Vianoce sa blížia. :)
07.09.2013 (20:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 442×
30. kapitola
„Nešla by si so mnou dnes do mesta?“ spýtala sa ma Kim na obede.
„A čo by si rada kupovala?“ spýtala som sa.
„Darčeky na Vianoce predsa,“ usmiala sa a ja som sa zamyslela.
„To vôbec nie je zlý nápad. Aj ja by som mala. Vezmeme aj Megan?“
„Jasné, ale najprv ju musím nájsť.“
„Pôjdem zatiaľ za riaditeľom pre priepustku,“ povedala som jej a postavila sa. „Je v stredu v kancelárii, nie?“
„Myslím, že nie. Skús sekretárku,“ usmiala sa na mňa a ja som odišla. Predierala som sa pomedzi študentov a šla rovno ku sekretárke.
„Dobrý deň,“ usmiala som sa na ňu a aj ona na mňa.
„Ahoj Emma, čo pre teba môžem urobiť?“
„Ja by som sa chcela spýtať, či by ste mňa a dve kamošky nepustili von, kupovať darčeky. Odpadli nám posledné dve hodiny, tak sme sa chceli takto zabaviť.“
„Hm, myslím, že by som vás mohla pustiť. Ale nezabudnite sa dnes ešte aj vrátiť,“ zasmiala sa.
„Nebojte sa, veď tu máme ešte veci,“ zasmiala som sa a upaľovala na internát. Stretli sme sa pri Meganinom aute a šli preč.
Celú cestu sme sa zabávali a spievali pesničky, ktoré hrali v rádiu. Auto sme zaparkovali na parkovisku a šli do obchodov. Smiali sme sa na všetkom a aj na každom. Neviem prečo, ale veľmi som nevedela čo mame a ockovi kúpiť. Po asi hodine putovania som kúpila mamine pekné tričká a nohavice. Ockovi som kúpila tašku na notebook a aj keď sme sa dohodli, že nie, kúpila som rámik na fotku, ktorú som v škole vybrala. Hneď mi ju aj vytlačili, tak som ju dala aj do rámika.
„Tomu sa chlapec poteší. Nič viac mu už nekúpiš?“ spýtala sa ma Megan, keď sme sedeli na káve v obchodnom centre.
„Už asi nie. Dohodli sme sa, že si nič kupovať nebudeme. No,“ zasmiali sme sa a bavili sa ďalej. Kim kúpila také lacnejšie darčeky a tak aj Megan. Cítila som sa dosť hlúpo, keď ja som kúpila také drahé a oni také lacné. Ale ja som dobrá duša, tak som im niečo doplatila aj ja. Dlho sme neboli spolu takto vonku, až mi to veľmi chýbalo. No chýbal mi aj Dávid, s ktorým som veľmi chcela byť. Dúfam v to, že sa mu môj darček bude páčiť. Aj keď si myslím, že sa na mňa akurát tak nahnevá, no aj tak to risknem.
Dni prešli ako zvody a prišiel už týždeň, kedy majú byť prázdniny. Nakoniec to však nebolo ako Kim povedala. V škole sme zostali do štvrtka a až potom sme mohli ísť domov. Pondelok sú Vianoce a ja sa už na ne teraz veľmi teším. Som veľmi zvedavá ako to všetko dopadne.
„S bratom som bol kupovať darčeky a to ti poviem, tak veľmi sme sa ešte nesmiali,“ hovoril mi Dávid, keď ma viezol domov.
„Takže ste už v pohode keď sa smejete?“ spýtala som sa.
„Viac než to. Sme konečne taká rodina aká aj bola. Mama s otcom sa veľmi potešili, keď prišiel s ospravedlnením domov a ja tiež. Videla si ako ma to vzalo.“
„To áno, prekvapilo ma to,“ usmiala som sa.
„Som rád, že to budú najkrajšie Vianoce,“ usmial sa a ja som ho pobozkala na líce. Bolo asi osem hodín a až teraz sme odišli zo školy. Nemala som tu auto a rodičia ma nemali ako vziať. Tak ma teda vzal Dávid, ale museli sme počkať, aby všetci odišli a potom až my. Zatiaľ sme sa bláznili a bozkávali na izbe. Toto budú naozaj krásne sviatky.
„Stretneme sa neskôr, dobre?“ povedal a ja som prikývla. Pobozkala som ho na pery a vystúpila z auta. Ešte raz som mu zakývala a šla do domu. Mama ozdobovala dom, tak som sa s ňou zvítala.
„Si tu neskoro zlatko,“ objala ma s úsmevom.
„Áno, boli plné cesty. Kde je ocko?“ spýtala som sa a pomaly sa vyzliekala.
„Šiel ešte niečo vybaviť a potom príde. Tešíš sa na Vianoce?“ spýtala sa a ja som jej začala pomáhať s vyzdobovaním.
„No jasné, že sa teším. Aj ty?“
„Áno. Budeme tu len my traja, takže sme na všetko sami,“ usmiala sa.
„Dala si každému voľno?“ spýtala som sa nadšene.
„Áno dala. Nastúpia až po sviatkoch, takže až na 7. januára, čo je v pondelok.“
„My tu budeme sami? To vážne?“ zasmiala som sa. „Ale to je dobre. Každý by mal byť na sviatky so svojou rodinou.“
„To máš pravdu a keď to už spomínaš, pýtala si sa na ten Silvester? Veľmi sa viním za to, že s tebou nebudeme. Rozmýšľam, že to zruším,“ povedala, no ja som pokrútila hlavou.
„To je v poriadku mami. Budem s kamarátmi a zabavím sa. Nemusíš sa báť, budem mať tú najlepšiu spoločnosť,“ usmiala som sa na ňu a objala ju. Počkali sme kým prišiel ocko a potom sme si dali super večeru, ktorú mamka navarila. Veľmi som sa tešila, že som s nimi zase bola a veľmi sa teším aj na Vianoce. My ozdobujeme dom pred Vianocami, no stromček až v ten deň. Pozeráme rozprávky, jeme koláče, ktoré si napečieme a zabávame sa. Veľmi sa teším, pretože Vianoce s mojimi rodičmi sú tie najlepšie. Dúfam, že sa nič nepokazí a bude to to najlepšie.
„Vianoce!!!!“ kričala som po celom dome a bežala po schodoch do izby. Prišla som tam, ale nikto tam nebol. Tak som vybehla do spálne a uvidela ako obaja ešte spia. „Vstávajte! Sú Vianoce!“ zakričala som a hodila sa im do postele. Obaja sa začali strašne smiať.
„Veď áno zlatko, počujeme,“ smial sa ocko a ja som ho buchla vankúšom. Začali sme sa nimi mlátiť. Po veľkej bitke sa však konečne postavili z postele a šli sme do izby. Prezliekli sme sa a ja som čakala. Ocko išiel niekam von a keď sa vracal, pomáhali mu kamaráti z roboty niesť do izby veľký stromček. Mal aspoň päť metrov.
„Ahoj drobec, Veselé Vianoce,“ objal ma jeho kamarát a ja som sa zasmiala. Bol to náš starý kamarát z D.C a pokiaľ viem, tak má tu v meste rodinu. Chvíľu sme sa s nimi rozprávali a potom keď už bol stromček postavený, tak sme sa rozlúčili.
„To je obrovský stromček ocko,“ pochválila som ho a on sa zasmial.
„Idem po rebrík,“ povedal a vyšiel von. Ja som s maminou zatiaľ vzala zo špajze vianočné ozdoby a svetielka. Najprv sme dávali na stromček svetielka, čo nám trvalo aspoň hodinu, kým sme to naň dali. Mali sme dva problémy: 1. stromček je veľmi vysoký, tak naň nedočiahneme a 2. strašne sa tie svetielka motali. Nakoniec asi po hodine zápasenia, sme tie svetielka na stromček dali a celkom slušne aj svietili, všetkými farbami. Bolo to krásne.
Na rade boli ozdoby. Každý sme si zobrali jednu krabicu s guľami a vešali ich podľa toho ako sme chceli. Ani jedni Vianoce nie je stromček zladený. Nám sa to tak nepáči a keď je všelijaký, je to hneď krajšie. Stromček sme ozdobovali asi hodinu aj keď nie viac. Cez ten čas mi chodilo od ľudí vianočné priania, no mne sa najviac páčilo to Kimine a Dávidove. Boli úplne zlatí a ja som im odpísala tiež peknú smsku.
Večer okolo šiestej sme mali mať už večeru. Tak som dala prvá všetky darčeky, čo som pokúpila, pod stromček a potom šla do kuchyne. Mama a ocko tam tiež dali svoje darčeky a potom sa ku mne pridali. Postavili sme sa a ocko predniesol prípitok.
„Som rád, že sme sa tu stretli na tento významný deň. Dúfam, že bude taký nádherný a ešte krajší ako minulé roky,“ usmial sa a štrngli sme si. Polievku sme mali kapustovú a ja ju ako vždy jem veľmi pomaly.
„Teším sa už na tú rybu,“ hovorila mamina.
„Máme kapra?“ spýtala som sa a ocko prikývol.
„Jasné, že máme kapra. Chcela by si nebodaj niečo iné?“ zaškeril sa a ja som sa zasmiala. Večeru sme mali asi tak na hodinu a pol. Trvalo by to menej, no my sa pritom radi rozprávame a smejeme. Tešila som sa na darčeky, lebo som presne nevedela čo dostanem. Každý rok dostanem niečo iné, tak neviem čo to bude teraz. Dúfam však, že to bude niečo pekné.
Po jedle sme sa všetci zobrali a šli do obývačky. Všade bola tma a tam krásne darčeky. Všetky boli zabalené, tak sa mi to vždy páčilo. Predtým ako sme sa na darčeky vrhli, sme sa odfotili. Bola krásna atmosféra. No hneď ako ocko zasvietil svetlo, všetci traja sme sa vrhli na darčeky a rozbaľovali ich. Najprv som si počkala, aby si rozbalili oni. Ocko odo mňa dostal tašku na notebook, zlatý prívesok na kľúče od auta, nejaké oblečenie a to najkrajšie na čom som veľmi pyšná je veľká udica aj s náradím na rybárčenie. Vždy mi hovoril ako veľmi by chcel ísť na ryby, tak už teraz má možnosť. Mame som kúpila oblečenie, strieborný náhrdelník, nejaké topánky a knihu. Bola veľmi nadšená a to mňa teší tiež. Teraz som bola na rade ja. Dostala som oblečenie, knihy, lampičku do izby, vankúše, návliečky a niečo čo som nechápala. Ocko ma vzal za ruku a viedol zo zavretými očami do izby.
„Máme ťa radi zlatko,“ povedal a otvoril dvere. Vyvalila som oči a otvorila ústa.
„Haf,“ po izbe sa ku mne rozbehlo malé šteniatko a vpadlo mi do náručia. Hrala som sa s ním a lízal ma po rukách a hrýzol. Bol nádherný. Silno som objala mamu a aj ocka. To bol ten najkrajší darček aký som dostala. Dala som mu obojok, ktorý som dostala pod stromček a pomenovala som ho Trix.
Celý zvyšok večera sme sa bláznili s Trixom a tešili sa z darčekov. Boli sme hore až do jedenástej. Potom sme sa už zhodli na tom, že je čas ísť spať. Popriala som im dobrú noc a šla do izby. Darčeky sme si nechali v obývačke, takže som sa s tým teraz nemusela babrať. Urobila som Trixovi postieľku a on sa do nej bez námietok uvelebil. Bol taký nádherný. Vždy som chcela mať psíka a teraz už mám. Bernského salašníckeho. To bude obrovský pes, keď vyrastie a už teraz sa na to teším.
Ľahla som si do postele a dúfala, že keď sa ráno zobudím, nebude Trix preč.
Ťuk, ťuk.
Začula som a otvorila oči.
Ťuk, ťuk.
Posadila som sa a pozrela na Trixa. Nič nerobil, len spokojne spal. Pozrela som sa k oknu a skoro od ľaku spadla z postele. Vyškieral sa tam Dávid a smial sa na mne. Podišla som k oknu a otvorila ho.
„Čo tu robíš?“ pošepkala som a nechala nech si sadne predo mňa na parapetu.
„Je pol dvanástej, takže ešte Vianoce stále sú,“ usmial sa a ja som si spomenula.
„To máš pravdu, ale čo tu robíš?“
„Ja viem, že som to sám navrhol, ale niečo pre teba mám,“ povedal a ja som sa usmiala.
„Aj ja pre teba,“ povedala som a začal sa smiať.
„Porušili sme to obaja, no,“ usmial sa a pritiahol si ma k sebe. Pobozkal ma nežne a pritom nádherne. Keď som otvorila oči, pred očami sa mi hompáľal krásny medvedík so srdiečkom vyšitým na hrudi, kde boli iniciály E + D . Silno som sa zasmiala a vzala si macka do rúk. Bol krásne mäkučký a nádherný.
„Ďakujem,“ pošepkala som a pobozkala som ho. „Počkaj, teraz ja,“ povedala som a odišla od neho. Začala som prezerať šuplíky a potom aj pod posteľ. Dávid sa na mne len smial, no darček som mu nakoniec našla pod vankúšom. Pristúpila som k nemu a podala mu ho. Pozrel na mňa a v očiach mi hľadal čo to tak môže byť. Potom to otvoril a nemo sa na darček pozeral. Bola tam fotka z dňa, keď sme boli pri Michiganskom jazere. A v kútiku bol kvietok, ktorý mi vtedy dal. Doteraz neviem skade ho v tej zime zobral. Šokovane sa na mňa pozrel a videla som, ako sa mu ligotajú oči. S úsmevom som ho chytila za tvár.
„Milujem ťa,“ pošepkala som a silno ho objala. Vstúpil mi do izby a celú si ma vzal do náručia. Bozkával ma tak vášnivo a tak krásne. Nechcela som ho pustiť, ani sa ho vzdať na tento deň.
Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování
Diskuse pro článek E-mailová láska - 30. kapitola:
Páni!!!
OMGGGG ja umréém kks .. sú úžasní. Ty si úžasná.
Přidat komentář:
- Budu tam
- English Gentleman - 1. kapitola
- Smrťák 3 (1. část)
- Setkání v lese
- The Killing Past (Prolog)
- Smrťák 2 - Kylův život za tajnými dveřmi 1/2
- Zdrávas Maria
- Smrťák 2 (1. část)
- Smrťák 1/2
- Who He Really Is
...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře
Kdo je tu z členů? Klikni!