OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » E-mailová láska - 6. kapitola

19.06.2013 (11:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 686×

 6. kapitola

Vybehla som z internátu a bežala od nej čo najďalej. Prečo sa práve mne musia takéto veci diať? Najprv krik na riaditeľa, pred všetkými v škole a teraz zase hádka so spolubývajúcou. Čo horšie sa mi môže ešte stať?

Bum. Asi som to zakríkla.

Ako som bežala, tak som sa potkla o kameň a zletela na zem. Poriadne som zahrešila a a sadla si. Odrela som si obe kolená a aj ruku, ktorá ma dosť bolela. Zlostne som hodila ten veľký kameň do lesa a zase nadávala.

„To sú nepekné slová,“ ozval sa niekto a ja som sa pozrela. Uvidela som Kyla ako ku mne s úsmevom kráča.

„Netrápi ma to,“ povedala som a začervenala sa. Nebol odo mňa ďaleko, tak ma musel vidieť ako som spadla. Trapas.

„Si v pohode?“ spýtal sa a kľakol si ku mne.

„Ale hej, len ma bolí ruka,“ povedala som a pozrela na ňu. Celou váhou som dopadla práve na ľavú ruku a kolená som si tiež nepekne oškrela. Rany ma dosť štípali.

„Nevyzerá to dobre, vezmem ťa k futbalovej sestričke,“ povedal a bundu si dal na rameno.

„Za kým?“ nechápala som. „Ty hráš futbal?“

„Áno som v tíme. A teraz poď nech ti to prezrie,“ povedal, no ja som nevedela ako sa mám postaviť. Nemusela som ani nič povedať a Kyle ma vzal na ruky. Prekvapene som sa ho chytila okolo krku a nechala nech ma nesie. „Mala si namierené na štadión?“ spýtal sa počas cesty.

„Áno, chcela som si behom vybiť zlosť,“ povedala som a pozerala sa pred seba.

„Čo si sa s niekým pohádala?“ zasmial sa a ja som prikývla.

„So spolubývajúcou.“

„Tak to nie je dobré. Budeš s ňou dlho bývať,“ zasmial sa a ja som prevrátila očami.

„No veď toto, ale nejako to hádam prežijem,“ usmiala som sa a prišli sme na štadión. Na ihrisku chalani stále hrali futbal a ako som videla, tak aj iné triedy. Videla som aj roztlieskavačky a aj iné baby ako pokukujú po futbalistoch. Pozrela som sa na tribúny a aj tam sedeli študenti. Toto ihrisko asi slúži aj na poobedňajšie posedenie. Prechádzali sme popri tribúnach a zaujali tak pohľady ostatných. Kyle ma zaviedol pod tribúny a vošli sme do nejakej miestnosti, ktorá vyzerala úplne ako ordinácia. Položil ma na stôl a prišla sestrička.

„Dievča, čo si porábala?!“ spýtala sa s úsmevom a obzerala si moje kolená.

„Spadla som,“ zasmiala som sa.

„No vidím. Kolená v poriadku,“ povedala a ja som jej ukázala ruku. „To už nie je v poriadku,“ zvážnela a vzala ju do ruky. „Pekne vykĺbené,“ povedala a ja som na ňu vypleštila oči.

„Z jedného pádu?“ neverila som.

„Ale akého pádu. Spadla si celou váhou na ruku tak sa nečuduj,“ odpinkala ma a ja som sa zasmiala. „Dám ti na to masť a obviažem ti to. Do konca týždňa by to malo byť v poriadku, ale nenamáhať ju, dobre?“ usmiala sa a ja som prikývla. Na zápästie mi dala nejakú zvláštnu masť a potom mi na to dala sáčok a začala obväzovať.

„Tu si! Čo si preboha robila?!“ zjavil sa vo dverách Dávid a ja som sa na neho hneď pozrela a potom zase na ruku.

„Menšia nehoda,“ povedal za mňa Kyle a Dávid sa na neho hneď pozrel.

„A ty tu čo chceš?“ vyštekol na neho a postavili sa proti sebe. Pozrela som sa na sestričku a ona si roztržito hrýzla pery. Títo dvaja sa asi veľmi nemusia.

„Pomohol mi sem prísť, lebo som spadla,“ prerušila som zúrivé vrčanie a Dávid sa na mňa pozrel.

„A skade?! Z útesu?“ spýtal sa a ja som sa zasmiala.

„Na kameni,“ povedal Kyle a Dávid sa na neho znova vražedne pozrel. „Ale ja už idem. Buď nabudúce opatrná Emma,“ povedal a vykročil k dverám.

„Ďakujem Kyle,“ zakričala som za ním a hneď zmizol z dohľadu. Dávid sa na mňa spýtavo pozrel a ja som sa zamračila. „Nemáte sa radi?“ spýtala som sa.

„To je teraz jedno. Prečo si s ním bola?“ spýtal sa a ja som pokrútila hlavou.

„Spadla som a on sa tam zjavil, tak ma sem priniesol.“

„Priniesol?“ spýtal sa šokovane a sestrička prikývla. Začal strašne nedávať a ja som nechápala tejto situácii ešte viac. Sestrička mi ruku obviazala a Dávid ma vzal preč.

„Prečo ste tak po sebe zazerali? Nemáte sa v láske?“ pýtala som sa ho počas cesty von.

„To ti vysvetlím neskôr. Prečo si sem vôbec šla?“ spýtal sa a ja som sklonila hlavu.

„Stretla som sa s tou mojou spolubývajúcou,“ povedala som a on nás hneď zastavil.

„Ako to šlo?“ spýtal sa nadšene.

„Hádka pred všetkými na poschodí, zdá sa ti to ako dobrý začiatok?“ povedala som smutne a vykročila k východu. Dávid ma zozadu objal a pobozkal na líce.

„Neboj sa, bude to v pohode. Musíte si na seba len zvyknúť,“ povedal a spolu sme takto vykročili až von, kde ma osvetlilo slnko.

„Ako my dvaja? To silno pochybujem,“ povedala som stále smutne a spolu sme vykročili až na ihrisko. Pozrela som sa na hráčov ako trénujú a všímala som si aj začudované pohľady ostatných študentov. Zrazu k nám pribehol Smithie s loptou v ruke. „Vyzerám zle?“ spýtala som sa oboch a oni nechápavo na mňa zazreli. „Všetci na mňa zízajú,“ povedala som nervózne.

„Lebo si lepšia ako oni,“ povedal Dávid a pobozkal ma na líce. Potom sa však pozrel na Smithieho, ktorý na mňa stále zazeral.

„Nemyslím, že len na teba zazerajú,“ povedal a pozrel na Dávida, ktorý sa pozrel na Smithieho pohľadom drž hubu! Pozerala som sa raz na jedného a potom na druhého.

„Máte tu dobré postavenie?“ spýtala som sa s úsmevom a Smithie chcel niečo povedať, no Dávid mu vrazil.

„Povedzme to tak, že sme futbalisti,“ povedal a nútene sa usmial. Len som sa na neho pozerala a veľmi osmutnela. Očividne mi na to nechcel odpovedať a ja som to celkom chápala. Síce sme si písali tri roky, asi mi neverí natoľko, aby mi povedal všetko. So sklonenou hlavou som sa otočila a chcela ísť preč. „Emma počkaj,“ chytil ma Dávid za ruku, no ja som ju striasla a bežala cez ihrisko preč. So slzami som bežala a nevšímala si začudované pohľady jeho spoluhráčov. Preskákala som cez tribúnu a išla na cestu, z ktorej som prišla. Veľa študentov tade išlo, tak som len popri nich prebehla až na internát. Otvorila som dvere a silno vzlykla. Tá baba, s ktorou v izbe bývam sa na mňa začudovane pozrela. Nič som nepovedala, len so slzami vbehla do kúpeľne a zabuchla za sebou dvere. Sadla som si na zem a podoprela sa o vaňu. Nevedela som poriadne ani prečo plačem. Všetko to na mňa padlo ako pred mnohými dňami. Najprv som sa ledva dostala na školu, potom som sa pohádala so spolubývajúcou, a neskôr na to mi klame kamarát priamo pred očami. Sú to síce veci, ktoré by ma nemali rozplakať, no tie roky zo mňa urobili strašnú citlivku. Rozplačem sa za hocijaké blbosti a to ma neteší. Musím byť silná, ale ako môžem, keď mi klame jediný kamarát, ktorého mám? Neviem ako dlho som bola v kúpeľni, no zrazu sa prudko otvorili dvere a moja spolubývajúca sa začala hádať s tým dotyčným.

„Toto je dievčenská izba, nie chlapčenská!“ kričala na niekoho.

„Kde je?!“ spýtal sa.

„Kto?! Tá umrnčaná?“ zasmiala sa a ja som mala chuť do nej niečo hodiť.

„Dávaj si pozor na papuľu, dobre?“ povedal ten dotyčný a pohol kľučkou na dverách.

„Vypadni, dobre? Hentá si potrebuje vyrevať oči,“ zasmiala sa znova a mne padlo ešte viac sĺz. Čo som jej také spravila, že sa ku mne takto správa? „A vy dvaja tu čo chcete? Čo je toto vaša izba či čo!“ kričala, lebo do izby vošiel ďalší človek.

„Drž už hubu!“ skričal Dávid a tá baba stíchla. „Nehovor tak o nej, ani ju nepoznáš.“

„Je to barbína!“ bránila sa.

„Ja sa zajtra stanem prezidentom ak je ona barbína!“ skričal na ňu a kopol do dverí až tak, že sa rozleteli. Zdesene som sa pozrela hore a uvidela ho. Pri pohľade na mňa si vzdychol a kľakol si ku mne. Vzal ma do náručia a silno objímal. Za ním som videla v izbe len Smithieho. Len som zavrela oči a nechala nech ma Dávid posadí na vaňu a kľakol si ku mne. Pozrel mi do očí a rukou mi utieral slzy. „Prepáč, ale nechcel som aby si vedela kto tu som,“ pošepkal a ja som sa nadýchla cez plný nos.

„Aký?“ spýtala som sa a on si vzdychol.

„Veľmi populárny,“ čupol si ku mne aj Smithie a Dávid sklonil hlavu. Nechápavo som sa pozrela na Smithieho a čakala ďalšiu odpoveď. „Od základnej aj cez strednú je v meste hviezda. Idú po ňom baby ako po novom oblečení,“ povedal a ja som na neho vypleštila oči. „Nechcel ti to povedať, lebo dobre vedel ako si na tom ty. Chcel, aby si ho spoznala aký naozaj je a nie taký ako o ňom väčšina ľudí stadeto hovorí.“

„Zatiaľ som nič nepočula,“ povedala som zachrípnuto.

„Ale počula by si zajtra v škole. O tej rannej šou o tebe vie celá škola, a aj o tom, že si...“ odmlčal sa a ja som dobre vedela na čo naráža. Zlostne som sa postavila a vyšla z kúpeľne.

„Bohatá? Že som bohatá? Super, ak si táto škola tak potrpí na bohatých deckách tak si berte čo chcete. Už toho mám dosť,“ povedala som a zlostne si sadla na posteľ. Dávid prišiel ku mne a sadol si vedľa mňa. „Takú blbosť si mi nechcel povedať? Tak si populárny a čo!“ povedala som mu a on si vzdychol.

„Chcela by si byť po boku takej populárnej osoby ako je Sarah? Silne pochybujem,“ keď sa porovnal so Sarah padla mi sánka. To je na tom až tak dobre?

„Ako Sarah?“

„Nehovorí sa mi to ľahko,“ povedal a pozrel na Smithieho, ktorý si vzdychol.

„Pozri sa na neho. Je to futbalista a pozri ako vyzerá, ty by si po ňom nešla?“ spýtal sa so smiechom a ja som sa zasmiala tiež. „Nechcel, aby si vedela, že tu má veľké meno, lebo by si si myslela, že je rovnaký ako ostatní,“ toto som chcela počuť. Dávid sa na mňa zahanbene pozrel a ja som sa usmiala.

„Nikdy by som si to nemyslela,“ povedala som a stisla mu ruku.

„Dobre, skončili ste?“ pozrela som na tú babu a uvedomila si, že tu nesmie sami. Len som si vzdychla a Dávid sa postavil.

„Príď dole za desať minút, vezmeme ťa von,“ žmurkol na mňa a zavrel za nimi dvere. Postavila som sa a otvorila skriňu. Hodila som na posteľ krátku rifľovú sukňu, ružové pásikavé tričko a konverzy. Obliekla som si to a načiahla sa do šperkov. Vytiahla som ružový prsteň, ružový náramok aj náhrdelník. Vlasy som si rozpustila a viac namaľovala oči. Pozrela som sa na tú babu a tá po mne stále zazerala.

„Možno nechceš byť so mnou kamoška, k mojim, by si sa mohla správať slušne,“ povedala som jej a otvorila dvere. „A mimochodom, v kúpeľni mi urob miesto aj na moje veci. Nie si tu sama,“ zabuchla som dvere a odišla do výťahu. Na prízemí ma čakali chalani a ja som sa na nich pozrela.

„Môžeme?“ spýtal sa Dávid a ja som prikývla. Natiahol ruku a ja som sa jej chytila. Spolu sme všetci traja vyšli von a šli k nejakému autu. Bol to strieborný kabriolet, no mne sa nezdalo, že bol Dávidov, lebo si sadol na miesto vodiča.

„To je tvoje?“ spýtala som sa a sadla si na miesto spolujazdca.

„Otcove,“ usmial sa. Smithie si sadol dozadu a ja som sa zapásala.

„A kam ideme?“ spýtala som sa keď naštartoval.

„Pri jazero,“ žmurkol na mňa, nasadil si okuliare a vyrazil. Cestou som si všimla ako sa ostatné baby pri pohľade na neho doslova rozplývali. Nečudovala som sa, Dávid bol naozaj fešák. Prišli sme na hlavnú cestu a zabočili doprava.

„To sa môže kedykoľvek odísť zo školy?“ spýtala som sa počas cesty a Smithie sa zasmial.

„Nie, nemôže,“ povedal a ja som nechápala.

„Musíš si vypýtať povolenie od riaditeľa, ale to nikto nesleduje. Ak by ťa však zbadali, bola by si po škole,“ povedal Dávid a ja som prikývla.

„Čo učitelia? Tí sú akí,“ pýtala som sa ďalej, aby som sa viac dozvedela.

„Ako ktorí. Niektorí ti dovolia všetko, iní zase nič. Ale teba si obľúbia, žiaden strach,“ no to sa mu ľahko povie. On je zábavný a s každým si rád pokecá. Ja som veľmi zraniteľná a s nikým sa nezačnem baviť sama od seba. Na tom nič nezmením ani keby som veľmi chcela. Prišli sme do mesta a zamierili si to na nejaký park. Na kraji sme vysadili Smithieho, lebo si potreboval niečo zariadiť a Dávid nás zaviedol do nejakej krčmy. Zaparkoval auto a spolu sme vošli dnu. Sadli sme si vonku na terasu, kde sme mali pekný výhľad na mesto a aj park. Dávid objednal dve pivá a mne veľkú kofolu.

„Tak kým tu nie je Smithie, tak sa porozprávajme,“ povedal a ruku si položil na moju stoličku.

„Všetko o mne už vieš,“ usmiala som sa a preložila si jednu nohu cez druhú.

„To je síce pravda, ale napríklad neviem prečo tak neznášaš peniaze. Raz sa ti v živote budú hodiť,“ žmurkol na mňa a ja som sa usmiala.

„To je síce pravda, ale tiež by si ich znenávidel, keby ti všetci dávali tvoje úspechy za vinu peniazom. Nie je to ktovie čo,“ usmiala som sa a napila sa kofoly.

„Ale na svoj výzor si potrpíš,“ usmial sa a ja som zbystrela zrak.

„Čo? Vyzerám zle?“ spýtala som sa zhrozene a on sa začal strašne smiať.

„To nie drobec si krásna, ale neznášaš tak peniaze, ale utrácaš ich na oblečenie,“ veľmi som sa začervenala a začala som si mädliť ruky. „Bože ty si zlatá,“ zjačal Dávid ako malý chlapec a pobozkal ma na líce. Zasmiala som sa a sklonila smutne hlavu.

„Rada sa obliekam no. Nie je to zločin.“

„To nie, len tak ďalej. Aspoň sa nemusíš báť, že si s teba budú robiť srandu kvôli oblečeniu,“ žmurkol na mňa a ja som sa zasmiala. O pol hodinu neskôr prišiel aj Smithie a na dúšok vypil polovicu piva.

„Hovor niečo Emma, dlho som sa na teba tešil a si ticho,“ povedal a ja som sa začervenala. „Hanblivá, zabudol som,“ zasmial sa a Dávid do neho pobavene strčil.

„Zapracujem na tom,“ usmiala som sa a Smithie sa podoprel o stôl.

„Dávid, čakal som všetko, ale toto nie,“ povedal a pritom pozeral na mňa.

„Čo myslíš?“ spýtal sa ho a on ukázal na mňa. „Aha, tak to ani ja.“

„Ja tomu normálne nechápem.“

„Ani ja, dokým som to nevidel.“

„O čom vy dvaja hovoríte?!“ spýtala som sa zamračene.

„O tebe,“ oprel sa o stoličku a rozhodil rukami. „Si nádherná čo ti poviem!“ usmial sa a ja som sa znova začervenala. Som naozaj taká pekná?

„Neboj sa, on ti nič nespraví,“ uistil ma Dávid a ja som sa usmiala. Bolo mi divné počúvať aká som pekná, keď mi to doteraz nikto nepovedal. Zrazu som si však na niečo spomenula a vyzývavo som sa pozrela na Dávida a oprela o operadlo stoličky.

„Keď sa ťa na niečo spýtam, odpovieš mi pravdivo?“ spýtala som sa a on sa tiež oprel o stoličku a tak bol veľmi blízko pri mne.

„Nech sa prepadnem ak budem klamať,“ povedal a ja som sa žiarivo usmiala.

„Kto je Kyle Harrison?!“

„Oúúúú!“ tleskol rukou Smithie a začal sa strašne smiať. Dávid, na rozdiel od neho, sa oprel o stoličku a chytil sa za tvár. „Dobrú otázku si dala dievča.“ Nevedela som čo je na tom také smiešne, ale ako sa Dávid tváril, tak je Kyle asi nejaký tvrdý oriešok v škole.

„No kde začať,“ povedal a Smithie zmĺkol a počúval rovnako ako aj ja. „Je v našom tíme. Hrá s nami a trénuje, ale to asi už vieš,“ prikývla som. „Kyle je, no...“ nevedel to povedať.

„Je jeho rival od základnej,“ dopovedal Smithie a Dávid prikývol.

„A v čom rival?“

„V dievčatách, v úspechu, vo všetkom. Títo dvaja si neraz skočili do vlasov. Lepšie povedané do zubov,“ zasmial sa, no prísny pohľad Dávida ho umlčal. „Na základnej boli super kamaráti aj so mnou, no oni dvaja viac,“ začal rozprávať on. „V poslednom ročníku sa však strašne pohádali a prestali so sebou hovoriť. Znepriatelila ich aj spoločná stredná a tiahne sa to ďalej.“

„A kvôli čomu sa stále hádajú? U tej sestričky som si myslela, že sa pobijú ako psi.“

„Ver tomu, že keby tam nebola sestrička a ty, aj to urobia. Proste sú ako mačka a pes. Nenávidia sa vo všetkých smeroch.“

„Prečo?“

„V poslednom ročníku na základnej mal Kyle babu. Lenže ona s ním chodila len preto, aby sa dostala ku mne,“ vypleštila som na Dávida oči. „Vždy z toho vinil mňa, že som ju balil a tak. Pobili sme sa a kamarátstvo sa skončilo. Na strednej sa mi snaží pomstiť a je to priam hrozné. Síce spolu hovoríme, no akým tónom si už zažila. Keď sa mi páči nejaká baba, vezme mi ju a proste sa neznášame. Vo futbale spolu len tak-tak vychádzame, ale v súkromí povie jeden zlú vec a je bitka,“ dopovedal a ja som prikývla.

„Nie je to však len o nich dvoch. On je proste hrozný sukničkár a debil,“ povedal Smithie. „Pretiahol aspoň štvrť školy a je to proste hrozný hajzel. Robí sa ako najväčší frajer v meste, ale nie je to tak. Robí samé somariny a proste sa s ním neradno zahrávať. Aj to ich robí väčšími rivalmi. Zatiaľ čo Dávid je ako tak slušný,“ zasmial sa. „Je Kyle ešte horší,“ dokončil a ja som si na Kyla spomenula. Nevyzeral byť taký zlý ako hovoria. Aspoň ku mne taký nebol. Dávid sa ku mne naklonil a vzal mi do rúk obe ruky, čím ma vytrhol z premýšľania.

„Nech už sa stane čokoľvek, prosím ťa! Nezapleť sa s ním! Veľmi ťa prosím,“ keď som videla ako vážne to myslí, musela som prikývnuť. Ak je taký hrozný ako o ňom hovoria, nechcem s ním nič mať. Ďalej sme sa rozprávali o iných veciach ako je škola. Napríklad o mojej spolubývajúcej. Je to vraj poriadny oriešok, ktorý sa s nikým nebaví. Vraj je dosť gól, keď som sa s ňou vôbec hádala. Inokedy nepovie ani slovo a len odíde. Mňa to však veľmi mrzelo. Nechcela som mať nepriateľku vo vlastnej izbe.

Okolo siedmej večer chalani dopili pivo a mali sme už ísť naspäť. Musela som však šoférovať ja, lebo obaja vypili po dve pivá. Celú cestu robili samé somariny a ja som sa na nich len smiala. Veľmi mi tento večer s nimi prospel a to ma teší najviac. Do školy sme prišli o pol osmej a ja som zaparkovala. Nikto z učiteľov si nás našťastie nevšimol, tak sme mohli v pokoji ísť na internát. Ja som vystúpila na štvrtom poschodí a rozlúčila sa s chalanmi. Dávida som samozrejme objala, ale on ma stískal tak silno, že som si myslela, že ma nepustí. Nakoniec som sa však odtrhla a šla do izby. Odomkla som a uvidela tú babu ako leží na posteli a počúva mp3 s knihou v ruke. Nechcela som ju rušiť, tak som potichu zavrela dvere a zašla do kúpeľne. Na moje veľké prekvapenie mi tam naozaj urobila miesto aj na moje veci. Žiarivo som sa usmiala a dávala si tam zopár vecí. Potom som sa prezliekla do pyžama a sadla si do postele. Rodičom som napísala dlhú smsku so zívnutím som si ľahla. Trvalo mi kým som zavrela oči, no nakoniec som podľahla únave a zaspala.

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek E-mailová láska - 6. kapitola: