E-mailová láska - 28. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Prekvapenie. :)

03.09.2013 (18:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 501×

28. kapitola

„Ako to myslíš, že nepôjdeš?“ kričala na mňa Megan na chodbe v škole.

„Lebo, Megan. Mňa takéto akcie veľmi neberú!“ povedala som jej už zúrivo.

„Neberú? A kedy si takéto zažívala? Veď to je raz za život a nie každý deň!“ prehovárala ma stále dokola.

„Proste nie, Megan!“ skričala som na ňu, popadla Kim a išli sme na obed. Naozaj mi len nervy robí a potom mám len pokazenú náladu.

„Nemuseli ste po sebe tak bliakať!“ povedala Kim, keď sme jedli na obede.

„A ty by si nestratila nervy, keby ťa presviedča aj po stom odmietnutí? Otravuje ma s tým celý deň,“ povedala som a napchala si do úst mäso.

„A prečo na tú párty ísť nechceš? Veď je to Halloween a nikto by ťa tam v maske ani nepoznal,“ povedala a jedla tiež.

„Lebo tam nejde len škola, ale aj ostatní. Môže tam byť Tom alebo Kyle a tých dvoch naozaj vidieť nechcem,“ povedala som stručne a už aj stratila chuť do jedla. „Jednoducho tam nechcem ísť a basta!“ Kim len pokrútila hlavou a jedla ďalej. Mne stúpol tlak a to zbytočne. Načo by som sa trepala na nejakú párty, ktorá ma absolútne nezaujíma? Viem, že mi chcú obe len dobre, ale takýmto spôsobom ma asi len naštvú. Okrem toho som sa dopočula, že mi chcú nájsť chalana. Vraj to povedali Smithiemu a ten zase mne. Super. Hlavne, že ja už zadaná som. Ten náhrdelník, ktorý mi Dávid dal, nosím ho stále so sebou a vždy keď sa ho dotknem, tak na neho myslím.

„Tak, ale čo budeme zajtra robiť? Je piatok a ja nechcem byť zase doma,“ sťažovala sa Kim a ja som si vzdychla.

„A čo chceš robiť? Na diskotéku ani na tú párty ma nedostanete,“ povedala som jej a ona si vzdychla.

„Tak ja neviem, ale doma počúvať rodičov nechcem. No ták, vymysli niečo,“ poprosila, ale ja sama som nevedela čo robiť. Dávid ide na víkend preč a ja neviem čo bez neho. Pozval ma zajtra po škole k nemu, aby sa so mnou rozlúčil a až potom ide. Prijala som, tak sa všemožne snažím vyhnúť poobediu s Kim a Megan. Obe niekam chcú ísť, no ja neviem dokedy budem s Dávidom. Hádam sa to nejako vyrieši a budem môcť byť s oboma.

Okolo tretej sme už boli všetci pobalení a bol čas ísť domov. Rozlúčila som sa s babami a počkala nech odídu. Hneď ako odišli so svojimi, moje dvere do izby sa otvorili a hneď pri dverách ma Dávid objal a pobozkal. Nohou zavrel za sebou dvere a pritisol ma k stene.

„Teším sa na víkend, no nebudem s tebou. To ma mrzí,“ povedal a ja som sa zasmiala.

„Nemusíme byť spolu stále,“ povedala som s úsmevom.

„Ale my nie sme spolu vôbec. Stále sa len skrývame a niekedy ani ísť nemôžme von, lebo by nás nachytali. Toto sa mi vôbec nepáči,“ povedal smutne a ja som ho pohladila po líci.

„Všetko bude v poriadku,“ usmiala som sa. „Môžeme už ísť?“ spýtala som sa a on prikývol. Obaja sme vyšli akoby rozdielne z internátu. Nasadli do svojich áut a išli. Dávid šiel predo mnou, tak som šla ako poslušný psík za ním. Išli sme cez mesto a k takým domom, ako bývam aj ja, len o niekoľko ulíc vedľa. Prišli sme ku bielemu domu s krásnou záhradou a búdou pre psa. Zaparkovala som oproti a vyšla z auta.

„Wow,“ povedala som a zamkla auto.

„Nie je to taký luxus ako tvoj, no mám to tu rád,“ povedal a objal ma.

„Že luxus! V takomto dome by som aj ja rada bývala,“ povedala som mu a on sa na mňa žiarivo usmial.

„Asi nikto nie je doma, takže sa ide,“ zahlásil a už sme k nemu prišli. Veľmi som sa potešila ako ma spravený dom. Síce tam bol neporiadok, ale mne sa to zdalo krásne. V našom dome je všade čistučko a poriadok, okrem mojej izby. Až mi je z toho poriadku zle. Tu to bolo také krásne, domáce až som sa sem chcela presťahovať.

Ukázal mi obývačku, kuchyňu, pracovňu jeho mamy a všetky ďalšie miestnosti. V tom bola na rade jeho izba. Stáli sme pred jeho izbou a Dávid ma oboznamoval s pravidlami.

„Mám izbu s bratom, takže je tam bordel,“ povedal.

„Dobre,“ chcela som ísť, no zastavil ma.

„Máme na stenách aj plagáty, takže si ich nevšímaj.“

„Dobre,“ znova som chcela ísť, ale zastavil ma.

„Nieže si budeš myslieť, že som bordelár,“ povedal a zasmiala som sa.

„Dobre Dávid,“ odstrčila som ho a vošla do izby. No to čo som však videla, ma skoro zabilo. Tričká a tepláky pohodené na zemi, počítač som skoro ani nevidela, toľko papierov a haraburdia tam bolo. Postele neupravené, na stenách plagáty s futbalom a aj nejaké baby. Malý basketbalový kôš, na zemi a pod posteľou všelijaké lopty a to čo ma najviac prekvapilo, bicykel pod oknom. S vypúlenými očami som sledovala izbu a neverila, že toto je naozaj ich izba.

„Prepáč, nevedel som, že sem prídeš,“ povedal a ja som sa začala strašne smiať.

„Vieš čo by som dala za to, aby takto vyzeral celý náš dom?“

„Čo?“ nechápal a smial sa.

„Je to omnoho lepšie ako ligotavé podlahy a samý lesk, to ti poviem,“ povedala som a začala sa prechádzať.

„Dobre, cíť sa tu ako doma, ja idem po niečo na zub,“ povedal mi, pobozkal ma a išiel preč.

Išla som hlbšie do izby a sledovala všetko naokolo. Mali aj kúpeľňové dvere, ale do tej som radšej nechcela ísť. Možno by na mňa padla sprcha. Pri tej predstave som sa začala smiať a otočila som sa. Keď som sa však pozrela k dverám, videla som niekoho opretého o zárubňu. Chvíľu sme na seba len pozerali, no mne potom skoro vypadli oči.

„Tak to je divné,“ povedal mužným hlasom a usmial sa. Keď som ho sledovala ako išiel do izby, tak som si ho všímala úplne. Bol veľmi podobný Dávidovi. To majú asi po otcovi. Bol opretý o stôl a pozeral sa na mňa. Naozaj som nevedela čo robiť. Ani čo povedať. Len sme tam tak stáli a boli ticho. Mal však rovnakú postavu ako jeho brat. Vyšportovaný dvadsaťjeden ročný muž.

Nevedela som ako dlho toto trápne ticho ešte bude, no zrazu sa vo dverách zjavil Dávid a šokovane sa pozeral na svojho brata, ktorý bol stále prekvapený zo mňa. Stáli sme tam všetci traja ako sochy a sledovali jeden druhého. No už som to nevydržala a začala som sa smiať.

„No, takže...“ začala som a až potom sa Dávid prebral. Položil chipsy a kolu na stolček a pozrel na brata.

„Čo tu robíš?“ spýtal sa ho a mne padla sánka. Hodila som na neho vražedný pohľad a myslela, že ho dokopem.

„No, som doma,“ povedal mu brat a Dávid sa ešte viac prekvapil. „Povedal som si, že pomôžem mame keď príde a potom aj otcovi. Dlho som s nimi totiž nebol,“ dopovedal a potom sa pozrel na mňa. Bol to on. Bola som si tým už istá.

„Po-pomôcť?“ spýtal sa šokovane Dávid a pozrel na mňa. Len som sa usmiala.

„Áno, keď je tu aj ona,“ ukázal na mňa a pristúpil k bratovi. „Chcem sa ti ospravedlniť a mať svedka,“ povedal a Dávidovi padla sánka. „Bol som idiot a totálny magor, ktorý si nevážil život. Zanedbával som rodičov, teba a všetko. Veľmi ma to mrzí a dúfam, že mi dáš šancu napraviť moje chyby. Viem, že tie dva roky a pol nenahradím ničím a nemám ani právo žiadať ťa o odpustenie, ale ak by si mohol, budem takým bratom, akým som bol predtým,“ okrem môjho otca a starkého som nikdy nevidela plakať chlapca. Po týchto slovách mal Dávid na tvári milión sĺz a vôbec sa za ne nehanbil. Keby som na jeho mieste, tie slová by ma rozplakali určite. Len na brata civel a nezmohol sa na slovo. Zrazu však prikývol a utrel si jemne slzy. Brat k nemu pristúpil a Dávid ho silno objal. Chytila som sa za tvár a smrkla. Bolo to také krásne, až mne samotnej bolo do plaču. Videla som dvoch bratov ako sa uzmierili. Jeden prepadol drogám a alkoholu a druhý sa mu snažil pomôcť. On sa však uvedomil a osobne sa bratovi ospravedlnil.

Nikdy som si nemyslela, že ten chalan, s ktorým som sa rozprávala pri bare Magic, bude práve Dávidov brat. Keď som sa mu však pozrela na krk, videla som na ňom strieborný náhrdelník. Chytila som sa za ústa a pozrela na neho. Tiež sa na mňa pozrel a usmial sa. Asi zistil, že som ho spoznala a ja som sa strašne začervenala.

„Zabudol som,“ povedal usmrkane. „Toto je Emma,“ ukázal na mňa. „A toto môj brat Jake,“ povedal a obaja sme sa na seba pozreli. Ak by sa teraz Dávid dozvedel, že sme sa už stretli, veľmi by sa sklamal, tak som to chcela nejako zahrať no Jake ma predbehol.

„Teší ma,“ povedal a vystrel ruku. Šokovane som sa na neho pozrela a rukou potriasla. Zmohla som sa len na úsmev. Dávid si utieral slzy, no nakoniec to nevydržal a odišiel preč. Chápala som to a počkala kým zašiel. Potom som sa vrhla na Jaka a pozrela mu náhrdelník. Bol to on.

„A sakra,“ povedala som a Jake sa zasmial. Keď som dávala ruky dole, chytil mi ich a silno stlačil.

„Nikdy by som si nepomyslel, že dievča, ktoré mi pomohlo, stretnem práve s mojím bratom,“ povedal a ja som sa usmiala.

„Ani ja som nečakala, že budeš jeho brat.“

„Vadí mi však, že si ma spoznala práve z tej stránky,“ povedal smutne a ja som pokrútila hlavou.

„O to sa nestaraj. Staraj sa hlavne o tú dobrú stránku,“ žmurkla som na neho.

„Si veľmi pekná,“ povedal a obzrel si ma. „V tej tme som ťa nevidel, no ako teraz pozerám, tak si naozaj ako anjel, ktorý mi prišiel pomôcť,“ povedal a mne úsmev zmizol.

„Nehovor však o tom Dávidovi,“ povedala som a on pokrútil hlavou.

„O to sa neboj. Nepoviem mu nič, ale tebe patrí veľká vďaka,“ povedal a pobozkal ma na líce. Len som sa usmiala a odtiahla.

Rozprávali sme sa o všeličom a až po chvíli prišiel Dávid. Podišla som k nemu a objala ho.

„Pôjdem domov,“ povedala som mu, no on mlčal. „Aby si mohol byť s bratom,“ dodala som a on sa na mňa pozrel. Konečne sa mu na tvári zjavil úsmev a prikývol. Odtiahla som sa a vzala mikinu. Už som chcela odísť, no Dávid ma rukou zastavil.

„Ozvem sa ti, keď prídem tam dobre? A nechoď nikam večer,“ povedal smutne. „Bál by som sa o teba,“ povedal a usmial sa.

„Neboj,“ žmurkla som na neho a on mi vtisol krásny bozk. Usmiala som sa na neho, zakývala Jakeovi a išla preč. Pri aute som sa posledný krát pozrela na ich dom a s úsmevom nastúpila do auta.

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování