OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » E-mailová láska - 7. kapitola

22.06.2013 (12:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 662×

7. kapitola

Na ráno som si nastavila budík na siedmu. Zobudila som sa a zívla. Spolubývajúca ležala na posteli otočená ku stene a ja som ju nechcela zobudiť. Potichu som zašla do kúpeľne a umyla sa. Najprv zuby, potom tvár a nakoniec som sa učesala. Keď som sa tak pozerala na vlasy, rozhodla som sa, že si urobím jemné kučierky. Trvalo mi to trochu dlhšie ako som čakala, ale nevadí. Okolo očí som si dala ceruzku a nakoniec aj špirálu. Nasledovali šaty. Už včera som vedela čo si oblečiem a dnes to nijako nezmením. Na posteľ som hodila modré nohavice, sivé tričko s čiernym opaskom, strieborný náramok a čierne sandále na opätku. Do tašky som si hodila mobil, zrkadlo, perá a všetko čo by som potrebovala. Hlavne doklady a do ruky vzala karisblok, v ktorom som mala výkresy a potrebné papiere na vyučovanie. Knihy si pôjdem ráno zobrať a uložím si ich do skrinky. Pozrela som na hodinky a videla osem hodín. Vzala som si kľúče a šla von. Niektorí študenti už boli hore a začali sa chystať do školy. Vonku bola zima, ale to asi aj preto, že je ráno zima stále. Išla som smerom do školy a zhlboka dýchala.

Keď som vošla ohúrila ma obrovská chodba. Škola bola zvnútra podobná tej mojej, ale omnoho väčšia. Chodby boli široké asi päť metrov a na krajoch bolo plno skriniek. Keď som šla smerom do riaditeľne, všímala som si aj triedy. Boli dosť veľké a každá bola určená na iní predmet. Lavice boli stavané po jednom, no v odborných učebniach po dvoch. Telocvičňa bola veľká ako v mojej starej škole a všetko bolo takmer rovnaké. Avšak pribudlo veľké divadlo a aj miestnosť s hudobnými nástrojmi. Našla som dokonca aj takú kde bolo všetko len na maľovanie. Nemohla som si pozrieť všetko, tak som šla rýchlo k riaditeľovi. Sekretárka ma s úsmevom privítala a šla so mnou k riaditeľovi.

„Dobré ráno slečna Andersonová, nebudem vás zdržiavať tu máte učebnice,“ privítal ma prekvapivo s úsmevom.

„Ďakujem,“ povedala som a vzala si knihy.

„A ešte rozvrh,“ položil mi na vrh kníh papier a usmial sa. „Držím vám palce v novej škole,“ povedal a ja som s úsmevom odchádzala. Sekretárka mi dala kľúčik od skrinky a aj číslo, aby som ju vedela nájsť. Poďakovala som sa aj jej a šla hľadať skrinku. Škola mala presne tri poschodia. Na prvých dvoch boli skrinky a triedy a na poslednom treťom boli len učebne a iné miestnosti. Svoju skrinku som si našla na prízemí. Otvorila som si ju a usmiala sa. Všetky knihy som si tam poukladala a jednu spoločnú fotky s rodičmi som si nalepila na dvere, aby som ich mala vždy pri sebe. Pozrela som sa na rozvrh a videla, že mám: prvé dve hodiny výtvarnú, potom dejepis, matematika, ekonómia, fyzika. Celkom v pohode. Pripravila som si teda maľovacie potreby a aj papiere. Škola sa už o pol deviatej hemžila študentmi. Všetci sa zvítali a začínali pripravovať na vyučovanie. Väčšina študentov býva neďaleko školy, takže dochádzajú, iní zase bývajú na internáte alebo na inom mimo areálu školy. Ja som tiež mohla každé ráno dochádzať, ale to som nechcela. Čo by som doma robila?

Keď bola škola totálne preplnená, musela som sa napchať do skrinky, aby som náhodou niekomu nezavadzala. Zaujali ma však tie baby, ktoré som včera videla. Mali na sebe iné oblečenie ako včera, no aj tak niečo ružové. Vykračovali si po chodbe ako nejaké hviezdy a všetci sa im uhýbali. Ja by som ich síce najradšej potkla, už len za to ako chodia, no udržala som sa. Keď prechádzali popri mne, tá stredná sa na mňa pozrela a nejako divne po mne zazerala. Potom však odchádzali preč a mnou prešli zimomriavky. Bol to pohľad taký ako Toto je moje teritórium, nie tvoje, tak sa prac. Na takéto pohľady som už zvyknutá. Zabuchla som skrinku a išla do miestnosti, kde mám mať výtvarnú. Keď som prechádzala cez chodbu, zaujala som pohľady skoro každého. Veľa ľudí ma totižto ešte nevidelo a teraz som tu aj tak prvý deň. Prechádzala som cez chodbu a našla miestnosť, v ktorej som mala hodinu. Vnútri už bolo pár študentov, tak som im s úsmevom zakývala a šla si sadnúť do zadnej lavice.

„Ty si tá nová?“ spýtala sa ma jedna baba a ja som prikývla.

„Počula som, že vieš kresliť,“ pridala sa ďalšia.

„Tak viem, ale či dobre, tak to neviem,“ usmiala som sa.

„To onedlho zistíme,“ povedala a zazvonilo. Len som sa usmiala a čakala dokým neprišli do triedy aj ďalší študenti. Nakoniec prišla aj profesorka a zavrela dvere.

„Takže dobré ráno študenti. Teším sa, že tento deň môžeme začať práve umením a tým myslím maľovanie. Keďže do našej školy prišla nová študentka, slečna Emma Andersonová,“ ukázala na mňa a usmiala sa. „Tak som sa rozhodla, že jej ukážeme ako vieme maľovať my. Emma, počula som, že kreslíš len to čo vidíš,“ povedala a všetci sa na mňa pozreli.

„Presne tak,“ prikývla som a usmiala sa.

„To je výborné. Tak tieto dve hodiny strávime tým, že nakreslíte len to čo vidíte,“ povedala a ostatní sa súhlasne potešili. „Takže to urobíme takto. Môžete ísť aj von, hocikde budete chcieť ísť, ale nakreslíte jeden výkres, dohodnuté? Dokým nezačne tretia hodina, chcem mať na stole každý výkres, môžete ísť,“ povedala a všetci pobrali výkresy a šli von z triedy. Ja som si vzala tašku, výkres a uhlíky. Usmiala som sa na profesorku a vyšla na chodbu. Okrem tých študentov, s ktorými som mala hodinu, nebol na chodbe nikto. Rozmýšľala som, kam by som asi tak mohla ísť. Vyšla som na druhé poschodie a z okna sa pozrela na okolie. Nevidela som však nič, čo by ma nejako zaujalo. Šla som aj na tretie poschodie, no tam tiež nič nebolo. Šla som teda znova na prízemie a prechádzala sa len tak po chodbe. Uvidela som však telocvičňu. Vošla som dnu a poobzerala sa. V strede veľkej miestnosti bolo ihrisko a na krajoch tribúna. Hneď som vedela čo kresliť. Sadla som si na tribúnu a pozrela sa na kôš. Začala som uhlíkom kresliť kôš a aj loptu, ktorá bola pod ním. Pekný obraz, len som ho musela tak aj nakresliť. Zrazu sa však otvorili dvere a do telocvične vbehlo veľa chalanov. Spomedzi všetkých som spoznala aj Smithieho, takže tu niekde bude aj Dávid. Veľmi som si ich však nevšímala a kreslila ďalej.

„Takže sme tu, aby sme cvičili a nie preto, aby sme sa ulievali,“ skričal tréner a vedľa jeho pravice som zbadala Dávida. Ten si ma však nevšimol. Tréner im začal niečo hovoriť a ja som sa mohla sústrediť hlavne na výkres. Teraz keď sa to tu hemžilo chalanmi, som mala horší výhľad. Musela som aj veľa gumovať, lebo som nevidela ako sú na zemi čiary. Chalani zatiaľ začali rozcvičku a aj behali po ihrisku. Na chvíľu som odložila kreslenie a pozorovala ich. Robili omnoho náročnejšie cviky ako robia zvyčajne baby. Robili veľa klikov a aj všeličo iné. Keď som sa im pozerala na ruky, svaly sa im len tak napínali. Bol to neuveriteľný pohľad. No keď som sa pozrela na Dávida, až sa mi zastavilo srdce. On, Smithie a aj iní chalani si dali od tepla dole tričká a ja som mu videla vyšportované telo. Skoro som aj prestala dýchať od skvelého pohľadu. Videla som aj Kyla ako sa snaží byť lepší ako Dávid. Veľmi sa mu to však nedarilo. Do telocvične vošli roztlieskavačky a medzi nimi aj tie, ktoré si po škole chodili ako hviezdy. Dostalo ma však, keď tá čo po mne zle zazrela, podišla k Dávidovi a začala sa na neho lepiť. Sánka mi v tom momente padla na zem a nemohla som uveriť tomu čo vidím. Dávid má babu a ani mi o tom nepovedal? Alebo žeby som sa splietla? Znovu som sa na neho pozrela a videla ako od seba odstrkuje tú babu. To ma celkom potešilo, keby sa ona tak nevzdávala. Tréner sa zlostne chytil za hlavu a sadol si podo mňa na tribúnu. Ostatné baby sa tiež motali okolo chalanov, no všetci s tým mali očividne problém. Prišli cvičiť a nie sa nechať ohmatávať babami. To chalani neznášajú. Najväčší problém mal však Dávid. Tá baba sa na neho lepila ako pijavica, až mi to prišlo do smiechu. Tréner ma započul a prstom ma privolal k sebe. Bez toho, aby si ma ostatní všimli som si sadla k nemu a pozrela na neho.

„Bavíš sa dobre?“ spýtal sa s úsmevom a ja som s rehotom prikývla.

„Stáva sa to na každej hodine?“ spýtala som sa a on si vzdychol.

„Riaditeľ dáva hodiny roztlieskavačiek a futbalistov na jednu hodinu. Ako náhle sa tu zjavia, nedajú im pokoj.“

„Dávid je asi na vine, čo?“ smutne prikývol.

„Keď príde Britney, nie je nikto kto by ju od neho dostal. To sa ešte nikomu nepodarilo,“ povedal a založil smutne ruky na hrudi. Pozrela som sa na chalanov a videla ako trpia.

„Podľa vás si chcú chalani zacvičiť?“

„Jasné, sú to futbalisti a milujú to. No lenže..“ ukázal na Britney a ostatné roztlieskavačky.

„Čo by sa stalo, keby ju od neho dostali?“ spýtala som sa.

„Čo by sa stalo? Nafučane by aj s ostatnými odpochodovala preč, ale ako som povedal. Nikomu sa to nepodarilo,“ pozrel na mňa a ja som sa usmiala. Položila som výkres na stoličku a nadýchla sa. Žmurkla som na trénera a ten sa šokovane na mňa pozrel. Vydýchla som a vykročila smerom k Dávidovi. Prešla som popri chalanoch a zachytila Smithieho šokovaný pohľad, no zastavil ma rukou.

„Čo to robíš?“ spýtal sa šeptom a ja som sa usmiala.

„Zachraňujem vás,“ šepla som a pustil ma. Prešla som aj popri tých báb a zastavila sa pri Dávidovi a Britney. Dávid na mňa vyvalil oči a Britney rovnako.

„Prepáč, nachvíľu si ho požičiam,“ povedala som jej, vzala Dávida za ruku a bez toho aby som zachytila jej pohľad som viedla Dávida od nej čo najďalej. Postavili sme sa pri trénera a Dávid sa na mňa šokovane pozrel. Pozrela som sa na Britney a tá naozaj nafučane odišla aj s ostatnými babami preč z telocvične. Ako náhle zabuchli za sebou dvere, všetci chalani sa začali tešiť a tréner stále nechápal čo sa stalo. Pozrela som sa na Dávida a on šokovane, no s úsmevom na mňa pozeral. „Prepáč, že som ťa musela od tvojej baby dostať, no myslela som si, že by ste radi cvičili,“ povedala som a Dávid zvážnel. Všetci na nás pozreli, no ja som nevedela, čo zlé som vyslovila. 

„Ale ona nie je...“

„To je v poriadku, len dúfam, že ma potom nezabije,“ žmurkla som na neho a vzala si do ruky výkres a aj uhlík a gumu. Znovu som sa na neho pozrela, no už som sa neusmievala. Bez slova som ho obišla a šla cez telocvičňu preč. Začula som však výkriky a následne predo mňa pribehol Dávid a zastavil ma.

„Ak si myslíš, že je to moja baba, tak nie je,“ povedal a nedovolil mi odísť. Vzdychla som si a pozrela na neho.

„Ale mne je to jedno Dávid, aj keby bola. Je to tvoj život nie môj,“ usmiala som sa.

„Len nechcem, aby si si to myslela,“ prosil a ja som prikývla.

„Nie je to tvoja baba,“ zopakovala som a on sa potešil. Pristúpil ku mne a chytil mi tvár do dlaní.

„Ďakujem, že si nám pomohla,“ pošepkal a jemne ma pobozkal na líce. Keď sa však odtiahol, zachytila som jeho pohľad, ktorý už nevyzeral ako pred chvíľou. Bola omnoho vážnejšia, rovnako ako aj moja. Včas som sa však spamätala, usmiala sa a obišla ho. Vyšla som na chodbu a za rohom som sa oprela o stenu a zhlboka dýchala. Čo to bolo za pocit?! Čo to bol za pohľad?! Nemohla som niečo cítiť, čo som predtým necítila? Čo sa to so mnou deje?

Bolo asi päť minút pred skončením výtvarnej výchovy a ja som už sedela zase v lavici. Niektorí študenti boli tiež so mnou v triede a už sa bavili. Tesne pred koncom hodiny, prišli aj ostatní a profesorka nás všetkých pochválila. Nasledovala desať minútová prestávka a mohli sme sa ísť pripraviť na ďalšiu hodinu. Vôbec ma neprekvapilo, že o tom čo som spravila Britney, vedel skoro každý v škole. Nahlas sa o tom rozprávali na chodbách a ja som sa na nich len smiala. Otvorila som si skrinku a dala do nej maľovacie potreby. Tretiu hodinu som mala mať dejepis. Vzala som si učebnicu a šla nájsť učebňu. Tá sa nachádzala na treťom poschodí. Po zvonení začala hodina a profesorka začala vysvetľovať nové učivo. Cez minulé dva týždne sa toho veľa neučili, tak som nič nezmeškala. Cez túto aj nasledujúce dve hodiny som chodila z jednej učebne do druhej. Dávida, Smithieho ani Kyla a Britney som nikde nestretla. Tých troch chápem, lebo sú o ročník vyššie ako ja, no Britney je vraj druháčka, rovnako ako aj ja. Musela som si priznať, že som mala z nej strach. Určite nenechá len tak to, že som jej spred očí ukradla Dávida. Aj keď inak ako to vyzeralo. Budem musieť len dúfať, že si to nebude všímať a skúsi to znovu. Potom by som si rozmyslela, či by som to spravila ešte raz. Nespravila som totiž len pre Dávida, ale aj pre ostatných chalanov. Určite si to museli všimnúť.

Na obede som si sadla do prázdnej lavice a jedla to čo mi dali. Cestoviny s mäsom. Celkom mi to chutilo a dobre som sa najedla. Práve keď som sa postavila, som pri sebe objavila Britney. Takže si počkala na obed, aby mohla ísť za mnou?

„My dve sa nepoznáme. Som Britney a ty musíš byť Emma, však?“ začala so svojimi kamoškami milo a ja som prikývla. Tento rozhovor očividne zaujal aj ostatných, lebo jedáleň stíchla a všetci sa nenápadne na nás pozerali. „Tak keď sa už poznáme, chcem ti niečo vysvetliť,“ povedala a rukou mi plesla po tácke s jedlom, až mi padla na zem. Prekvapene som sa pozrela na zem a potom na ňu. „Daj ruky preč od Dávida, je to jasné? On je môj, takže sa mi prac z cesty,“ povedala a ja som nadvihla obočie. Otvorila som ústa, že niečo poviem no v tom sa pri mne zozadu zjavila osoba, ktorú by som tu najmenej nečakala.

„Ona to pochopila,“ povedala moja spolubývajúca a tlačila ma čo najďalej od Britney.

„Čo to robíš?!“ skričala som na ňu a chcela sa vymaniť z jej zovretia, no tlačila ma ešte silnejšie až ma sotila vonku na lavičku. „Šibe ti?“ skričala som tam na ňu a chcela sa postaviť, no ona ma znova na sedačku sotila.

„Buď rada, že som ťa stade odvliekla. Povedala by si čo i len slovko a vrazila by ti,“ vysvetlila mi a ja som hneď pochopila Britnin pohľad.

„A ty si ma stade odvliekla, lebo?“ to ma zaujalo viac ako nejaká Britney.

„Zaujala si ma,“ povedala a sadla si pri mňa. „Nikto takto Britney neodpinkal.“

„Ona je čo? Dávidova baba?“

„Minulý rok sem aj so svojimi kamoškami nastúpila ako najväčšia hviezda a každého len strápňovala a robila im zle. Na začiatku roka s ním začala chodiť a poviem ti, ľutovala som ho.“

„Koľko boli spolu?“

„Mesiac? Aj to ako utrpenie. Lepila sa na neho ako pijavica a nedovolila mu sa ani len nadýchnuť. Rozišiel sa s ňou a odvtedy odháňa každú babu, ktorá sa na neho čo i len pozrie,“ vysvetlila a ja som sa zasmiala.

„Darí sa jej?“

„No minulý rok strávila s tým toľko času, že už po pol roku sa ani jedna neodvážila na neho ani pozrieť. Na začiatku tohto roku sa začala snažiť znova, no on sa nenechal, lenže je neoblomná. No dnes si ju odohnala. Jedine tebe sa to podarilo,“ usmiala sa na mňa a ja som sa nechápavo usmiala. Urobila som na ňu dojem týmto vystúpením? Zvláštne. „A teraz už poďme do školy, lebo nám začne hodina,“ povedala a postavila sa.

„Už mi povieš ako sa voláš?“ zakričala som za ňou a ona s úsmevom otočila.

„Som Kim,“ zasmiala sa a vbehla do školy. Neviem čím to bolo, ale hlboko v srdci som cítila, že z nás budú dobré kamarátky. Vošla som aj ja do školy a zamierila si to ku skrinke. Začala som sa v nej hrabať, no v tom sa pri mne objavila niečia ruka. Naplašene som sa pozrela na jej majiteľa a videla ako sa na mňa škerí Dávid.

„Vystrašil si ma,“ chytila som sa za srdce a on sa zasmial.

„To som nechcel, počuj,“ povedal a zvážnel. „To čo som počul, že sa stalo na obede, bola pravda?“ spýtal sa a ja som sa bez slova obrátila do skrinky. „Emma,“ prosil a ja som sa na neho s knihou od psychológie pozrela.

„Áno a čo je na tom?“ povedala som a on sa zlostne otočil a chcel ísť preč. Zachytila som ho však za ruku a pritiahla naspäť. „Kašli na to. Čo by si s tým len robil?“

„Toto sa nemôže stať Emma. Nebudeš zažívať rovnaké peklo ako na tej minulej škole so Sarah. To nedovolím,“ odtrhol si ruku a náhlil sa preč. Nemala som šancu ho zastaviť, lebo mi zmizol z dohľadu. Len som si vzdychla a šla na predposlednú hodinu. Sedela som v lavici a vôbec na nič nesústredila. Nemohla som sa zapájať do učenia, lebo som mala myseľ na úplne inom mieste. Celé dve hodiny som rozmýšľala nad Kim a Dávidom. Sem tam sa mi tam zaplietla aj Britney. Som len prvý deň v škole a hneď si pohnevám najväčšiu pipku školy. To sa vážne môže stať len mne. Keď hodina skončila, rozlúčili sme sa s profesorkou a mohli sa tešiť z voľna. No aspoň my druháci. Máme rovnaké rozvrhy pokiaľ ide o hodiny v dni. Vyučovacie hodiny máme každý inak. Prišla som ku skrinke a uložila som si tam knihy. Zamkla som skrinku, no v tom ku mne bežala Kim.

„Vieš čo sa vonku deje?“ vyšla hneď na mňa a ja som sa nechápavo na ňu pozrela. „Nie, skvelé,“ odpovedala si sama a už ma ťahala za ruku. Aj s ostatnými sme bežali von a ja som stále nevedela čo sa deje. Hneď som to však zistila. Vonku na parkovisku bola skupinka študentov a v strede sa bili dvaja chalani. Najprv som nevedela kto to je, len si všimla Britney ako na oboch kričí. Uvidela som aj Smithieho ako sa snaží medzi nich dostať a v tom mi doplo kto tam je. Nezaujímala som sa o Kim a rozbehla som sa tam.

„Zavriem ti tú papuľu, ty smrad,“ kričal Dávid na Kyla, ktorý sa len smial.

„Prestaňte už! Zastavte ich niekto!“ kričala Britney so slzami a ďalej prosila.

„Veď ju ani nepoznáš, čo s ňou potom máš?!“ smial sa Kyle a vrazil Dávidovi, až spadol na zem. Vrhol sa na neho a lietali ďalšie päste. Potom sa Dávid zvrtol a sedel on na Kylovi. Nemohla som sa na to už ďalej pozerať a vykročila som k Dávidovi práve vtedy keď sa postavil.

„Poznám ju lepšie než si myslíš,“ zakričal a zdrevenel keď som sa pri ňom zjavila. Zahanbene sa pozrel na zem a utrel si krvácajúcu peru. Kyle sa postavil a medzi nami sa objavila aj Britney.

„No konečne, prišiel dôvod bitky,“ vyštekla na mňa.

„Sklapni Britney,“ uzemnil ju Dávid a pozrel na mňa. Šokovane som na neho hľadela, no v tom pokrútil hlavou a odchádzal niekam preč. Smithie sa za ním rozbehol, no kývajúcou hlavou som ho zastavila. Potreboval byť teraz sám a ja som naozaj nechcela, aby si všetci mysleli, že to bolo kvôli mne. Netušila som, že sa šiel pobiť s Kylom. Keby som to bola vedela, zastavila by som ho. Teraz som však urobiť nemohla nič. Pozrela som sa na Kyla a Britney a šla od nich čo najďalej. Uvidela som Kim a s ňou šla na internát. Toľko problémov, za jeden deň. To sa mi nestalo ešte nikdy v živote. Ako sa to mohlo zvrtnúť týmto smerom?

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek E-mailová láska - 7. kapitola: