OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » E-mailová láska - 3. kapitola

13.06.2013 (17:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 503×

3. kapitola

Piatok, posledný deň v týždni a môj posledný deň v škole. Síce je len začiatok roka, užijem si tento deň ako nikdy. Aj keď nemám kamarátov, s ktorými by som si večer vyšla, aj tak si tento deň užijem. Pozriem sa posledný krát na študentov s modlitbou, aby som do tejto školy už nikdy nevstúpila. Obliekla som si rifle a modré tričko, a vlasy si rozpustila. Vzala som si tašku a všetky učebnice, ktoré musím v škole vrátiť. Zišla som do kuchyne a najedla sa raňajok, ktoré mi mama večer spravila. Ona totiž šla spať, pretože dnes do práce ísť nemusí a ocko zase musel ísť skoro ráno do práce. Mama je niečo ako architektka. Vymýšľa krásne prostredie do domov a iných budov. Ocko je zase obchodník s dobrou povesťou a samozrejme aj dobrými predajnými produktmi. Vlastne vďaka nim tak zbohatli, ešte predtým ako som sa narodila. Narodila som sa do bohatého života. Nie celkom super, ale dá sa. Niekedy. Dojedla som raňajky a šla von. Nasadla som do auta a zaviezla som sa až do školy. Keďže je dnes piatok, tak máme v týchto teplotách skrátené vyučovanie, takže po obede pôjdem domov. Už sa neviem dočkať keď posledný krát vyjdem aj s autom z parkoviska, kde som zažila viac temných ako svetlých chvíľ. S tým je už však dnes koniec. Nech si Sarah nájde inú obeť na šikanovanie. Ja idem od nej čo najďalej. Dúfam však, že v novej škole, nestretnem ešte horšiu Sarah ako je táto. To by som zaradila spiatočku a vrátila sa radšej sem.

Celý čas v škole som mala úsmev na tvári a videli to na mne aj ostatní. Už sa po škole rozšírilo, že odchádzam a niektorí sa ma aj pýtali, že kam. Síce som nemala priateľov, vedeli, že dobre kreslím. Popriali mi veľa šťastia a ja som s úsmevom, prvýkrát v živote, zo školy odchádzala. Nasadla som do auta a išla domov. Ocko bol stále v práci a mama mala nejaké stretnutie, tak som sa mohla v kľude pobaliť. Vybehla som do izby a videla nejaké krabice, ktoré mi pripravila mama. Viem však, že ani tie mi nebudú stačiť. Som dcéra milionára, a preto mám viac vecí ako by som potrebovala. Do dvoch kufrov a nejakých krabíc som si poskladala oblečenie, no aj tak som musela zobrať aj nejaké tašky. Potom som vzala druhé krabice a do nich dávala všelijaké veci, ktoré som mala v izbe, ako napríklad sošky, poháriky a fotky. Zbalila som si aj knihy a snažila sa to nejako usporiadať, aby som vedela čo je v čom. Hlavne aké oblečenie. Už sa neviem dočkať dňa keď stadeto odídeme. Dohodli sme sa, že dnes všetko pobalíme a zajtra to ešte dorobíme, ak dnes nestihneme. Zajtra pôjdeme navštíviť aj mojich starkých, ktorí bývajú v tom istom meste ako aj my. S nimi nebudeme potom často, tak sa s nimi chceme rozlúčiť. A potom v nedeľu vyrazíme a pôjdeme do Chicaga.

Rodičia si vraj kúpili veľkú vilu na kraji mesta, no nie príliš vzdialené, aby to nemali do roboty ďaleko. Ja mám školu asi niekoľko kilometrov od mesta aj s internátom. Myslím, že asi dva kilometre. Ocko mi povedal, že si mám zobrať aj auto pre každý prípad a mal pravdu. Načo by mi bolo auto keby som ho nemohla používať? Neviem síce ako to tam chodí, no to sa dozviem. Dávid má čierne audi a hovoril, že autá sú potrebné, lebo internát je pod školou a žiadny autobus do mesta nejde. Takže si auto určite vezmem. Neviem či sa mám tešiť alebo nie. Bojím sa hlavne tej baby, s ktorou budem na izbe. Neviem kto to je a neviem ako sa mám k nej správať. Nikdy som kamošku nemala, takže neviem aké to je. Ak nerátam samozrejme Maggie. Úplne pohorím a potom si znepriatelím aj iných. Dávid mi však povedal, že ma podrží. Som len zvedavá či to povie aj vtedy keď budem na úplnom dne. Už však na to nebudem myslieť a nechám sa riadiť srdcom. Budem sama sebou a tak sa budem správať vždy. Po zbalení hádam všetkého čo som mala, som si zadychčane ľahla na posteľ a vzdychla si. Hodinky ukazovali pol tretej. Prevrátila som sa teda na bok a zavrela na chvíľu oči. Určite nebude nikomu vadiť, keď si po náročnom živote aspoň raz, s pocitom úľavy a šťastia pospím.

Zívla som si a zamľaskala. Pospala som si dlhšie ako som čakala. Pomrvila som sa a uvedomila si, že mám na sebe deku. Mama bola určite u mňa a zakryla ma. No niečo mi však stále nesedelo. Posadila som sa a pozrela na mobil. Keď som však uvidela čas a dátum, mobil mi spadol z ruky a sánka tiež na zem. Bolo desať hodín a už aj sobota. Včera som prespala celý deň. Chytila som sa za hlavu a išla von z izby. Zišla som z poschodia a prišla do obývačky. Bolo tam plno krabíc a prázdnych políc. Chytila som sa za čelo a zahrešila.

„Šípková Ruženka vstala. Dobré ráno,“ usmial sa ocko a s krabicou v ruke ma pobozkal na líce.

„Prepáč, že som nepomohla,“ pozrela som smutne na neho a on mávol rukou.

„To nevadí, zlatko, pomohli nám priatelia, ktorí sa prišli s nami včera rozlúčiť,“ povedal a krabicu odniesol na chodbu.

„Prečo ste ma nezobudili,“ povedala som keď som prišla za ním.

„Mama povedala, že toho na teba v tomto meste bolo dosť a chcela ťa nechať. Ja som si to tiež myslel. Nerob si starosti. Máme všetko pobalené a po obede pôjdeme ku starkým,“ usmial sa a ja som prikývla.

Mama prišla o jedenástej z obchodu a hneď začala variť, aby sme všetko stíhali. Ja som jej samozrejme pomáhala, aby som odškodnila moju neprítomnosť. Aj tak som však bola rada, že som si spánkom pomohla zabudnúť na celý život v tomto meste. Neskutočne sa teším, že stadeto odídem už zajtra ráno. Mama uvarila na obed pečené kura s oblohou, na ktorej som si s ockom veľmi pochutila. Potom som rýchlo vyšla do izby a prezliekla sa do niečoho slušnejšieho ako sú tepláky. Dala som si ružové tričko, biele gate a vlasy som si zaplietla na bok do jedného vrkoča. Zišla som potom dole a všetci spolu sme šli ku starkým. Tí nás ako vždy zvítali s otvorenou náručou a starká uvarila kávu. Starká je mama môjho ocka a ten má talent na obchodovanie len vďaka nej. Starký je skôr na medicínu ako na predávanie vecí a je to veľmi dobrý chirurg. Nie však vždy je doma, no dnes si kvôli nám vzal voľno, čo ma veľmi prekvapilo, aj potešilo. S oboma som si veľmi dobre rozumela, no najviac so starkým. Vždy keď som ich prišla navštíviť, vždy mi poradil ako sa dostať z tej nesmiernej samoty. Bol to on čo mi poradil, aby som sa zaregistrovala na tom webe, kde som aj spoznala Dávida. On bol prvý komu som o ňom povedala. Chcela by som, aby sa s ním Dávid raz stretol. Aj on si to veľmi želá. Možno sa mu to raz naskytne.

„Budete nám tu veľmi chýbať. Dúfam však, že nás budete navštevovať,“ povedala starká a ja som sa usmiala.

„Neboj sa, mami, rozhodne vás budeme navštevovať vždy, keď to bude možné,“ povedal ocko a chytil ju za ruku. Len som sa zasmiala a odpila si z kávy. Pozrela som sa aj na starkého a ten mi hlavou pokynul, aby som šla za ním. Nasledovala som ho až do pracovne, kde si sadol za stôl a ja oproti nemu.

„Tešíš sa tam?“ spýtal sa ma a ja som horlivo prikývla.

„Začnem nový život.“

„To dúfam. Nie, že aj tam budeš za fiflenu alebo niečo podobné,“ povedal a pohrozil prstom. Len som sa zasmiala a pokrútila hlavou.

„Budem sama sebou, ako si ma to vždy učil,“ usmiala som sa.

„Tak to by som prosil. Nie nadarmo som ti to odmalička tĺkol do hlavy,“ zasmial sa a ja som sa k nemu pridala. Hovoril mi veľa rád ako sa tam správať a ja som si každé slovo zapisovala poza uši. Asi okolo ôsmej večer sme sa s nimi poriadne rozlúčili a šli domov. Celú cestu sme sa rozprávali o tom, aké to v Chicagu asi bude. Ako oni aj ja zapadneme. Ja som sa toho veľmi nebála, pokiaľ šlo o nich. Bolo jasné, že oni zapadnú určite. O mne som si tak istá nebola. Keď prídeme, tak pred spaním pôjdem zavolať Dávidovi. Volal mi viackrát za deň, no musela som ho odmietnuť smskou. Prišli sme domov a hneď nás čakala večera. Tú tentoraz mama neuvarila, ale naša dobrá kuchárka Mandy, ktorá ide vraj do Chicaga s nami. Veľmi som sa tomu potešila, lebo som ju mala veľmi rada. Potom som vyšla do izby, osprchovala sa, prezliekla do pyžama a zaľahla do postele. Nahmatala som mobil a vytočila Dávidove číslo. „Pozrime sa kto sa ozval,“ povedal známy Dávidov hlas.

„Prepáč, ale boli sme na návšteve.“

„A vyčítam ti niečo?“ zasmial sa. „Aspoň mi povedz ako si sa mala?!“

„Výborne, porozprávala som sa so starkým. Ten by sa s tebou chcel veľmi stretnúť.“

„Aj on?“ zasmiala som sa. „Dohodneme sa takto. Najprv chcem vidieť teba a až potom jeho, dobre?“

„Dobre, som zvedavá, ako to bude. Či zapadnem.“

„Ale to určite. Ak sa samozrejme nezačneš stretávať s idiotmi. Tých je tu strašne veľa.“

„Na to si ty, aby si ich odo mňa odháňal, nie?“

„No hej, ale neviem či s tebou budem vždy. Ja som iný ročník ako si ty.“

„Ale veď ja som to myslela so srandy.“

„Ale ja nie,“ povedal a ja som sa prekvapila. „Chcem byť s tebou čo najviac to pôjde. Píšeme si už tri roky a to je nič oproti tomu, keby si tu bola,“ dlho som nad tým rozmýšľala. Ako sa budem správať keď sa stretneme? Naživo je to iné ako po telefóne.

„Ja viem, ale aj tak mám strach,“ priznala som sa a zakryla sa dekou. Chvíľu však mlčal.

„A z čoho?“

„Bojím sa, že keď sa stretneme a budeme rozprávať, tak to bude iné ako cez telefón. Že naozaj zistíme, akí sme a nebudeme chcieť sa spoznávať ďalej a...“

„Dosť!“ zahriakol ma a ja som zavrela ústa. „Toto nech už od teba nikdy viac nepočujem! Už nikdy!“ povedal vážne a ja som stíchla.

„Ale..“

„Žiadne ale, Emma! Keby som s tebou nechcel byť kamarát, nikdy by som si s tebou nepísal takto dlho. Zvyčajne si píšem mesiac a stačí mi! No s tebou nie! Už od začiatku som vedel, že ťa chcem spoznať. A teraz ma dobre počúvaj,“ povedal a ja som stisla pery. „Nech už budeš tučná alebo chudá, kučeravá alebo strapatá, škaredá alebo pekná, rád ťa budem mať ako Emmu. Tú, s ktorou som si od šestnástich písal. S tou, s ktorou sa chcem kamarátiť aj ďalej, nech už budeš akákoľvek. Chápeš? Mne nezáleží na tom, či si nebudeme mať čo povedať. Tak sa budem snažiť, aby sa to dalo. Určite kvôli jednému tichému dňu by som nezahodil tie úžasné tri roky hovorenia s tebou. Ja taký nie som a nikdy nebudem!“ povedal a ja som sa so slzami usmiala. Nikdy predtým mi nikto, ani on, takéto krásne slová nepovedal. Už som si istá všetkým. „A neplač,“ dodal a ja som sa zasmiala.

„Ako vieš, že plačem.“

„Lebo takéto slová som nepovedal ešte nikomu,“ zasmial sa. „Proste ťa mám veľmi rád, Emma, aj keď sme sa nikdy nevideli. Viem však, že keď sa uvidíme bude to omnoho lepšie ako cez telefón.“

„Si si tým istý?“

„Áno,“ povedal rozhodne a ja som sa usmiala.

„Tak dobre, budem ti veriť,“ zasmiala som sa a počula som ako sa aj on smeje.

„Tak kedy dôjdeš? Kedy ťa mám čakať?“

„No, keďže škola začína o deviatej a ja idem ešte predtým na internát, takže neviem.“

„Čože?“ zasmiala som sa.

„No pondelok tam nepôjdem lebo máte nejaký zápas a nechcem byť v dave.“

„Ale no ták.“

„Nie, aj tak musím pomôcť s vybaľovaním. Potom v utorok ráno prídem, zložím sa na internáte a pôjdem sa pozrieť po okolí.“

„A riaditeľ čo?!“

„Ocko mu volal a vraj sa s ním mám stretnúť na parkovisku,“ prevrátila som očami.

„Ou, to je no, ou.“

„Čo je?!“

„No nie je to dobre, keď ťa nechce v kancelárii. Inokedy si tam vezme každého nováčika na kávu. A ten, s ktorým sa stretne vonku, má smolu. Takže musím zapátrať.“

„Ale nie, kašli na to.“

„Pozri, riaditeľ neznáša bohatých. Myslí si o nich, že si môžu kúpiť čokoľvek, a preto do svojej školy pustí len tých, ktorí si to zaslúžia.“

„No uvidíme ako to bude, okej?“

„Nechcem, aby si potom bola smutná.“

„Keď ma nebude chcieť vo svojej škole, kvôli môjmu otcovi, tak sa proste nič nedeje. Síce by ma to veľmi mrzelo, ale čo už s tým narobím. No predtým ako porazene pôjdem za rodičmi, chcem ťa predtým vidieť,“ usmiala som sa a prevalila na bok.

„Toto si nemala hovoriť.“

„Prečo?“

„Lebo teraz musím vymyslieť, kam pôjdeme.“

„Nemusíme ísť nikam.“

„Ale áno. No dobre, utorok nech ťa tu mám a uvidíme, čo sa stane, dobre? Zvoní mi Smithie, ideme von, takže musím ísť.“

„Teraz večer?“

„Večer je lepšia zábava ako cez deň. To čoskoro uvidíš aj ty.“

„No dobre, tak dobrú noc.“

„Dobrú,“ povedal a ja som zložila. Mobil som položila na stolček a pozrela sa na strop. Ak má Dávid pravdu a riaditeľ nemá rád bohatých, mám veľkú smolu. No nevzdám sa len tak ľahko. Konečne som mohla ísť tam kam chcem a toho sa nevzdám. Ukážem mu aká som ja a nie akí sú iní boháči. Uvidíme či mi to uverí. S Dávidom by som naozaj chcela aspoň jeden deň stráviť. Jeden deň len my dvaja, aby sme sa porozprávali a viac spoznali. Od tohto rozhovoru som si istá, že sme dobrý kamaráti. A to ma veľmi teší, že mám niekoho komu na mne záleží. To je pre mňa dôležité.

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek E-mailová láska - 3. kapitola: