OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » E-mailová láska - 27. kapitola

27.08.2013 (17:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 483×

 27. kapitola

Ráno bolo horšie než som si myslela. Celú noc som len preplakala a jediný dôvod čo ma prezrádza, sú kruhy pod očami. Naozaj som nečakala, že sa to takto zvrtne. Ja si nedám pokoj. Vždy si o sebe budem myslieť, že som príťaž a nikto mi tento názor nezmení. Mrzí ma však, že som to musela povedať práve pred ním a v takej krásnej chvíli. Keď som sa pozrela na mobil, dúfala som, že tam budem mať nejakú správu, no dúfala som márne. Neviem prečo aj čakám, že sa mi ozve, keď som to bola práve ja, kto to pokašlal. Super!

Naraňajkovala som sa s rodičmi a zvyšok poobedia som sedela v izbe a kreslila, čo vidím. Najprv bol na výkrese pohár, potom strom, váza, posteľ a všeličo čo ma napadlo. Nechcelo sa mi kresliť prírodu, lebo by mi to pripomínalo včerajší večer. Tak sa to skazilo, až mi je z toho zle.

Okolo štvrtej som sa začala baliť a tak pomaly, že mi mama šla pomôcť.

„Čo ti je Emma? Celý deň si nejaká bez nálady,“ prihovorila sa mi, keď mi do tašky ukladala topánky.

„To nič mami, som v pohode,“ zaklamala som, no ona si všimla moje výkresy.

„Nekupujem ti toľko výkresov, aby si ich minula na hlúposti. Čo sa stalo?“

„Nič vážne. V škole už bude lepšie,“ usmiala som sa a objala ju. Stále si však myslela, že sa niečo deje, no nechala ma radšej tak. Vzala som is veľký kufor a šla do auta.

Tentokrát som si vzala ocinove auto, lebo s kabrioletom by som sa všade nedostala. Rozlúčila som sa so všetkými a nasadla do terénneho Nissanu. Celú cestu som rozmýšľala aké to bude, keď sa s Dávidom stretnem. Sme pohádaní pre ostatných, no pre seba nie. Neviem ako sa udobríme, keď spolu vlastne nebudeme. Uvidí sa, ale ak sa budeme ignorovať, bude to pre mňa veľmi ťažké.

Prišla som do areálu školy a hneď zaparkovala auto. Bola už tma, lebo sa posúval čas, či také niečo. Všade bol sneh a ešte zima. Vzala som si kufor a išla na internát. Pätnásť minútová chôdza tam a už som bola v teplúčku.

Čakala som síce, že budem chodiť bez mikiny, no bola dosť zima.

„Prepáčte, ale viac kúriť nevieme,“ ospravedlnila sa mi vrátnička a ja som sa len usmiala, že to nevadí. Keď som sa zapisovala do knihy, tak ma niekto objal zozadu.

„Ahoj Em, kde si toľko bola?“ spýtal sa ma Smithie a ja som sa zasmiala.

„Doma som sa nudila,“ odvrkla som a položila pero. Otočila som sa s úsmevom na neho, no keď som zbadala pri dverách aj Dávida ako sa rozpráva s kamarátom, hneď mi zmizol z tváre. Smithie sa na neho pozrel a potom na mňa.

„Ešte stále sa hádate?“ spýtal sa a ja som prikývla. „To bude dobré, neboj sa,“ usmial sa a pohladil ma po tvári.„Chcel som ťa pozvať s nami von, no nechcem, aby si sa tvárila takto,“ povedal a ja som sa usmiala.

„Možno nabudúce, dobre?“ povedala som a objala ho. Rozlúčila som sa s ním a šla k výťahu. Prechádzala som popri Dávidovi a naše pohľady sa stretli. Pripadala som si ako v spomalenom filme. Pozerali sme sa do očí až dovtedy, dokým som nezašla za roh.

Nastúpila som rýchlo do výťahu a hneď sa zvalila na stenu. Plakala som. Naozaj som ho nechcela stretnúť hneď. Čakala som, že sa stretneme v škole, alebo až v priebehu zajtrajšieho dňa. Pozitívum však je, že išiel von, tak si to prejde hlavou a možno sa nejako dáme do reči. Nemyslím si však, že by sme sa za to mali rozchádzať. Len nedávno sme sa dali dokopy a bola by škoda, zahodiť to kvôli hlúpej vete. Aspoň ja to tak beriem.

S Kim som sa hneď začala jašiť, aby sme sa takto privítali. Veľmi sa na mne smiala a ja som sa smiala s ňou. Dlho sme spolu neboli.

„Chýbala som ti?“ spýtala som sa jej a ona prikývla.

„To teraz nerieš! Ako dopadlo zavezenie v piatok domov?“ spýtala sa a zvedavo si sadla oproti mne na posteľ. Len som si vzdychla a sadla si tiež.

„Nič sa nestalo Kim. Proste sa nebavíme a tak to aj zostalo. Celú cestu sme boli ticho a nič nehovorili. Zaviezol ma domov, poďakovala som sa mu a išli obaja domov,“ povedala som v skratke a jej padla sánka.

„Tak ja som ho požiadala o to, aby išiel, aby ste sa uzmierili a vy ste ticho? Čo to s vami je?“

„Prepáč Kim, ale nejde to. Trápi ma to síce, ale je to už tak. Môžeš to už nechať tak? Nerobí mi to dobre,“ povedala som a ľahla si.

„Tak dobre,“ povedala a tiež si ľahla. Zvyšok večera sme sa len rozprávali a rozmýšľali čo bude zajtra. Naozaj sa neteším na zajtra. Bude to ignorácia cez celú chodbu a to ja nechcem. Ak sa však neozve do telesnej, tak sa mu ozvem ja. Už teraz to nezvládam.

Ráno sme sa s Kim zobudili naraz. Nemáme prvú hodinu, takže sme sa mohli vyspať. Išla som do kúpeľne a natočila si vlasy, aby mi robili vlnky. Namaľovala som sa a prezliekla. Vzala som si tmavé rifle, žlté dlhé tričko, bielu vestu a čižmy. Vzala som si aj čiapku a nejakú tašku, do ktorej by som si dala veci.

„Môžeme ísť?“ spýtala som sa jej, keď som si obliekala bundu a spolu sme šli von. Lenže ako náhle sme vyšli von, tak sa strhla veľká metelica, že som si tú čiapku chytila pevnejšie a tak sme šli do školy.

„Pripadám si ako na severnom Póle,“ zasmiala sa Kim a ja som sa k nej pridala.

„Milujem sneh, ale vietor neznášam,“ povedala som a Kim sa strašne začala smiať. Sme na tom rovnako. Vlasy sme mali rozhádzané na všetky strany a neviem, či by to ešte vyzeralo normálne.

Vošli sme do školy, kde práve prebiehala prestávka. Všetci chodili po chodbách, tak sme sa skoro nedostali ku skrinkám. Vzala som si biológiu a s Kim sme šli na prvú hodinu, ktorú sme mali. Sadli sme si do lavice a počúvali profesorku ako hovorí o nejakých drahých kameňoch. Zapisovali sme si poznámky a len tak-tak som nezaspala. Kamene naozaj neboli moja parketa. Kim to naopak veľmi zaujalo. Neviem ani ako, či prečo, no nebrala som jej to. Ja som si namiesto toho kreslila postavičky do zošity, aby som si ho nejako skrášlila. Štyridsaťpäť minútová hodina sa skončila a bola na rade telesná.

„Nezávidím,“ smiala sa mi Kim a ja som do nej strčila, až narazila do skriniek.

„Sa mi nesmej! Aj ty budeš mať!“ odvrkla som jej zo srandy.

„No hej, ale ja mám teraz fyziku,“ osmutnela a odpojila sa odo mňa. Vzala som si vrecúško s vecami a pri šatni som sa stretla s Megan, ktorá ma nadšene objala.

„Tak sa teším dnes na telesnú,“ hovorila mi keď sme sa s ostatnými babami prezliekali.

„A prečo?“ spýtala som sa.

„Lebo je na rade volejbal,“ povedala mi Lucy a ja som sa na ne pozrela.

„To už?“ nechápala som a oni prikývli. „To je super!“

„Že?!“ smiali sa obidve.

„Ako tu funguje táto hra?“ zasmiala som sa a Lucy si sadla vedľa mňa.

„No na prvej hodine, teda tejto, sa rozdelíme do skupín a zahráme si normálny volejbal. Trénerka vyberie tých najlepších a s nimi sa potom hrá. A na ďalších hodinách je to rovnaké. Hráme sa s loptou a učí nás hrať volejbal.“

„Ako na každej škole,“ dodala Megan a ja som prikývla. Keďže budeme hrať, tak som si dala kraťasy a krátke tričko. Nemala som tento nápad jediná. Vlastne všetky baby si dali kraťasy a na ramienka tričko. Zazvonilo, zobrali sme sa a išli do telocvične. Tam už bola pripravená sieť a aj lopty. Lenže s tými sa hrali naši skvelí futbalisti. Tak trochu som medzi nimi hľadala aj Dávida, no ten sedel aj so Smithiem na tribúne a rozprávali sa.

„Tak dobre chlapci, uvoľnite nám to,“ požiadala ich trénerka a chalani hneď odišli. „Takže dievčatá. Dnes sa nám začína volejbal, ktorý budeme mať celý mesiac. Dnes si zahráme skúšobnú hru a od budúcej hodiny si ho prejdeme od základov. Takže, koľko vás je? Dva, štyri, šesť...“ rátala a Megan sa s Lucy prikovali ku mne. „Výborne, je vás presne dvanásť. Dajte sa do dvoch skupín po šesť a choďte na ihrisko,“ povedala a nastal mohutný pochod. Lucy a Megan ma hneď schmatli k sebe a ja som bola rada, že som práve s takými, ktoré dobre poznám. Okrem nás s nami boli aj Dalla, Sue a Molly. Rozostúpili sme sa na svoju stranu a začali hrať.

Odpinkávala som loptu celkom slušne, ešte nikdy mi nespadla. No zrazu však mali loptu súperky a ja som stála vzadu. Nadhodila loptu a vystrelila ju priamo na mňa. Lenže šla priveľmi rýchlo, tak som zvrieskla a skrčila sa. Všetci sa začali strašne smiať a ja som sa len vystrašene na to dievča pozerala. Nespravila to naschvál, lebo ona také pálky dáva. Mňa však statočne vystrašila. Pozrela som sa aj na tribúnu a videla, že sa aj Dávid usmieva. Aspoň som ho pobavila.

„Emma, tú loptu máš odraziť, nie sa pred ňou schovať!“ hovorila mi so smiechom trénerka a ja som sa postavila.

„Veď by ma zabila, keby to spravím,“ povedala som so smiechom a Megan sa s Lucy už šúľala na zemi od smiechu.

Hrali sme teda ďalej, no našťastie tú hroznú pálku odbila Megan a ja som ju odhodila na druhé ihrisko. Hrali sme na dvadsať bodov a prvú hru sme vyhrali my. Druhá hra bola o čosi zaujímavejšia. Lopty lietali kade tade a len ja som po ne skackala ako cap.

„Môžete ju hádzať do ihriska?“ poprosila som ich so smiechom a ako naschvál ju odhodili na koniec ihriska. Zmučene som sa po ňu vybrala a za sebou počula smiechy. Zastala som na konci telocvične s loptou v ruke. Stála som vedľa dverí, tak ma napadlo s ňou zdrhnúť. Ja som sa však načiahla a do lopty udrela. Lopta letela cez celú telocvičňu a padla až za ihriskom. Všetci sa na mňa šokovane pozerali a ja som sa len so smiechom poklonila. Keď som prišla k nim, Megan mi zatlieskala a ja som sa len smiala. Po pol hodine hrania sme unavene sadli na zem a vydychovali sa.

„Emma? Ako dlho hrávaš volejbal?“ spýtala sa ma Dalla a ja som sa na ňu pozrela.

„Len v škole, prečo?“ spýtala som sa.

„Lebo hráš dobre,“ povedala Molly. „Naozaj dobre.“

„Lebo mám dobré spoluhráčky,“ usmiala som sa a objala okolo ramien Sue, ktorá sa zasmiala.

„Počujte,“ prišla k nám trénerka. „Vaša šestica bola veľmi dobrá. Čo keby ste sa u mňa po škole zastavili?“ prikývli sme a išla sa venovať druhým. Baby to hneď začali riešiť, no mňa to už nezaujímalo. Po chvíli ma však niekto schytil za ramená a prudko postavil. Ten dotyčný si ma obrátil k sebe a ja som sa prekvapila keď som uvidela Kyla.

„Ahoj,“ pozdravil sa mi a ja som mu v šoku len úsmev venovala. „Chcel som sa ti ospravedlniť, za piatok,“ povedal a mne padla sánka. „Nebolo to odo mňa pekné, tak mi to prepáč. Nechcel som ti nijako ublížiť, ani ti uškodiť,“ povedal a mne pri každom slove padla sánka ešte nižšie. Netušila som, že vie byť úprimný.

„To je v pohode,“ usmiala som sa na neho a aj on na mňa. Potom sa otočil a šiel zase preč. Pozrela som sa na Dávida a videla, ako už bol skoro nastúpený, že mu zase vrazí. Len som sa usmiala a vrátila sa k babám.

Zvyšok dňa bol nudný, no miestami zábavný. Stále som však myslela na Dávida. Neviem ako sa to vyvinie ďalej. Na telesnej sa na mňa pozeral a aj sa usmieval, chcel ma ísť brániť pred Kylom. Musí to niečo znamenať, alebo nie?

Po škole som bola ako mŕtvolka. Vôbec nič sa mi nechcelo robiť a Kim si už so mnou nevedela rady. Tak som ju poslala za Megan, nech sa s ňou zabaví. Bolo šesť hodín a ja som sa nudila na izbe. Tak som sa teda pozerala von oknom a sledovala padajúci sneh. Tak strašne som chcela ísť za Dávidom, že mi išlo do plaču. Zrazu som však uvidela Smithieho ako nastupuje do svojho auta.

Hneď som vyštartovala z izby a namierila si to do ich izby. Zastala som pred ich izbou a zhlboka dýchala. Už som chcela zaklopať, keď sa dvere otvorili a v nich stál oblečený Dávid. Šokovane na mňa pozeral a ja so zdvihnutou rukou na neho tiež. Mal na sebe mikinu akoby sa chystal niekam von.

„Ideš von? Tak to ťa asi ruším,“ povedala som smutne a už chcela odísť.

„Nejdem von,“ ozval sa a ja som sa zastavila.

„Ale...“ ukázala som na neho.

„Išiel som za tebou,“ povedal a ja som sa na neho pozrela. Opieral sa o zárubňu a sledoval ma. Nemala som slov. Keď som videla ako Smithie ide preč, hneď ma napadali slohy, čo by som mu mohla povedať. No teraz mi to všetko vypadlo. Stála som len tam s pootvorenými ústami a netušila čo sa bude diať ďalej. Pripadalo mi to ako večnosť, no prešli možno dve sekundy. Zrazu sa otvorili niečie dvere na chodbe a na ňu začali vybehovať chalani a robili rozruch.

„Nejdeš dnu?“ spýtal sa a odstúpil. Nemo som prikývla a vošla. Zavrel za nami dvere a ja som vchádzala hlbšie do ich izby. Chvíľu som sa len obzerala a potom som až dostala odvahu sa obrátiť. Dávid stál s rukami vo vreckách, opretý o stenu a pozeral sa do zeme. Bol smutný a to sa mi nepáčilo. Smutne som sa aj ja usmiala a so sklonenou hlavou som pristúpila k nemu a postavila sa pred neho. Vzala som mu ruky a preplietla si s ním prsty.

„Prepáč,“ pošepkala som a pozrela sa na neho. Stále bol smutný, ale očividne aj prekvapený. „To čo som povedala na tom kopci bolo odo mňa veľmi hnusné a aj kruté. Za to sa ti veľmi ospravedlňujem. Nemyslela som v tom momente a ...“ nestihla som dopovedať, lebo mi prstom zavrel ústa. Druhou rukou ma chytil okolo pása a pritiahol sa ku mne.

„Keď si to povedala, mal som chuť kričať. Nadávať a opiť sa. Potom som si však uvedomil, že by mi to nepomohlo a okrem toho, by som si to viac pobabral. Celú nedeľu som mal chuť ti zavolať. Bolo to niečo hrozné a už to nechcem zažívať. Chcem však, aby si to už nikdy nezopakovala. Nerobí mi to dobre a nechcel, vlastne neprežil by som ďalší deň bez teba,“ posledné slová pošepkal a mne z očí padli dve veľké slzy.

„Mrzí ma to,“ povedala som s plačom a on si ma pritiahol na hruď.

„Aj mňa. Myslel som si, že keď už neprichádzaš, že ťa to netrápi.“

„To nie je pravda,“ odtiahla som sa. „Veľmi ma to mrzelo. Už vtedy, čo som bola doma. Nechcela som ti ublížiť, ale vyšlo to zo mňa.“

„Ja chápem. Môžeme sa teda dohodnúť, že to zahodíme za hlavu?“ spýtal sa a aj usmial. Usmiala som sa tiež.

„Milujem ťa,“ pošepkala som a pobozkala ho. Chytila som mu tvár do rúk a silno som ho pobozkala. Prekvapil sa, no mňa to prekvapilo ešte viac. Nikdy som nemala odvahu, pobozkať ho prvá. Dovtípila som sa však, že ja som to vlastne pokašľala, tak by som sa aj ja mala ospravedlniť, aj pobozkať ho s krásnymi slovami. Chytil ma za boky a posadil na seba. Oprel ma o stenu a vášnivo bozkával. Akoby mu moje bozky chýbali tak veľmi ako mne tie jeho. Zrazu sa však odtrhol od steny a niesol ma cez izbu. Prišli sme k jeho posteli, na ktorú ma opatrne položil a nežne si na mňa ľahol. Držala som ho za krk a vpíjala jeho krásne pery. Jednou rukou som mu prešla cez krk až na hruď a pohladila mu jeho telo. Mal ho tak krásne vypracované, že som ju cítila aj cez mikinu a tričko. Také tvrdé a zároveň krásne. Povedala som si, že ho trošku podráždim, tak som mu začala rozopínať zips na mikine. Najprv nechápal čo mi ide, no prišlo mu veľmi teplo. To slovko som mu pošepkala a on sa zasmial. Tak som mu rozopla mikinu a veľmi pomaly som mu ju dávala dole. Odhodil ju na zem a pobozkal ma tak vášnivo, ako ešte nikdy. Zaryla som si nechty do jeho krásnych vlasov. Chytila som ho a nejakým zázrakom sme sa pretočili, až som sedela ja na ňom. Vlasy mi padli do tváre a Dávid mi ich rukami odhŕňal. Potom ma chytil za tvár a znova pobozkal. Tak veľmi som bola rada, že je znova so mnou. Aj keď sme spolu neboli len jeden deň, aj tak to bolo utrpenie.

Chvíľu sme boli v takejto polohe, no zrazu sa Dávid posadil a ja som stále na ňom sedela. Bozkával ma, no odrazu sa odtrhol a vzdychol si.

„Prepáč, ale už nemôžem,“ povedal a zasmial sa. Ja som však nechápala. „Veľmi som vzrušený,“ povedal a pozrel sa na mňa. Vedela som kam smeruje, tak som sa len usmiala. Je ešte priskoro na to, aby sme spolu mali aj niečo viac. Venoval mi teda posledný bozk a potom objal. Vyzerá to tak, že sme sa udobrili a to bolo najhlavnejšie.

„Na niečo som zabudol,“ povedal a rýchlo sa postavil a niečo začal hľadať. Nechápavo, no so smiechom som ho sledovala a smiala sa na ňom. Hľadal asi päť minút a až potom si nadšene ku mne sadol a pozrel na mňa. „Keďže si to v sobotu pobabrala, tak to spravím teraz,“ povedal nadšene a pobozkal ma. Nechápala som, no keď sa odtrhol a ja som otvorila oči, pred nosom sa mi hompáľal náhrdelník. Šokovane a prekvapene som naň zízala a nechápala.

„To je čo Dávid?“ spýtala som sa napoly nahnevane a napoly prekvapene.

„To je pre teba,“ povedal a vložil mi ho do ruky. Bol to strieborný náhrdelník a na konci bolo srdce. To muselo stáť veľmi veľa. „Otvor to!“ povedal mi a ja som sa na neho pozrela. Usmiala som sa a to srdce otvorila. Bola v ňom malá fotka. Keď som sa na ňu pozrela bližšie, tak to bola naša spoločná fotka, ktorú sme fotili hneď prví deň nášho stretnutia. Padla mi sánka a pozrela na neho. Vzal mi ruky a stisol ich aj s náhrdelníkom.

„Keď sme sa spoznali, tak som ti chcel dať takýto menší darček. Tá fotka je z nášho prvého stretnutia a je venovaná zo srdca,“ povedal a pobozkal mi ruky. Z čí mi vyšli ďalšie slzy, ale tieto boli od šťastia. Pritisla som mu hlavu na hruď a silno ten náhrdelník stlačila. Potom som sa odtiahla a nechala nech mi ho zapne na krk.

„Ďakujem,“ pošepkala som a utierala si slzy. Keby som nebola taká sprostá, tak by som tento náhrdelník dostala na krásnom mieste, a nie tu. Objali sme sa znova a ja som si priala takto ostať ešte veľmi dlho.

Strávili sme spolu čas až do ôsmej, lebo Smithie stále nechodil. Potom som už však išla, aby som aj ráno vstala. Rozlúčili sme sa a šla som preč. Kim našťastie v izbe nebola, tak keď prišla, tvárila som sa, že som sa tam nudila celý ten čas. Večer som pred spaním napísala smsku Dávidovi, s ešte ďalším ospravedlnením a na dobrú noc. Tentoraz som už zaspávala s dobrým pocitom.

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek E-mailová láska - 27. kapitola: