E-mailová láska - 4. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Emma aj spoločne s jej rodičmi, konečne prišla do nového mesta. Chicago sa jej páči, no stále pociťuje strach, že v novej škole nezapadne. Spozná nového suseda, spozná plno nových miest, no aj tak jej rozum behá len po škole Betty Reynoldsovej.

14.06.2013 (18:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 548×

4. kapitola

Už o šiestej ráno som s rodičmi bola na ceste do Chicaga. Moje auto tam už včera večer poslali a my sme šli v džípe. Ja som však bola stále unavená, a tak som si ľahla na zadné sedadlá a spala. Nevedela som o čom sa s nimi mám baviť, ani čo mám povedať sebe. Tešila som sa, že pôjdem do novej školy, no aj bála výsledku. Nech si Dávid hovorí čo chce, bojím sa stretnúť s ním. Bojím sa, že naozaj čaká tučné dievča, ktoré sa nebojí hovoriť s kým chce. To sa ale mýli. S Maggie som sa nezačala baviť sama od seba. Ona prišla a rozprávala sa so mnou sama, aj keď som ja bola ticho. Chodila za mnou a tak sme sa skamarátili. Doteraz som sa s nikým sama nebavila, ako to mám v tej novej škole urobiť? Veď som predsa sama bola odmalička a nedá sa to len tak zo dňa na deň zmeniť. A ešte k tomu keď mi povedal o tom riaditeľovi, tak to ma dostalo najviac. Neviem či dokážem byť sama sebou vo svete, kde bohatých neznášajú. Aj keď ja za to nemôžem. Vonku bolo veľmi teplo, tak som si obliekla oranžový overal a topánky. Po asi hodine ma topánky tlačili, tak som sa posadila a sledovala z okna krajinu okolo seba. Všade bolo krásne, no videla som ako sa už počasie aj príroda mení. Blíži sa jeseň, tak si musíme tie posledné letné dni užiť čo najlepšie.

Rozmýšľala som, že by som sa šla v Chicagu pozrieť na jazero, kde sa chodia decká v mojom veku kúpať. Nikdy som na takých miestach nebola a aj keď pôjdem určite sama, môžem to skúsiť. Možno tam uvidím aj Dávida. Čo som si spomenula na ďalší problém. Nemám ani potuchy, ako sa s ním stretnem. Neviem ako vyzerá a on to nevie tiež. A keď oslovím iného, bude to trapas storočia. Ešte veľa vecí mi nie sú ľahké a viem, že vstup do školy je len začiatok. Najprv ohúriť riaditeľa, spoznať spolubývajúcu, nájsť Dávida a prechádzať v škole. To sú moje priority. Ak toto všetko zvládnem, dúfam, že toho zvládnem omnoho viac. Verím v to. Do Chicaga sme prišli okolo štvrtej poobede. Ani som neverila tomu, že to bolo tak ďaleko. Tešila som sa na posteľ a na jedlo, lebo som veľmi vyhladla.

„Už sme skoro tam dievčatá,“ usmial sa ocko a zahol do nejakej štvrte. Istotne nemáme toľko času, aby sme si pozreli mesto. Predsa len na to bude času dosť. Prišli sme do peknej štvrte, kde bolo veľa krásnych domov. My sme však zabočili do hádam toho najväčšieho stade. Otvorila sa pred nami brána a oproti sa na nás usmieval krásny veľký dom. Dokonca aj mne padla sánka, nad jeho krásou. Pred domom som už mala aj auto a aj sťahovacie auto s našimi vecami. Vystúpila som s otvorenými ústami a pozrela na mamu.

„Krásny však?“ spýtala sa s úsmevom a ja som prikývla. Viac som však nehovorila a vošla s nimi dovnútra. Bolo to úplne obrovské. Neboli tam však veci, o ktoré sa samozrejme neskôr postará moja mama. Všetko bolo úžasné. Za domom bola veľká záhrada a aj bazén. Aspoň si budem môcť po večeroch zaplávať. Všetko bolo úžasné a hlavne moja izba. Bola väčšia ako som mala predtým. Mala som vlastnú kúpeľňu a čo sa mi najviac páčilo, bola sedacia časť na okne. Veľký parapet, na ktorej si určite spravím pekné sedenie. Všetko bolo úžasné. Po domovej prehliadke som šla von a zamierila som si to pri bránu. Pozerala som sa na ostatné domy a modlila sa, aby sme zapadli. Aby sme neboli len bohatý susedia, ale najmä priatelia. Usmiala som sa a založila ruky na hrudi.

„Ahoj, vy ste tí noví susedia?“ ozvalo sa pri mne a ja som sa otočila. Pozerala som sa na vysokého chalana. Mal blond vlasy, hnedé oči a vyšportované telo. Bol oblečený v športovom a v ruke mal vodítko a na konci pitbula. Nenapadlo ma nič len sa usmiať.

„Áno to sme,“ usmiala som sa a aj on sa usmial. Pristúpil ku mne a podal mi ruku.

„Som Kyle Harrison.“

„Emma Andersonová,“ povedala som a rukou potriasla.

„Ty si dcéra Harolda Andersona?“ spýtal sa a ja som prikývla. „Tak to je skvelé. Nikdy som si nemyslel, že tu niekedy bude bývať.“

„Ani ja, to mi ver,“ usmiala som sa.

„Budeš sem chodiť aj niekde do školy?“

„Áno na strednú Betty Reynoldsovej,“ povedala som a jemu sa rozžiarila tvár.

„To je náhoda. Ja tam chodím tiež. Určite sa tam niekedy stretneme,“ povedal a začal cúvať. „Musím už ísť, tešilo ma Emma Andersonová,“ usmial sa, zakýval a so svojím psom bežal preč. Otočila som sa a vstúpila medzi bránu kde som začala prudko dýchať. Prvý rozhovor s niekým novým. Musím však byť na seba pyšná, lebo som si neviedla až tak zle. Uvidíme či sa mi bude takto dariť aj v škole. Po nejakej chvíli som prišla znova dnu a uvidela rodičov ako pozerajú telku. Zasmiala som sa tomu, lebo to jediné dali do poriadku. Sadla som si k nim a pozerala s nimi. Smiali sme sa a robili samé blbosti. Volala som aj Dávidovi, aby som mu povedala, že som tu. Bol veľmi nadšený a veľmi sa teší na utorok, rovnako ako aj ja. Dnes sme neurobili však nič. S rodičmi som až do večera pozerala telku a potom okolo desiatej som šla spať. Nechcelo sa nám nič a aj tak sme nemali toľko času, aby sme spravili všetko. Dohodli sme sa teda, že zajtra skoro ráno začneme robiť to čo máme.

Vstala som okolo siedmej ráno a hneď sa šla umyť a prezliecť do niečoho normálneho. Do izby sme včera vyniesli všetky moje veci a keď som sa na ne tak pozerala, balilo sa mi to lahšie. Vzala som do ruky kufre a krabice, v ktorých som mala oblečenie. Otvorila som veľký šatník, čiže druhú menšiu izbu a začala do nej veci ukladať. Dávala som na vešiaky šaty a blúzky, do šuplíkov ponožky a spodné prádlo a na poličku zase náhrdelníky a všelijaké opasky. Do druhú stranu šatníka som dala topánky a kabelky a aj čiapky a klobúky. Celý šatník zapratať mi trvalo viac ako dve hodiny. Zadychčane som zavrela dvere do šatníka a pozrela sa na izbu. Prezliekla som si periny a dala krásne obliečky a aj veľa vankúšov. Na parapetu som si dala dve deky, aby to bolo mäkké na sedenie a pridala som k tomu aj veľa vankúšov. Na okná som zavesila záclony a upravila ich tak, aby sa dali otvoriť aj okná. Potom som otvorila ostatné krabice a začala dávať veci na poličky a stolík. Na jednu policu som si poukladala všetky knihy a na druhé poličky som si poukladala fotky a všelijaké sošky a somariny. Na písací stôl som si poukladala perá a položila počítač, ktorý mi ocko potom nastaví. Na internát si však vezmem notebook, takže tento tu bude aj pre mamu, keby náhodou chcela. Nakoniec som si poutierala prach a povysávala. Bola som hotová zo všetkým v mojej izbe presne o šiestej hodine večer. Potom som sa s úsmevom pobrala dole a videla ako všetko je spravené. V obývačke sú krásne gauče, koberce a aj všelijaké kvety. V zasadacej miestnosti bol krb, v ktorom horel oheň a pozrela som aj ockovu veľkú pracovňu kde mal všetko čo potreboval. Pozrela som si aj mamin skleník, v ktorom boli krásne kvety. Všetko bolo geniálne, aj kuchyňa a chodby. Dokonca aj spálňa bola inak urobená. Všetko bolo hneď útulnejšie a to sa mi na tom veľmi páčilo. Rodičov som našla na záhrade pri altánku. Prišla som k nim a usmiala sa.

„Aj ty si už skončila?“ spýtal sa s úsmevom ocko a ja som si sadla k nim.

„Áno už som hotová,“ zasmiala som sa a naliala si do pohára džús.

„Nám trvalo celý deň zabezpečiť dom a tebe celý deň jednu izbu,“ zasmiala sa mama a ocko sa k nej pridal. Len som prskla a pozrela na ňu.

„Viete čo to je upratať si toľko vecí?“ zasmiala som sa a mama ešte viac. Naša slúžka Mira nám doniesla pod altánok večeru a my sme sa dobre najedli. Okolo ôsmej večer som sa s nimi rozlúčila a šla do izby. Ľahla som si do postele a vytočila Dávidove číslo. „No ahoj,“ pozdravila som ho, keď mi zdvihol.

„Ahoj,“ povedal z povzdychom a smutne.

„Stalo sa niečo?“

„Nie len,“ odmlčal sa. „Prehrali sme zápas.“

„Nemal byť náhodou basket?“

„No veď hej a prehrali sme.“

„Ale to zvládneš,“ zasmiala som sa. „Už som celkovo vybalená a zajtra môžem ísť do školy.“

„To je skvelé. Rozmýšľala si už čo donesieš riaditeľovi? Musíš ho poriadne ohúriť a dokázať mu, že nie si kvôli peniazom namyslená.“

„Čo?“ spýtala som sa a ničomu nechápala.

„No o tých štyroch výkresoch čo si mu mala zajtra dať,“ vypleštila som oči na strop a plesla sa celou silou po čele. Hneď som sa postavila a strašne nadávala. „Ty si na to zabudla však?“ spýtal sa so smiechom.

„Áno, do riti!! Nestíham!!“

„Neboj sa ničoho. Choď a niečo nakresli.“

„Pozri sa ty svalovec, nakresliť niečo je omnoho ťažšie ako kopnúť do lopty!“

„Hej!“ vyštekol a ja som sa zastavila.

„Prepáč, ale nič nestíham. Idem, aby som niečo nakreslila ahoj,“ nečakala som na reakciu a hneď zložila. Obliekla som sa do teplákov a vyštartovala von. Keď som sa obúvala zbadala ma mama a začudovane na mňa pozrela.

„Kam ideš?“

„Von! Nemám nakreslený ani jeden výkres,“ povedala som a upaľovala preč. Radšej ma ani nezastavovala, lebo by som sa s ňou veľmi pohádala. Nasadla som do auta a uháňala niekam, kde by som aspoň niečo pekné nakreslila. No hneď ako som prešla cez bránu som sa zastavila, lebo som zbadala Kyla.

„Ahoj, nevieš či tu niekde nie sú nejaké lúky?“ spýtala som sa ho hneď a on sa oprel o auto.

„Keď pôjdeš za mesto, tam zabočíš na pravú stranu a tá ťa zavedie do lesa. Po bokoch je veľa lúk. Nejakú si vyber,“ povedal s úsmevom.

„Vďaka,“ šliapla som na plyn a uháňala preč z mesta. Cestou som sa zastavila v papiernictve a kúpila výkresy. Farby a ceruzky som si vzala z domu. Uháňala som ulicami ako raketa a prišla na cestu, ktorú mi poradil Kyle. Mal pravdu. Bolo tam veľa lúk a ja som nemala čas vyberať tú krajšiu. Prišla som na jednu a hľadala nejakú krásnu polohu. Nakoniec som ju našla a sadla som si na zem. Vybrala som pastelky a ceruzky a začala kresliť to čo vidím. Kreslila som hory a domy pod nimi. Takisto aj časť lúky, ktorú som mala pred sebou. Rada kreslím to čo vidím. Len to čo vidím. Nikdy viac ani menej. Len to čo vidím. A keď som tu videla aj časť lúky, tak aj to nakreslím. Nakreslila som si obrysy a do nich som začala kresliť pastelkami. Dávala som dokopy veľa farieb a skoro polovicu som už mala hotovú. Dokreslila som aj malé detaily a pozrela sa na dokreslený výkres. Rýchlo som nasadla do auta a šla ďalej. Nevedela som ako sa dostanem späť, no to bol môj najmenší problém. Našla som potom nejakú lúku a tú som nakreslila, lebo bolo vidno krásne slnko. Tentoraz som zvolila studené farby a kreslila všetko len tými farbami. Trvalo mi to síce dlhšie ako som čakala, no výsledok stál za to. Potom som už mala hotový druhý obraz. Ďalšie dva však budú problém. Pomaly sa stmieva a ja neviem kam mám ísť. Zvolila som teda návrat a cestou niečo zbadať. Zbadala som našťastie odbočku na jazero. Hneď som tam zabočila a uvidela krásne jazero. Vzala som do rúk výkres a začala kresliť jazero a stromy. Už som pomaly ani nevidela tak som si dala do úst baterku, a tak si svietila na výkres. Ako sa stmievalo a nebolo nič vidieť, získala som plán na posledný výkres. Dokreslila som tento a nasadla do auta. Zaviezla som sa na hlavnú cestu a pozrela na krásny spln. Zastala som a vzala do ruky výkres a do druhej uhlík. Pozerala som sa na spln, a tak tieňovala aj to a aj všetko okolo neho. Bolo to naozaj krásne, až nad moje chápanie. Ani mi to netrvalo tak dlho a už som mala hotový aj posledný výkres. Prekonala som sa. Po hlavnej ceste som sa vrátila do mesta a stade som prišla do domu. Na moju smolu som sa dokonca aj stratila, no domov som nakoniec prišla. Hneď ako som prišla som zaľahla. Bola jedna hodina ráno. Zaspala som hneď ako som sa hodila na posteľ.

„Emma! Emma vstávaj!“ kričala mama a ja som sa trhla. „Rýchlo sa prezleč lebo nestihneš!“ povedala a ja som hneď zoskočila. Rýchlo som si dala sprchu, umyla si zuby a tvár. Vlasy som si rozpustila a čo najrýchlejšie vyžehlila. Našťastie mi to dlho netrvalo. Potom som si obliekla biele krátke šaty a biele topánky. Vzala som si kufor a hádzala do neho hocijaké oblečenie. Brala som si takmer hocičo, aby som si náhodou niečo nezabudla. Vzala som si mobil, výkresy a upaľovala do kuchyne, kde sa smiali rodičia.

„Čo je vám smiešne? Nič nestíham!“ kričala som a napchávala sa chlebom. Mama sa začala smiať a ukázala na hodinky. Ukazovali pol ôsmej ráno. Hneď som vzala do ruky chlieb a hodila ho do nej. „To nie je vtipné,“ vyštekla som.

„Prepáč zlatko, ale musela si sa rýchlo pripraviť. Teraz choď hore a zbaľ sa normálne,“ povedala a ukázala na kufor. Trčali z neho tričká aj nohavice. Tak som porazene vyšla naspäť do izby a kufor vysypala. Naspodok som si dala nohavice aj kraťasy, potom tričká, šaty a pridala aj topánky a botasky. Pekne som ho zavrela a vzala do ruky tašku na rameno. Dávala som do neho náhrdelníky, prstene a náramky, potom aj nejaké knihy a pridala som aj spodné prádlo a ponožky. Pozrela som sa do zrkadla a omnoho lepšie som sa namaľovala. Vyžehlila som si aj vlasy, aby som ich mala pekne rovné a nastriekala voňavkou. S dobrým pocitom som si vzala tašky a šla dole. Prišla som k autu a do kufra dala všetky veci a pozrela na rodičov.

„Zavolaj nám či ťa prijal alebo nie,“ objala ma mama a pobozkala na líce. „A dávaj si pozor. Žiadne prúsery ani neplechy.“

„Dobre,“ usmiala som sa a potom ma objal ocko.

„Som na teba pyšný zlatko. Volaj nám a dobre sa uč. Ale hlavne si nájdi veľa priateľov a dávaj si pozor,“ usmial sa a ja som sa poďakovala. Dal mi aj kreditku pre každý prípad a ja som spokojná nasadla do auta. Zakývala som im ešte pri bráne a vyšla na cestu. Aj keď som bola už pripravená s odchodom, slzám som sa neubránila. Neviem čo ma v novej škole čaká. Neviem čo tam budem robiť a či zapadnem. Budem síce sama sebou, no aj tak si myslím, že na túto strednú školu do smrti nezabudnem. Neviem však posúdiť či z dobrého alebo zlého uhlu.

« Předchozí díl Následující díl »

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování