OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » E-mailová láska - 5. kapitola

15.06.2013 (19:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 917×

5. kapitola

Do školy som prišla o deviatej. S riaditeľom som sa mala stretnúť na parkovisku okolo pol desiatej. Tak som mala čas sa ísť ubytovať. Keď som vošla na pozemok, skoro mi vypadli oči. Pred sebou som mala obrovskú budovu, do ktorej vchádzalo veľa deciek. Nemohla som z nej spustiť oči. Bol to veľký pozemok obklopený lesom. Uvidela som ďalej aj internát a pri veľlkom parkovisku bola škola. Naozaj veľmi krásna škola. Na parkovisku bolo veľa áut a ja som zaparkovala na voľné miesto. Vystúpila som a pozrela sa okolo. Mala som však pocit, že toto je len začiatok. Vzala som si kufor a tašku do ruky a pomaly vošla na internát. Nikto nebol na chodbách, tak som prišla k dozoru.

„Ahoj, ako ti môžem pomôcť?“ spýtala sa ma pani s úsmevom.

„Dobrý deň, volám sa Emma Andersonová a mala by som tu mať už izbu. Alebo ako to povedať,“ povedala som jej s úsmevom a ona sa pozrela do papierov.

„Áno mám ťa tu Emma. Máš izbu číslo 405 na štvrtom poschodí,“ usmiala sa a podala mi kľúč.

„Ďakujem,“ usmiala som sa a vošla s taškou do výťahu. Zatiaľ šlo všetko ako po masle. Prišla som na štvrté poschodie a hľadala izbu číslo 405. Keď som ju našla, zhlboka som sa nadýchla a vošla. Vnútri nikto nebol, no videla som veci tej baby. Prekvapil ma jej štýl, no aby som sa poobzerala, na to som nemala čas. Zamkla som zase dvere a spolu s výkresmi šla von. Pozdravila som dozorkyňu a vyšla na teplý deň. Vonku bolo síce veľa študentov, v ani jednom som nevidela Dávida. Asi má teraz školu a učí sa. Pri tej predstave som sa však musela zasmiať. Stála som na kraji internátu a pozerala sa na okolie. Čakala som až kým nebolo pol desiatej a začala sa obzerať. V tom som uvidela riaditeľa ako vychádza zo školy a zastal na prostriedku parkoviska. Niečo ťukal do mobilu. Silno som sa nadýchla a vystúpila k nemu. Asi niekoľko metrov od neho ma zbadal, odložil mobil a usmial sa.

„Takže zložili ste sa?“ spýtal sa hneď keď som sa pri ňom zastavila.

„Áno zložila. Tu mám tie výkresy, ktoré som mala namaľovať,“ podala som mu ich a on si ich vzal. Avšak nepozrel sa ani na jeden, ale pohľad upriamil na mňa.

„Takže Emma Andersonová, prejdeme sa,“ povedal a začal niekam kráčať. Srdce mi bilo ako zvony a celá trasúca som sa pobrala za ním. „Takže Emma, čo vás prinútilo chcieť ísť na našu školu?“ spýtal sa pri chôdzi.

„No počula som, že je to tu naozaj skvelé. Vraj sa venujete najmä športu a umeniu.“

„Áno to je pravda. Šport sme tu založili pred mnohými rokmi a veľa študentov sa ním špecializuje. Od vášho otca som však počul, že vy nechcete ísť na šport, ale na umenie, je tak?“

„Áno, konkrétne na maľovanie,“ zastavil sa na kraji lesa a pozrel na mňa.

„Musím k vám byť úprimný. Veľa študentov na tejto škole sa viac venuje niečomu inému ako maľovaniu. No aj tak sa tu nájdu takí, ktorí kreslia veľmi dobre. Prečo si myslíte, že vás by som sem mal prijať?“ spýtal sa a ja som onemela.

„No, prečo?“ zopakovala som si pre seba. „No ja kreslím rada a vždy keď mám čas a..“

„To mi je jasné, ale chcem vedieť dôvod. Prečo si myslíte, že ste vhodná na prijatie do tejto školy,“ povedal a ja som sa zrazu prestala triasť. Už som sa nepozerala na riaditeľa školy, ale na prírodu, ktorú som tak rada kreslila.

„Pri maľovaní sa cítim uvoľnene. Zásadne kreslím len to čo vidím, ani viac ani menej. Neviem síce, či je to čo chcete počuť, ale proste keď maľujem, cítim sa byť sama sebou,“ povedala som zo srdca a najúprimnejšie ako som vedela. Riaditeľ prikývol hlavou a pozrel na mňa.

„Takéto názory nie sú hodné bohatej slečny z obchodníckej rodiny,“ povedal a mne padla sánka.

„Chceli ste, aby som vám povedala dôvod!“

„A ten ste mi povedala. Lenže ja som bol už aj tak presvedčený, že sa do tejto školy nehodíte,“ povedal a smeroval naspäť do školy. Nevzdala som sa vak a bežala za ním.

„Smiem sa spýtať, prečo ste sa tak rozhodli?“

„Neprijímam študentov, ktorí maľujú len preto, aby svoje obrazy potom za slušnú cenu predali. Ja prijímam študentov, ktorí si umenie a hlavne maľbu veľmi vážia. Vy slečna mi prídete skôr ako obchodníčka, ktorá chce len výkresy predať a z nich si potom žiť,“ povedal a vykročil ďalej. Sledovala som ho až na parkovisko, kde som na neho skričala.

„Vy si myslíte, že chcem predať svoje kresby? A skade ste padli, z Marsu?“ skričala som na neho a vôbec ma netrápili pohľady ostatných. Pristúpila som k nemu a zlostne povedala: „Ja nekreslím preto, aby som niečo predala. Ale preto, lebo ma to veľmi baví a páči sa mi to. Možno nepoznám známych maliarov ani maliarky. Kreslím rada a len tak ľahko neprestanem. Za to, že mám bohatého otca obchodíka, musím byť po ňom? Ja kreslím preto, lebo sa pritom cítim sama sebou a mám to rada. Ak vám toto nepríde ako dobrý dôvod na vašu školu, môžem vás zvysoka okašľať!“ povedala som hnusne a vykročila smerom k internátu, aby som si vzala svoje veci. Už som si myslela, že sa rozplačem, keď som začula svoje meno.

„Emma Andersonová, zajtra vás očakávam na prvej hodine výtvarnej výchovy!“ zvolal a odišiel smerom do školy. Nezmohla som sa na nič. Na tvári sa mi vyčaril nádherný úsmev, aj spomedzi sĺz. Nemohla som uveriť tomu, že mi to vyšlo. Nemohla som uveriť tomu, že naozaj budem chodiť do tejto školy. Už som bola pripravená, že sa otočím a pôjdem si po svoje veci na internát. Pozrela som sa na svoje auto a usmiala sa. Nemusela som ho brať naspäť domov. Mohla som tu zostať. Nečakala som však, že riaditeľ nemá rád bohatých, asi preto sa rozhodol ma sem neprijať. Mýlil sa však, keď si myslel, že som ako iní boháči a zaplatím si všetko peniazmi. Ja som taká nie a nikdy nebudem. Dúfam, že o tom presvedčím každého kto by o tom niekedy pochyboval. Otočila som sa znova k autu a prekvapilo ma čo som uvidela. Zostala som stáť na mieste a úsmev mi skamenel na tvári. Nejaký chalan sa s úsmevom opieral o moje auto a pozeral na mňa. Chvíľu som len stála a pozerala na neho a rozmýšľala čo asi chce. Keď som sa však pozrela bližšie, skoro som odpadla. Chalan sa usmial a sklonil pobavene hlavu. Usmiala som sa.

„To bolo úžasné drobec,“ ukázal na školu a ja som sa ešte raz usmiala.

„Hovorí šachista alebo futbalista,“ založila som ruky na hrudi a chalan sa usmial.

„Futbalista,“ pošepkal a vykročil ku mne. Sklonil sa a chytil ma do náručia. Silno som sa ho chytila a on mnou zatočil. Potom ma položil na zem a ešte viac ma stisol. Nemohla som uveriť tomu, že som ho tak rýchlo našla. Že som sa ani nenahľadala. Bol tu a čakal na mňa tak ako aj povedal. Zrazu sa však odo mňa odtrhol a tvár mi vzal do dlaní. Aj keď som mala opätky, aj tak som bola popri ňom aspoň o pol hlavy menšia. Teraz mi to však nevadilo. Pozerala som sa hádam do najkrajších zelených očí, aké som kedy videla. Nebol to vôbec šachista ako som čakala. Mal vyšportovanú postavu, nagélované hnedé, krátke vlasy a úžasný štýl obliekania. Nebola na ňom vidieť jediná chyba pokiaľ ide o výzor. O jeho povahe som už dávno vedela, že je skvelá. Netušila som však, že bude až takýto dokonalý. Ruky som mala položené na jeho hrudi a pozerala som mu do očí. Určite si uvedomil, že som to ja, lebo vykúzlil krásny úsmev a jemne sa natiahol, aby ma pobozkal na čelo. Zavrela som oči a nechala sa pritiahnuť na jeho hruď. Očkom som sa pozrela aj na iných študentov, hlavne na baby, ktoré priam žiarili závisťou. Neviem aké tu má Dávid postavenie a neviem či to aj vedieť chcem. Momentálne som len rada, že je so mnou po troch dlhých rokoch.

„Rozhodne nie si tučná,“ povedal keď sme sa ruka v ruke začali prechádzať, mimo dohľad ostatných.

„A ty nie si šachista,“ zasmiala som sa a on sa zastavil.

„Prečo si si myslela, že som šachista?“

„A ty prečo, že som tučná?“ dostala som ho. Usmial sa a obhrýzal si spodnú peru.

„Vždy keď sme spolu volali si niečo jedla. Tak som si myslel, že si. A ty?“

„Nenahnevaj sa ale,“ povedala som a on založil ruky na hrudi. Vzdychla som si a pozrela na neho. „Myslela som si, že iní chalan by si so mnou nezačal písať,“ povedala som stručne a Dávid si vzdychol.

„Dohodneme sa takto,“ zložil ruky. „Ja som toto nepočul a ty to už nikdy nezopakuješ, platí?“ usmial sa a ja som prikývla. „A teraz poď ku mne nech si ťa vystískam,“ povedal a ja som ho s úsmevom objala.

„Tešil si sa na mňa?“ spýtala som sa ho cez rameno.

„Veľmi. Smithieho som s tým už otravoval týždeň,“ zasmial sa a pohladil ma po chrbte.

„Vedia okrem neho o mne iní tvoji kamaráti?“ spýtala som sa a on sa odtiahol.

„Ani nie, nechcel som aby mali veľké reči, a tak,“ povedal, no mne sa to nezdalo ako pravda. Nechcela som sa však pýtať, lebo ma do toho nič nebolo.

„No dobre teda,“ usmiala som sa a on sa na mňa pozrel. Hľadela som zblízka do krásnych zelených očí, od ktorých som nemohla odtrhnúť oči. Nečakala som, že bude až tak pekný. Ja som oproti každej babe, ktorú kedy mal, nula. Usmiala som sa a obišla ho.

„Už som bola aj na internáte,“ usmiala som sa, no on zvážnel.

„Na ktorom si poschodí?“ spýtal sa vážne a ja som sa nervózne usmiala.

„Na štvrtom,“ vyšlo zo mňa a on si veľmi vydýchol.

„Skoro si ma dostala,“ zasmial sa a začal ma štekliť. Pišťala som a snažila sa nejako ubrániť. V tom sme sa však obaja potkli a padli do trávy. Začala som sa strašne smiať a Dávid sa ku mne pridal. „V ktorej si izbe? Číslo,“ spýtal sa a podoprel sa rukou, aby bol nado mnou.

„Budeš vedieť s kým som podľa čísla?“ spýtala som sa so smiechom.

„Ver či never, ale veľa báb na tom poschodí nemá dvojicu. Dúfam, že nie si u tej najhoršej.“

„405,“ povedala som a on si vzdychol.

„Takže si u tej najhoršej,“ povedal a ja som sa podoprela o lakte.

„Je zlá tá baba?“

„Nie že zlá, ale nechce s nikým nič mať. Celý minulý rok sa s nikým nekamarátila a zaujímala sa len o tanec.“

„Aký druh? Čača?“ smiala som sa, no pokrútil hlavou.

„Povedal by som skôr také rýchlejšie a pohybovejšie. Hip hop. Videl som ju tancovať a vie to naozaj skvele rozbaliť,“ povedal a ja som sa usmiala.

„Je pekná?“

„Až veľmi,“ usmial sa. „Ale na škole je veľa pekných báb. Niektoré sú naozaj, že wow, ale budú sa musieť stiahnuť,“ usmial sa, no ja som sa zamračila.

„Prečo?“ spýtala som sa keď mlčal.

„No lebo prišla vážna konkurencia,“ usmial sa a žmurkol na mňa. Len som prevrátila očami a posadila sa.

„Ha-ha, veľmi vtipné,“ povedala som urazene a on sa posadil pri mňa.

„Myslím to vážne, nie len ako lichôtku,“ usmial sa. „Všetky čo sú tu sa môžu strčiť aj do kozmetického salóna, no ani to im nepomôže, aby ťa porazili.“

„Neklam dobre? Nie je to vtipné.“

„Prečo nechceš počuť pravdu? Iní ti to aj tak predtým nepovedal,“ usmial sa a ja som sa na neho pozrela. Chvíľu som len tak pozerala, no potom som celá červená sklonila hlavu. „Vidíš, že to ide,“ zasmial sa a ja som do neho strčila.

„Nemáš mať hodinu?“ spýtala som sa po chvíli.

„Kašľať hodiny,“ povedal a ja som sa na neho hneď pozrela.

„No tak to pŕŕ, nemôžeš vynechávať školu,“ sprísnela som tón a on sa začal smiať.

„Neboj sa. Dnes mi to odpustia, lebo budeme mať čoskoro zápas. To je ono,“ postavil sa a kľakol si na jedno koleno. „Ukážem ti ihrisko a zahráme si, čo ty na to?“ spýtal sa a ja som sa na seba pozrela. „Pôjdeš sa prezliecť,“ usmial sa a podával mi ruku. Dlho som váhala, no nakoniec som mu ruku vzala a už ma rýchlo viedol na internát. Otvorila som dvere a spolu sme vošli. Sadol si na posteľ a pozrel sa na veci tej druhej baby.

„Nevieš ako sa volá?“ spýtala som sa ho a začala v kufri hľadať nejaké oblečenie.

„Nikto to nevie. Možno nám to ty zistíš,“ usmial sa a ja som mu vyplazila jazyk. Vzala som si rifľové kraťasy, zelený top a zelené konverzy. Mám k takémuto oblečeniu aj náramok a náhrdelník, ale keďže ideme hrať futbal, zavadzalo by mi to. Zaliezla som do kúpeľne a obliekla sa. Vlasy som si dala do vrkoča, ale nejaké vlasy som nechala, nech mi voľne padajú do tváre. Vyšla som z kúpeľne a pozrela na Dávida. „Ou, toto nie,“ padol na posteľ a zakrýval si oči.

„Hádam nevyzerám až tak zle,“ dala som ruky v bok a zamračila sa.

„Pravý opak,“ zasmial sa a postavil. „Môžeme?“ prikývla som a vyšli sme z izby. Zamkla som a už sme šli von. Zaviedol ma na malý chodník a cez les sme niekam šli. Nepýtala som sa ako je to ďaleko, lebo som to hneď zistila. Pred sebou som uvidela obrovské ihrisko, obklopené tribúnami z každej strany. Ihrisko bolo veľké ako štadión. „Nezabudni zavrieť ústa,“ zasmial sa Dávid a šiel napred. S otvorenou pusou som ho nasledovala a spolu sme vstúpili na ihrisko. Tráva bola pekne pokosená a aj dobre udržiavaná. Dávid sa na chvíľu stratil a ja som šla až do stredu ihriska. Keď som sa pozrela z oboch strán na brány, prišla mi vzdialenosť ako kilometer. Dávid sa o niekoľko minút vrátil a v rukách držal dve lopty. Jednu hodil na zem a pristála mi pri nohách. „Už si niekedy hrala futbal?“ spýtal sa a ja som sa zamyslela. Do lopty som kopala hlavne na telesnej v škole, alebo s ockom na záhrade. Nikdy však v takomto veľkom štadióne.

„Poriadny nikdy,“ zasmiala som sa a on pobavene sklonil hlavu.

„Takže zo mňa bude učiteľ?“ zasmial sa a pristúpil ku mne. „Toto je lopta,“ prskla som. „A kope sa do nej až dovtedy dokým ju nekopneš do súperovej brány,“ smiala som sa pri každom slove, ktoré vyslovil. „Chápeš zatiaľ nie?“

„Áno pán učiteľ,“ prikývla som a postavila sa do pozoru.

„Výborne, ale mne sa nechce to vysvetľovať,“ povedal a hodil svoju loptu na zem. „Od tadeto ti kopnem do hociktorej brány,“ povedal a ja som sa obzrela. Raz som sa pozrela na pravú raz na ľavú stranu.

„Poslúž si,“ ukázala som na pravo a on sa usmial. Položil loptu na stred a odstúpil. Chvíľu na mňa hľadel a potom sa rozbehol. Celou silou kopol do lopty a tá letela a letela, až dopadla do siete v bráne. Dala som ruky v bok a o niekoľko krokov pristúpila bližšie k tej strane. Potom som sa s otvorenou pusou pozrela na Dávida, ktorý mal ruky založené na hrudi a smial sa. „Od koľkých rokov hráš futbal?“ spýtala som sa šokovane.

„Od piatich,“ povedal a ja som súhlasne prikývla. „Teraz ty,“ povedal a ukázal na moju loptu. Chvíľu som na ňu hľadela, ale nakoniec k nej prišla a trochu od nej odstúpila. Zhlboka som sa nadýchla, rozbehla a celou silou kopla do lopty. Šla trochu krivšie ako tá Dávidova, no aj tak dopadla niekoľko metrov pred bránu. „Slušné,“ povedal a postavil sa vedľa mňa. „A teraz kto bude pri nich prvý,“ povedal vyzývavo a ja som sa na neho pozrela. Pozreli sme si do očí a ja som sa hneď so smiechom rozbehla. Nemusela som sa ani obracať za ním, lebo v tom momente bol hneď pri mne. Do brány sme dorazili naraz, no aj tak som si myslela, že by tam už Dávid dávno bol. Porazene som si ľahla na trávu a zhlboka dýchala. „Nemáš dobrú kondičku,“ povedal a naklonil sa rukami podopretými o nohy nado mňa.

„Na pomalý beh áno,“ dýchala som a nechápala tomu, že on sa vôbec nezadýchal. Zasmiala som sa a pozrela na oblohu. Na nebi nebol ani jeden obláčik, len pražiace slnko. Bolo mi strašne teplo a ešte k tomu som začula strašný krik. Potočila som hlavou a pozrela sa na hlavnú tribúnu. Z tých miestností, ktoré sa pod ňou nachádzajú vybehlo niekoľko chalanov s loptami v rukách. Zbadali aj nás a keď som sa pozrela na Dávida, tak im kýval. Pozrela som sa späť a všetci bežali alebo kráčali smerom k nám. Dávid sa na nich pozeral a podišiel k nim bližšie.

„Čav Dávid, kde sa tu berieš?“ spýtal sa ho jeden a Dávid každému popadával ruku.

„Nebol si na hodine,“ povedal druhý.

„Veď som tu nie?“ zasmial sa Dávid a uvidela som ako k nemu beží posledný chalan. S týmto si už Dávid ruku nepodal, ale bratsky sa objali.

„Prečo si tu?“ spýtal sa ho a Dávid si vopchal ruky do vreciek. „Myslel som, že ju pôjdeš čakať.“

„Veď aj hej,“ Dávid sa usmial a podišiel ku mne. Podal mi ruky a pomohol mi vstať. Keď som sa na ostatných pozrela, pri pohľade na mňa skameneli a ja som strašne očervenela. Len som sa usmiala a na pozdrav zakývala. Pozrela som sa na Dávida a ten sa len usmieval.

„To je ona?“ spýtal sa ten chalan a šokovane na mňa pozrel.

„Emma, toto je Smithie,“ povedal a ukázal na šokovaného chalana. Usmiala som sa na neho a znova pozrela na Dávida. „A toto zvyšok môjho tímu, len ešte niektorí chýbajú,“ povedal a poškrabal sa na hlave. Len som prikývla a nervózne založila ruky na hrudi. Všetci chalani boli ticho a ústa mali otvorené až po zem. Ticho prerušil až prichádzajúci tréner: „Ty si tá nová boháčka, o ktorej hovoril riaditeľ?“ pozrel na mňa a ja som smutne sklonila hlavu.

„Predovšetkým dobré dievča tréner,“ povedal Dávid, rukou ma objal okolo pliec a pobozkal na bok hlavy. Len som sa na neho usmiala a pozrela na trénera.

„To budem ja.“

„Vraj si dobrá aj v športe,“ povedal a hodil mi loptu. Rýchlo som ju zachytila a pozrela šokovane na neho.

„Ak ide o futbal, tak ani nie.“

„A v čom si dobrá?“ spýtal sa a založil pobavene ruky na hrudi.

„V plážovom volejbale,“ usmiala som sa a chalani začali výskať. Pozrela som sa na Dávida a žmurkla na neho.

„Ten tu majú radi najmä chalani,“ usmial sa a ja som mu hodila loptu späť.

„Snáď si ho tu zahrám aj ja,“ usmiala som sa a pozrela na Dávida. „Prechádzka skončila, musíš byť na hodine,“ usmiala som sa, no on sa zamračil.

„Ale no ták, vydržia to aj bezo mňa,“ povedal a tým si vyslúžil plno zamračených tvárí. Len som sa zasmiala a začala cúvať.

„Stretneme sa neskôr,“ otočila som sa a šla preč z ihriska. Na odchode som sa ešte obrátila a videla ako na mňa všetci pozerajú. S úsmevom som im zakývala a rozbehla sa preč. Išla som po tej istej ceste ako sme prišli a kochala sa výhľadom. Rozmýšľala som čo by som asi tak mohla ísť robiť. Nakoniec som vzala do ruky mobil a vytočila mamine číslo. „Ahoj, prepáč, že som nezavolala skôr,“ ozvala som sa, keď mi hovor prijala.

„To nič, tak čo?! Prijali ťa?“ spýtala sa a ja som sa usmiala.

„Áno mami, som tu.“

„Tak to ma veľmi teší. Išlo to ľahko?“

„Ani nie, myslel si, že som ako ocko. Bohatá fiflena, ktorá túži len po peniazoch.“

„Zabila by som každého kto to hovorí. Akoby sme nemali dosť vlastných problémov.“

„No veď toto, ale nevadí. Nejako to zvládnem.“

„Dobre zlatko tak si to tam uži, ahoj.“

„Ahoj,“ zložila som a šla smerom na internát. Rozhodla som sa, že sa aspoň vybalím. Prišla som do izby a pozrela sa do čoho si môžem dať svoje veci. V izbe boli dve postele, dva stolíky, štyri skrine a jedna kúpeľňa. Celkom fajn. Mám dve skrine a to mi bude stačiť. Táto baba, s ktorou budem bývať má svoje veci zásadne len na svojej strane. Nebudem sa preto s ňou hádať, že som s jej vecami niečo robila. Otvorila som kufor a začala ukladať do skríň svoje veci. Mala som dosť hlboký kufor a veľa vecí so sebou. Rada sa obliekam. Zapratala som jednu celú skriňu a z druhej aspoň polovicu. Potom som si na stolík položila nejaké zošity a do šuplíka veci na maľovanie. Na posteľ som si prevliekla obliečky a na poličku som si položila knihy a fotky. Spravila som si to tu najútulnejšie ako som vedela. Sadla som si na posteľ a pozrela sa von oknom. Dávid sa určite zabáva so svojimi kamarátmi a ja sedím v izbe a nudím sa. Hodiny ukazovali len pol jedenástej, takže to znamená, že za chvíľu bude už obed. Len som sa usmiala, vzala pár výkresov a ceruzky a šla von. Keď už nemám čo robiť, tak pôjdem von maľovať. Zamkla som dvere a šla von. Pre internátom som sa zastavila a obzerala. Kde by som asi tak mohla ísť a maľovať? Rozmýšľala som, že sa vrátim na ihrisko, no hneď som to zamietla. Cítila by som sa strašne blbo, keby som tam prišla. Tak som teda zbadala lavičku pri parkovisku a rozhodla sa, že namaľujem vchod do areálu školy. Sadla som si na lavičku, prekrížila jednu nohu cez druhú a pozrela sa na svoj maliarsky cieľ. Pred sebou som mala veľkú bránu a pred ňou parkovisko, kde bolo plno áut. Moje medzi nimi vyzeralo ako z Hollywoodu. Zasmiala som sa a začala kresliť. Nakreslila som parkovisko, ale bez áut, lebo to by mi trvalo veľmi dlho nakresliť. Všímala som si aj školu a tiež ju tam prikreslila. Týmto, pre mňa jednoduchým obrázkom, som premrhala celú hodinu. Vôbec mi to však nevadilo. Kreslila som tak ako som chcela. Zrazu sa však dvere do školy otvorili a z nich vychádzalo veľa študentov. Je obedová prestávka, ktorá ako som sa dočítala, trvá štyridsaťpäť minút. Keďže je táto škola mimo mesto, musia si študenti urobiť základné potreby. Nachvíľu som odložila maľovanie a sledovala všetkých študentov. Dávid mal pravdu, je tu plno pekných báb, no musím povedať, že aj chalanov. Ako som ich tak pozorovala, bola to skoro rovnaká stredná ako moja predchádzajúca. Boli tu skupinky podľa hudby, aj podľa koníčkov ako je šach. Znepokojovala ma však konkrétna skupinka. Na kraji parkoviska stála skupinka dievčat, ktoré mali na sebe špičkové oblečenie. Hlavne ružové. Tipla som si, že to sú asi roztlieskavačky. Keď som sa však na ne lepšie pozerala, skoro som odpadla. Hádzali hnusné ksichty na každého kto okolo nich prešiel, no ľúbostné na hocijakého pekného chalana. Niektorým sa dokonca veľmi smiali a robili naprieky. Hneď som pochopila kto je v tejto škole šéf. Sklonila som hlavu a odložila všetky výkresy. Postavila som sa a pozrela na auto. Chcela som sa ísť previesť, aj tak som mala pred sebou celý deň. Vzala som si teda všetky veci a vykročila cez parkovisko k autu. Samozrejme si ma všetci všimli a zazerali po mne. Som tu nová a každý už pozná tvár každého zo školy. Moja bola neznáma. Z diaľky som si otvorila môj čierny kabriolet a otvorila dvere na mieste vodiča. Hodila som výkresy a ceruzky na zadné sedadlo a nasadla. Zapla som si pás a pozrela do spätného zrkadla. Tie baby, ktoré pred chvíľou robili zle iným, po mne zazerali ako po hviezde. Nervózne som sa usmiala a naštartovala som. Cúvla som a zatočila. Pridala som plyn a vyletela cez bránu na hlavnú cestu. Nevedela som ani kam idem a či niekam vôbec idem. Chcela som sa len previesť, aby som sa k smrti neunudila. Jazdila som a všímala si okolie. Určite si nájdem nejaké pekné miesto, kde by som vedela naplniť aspoň tri výkresy. Po nejakej chvíli som také našla a začala maľovať. Do školy som sa vrátila až o druhej, lebo som sa zdržala na krásnom mieste. Niektorý študenti boli už zo školy preč a motali sa kade tade. Zaparkovala som si auto na to isté miesto kde bolo predtým a vystúpila aj s výkresmi. Zamkla som auto a pozrela sa na okolo. Študenti si užívali konečne voľno, tak som zvolila internátnu izbu. Prišla som na chodbu a uvidela nejaké dievča ako sa strašne háda s dozorkyňou. Radšej som sa rýchlo zdekovala a šla do izby. V nej nikto nebol. Sadla som si na posteľ a poukladala na ňu všetky moje výkresy. Namaľovala som ich presne päť. Zrazu sa však otvorili dvere a dnu vošlo dievča. Keď som sa na ňu pozrela, bola to tá, ktorá sa pred chvíľou hádala s dozorom. Zamračene na mňa hľadela a doslova pleskla dverami. Potom si sadla na svoju posteľ a vražedne sa na mňa pozrela. Dávid mal o nej pravdu. Bola veľmi pekná a aj sa obliekala ako to čo tancuje. „Ahoj,“ pozdravila som sa jej a usmiala sa. Keď som však nevidela žiadnu reakciu, znova som sa sústredila na svoje výkresy.

„Čo si zač?!“ spýtala sa a ja som sa znova na ňu pozrela.

„Nová spolubývajúca, aj keď sa ti to asi nepáči,“ povedala som a v hlase mi znel určite smútok. Čakala som, že sa s ňou nejako skamarátim, no mýlila som sa.

„To teda nepáči. Si rozmaznaná ako aj tie baby vonku?“ spýtala sa.

„Nie,“ povedala som rozhodne a pozrela sa na výkresy.

„Výborne. Aby bolo jasné. Táto strana je moja, tá tvoja. Nehovor so mnou a nechoď za mnou, je to jasné?“ povedala a očividne čakala, že budem súhlasiť. Ja som sa však posadila rovno a ruky som si položila na kolená.

„Ani ma nepoznáš a si takáto hnusná?“ spýtala som sa a ona zbystrela zrak.

„Ja ťa ani nechcem spoznať. Nemám záujem sa baviť a kamarátiť s namyslenými a bohatými fiflenami,“ povedala a mne stúpal tlak. Fiflena mi hovorili všetci posledných desať rokov v minulom meste.

„Fiflena? Fiflena? Vieš vôbec ako fiflena vyzerá?“ spýtala som sa zúrivo.

„Práve sa na jednu pozerám,“ povedala a zlostne vstala. Opakovala som a postavili sa oproti mne.

„Neboj sa, ja ti do cesty skákať nebudem. Nemám záujem spoznať takú otravu ako si ty,“ povedala som a ona hlasito prskla.

„Myslíš, že si niečo viac len kvôli tomu, že si bohatá?“ Táto konverzácia sa prerástla do dosť hlasitej hádky.

„Skade do pekla máš, že som bohatá?!“

„Tak asi vidím čo na sebe máš, nie? Nafintená barbie.“ Zlostne som otvorila pusu a ona sa zaškerila.

„A čo! A čo, že som bohatá. Rada by som si to vymenila s hocikým na tejto škole.“

„Nech sa páči,“ ukázala na dvere. „Tam vonku je plno báb, ktoré by boli radi na tvojom mieste.“

„Že tu vôbec strácam čas s takou babou ako si ty,“ povedala som a založila ruky na hrudi.

„Ani ja neviem, čo tu stále robíš,“ povedala so smiechom. Pozrela som sa tiež so smiechom na ňu a vykročila k dverám. Surovo som ich otvorila a skoro vrazila do niekoľkých načúvajúcich báb a na moje prekvapenie aj chalanov. Len som za sebou zabuchla dvere a zlostne odchádzala preč.

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek E-mailová láska - 5. kapitola: