OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ema - I. kapitola

02.10.2018 (10:00) • Myerel • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1102×

I. kapitola

Jeho päsť narazila rovno do mojej sánky a ja som ucítila dunivú bolesť v zuboch.

Môj život vždy pripomínal horskú dráhu. Smerom dole. Kričíte, čakáte kedy začnete stúpať, lenže márne. Už navždy to pôjde strmhlav dolu, rovno do samotných pekiel a vy to nemáte ako zastaviť.

Druhý úder bol lepšie smerovaný, rovno do spánku a mne sa na moment pretočilo pred očami. Modrá obloha s obrysmi troch osôb sa zakolísala a mňa naplo. Ústa sa mi naplnili krvou a snažila sa udržať si svoje miznúce vedomie. Nie, nie, teraz rozhodne nie je najvhodnejší čas zaspať. Tu, na streche budovy, kde nás nik nemohol vidieť ani počuť.

„Hej, počúvaš? Nepokúšaj sa teraz vytuhnúť, je ti to jasné?” zachrčal mi rovno do tváre a oprskal ma vlastnými slinami. Ťažko sa odpovedá s plnými ústami, tak som mu všetku tú krv vypľula rovno medzi oči. Vidieť jeho tlstý ksicht s myšacími očkami poznačenú teľnými tekutinami bolo vysoké zadosťučinenie. Jeden z partie sa dokonca tlmene zasmial.

„Ty suka jedna!” vykríkol, sčervenal ako rak a schmatol ma za vlasy. Zahryzla som sa do jazyka. Nie, kričať som nechcela, takú radosť som mu nechcela spraviť.

„To si odpracuješ ešte dvojnásobne, je ti to jasné? O to sa osobne postarám. A ver mi, že túto zákazku pokaziť nechceš, lebo zistíš, že existujú horšie veci ako smrť!” prskal a mával so mnou ako s handrovou bábikou. Pálila ma celá tvár, dusila som sa krvou a nedokázala som sa mu s mojím roztraseným telom v zoprieť.

Nechápala som to. Mali mi dať pokoj. Koniec. Chcela som ten vtip s menom môj život skončiť jediným skokom, zmiznúť do tmy a nikomu nechýbať. Ale musel sa ukázať on. Znova. Podlomiť mi nohy, zmlátiť ma a pripomenúť mi moje miesto. Horšia ako pes. Ako odpad.

„Pomôžte mi ju zdvihnúť!” okríkol dvojicu za ním. Poslušne pribehli. Pripomínali mi rotvajlerov v ľudskej verzii a v čiernych sakách. Ich stisk nebol dva krát príjemný. Schmatli ma pod rukami ako vrece zemiakov a nasilu vytiahli na nohy. Ledva som držala rovnováhu. Jeden z nich ma ostal bolestivo držať za rameno, aby som sa nerozbehla k okraju strechy a nedokončila to, čo som tu začala.

Michal, ten ktorého teraz zdobila moja krv, si začal naštvane utierať tvár do rukáva. Poznala som ho roky. Dal by sa nazvať mojím nevlastným bratom alebo osobným démonom. Stiahol ma do takých kútov tohto sveta, o ktorých ľudia skôr čítajú v knihách ako zažívajú na ulici. Bola som jeho perfektná bábika, čo zo strachu o vlastný život, o miesto v tomto živote, spravila čokoľvek. Až som pochopila, že už nebolo o čo bojovať a život sa stala len istá formalita, ktorú bolo treba zoskartovať ako nepotrebný kus papiera.

Dole schodmi a výťahom sme šli potichu. Ja som predychávala bolesť, snažila sa získať energiu do nôh a rozmýšľala kde skončím tentoraz. Inferno znelo ako dovolenková destinácia oproti tomu, čo som robila pre neho.

Vonku na nás čakalo pre mňa už známe auto, čierny mercedes, s-class, taká kancelária na kolesách. Chýbal im už len jeden stupeň do maybachu. Ale ani bohatí ľudia možno nie sú dostatočne bohatí na vrchol luxusu a pohodlia.

Rotvajleri mi drsne stlačili dolu hlavu a napchali ma na zadné sedadlá, chrbtom k vodičovi. Jeden z nich si sadol dopredu a dvaja ku mne. Michal sa samozrejme usadil hneď oproti mne. Dal si záležať, aby sa naše nohy dotýkali, zatiaľ čo do mňa zarýval ten nechutný pohľad.

„Je to veľmi jednoduché a ešte si aj užiješ dovolenku,” uškrnul sa, „preletíš sa do Nemecka a nejakú drobnosť vezmeš so sebou.”

Zbledla som. Naposledy, keď som pašovala drogy do zahraničia, tak na hraniciach zastrelili nášho vodiča a ja som len tak-tak dobehla do neďalekého lesa pred rakúskymi zbraňami. Nehovoriac o nakladačke čo som dostala od Michala, že som sa vrátila naspäť namiesto dokončenia výnosnej zákazky.

Keď som tak nad tým rozmýšľala, všetko to išlo dole vodou od smrti mojej matky.

Pršalo. Dážď agresívne narážal do markízy nad mojou hlavou a hulákal spolu s upískaným vetrom. Bola mi zima. Objímala som si krvavé kolená zodratými rukami a bojovala s návalmi sĺz. Pri nohách mi ležal malý bicykel ružovej farby. Kolesá a rám mal poškriabané a pofŕkané čerstvým blatom. Jednu gumu mal prasknutú a košík pri volante vylomený.

V pozadí znel krik. Spozornela som. V dažďových kvapkách sa mihlo pár osôb. Len na moment a hneď zmizli spolu s krikom. Utrela som si tvár od sĺz a objala si ramená. Zima.

Čosi vybehlo spoza rohu a narazilo do stĺpu. Myklo ma a vyhŕkla som. Neznáma osoba sa zľakla podobne ako ja. Vytreštilo to na mňa oči. Chalan, mohol mať maximálne tak štrnásť rokov. Na ramenách mal baseballovú bundu pokrytú červenými fľakmi a pokrčené tričko s nápisom v cudzom jazyku. Rifle mohol mať tak o číslo väčšie ako potreboval a dosť okato sa mu zberali pri mohutných topánkach.

Ale aj tak mi najviac padla do oka jeho čerstvá jazva plniaca sa krvou. Tiahla sa mu od ucha cez stred nosa až k ľavému kútiku úst. Ladila s krivkou jeho kučeravých pieskových vlasov. Lepili sa mu na tvár v zložitej sieti a padali do jeho zvláštnych očí. Svetlé, modro-šedé s jemným náznakom zelenej. Zabudla som aj plakať.

„Nikdy si ma tu nevidela, jasné?” priložil si krvavý prst na svoje pery.

„Utekáš niekam?” spýtala som sa a utrela si do ruky nos.

„Skôr pred niekým,” povzdychol a nervózne obzeral po okolí. Nikde ani živej duše. Len nepriaznivé počasie.

„Prečo, zabil si niekoho?” prezerala som si ho. Rozhodne všetka tá krv na jeho tele nebola len z jednej rany na líci. Pozrel na mňa s prekvapením. Určite nebol zvyknutý na podobné otázky od štvorročných detí plačúcich na schodoch bytovky.

„Nie,” odpovedal nakoniec so zakývaním hlavy, „zatiaľ nie.”

„A dokázal by si niekoho zabiť?” pokračovala som vo svojich otázkach. Slzy mi už úplne vyschli a zanechali len vlhké cestičky.

„Máš zvláštne otázky, dievčatko,” zazubil sa a čupol si, „a nemala by si sa báť niekoho, kto zabíja? Vraha?”

„S jedným bývam,” mykla som ramenami. Kto vie, či len moja detská logika nevedela spracovať význam toho slova alebo som už vtedy mala všetko na háku. Hlas som mala ľahostajný, prerývaný slabším fňukaním. Neodpovedal. Úškrn sa mu vytratil a obzrel si ma pozornejšie.

„A chcem, aby zomrel,” pokračovala som a pozrela mu upriamene do očí, „nevedel by si ho pre mňa zabiť?”

„Kto… je ten vrah?” spýtal sa opatrným hlasom.

„Môj otec.”

„Tvoj otec,” zopakoval po mne a začal žmoliť v ruke čosi neviditeľné. Nervozita z neho sršala. „A koho zabil tvoj otec?”

„Moju mamu,” zašeptala som skoro nečujne a ramená sa mi znova roztriasli. „Utekala som za ňou. Za nimi. Chcela som im povedať pravdu. Vieš, otec im klamal. Vraj spadla zo schodov. Nespadla.”

„Tam je!” zaznie mužské chrapčanie niekde z ľavej strany. Obaja sme sa tam pozreli. Dvaja mohutní chlapi si razili cestu rovno k nám.

„Nie, že tu zmrzneš. A mala by si utiecť. Možno k babke, alebo k nejakej tete, veď vieš,” zdvihol sa na nohy, dal si dole bundu a hodil ju na mňa. Rýchlo som si ju stiahla z tváre, ale on už utekal druhým smerom. A neznámi muži za ním.

„Neboj, toto bude iné ako naposledy,” naznačil na rotvajlera a ten hneď vytiahol spod sedačky malú a nenápadnú krabičku s červenou mašličkou na vrchu. Ak by to nebol Michal, tak by som v nej očakávala drahý šperk. „Toto hneď za letiskom predáš mužovi rovno do rúk a koniec. Žiadne behačky, a kilá matrošu, ktoré treba schovať aj tam, kde sa nedá.”

„Čo je to?” nadvihla som obočie ako mi len bolesť v tvári dovolila.

Najprv neodpovedal. Opatrne otvoril deko a vytiahol vrecúško s miniatúrnou ampulkou plnenú par kvapkami hnedej tekutiny. „Toto,” zahýbal tým, „je presný opak ambrózie, srdiečko. Nechcela by si sa toho dotknúť, ver mi.” Opatrne to vrátil naspäť, pevne zaklapol a dal si rovno do vrecka. “A viac nepotrebuješ vedieť, A možno ani nechceš. Je to vec, čo ľahko schováš, rýchlo podáš a ideš naspäť!”

Žalúdok mi robil kotrmelce. Mal pravdu, už som viac nechcela vedieť, ak už to bolo čokoľvek. „Kedy tam mám ísť?”

„Už dnes poobede.” Jeho odpoveď ma nepotešila. Prečo tak rýchlo a zaraz? Aspoň to vysvetľovalo prečo ma zrazu hľadali. Stačilo by, aby som tam došla o dve minúty skôr. Dve krátke minúty a nemusela som tu sedieť so svojou stelesnenou nočnou morou.

Oprela som si hlavu o sklo a prihovárala sa v duši k môjmu splašenému srdcu. Snažila som sa nevnímať posádku auta a ponorila som sa do temných spomienok môjho detstva. Michal rád lámal kúsky môjho chabého šťastia, ale raz ho rozdrvil úplne.

Nikdy som si na ten nový dom nezvykla. Ani na tých ľudí v ňom. Vždy som sa tu cítila ako duch, niekto neviditeľný, kto sa sem tam vkradne do kuchyne pre pohár mlieka. Neraz som sa pohrávala s myšlienkou zutekať odtiaľto čo najďalej, ale kde? Nemala som kam ísť. Nemala som za kým ísť. Samota sa stala mojím jediným spoločníkom spolu s učebnicami do školy. Neraz som ovládala niekoľko látok dopredu ešte pred začatím vyučovania.

A potom tu bol on, Michal, len o jedny dvere ďalej, čo rád narúšal moju krehkú bublinu osamelosti. Alebo drvil. Nabehol mi do izby, otravoval ma a ubližoval najrôznejším spôsobom. Ako klasický veľký brat. Sadistický, agresívny a nechutný nevlastný brat. Nenávidela som ho.

„Hej!” vtrhol dnu a zazubil sa na mňa. Jeho pubertálna tvár bola plná vyrážok a nebrala objem do líc. Pozrela som sa na neho tak znechutene, ako len osem-ročne dievča dokázalo.

„Už sme dostali nové učebnice na biológiu!” A hodil mi ju presne pred nos na posteľ. Svietil na nej obrovský názov predmetu a pod tým deviata trieda. Mala by som ju vidieť až o sedem rokov.

„Nečum na ňu ako idiot a nalistuj si stranu šesťdesiat deväť!” zabuchne dverami a tým nás uväzní medzi štyrmi stenami. Ruky sa mi roztriasli pod náznakom paniky. Bez slova som ho poslúchla a prelistujem sa až na nakázanú stranu. Zbadala som ilustrácie pohlavných orgánov. Moje detské kolieska v hlave museli najprv zapracovať, aby to rozpoznali.

„Prečo mi to ukazuješ?” spýtala som sa znechuteným hlasom. Chcela som ju zatvoriť, keď zrazu zachytil moju ruku. Chcela som ju vytrhnúť, ale jeho stisk mi to nedovolil.

„Ale no tak, nebuď tak úzkoprsá! ja som ešte neskončil!” Druhou rukou pretočil na ďalšiu stranu, kde ilustrácie pokračovali. Teraz tam boli znázornená žena a muž, ležali na sebe a spájali sa. Nechápala som to. Nechápala som tej kresbe. Nechápala som prečo mi to ukazuje. Len mi to spôsobovalo strach a znechutenie. Do očí mi vyhŕkli slzy.

„Michal, pusti ma. Mňa to nezaujíma!” zúfalo som poprosila.

„Ale, Emka, ja som ťa prišiel vzdelávať.” A zaklapol konečne knihu.

„A sme tu,” prerušil ma jeho hlas. Zatriasla som hlavou a zabojovala so zimomriavkami zo starých spomienok. Nakukla som von. Neboli sme na letisku, ale na nejakom klasickom motoreste kde sa hýbalo kopec ľudí.

„Sem?” nechápala som.

„Ty,” ukázala na mňa, „sa osprchuješ a ja ti podám z kufru nové oblečenie. My sa zatiaľ nažerieme.” Spokojne si položil ruku na brucho, otvoril dvere a vybehol von. Ja som sa vytrepala za nimi na roztrasené nohy.

Obaja rotvajleri ma obklopili. Mysleli si, že ujdem? A kde by som šla? Aj tak som na to nemala energiu.

Vošli sme dnu. Jediná vec čo ma upokojovala bolo to množstvo ľudí. Tu by si nič krutého nedovolili. Hádam. Michal mi vybavil kľúče od spŕch, hodil mi ich do rúk spolu s igelitkou plného nového oblečenia a nechal ma s jedným z jeho mužov. Sledoval ma úplne ako pes svoju vysnívanú kosť. Jeho pohľad sa mi ryl do chrbta a pripomínal mi, že nie som sama.

Sprchy boli vzadu, hneď pri toaletách. Práve tam stála rada maďarských turistov. Ich konverzácia bola hlasná a neprepočuteľná. Minimálne každé tretie slovo boli Tatry. Rotvajler sa oprel pri dverách do ženských spŕch a naznačil hlavou nech konečne idem dnu.

Vo vnútri bolo vlhko a dusno. Nevadilo mi to. To príjemné ticho som privítala. Vyzliekla som sa donaha a vošla do jedného z kútikov. Pri nohách mi ležal zabudnutý sprchový gél. Vynikajúco. Ani neviem kedy naposledy som mala poriadnu sprchu. Vychutnávala som si každú kvapku a nechala zo seba zmyť všetku tú špinu a fantómové dotyky nevlastného brata spred trinástich rokov.

Síce zabil vtedy moju dušu, ale tým to nekončilo.

Keď odišiel z mojej izby, tak som ešte pol hodinu ležala na posteli. Len tak. Sledovala som strop a vnímala na pol ucha hlasnú hudbu z jeho izby. Cítila som, ako to všetko na mne zaschýnalo, tvrdlo. Hmotná spomienka na živú nočnú moru, na vraždu môjho ja, nevinnosti a akejkoľvek nádeje.

Neplakala som. Z nejakého dôvodu, potom ako odišiel, som prestala plakať. Pri ňom som ronila slzy a prosila ho nech prestane. On ma radšej umlčal vlastnými ponožkami. Posadila som sa a pozrela von. Pomaličky sa stmievalo. Otec sa v kuchyni hlasne hádal s jeho novou manželkou. Susedia mali zhasnuté svetlá, asi boli preč.

Zoskočila som na nohy a otvorila okno. Ovalil ma večerný vánok a vôňa pokosenej trávy. S bosými nohami som sa vytiahla na parapet a pomaličky preliezla na strechu verandy. Pozrela som sa na okno vedľa mňa. Mal zatiahnuté závesy. Našťastie. Po štyroch som sa doplazila ku kraju a pozrela na smetné koše hneď vedľa nosného stĺpu. Chytila som sa okraja okapu a pomaličky sa spustila dole. Špička palca sa mi akurát dotýkala jedného z nich. Zoskočila som sa celou váhou dole. Smetiak zahučal, rozkýval sa a obaja sme padli na zem. Zadunelo mi v hlave. Hneď som si ju chytila do rúk a s kňučaním som sa skrčila do klbka.

Otec sa prestal hádať. V dome nastalo hrobové ticho. Nie, to je zlé znamenie. Určite ma začuli. Zaťala som zuby, presne ako v škole keď sme skákali cez bedne, a rozutekala som sa k zadnému plotu. Šikovne som vyliezla na naskladané krabice, chytila sa pletiva a vytiahla sa až na samotný vrch.

„Kto tam je?” zaburácal otcov podráždený hlas. Strach ma strčil a ja som hneď padla dole na druhú stranu. Pád do mokrého blata rozhodne nie je najpríjemnejší. Lapala som po vybitom dychu a snažila sa aspoň posadiť.

„Niekto tam je!” začujem neznámy hlas z úzkej uličky.

„Malé dievča,” druhý mužský hlas. Vyvolal vo mne pocit deja vú. Niekde som ho už počula, ale nevedela som si spomenúť kde. Na spolužiaka znel príliš staro. Vykukla som na nich spoza rúk. Dvaja dospievajúci chalani s prekvapenými pohľadmi. Nohy mali pred blatom kryté v kanadách a v rukách držali zbrane. Reálne zbrane v kombinácií čiernej a kovu. Zdesene som sa pritisla k plotu a pleštila na ne oči.

„Teba poznám,” riekol o niečo tichšie vyšší z nich. Tie zvláštne modrosivé oči s fliačkom zelenej by som spoznala kdekoľvek. Našiel ma vtedy rumázgať pod markízou a teraz v blate pri plote. Neodpovedala som, len si tlačila roztrhaný odev k telu.

Zastavili ani nie meter odo mňa. Ten druhý, modrooký blondiak, sa ku mne naklonil a poriadne si ma prezrel. Tvár mal peknú, skoro až ženskú. Len medzera medzi zubami narúšala celú harmóniu jeho krásneho vzhľadu. „Čo si na úteku?”

„Kto ti to spravil?” zamračil sa. Tvár mu zmužnela a lícne kosti zvýraznili. Kučery mal zastrihnuté do praktického účesu a cez tvár sa mu tiahla známa bledá čiarka po jazve.

„Nemáme čas sa vykecávať, Samuel,” vyrovnal sa blondiak a pozrel na náš plot, „mali by tu byť každú chvíľu a musíme im ukázať, že si svoje miesto zaslúžime.” Na dôkaz svojich slov nabil svoju zbraň a napol ramená. Kontrastovalo to s jeho pokojným úsmevom na perách. Ladným pohybom sa chytil pletiva a prehodil sa na druhú stranu. Pripomínal svetlú šelmu, tiché zviera, čo našlo práve svoju obeť.

„Ty teraz bývaš tu?” ukázal na dom za mnou. Zľahka som prikývla a on sa zamračil ešte viac. Ruka v ktorej držal zbraň sa mu chvela. Kto vie či strachom alebo hnevom.

„Odporúčam ti nechodiť naspäť. Aspoň najbližšiu hodinu.” A nasledoval svojho spoločníka. V jeho pohyboch síce nebolo toľko grácie, ale na druhú stranu bol prudší a agresívnejší. Neviem koho z nich by som chcela radšej naštvať.

Výstrel. Krik. Tupé nárazy. Zakryla som si uši a skrčila sa do klbka. Vtedy už moja zmučená duša prosila o jedno. Oh, nech nájdu jeho, v jeho izbe a nech karma spraví svoju prácu.

Márne. Nezabili v skutočnosti nikoho.

 Po možno už rokoch som sa rozhodla znova zabrdnúť do písania v rámci odreágovania. Znova Vás tu rada vidím všetkých :D

Autor: Myerel (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ema - I. kapitola: