakej večeri osláviť výročie svadby. Ja som na to zabudla, no aj tak som im nikdy nič nedávala. Je to ich deň a nie môj. Ja do toho nijak nezapadám. Vraj šli do luxusnej reštaurácie na večeru a potom prespať do hotela. Priala som im to a jedla aj za nich raňajky.

„Slečna Emma, mám oboznámiť vašich rodičov, aj o vašom novom priateľovi?“ spýtal sa ma a ja som vypľula džús na stôl, ktorý som práve pila. Prekvapene a dusene som sa na neho pozrela, ako sa škeril.

„Nie Mark, mohli by ste ich z toho vynechať,“ poprosila som ho a utierala stôl.

„Vaše prianie je mi rozkazom,“ uklonil sa a odpochodoval preč. Len som sa nad ním usmiala a jedla ďalej. Ráno som si našla od Dávida smsku, ktorú neviem ako splním.

Ahoj zlatko, mám na teba tri veci. 1. chcel by som sa ti ospravedlniť ako som ťa pritlačil k stene a vášnivo bozkával. Proste som sa neudržal a chcel som s tebou veľmi byť. Dúfam, že mi odpustíš :) 2. aj ospravedlnenie za to, že som nechal Kyla, nech ťa obchytkáva. Nie že nechal, ale pokiaľ ťa nešiel pobozkať som len zadŕžal všetky emócie. Potom som to už nevydržal a za 3. by som ťa chcel požiadať o dnešný večer strávený so mnou. Viem, že si bola na diskotéke, ale hádam sa s vašimi nejako dohodneš. Veľmi mi chýbaš a chcel by som byť s tebou :) Milujem ťa ! :)

Taká krásna smska hneď ráno. Na to by som si zvykla. Dúfam, že sa s rodičmi dohodnem a pustia ma aspoň do desiatej von. Aj keď pochybujem, že prídu skôr ako poobede. Chcela byť veľmi so mnou a teraz je niekde s ockom. Super.

Celé doobedie som nerobila nič, len si upratovala izbu. Mala som ju ako po výbuchu a zásadne som všetkým zakázala mi ju upratovať. Potom si nikdy neviem nič nájsť. Raz sa mi to stalo. Mala som bordel a mama mi to so slúžkami upratala. Taký krik aký som narobila, museli počuť až na druhom konci mesta.

„Dvadsať rokov? To už?“ spýtala som sa mami, keď prišli. Usmievala sa a s ockom sme pozerali televízor.

„Ani my sme neverili,“ usmial sa ocko. „A čo ty? Ako bolo?“

„Výborne. Čo máte dnes na pláne?“ spýtala som sa a mama sa pozrela na ocka.

„Zase chce ísť von,“ povedala prísne a ocko sa usmial.

„Veď ju nechaj. Buď rada, že niekam chodí. Aj tak nemáš nikdy čas a robíš niečo do práce. Len ju nechaj a praj jej to. Ja jej to prajem,“ povedal a pobozkal ma na čelo.

„Aj ty chceš niečo robiť, však?“ spýtala som sa ho. Najprv sa zatváril totálne nevinne a potom sme všetci vybuchli do veľkého smiechu. Nakoniec som dostala povolenie ísť von, ale len do pol jedenástej, lebo zajtra už pôjdem do školy.

Za toto mám rada mojich rodičov. Doprajú mi šťastie, aj keď musím mamu trochu presviedčať. Večer som sa chcela Dávidovi páčiť, tak som si obliekla pekný zelený svetrík, modré rifle a náhrdelník. Vzala som si čižmy na opätku a kabelku. Vlasy som si natočila a potom som sa namaľovala.

Celá, podľa mňa pekná som vyšla von a šla k bráne. Dohodli sme sa s Dávidom, že na mňa počká na konci ulice, aj kvôli mojím rodičom a Kylovi, keď býva vedľa mňa. Išla som a dúfala, že tam už bude, lebo inak by som zamrzla. Uvidela som jeho auto a aj jeho opretého o auto. Pozrel sa na mňa a ja som sa hneď usmiala. Šla som k nemu a postavila sa pred neho. Chytil ma okolo pása a prezrel si ma.

„Si krásna,“ povedal a ja som sa usmiala. Pozrela som sa na hodinky a potom na neho.

„Je osem hodín, kam pôjdeme?“ spýtala som sa a on sa usmial.

„To je prekvapenie,“ pošepkal a nežne ma pobozkal. Nasadli sme do auta a niekam šli. Ja som však nevedela kam. To je nevýhoda toho, že tu bývam len niekoľko mesiacov. Nepoznám to tu, tak nemám ani potuchy kam ideme.

Dávid zastavil pri rýchlej obsluhe a kúpil nám dve koly, dva gyrosy a aj hranolky. Potom nás s úsmevom viedol niekam inam.

„Nezavedieš nás na nejaké pusté miesto, že nie?“ spýtala som sa a on sa zasmial.

„Prekvapenie,“ mlel stále, keď som sa ho niečo pýtala. Už ma to nebavilo a chcela som vedieť kam ideme. Prechádzali sme cez nejakú pustatinu, mimo mesta. Zastavili sme sa až niekde na kopci, ďaleko od mesta. Dávid vzal jedlo, mňa za ruku a viedol niekam. Bola mi zima, tak som sa k nemu pritisla. Kráčali sme cez les a zastavili sa na úplnom kraji, vo vysokej výške. Ja sa veľmi bojím výšok, no tentoraz som sa nepozrela dole, ale pred seba. Stáli sme na veľkom kopci a pred sebou sme mali mesto. Videli sme krásne osvetlené mesto a všetko. Nadšene som sa na neho pozrela a usmiala.

„Vedel som, že sa ti tu bude páčiť,“ žmurkol na mňa a rozprestrel pod nami deku. Sadli sme si a jedli jedlo, ktoré kúpil. Pritom sme sa bavili o všeličom a ja som sa všemožne snažila vyhnúť téme včerajšia diskotéka. No na moju smolu ju aj tak začal.

„Nepovedala si mi, že pôjdete práve do toho baru,“ povedal a ja som sa usmiala.

„Ani ty si mi nepovedal kam pôjdeš,“ žmurkla som na neho.

„Vieš čo to bolo?“ sadol si vedľa mňa. „Keď som ťa zbadal ako tancuješ, potom opieraš o pult, no mal som dosť,“ zasmiala som sa a prisunula k nemu.

„Chcel si ísť za mnou?“ spýtala som sa s úsmevom.

„Viac než ísť za tebou,“ povedal a zvalil sa na mňa. Ruky mi chytil nad mojou hlavou a vášnivo bozkával. Pripadala som si ako úplne zviazaná, čo som vlastne aj bola. Nevadilo mi to však. Začínalo mi byť teplo, tak som si chcela dať dole bundu, no určite by som zamrzla.

Po dlhom bozkávaní sme si ľahli na deku a pozorovali hviezdy. Dávid mi ukazoval všelijaké súhvezdia a ja som sa ich snažila vidieť. Niekde som našla aj srdce alebo nejaké zviera. Naozaj sme sa pritom zabávali.

„Bude nám takto dobre vždy?“ spýtala som sa ho a tiež sa prestal usmievať.

„Určite áno. Musíme len vyriešiť problém, menom Tom,“ povedal a vzdychol si.

„Možno keby sa dozvie, že sme spolu, pochopil by, že nás nerozdelí.“

„Nebudem to riskovať Em. Nechcem, aby ti už ublížil.“

„Ale keď budem s tebou, neublíži mi.“

„To je pravda, ale nie vždy so mnou budeš, vieš?“ pozrel sa na mňa. „Nie je šanca, aby sme spolu boli vkuse. To proste nejde.“

„Tak čo s tým?!“ vzdychla som si.

„Budeme to musieť tajiť a dúfať, že sa nájde lepší spôsob. Momentálne som na žiadny neprišiel. Na mňa sa lepí len smola!“ skričal a chytil sa za hlavu. „Brat mi droguje, jeho bývalí kamoš mláti moju babu, bývalá frajerka hádže špinu na moju najlepšiu kamarátku a aby toho nebolo dosť, tak môj bývali kamoš chce zbaliť moju babu! To je naozaj úžasné,“ hovoril zúrivo a ja som sa odvrátila.

„Keby som nebola prišla, nič by sa z toho nestalo,“ povedala som a v tom mi Dávid silno vzal bradu a donútil pozrieť na neho.

„NIKDY! Už nikdy takéto niečo nehovor!! Nie si príťaž ani sa nič nedeje kvôli tebe! Je to proste len tak! Nikdy to už nechcem počuť,“ povedal hnusne, no ja som sa nedala. Vytrhla som si bradu a pozrela so slzami na neho.

„Netvár sa akoby som nemala pravdu. Je to tak! Keby som neprišla, tak by si nemal problémy s Tomom ani s Britney. Nebil by si sa a všetko by bolo fajn!“

„Nebolo by to fajn Emma! S bratom mám problémy už štyri roky. S Tomom a Kylom rovnako a Britney, by sa tiež nevzdávala ľahko! Ty za to nemôžeš!“

„Možno nie, ale pridávam do toho dostatočne,“ povedala som a postavila.

„Ako to môžeš povedať,“ obrátil si ma k sebe. „Nepridávaš do toho nič!“

„Ale áno. Nie prvýkrát si sa kvôli mne pobil. Myslíš si, že to nevidím? Keby sa mi nič nestalo, nemusel by si sa vkuse mlátiť!“

„Nemlátim sa vkuse. A okrem toho, je to preto, aby som chránil toho koho mám rád. Aj Smithieho by som bránil!“

„To je jedno,“ odtrhla som ruku. „Proste sa všetko mení keď som tu! Všetko, a preto bolo najlepšie keď som bola v D.C,“ povedala som a ani sa na neho nepozrela. Jeho zovretie pomaly povolilo a už sa ma nepokúšal zastaviť ani mi nič vyhovoriť. Povedala som to dosť jasne, a preto mlčal. Pozrela som sa na neho a on napoly zúrivo a smutne sledoval mňa. Nedokázala som mu znova ublížiť, no bola to pravda. Chodíme spolu len týždeň a toto je naša prvá hádka. No horšia než som čakala.

Nemohla som tam už dlhšie stáť. Obišla som ho a šla zbaliť deku. Naše rande sa týmto skončilo. Pochopil, že chcem ísť domov a otvoril auto. Deku som hodila na zadné sedadlo a nastúpila. Naštartoval a už sme boli na ceste preč.

Ťažko sa mi odchádzalo od takého dobrého miesta. Chcela som na tento deň spomínať, ako na naše prvé rande niekde vonku. No teraz na to budem spomínať, ako na našu prvú a hrozivú hádku.

Celú cestu autom som sa na to myslela. Na tie slová, ktoré som povedala na tom kopci. Prehnala som to, ale pravdivo. Nechcela som to vrátiť, ale ani som sa nechcela s Dávidom hnevať. Nikdy sme sa veľmi nehádali a teraz by to nemala byť ani výnimka. Celú cestu som sa na neho ani nepozrela a ani on na mňa. Obaja sme nahnevaní nielen jeden na druhého, ale aj sami na seba. Teda ja určite. Pravda bolí a to poriadne. Neviem ako to zvládneme, no viem, že momentálne sa hneváme dostatočne. Teda ja určite. Nie však na neho a ani na tie slová, ktoré som povedala. Som príšerne nahnevaná na seba.

Zastavil mi na tom mieste kde ma aj vyzdvihol. Čakala som čokoľvek, no radšej som sa postavila a šla preč. Zabuchla som dvere a jediné na čo som mala odvahu, bolo kývnutie. Potom som sa otočila a šla preč. Za rohom som sa posledný krát obzrela a videla ako tam s autom stále je. Len som si vzdychla a šla domov. Doma sa ma mama pýtala, prečo som tu tak skoro, tak som jej len v skratke povedala, že bola zima a nuda. Nemohla som jej povedať viac, lebo by som sa s ňou o tom musela rozprávať.

Veľmi neochotne som vyšla do izby a zavrela za sebou dvere. Bez toho, aby som sa vyzula alebo prezliekla, som si ľahla na posteľ a premohli ma slzy. Až teraz som si uvedomila čo sa to vlastne stalo. Moje slová ho museli veľmi raniť a to si nezaslúžil. Už druhý krát. Naozaj som veľká sviňa. Toto som nechcela.

Pred spaním som ešte zavolala Kim, aby mi zdvihla náladu, no ani jej sa veľmi nedarilo. Nepovedala som jej čo sa stalo, lebo by to dopadlo zle. Tak som sa teda len umyla, prezliekla do pyžama a šla spať. Nemala som na nič náladu a neviem aké to bude zajtra na internáte. Pravdu povediac, sa mi do školy vôbec nechce ísť. No budem musieť. Mrzí ma však, ako toto všetko dopadlo. Tak ako nemalo.

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek E-mailová láska - 26. kapitola: