Emailová láska - 33. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Výlet sa končí a tým aj sny. Obaja sa vracajú do reality a ani jednému sa to nepáči.

25.09.2013 (16:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 436×

33. kapitola

Spala som tvrdo a krásne. Ranné zobudenie však nemalo chybu. Zacítila som na holom chrbte jemné škrabkanie a aj hladkanie. Zaklipkala som očami a pomaly ich otvorila. Ruku som mala na Dávidovej odhalenej hrudi a celkom strapatá. Dávid ma hladil nežne a už aj vycítil, že som hore, lebo ma pobozkal na vrch hlavy. Zdvihla som hlavu a žiarivo sa na neho usmiala.

„Dobré ráno,“ pošepkal a pobozkal ma nežne na pery.

„Ahoj,“ usmiala som sa a viac sa k nemu pritisla.

„Myslel som, že už nevstaneš,“ zasmial sa, no nepohol sa.

„Koľko je hodín?“ spýtala som sa so zavretými očami.

„Pol jedenástej drobec,“ zasmial sa a ja som sa na neho pozrela.

„Koľko?“ usmial sa. „Ty si kedy vstal?“

„Asi pred pätnástimi minútami, ale v kľude ešte spi. Máme celý deň pred sebou,“ usmial sa a ja som neváhala. Znovu som si hlavu položila na jeho hruď a zavrela oči.

Kiežby toto nemusel byť posledný deň čo tu strávime. Zajtra už po obede budeme musieť vyraziť, aby sme prišli domov včas. Dúfam, že rodičia ešte doma nebudú. Včera som si s nimi smskovala a písali mi, že sa majú dobre, ale mrzí ich, že ma takto opustili. Ja som im však dostatočne napísala, že mám viac než dobrú spoločnosť. Keď zapátram do minulosti, nikdy som takto rodičom neklamala tak ako dnes. Lenže s porovnaním s tou minulosťou, je toto ten pravý život. Nič čo som doposiaľ spravila neľutujem, len to, že nemôžem rodičom povedať pravdu. Ale raz sa ju aj tak dozvedia a bude to možno všetko fajn.

„Nemôžem tomu stále uveriť,“ ozval sa zrazu Dávid.

„A čomu?!“ spýtala som sa, no stále som na ňom so zavretými očami ležala.

„Že som tu s tebou, takto,“ zasmial sa, „Je mi s tebou dobre, bláznime sa, zabávame, spanie s tebou je priam božské,“ zasmial sa a pretočil ma, aby som bola pod ním. „Ako môžeš byť taká dokonalá?!“ pošepkal a videla som na ňom, že tomu sám nechápe.

„Nie som dokonalá, len som sama sebou. Aj ja mám svoje chyby,“ povedala som. „Snažím sa byť milou a zábavnou, aby ma mali všetci radi. Aby som sa nemusela s nikým hádať a s nikým nemať zlé vzťahy,“ povedala som a on ma za to pobozkal na nos.

„To ťa robí dokonalou láska,“ usmial sa. „Nie je veľa báb, ktoré zmýšľajú rovnako. Ja žiadnu takú nepoznám. Milá, krásna a dobrá. Teba mi priniesli anjeli,“ usmial sa a zvážnel.

„Budeš so mnou?“ pošepkala som.

„Navždy,“ pošepkal tiež a vášnivo ma pobozkal. Chytila som sa okolo jeho krku a silno bozkávala. Už som sa nebála ho pobozkať alebo len tak hladiť po hrudi. Akoby som s ním už dávno bola. Milujeme sa od prvého momentu čo sme sa stretli a zamilovali sa už dávno čo sme si spolu písali. Sme si pre seba súdení a ja si začínam myslieť, aj keď sme spolu veľmi krátko, že by nám to spolu fungovalo aj do budúcnosti. No o tom snívať je ešte priskoro. Vždy sa môže niečo pokaziť a ako poznám našu školu, niečo sa hneď po prázdninách pokazí.

„Dnes by sme sa mohli ísť prejsť do malej dedinky pod jazerom. Je tam super,“ povedal mi, keď sme ležali na posteli a pozerali na seba.

„Ty si tu už všetko videl. To nie je fér,“ povedala som so smiechom.

„O to lepšie. Aspoň viem, kam ťa vziať,“ žmurkol a vstal z postele. Obliekol si trenky a šiel ku oknu. „Dnes je krásne, na super prechádzku,“ zasmial sa a ja som sa potočila a pritom chytila perinu, aby som sa ňou zakryla.

„No možno, ale fakt chceš ísť von?“ spýtala som sa a on si ku mne kľakol.

„Ani mne sa nechce odísť od tvojho krásneho tela, ale keď tu budeme ešte dlhšie takto vedľa seba, tak sa zopakuje to čo bolo v noci. A ver tomu, že sa už pridlho držím na uzde,“ zasmial sa a ja som sa k nemu pridala. Musíme sa krotiť, nebudeme sa spolu milovať predsa celý deň.

Vzala som si jeho tričko a odcupitala do kúpeľne. Obliekla som si rifle, tričko, čižmy, ešte sa namaľovala a mohla som ísť. Predtým som sa samozrejme ešte umyla a až potom vyšla. Dávid už tiež bol nachystaný, tak sme si len vzali bundy a ruka v ruke šli na recepciu, kde sme pozdravili Franka.

„Keby nás niekto hľadal, nikdy sme tu neboli,“ povedal Dávid a Frank s úsmevom prikývol.

Vyšli sme von a ovalil nás studený vietor a teplé slnko. Dávid ma chytil za ruku a preplietol si so mnou prsty. Vyšli sme na parkovisko, smerom na malú cestičku. Keď som sa však obrátila, začala som hľadať auto, no nikde nebolo.

„Ehm, Dávid? Kde máš auto?“ spýtala som sa.

„Neboj sa. Frank ho má v garáži. Nejak som v pondelok tušil, že by bolo dobré ho schovať, ale Britney ma aj tak videla, tak to bolo na nič,“ zasmial sa a ďalej viedol malou cestičkou preč od chatky.

Celú cestu som sa obzerala všade naokolo a obzerala prírodu. Vidím ju každý deň, ale neviem sa z toľkého snehu poriadne nabažiť. Tu je zima taká krásna, že sa nechcem z tohto krásneho sna prebudiť. Takáto zima nikdy v D.C nebola a pochybujem, že niekedy bude. Ale to, čo tam bude, ma už vôbec nezaujíma. Zaujíma ma len prítomnosť a budúcnosť, už nikdy viac minulosť. Spravila som hrubú čiaru za tým čo bolo a už sa budem len s úsmevom sústreďovať na to čo príde.

„Nad čím rozmýšľaš?“ spýtal sa ma po chvíli.

„Sama neviem. Asi nad tou budúcnosťou, neviem aká ma čaká. Aká nás čaká,“ pozrela som na neho a zosilnela stisk ruky.

„Bude nám dobre, Emma,“ pobozkal ma na spánok. „Len sa netreba na nič náhliť. Potom by sa akurát tak všetko pokazilo,“ usmial sa a s tým aj mal pravdu. Keby sme sa na niečo veľmi tešili a pokazilo by sa to, zbytočne by sme boli sklamaní a kto vie čo ešte. Možno by sme sa začali viac hádať a nakoniec by sme sa rozišli a to nemôžeme dopustiť.

Kráčali sme po cestičke a nakoniec prišli do dediny. Bola malá, no aj tak tam bolo niečo pekné. Zašli sme do obchodu a kúpili si nejaké pečivo pod zub. Mala som chuť aj na čipsy, ale tie som si radšej nekúpila. Potom sme vyšli von a sadli si na jednu lavičku, kde sme sa napchávali.

„O dva týždne sa v škole bude konať ples,“ povedal Dávid a ja som spozornela.

„Ples?“

„Áno, každý rok ho robia a aj tento bude. Prvý týždeň po prázdninách sa budú kupovať lístky, a potom na druhý týždeň v piatok sa tam ide.“

„A kde sa to bude konať?“ spýtala som sa.

„V škole, asi v telocvični. Tam to vždy je,“ povedal, ale hneď osmutnel.

„Chceš tam ísť?“

„Ale s tebou,“ povedal a ja som sa usmiala.

„Možno sa to dovtedy všetci dozvedia a môžeme tam ísť, no nie? Máme dosť času,“ usmiala som sa a pobozkala ho na líce. Usmial sa a prikývol.

V dedine sme boli niekoľko hodín a obzerali sme sa okolo. Neviem čo nás tam mohlo toľko zaujímať, no nasmiali sme sa poriadne. Zoznámili sme sa s fajn ľuďmi, no okolo siedmej večer sme sa už rozhodli, že sa vrátime na chatku.

„Ale bolo dobre, nemyslíš?“ spýtal sa a ja som sa zasmiala.

„To áno. Čo bude keď prídeme na chatku?“ spýtala som sa a on ma zastavil a obrátil k sebe.

„Mohli by sme si dať super večeru, a potom by sme si spolu ľahli do postele,“ povedal zaľúbene a ja som súhlasila.

Prišli sme do chatky a hneď šli na večeru. Mali sme nejakú vyprážanú rybu s opraženými zemiakmi a oblohou. Poriadne sme sa najedli a potom sme sa už rozlúčili a šli do izby. Pred dverami ma Dávid pritlačil ku stene a vášnivo pobozkal. Otvorila som dvere a vpadli dnu. Znova som ich zabuchla a nechala, nech ma Dávid posadí na jeho boky. Viedol ma cez celú izbu a doslova hodil na posteľ. Spadol na mňa a nežne pobozkal.

„Máš všetko?“ spýtala som sa okolo jednej poobede Dávida, keď sme už mali ísť domov.

„Hej mám, môžeme ísť,“ povedal a vzal ma za ruku. Posledný krát sme sa pozreli na izbu a išli von.

„Budeme radi, keď sa tu ešte niekedy zastavíte,“ lúčili sme sa s Frakom a Lucy.

„Určite prídeme,“ povedal Dávid a podal mu ruku. Ja som ich oboch objala, a potom sme už šli do auta, ktoré ráno Dávid vyviezol z garáže.

„Nechce sa mi ísť, ale musíme,“ povedala som a sadla si dnu.

„Ani mne, ale môžem ti sľúbiť, že sa sem vrátime,“ povedal a pobozkal ma na líce. Len som sa na neho usmiala a už sme boli na ceste domov.

Celú cestu domov, som sa modlila nech som doma skôr ako rodičia. To by som mala čas na menšie náznaky, že som bola už dávno doma. Rodičom som totiž nepovedala, že som preč až štyri dni. Hádam to prežijú, keď sa to raz dozvedia.

„No, takže sa vidíme až v škole. Aj to vieš ako,“ povedal smutne Dávid, pred mojím domom. Už sme sa vrátili do reality a mne sa vôbec nechcelo v nej byť.

„Bude to v poriadku, sám si to vravel, no nie?“ povedala som mu a usmiala sa na neho. Usmial sa tiež, ale nebol to ten pravý úsmev.

Rozlúčili sme sa a už odchádzal bránou preč. Ja som bola smutná rovnako ako aj on. Ani ja som nechcela ísť pondelok do školy s pocitom, že znova budeme musieť predstierať ignoráciu a hádky. Už ma to nebaví a nikdy ma to ani nebavilo. Tento náš výlet, bol ten najkrajší, aký som kedy zažila a budem naň ešte dlho spomínať. Uvarila som si nejaké jedlo, aby to vyzeralo tak, že som tu bola hneď po novom roku. Rozhádzala som po obývačke filmy, spravila periny tak akoby som v nej práve spala a nejaké zmeny v kuchyni. Tomu hádam obaja uveria.

Po hodinovej zmene domu, som si sadla vonku na hojdačku a hojdala sa. Snívala som o tom, aké by to bolo, keby sme už pondelok šli do školy s Dávidom ako pár. Ako by všetci reagovali a čo by si o nás pomysleli. čo by mi povedali Megan a Kim, čo by povedal Smithie. Naozaj neviem aké to bude, ale dúfam, že sa to už raz prevalí. Nie kvôli tým problémom, ale kvôli našej lásky s Dávidom.

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování