OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Emailová láska - 36. kapitola

01.10.2013 (10:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 342×

36. kapitola

Neviem, koľko času prešlo, ani kde som, no začínala som sa pomaly prebúdzať. Bola som na mäkkej, asi posteli a cítila v nose zvláštny pach. Privrela som oči a začala ich pomaly otvárať. Pozrela som sa na strop, ktorý bol bez jedinej špinky, biely. Okolo seba som mala len stolík, nejaké zvláštne prístroje a vedľa na stolíku bola položená váza a v nej malý kvietok. Chcela som zdvihnúť ruku, no niečo mi na ňu ťažilo.

Pozrela som sa na ruku a videla niečiu hlavu ako leží pri posteli a drží mi ruku. Bola som v nemocnici a bolo asi poobedie alebo hocičo. Nezaujímalo ma to, hľadala som však nejaký spôsob ako Dávida jemne zobudiť. Už som chcela niečo povedať, no v tom sa zamrvil a pozrel sa na mňa. Rozžiarili sa mu oči a sadol si ku mne. Pobozkal ma na čelo a stisol mi ruku viac.

„Ako sa cítiš?!“ spýtal sa a ja som pomykala plecami. Nevedela som ako sa cítim, lebo som ani nevedela, čo mi je a prečo som v nemocnici. Pamätám si len, ako mi prišlo zle a omdlela som. Nič iné.

„Prečo som tu? Čo sa mi stalo?“ povedala som takmer šeptom a hlas sa mi strácal v hrdle.

„Mala si otras mozgu z toho pádu, tak ťa sem previezli. Si však v poriadku, no ešte si tu poležíš,“ povedal a cítila som v jeho hlase veľkú úľavu. Usmiala som sa a prikývla. Zdvihol ruku a pohladil ma po líci. „Ach Em, veľmi som sa o teba bál. Nedokázal som si ani len predstaviť, keby si na tom bola horšie. Strašne som bál,“ povedal a ja som mu stisla ruku, ako som najviac vedela.

„Som v poriadku,“ pošepkala som a venovala mu úsmev.

Pobozkal ma na čelo a zaliezol ku mne do postele. Ležala som mu na hrudi a nechala sa od neho hladkať. Vraj som spala jeden celý deň. Len včera mi vybuchlo auto a ja ležím v nemocnici. Vraj to rieši aj polícia a aj škola zisťuje, čo sa to stalo. Dali prázdniny v škole, aby sa nemarilo tak vyšetrovanie. Ja som však dobre vedela, kto v tom má prsty, no nevedela som, ako to dokázať. Dávidovi som však nič nechcela hovoriť, možno to sám vedel a jediné, čo ho drží, aby ho nevyhľadal, som ja. Inak by už bol dávno na ceste za Tomom. Netušila som, že by mi bol schopný siahnuť na život. Mal by na svedomí vraždu a to mi na tom nesedí. Teraz však musím vyzdravieť, aby som potom mohla ísť von a vyriešiť to. Zrazu sa otvorili dvere a v nich stála vysmiata mama a aj ocko. Pobozkala ma na líce a Dávid sa postavil vedľa, aby ma mohli objať.

„Ako sa cítiš zlatko? Spala si teda dosť dlho,“ usmiala sa mama.

„Asi najdlhšie ako si spomínam,“ zasmial sa ocko a ja som sa tiež mierne usmiala. Aj keď to práve prestierajú, aj tak si viem predstaviť ako sa strašne o mne báli.

„Doktor povedal, že si mimo všetkého zlého, no nechá si ťa tu až do rána. Potom môžeš ísť domov a len odpočívať,“ povedala mi mama a ja som sa zasmiala.

„To som rada a čo mi je? Povieš mi presnejšie?“ spýtala som sa a Dávid sa mierne zasmial.

„Ale nič, len si mala z toho pádu otras mozgu a mierne rany a popáleniny. Všetko je v poriadku, nemusíš sa báť. Ocko sa o všetko postaral,“ usmiala sa a ja som sa na neho pozrela.

„Nájdem toho, kto to spravil zlatko, nemusíš sa vôbec báť,“ usmial sa vážne.

„Ale ja sa nebojím,“ povedala som a pohľad mi smeroval na Dávida. Mamka sa usmiala a ja som sa začervenala.

„Bol tu celý čas, čo si spala. Ani na okamih oči nezažmúril a vždy sa na teba horlivo pýtal. Boli tu aj tvoji kamaráti, no tých sa nám podarilo poslať domov si odpočinúť. On sa vôbec nepomohol. Máš veľmi dobrého kamaráta,“ usmiala sa mama a ja som si vzdychla.

„No pokiaľ ide o to,“ pozrela som sa na Dávida a on sa prekvapene pozrel na mňa. „Nie sme kamaráti,“ povedala som a ocko aj s mamou sa zamračili.

„A čo ste?“ spýtal sa a ja som sa na neho pozrela.

„Chodíme spolu,“ povedala som a mama sa hneď na Dávida pozrela a rozžiarila sa jej tvár.

„To vážne?“ zvolala nadšene a ja som prikývla, trochu nesvoja. V tom zvýskla a hodila sa Dávidovi okolo krku.

„Lepšieho chlapca si si zlatko, vybrať naozaj nemohla,“ pochválil ma ocko a podal Dávidovi ruku, ktorý bol rovnako ako aj ja šokovaný. „Určite k nám raz musíš prísť na obed alebo večeru, aby sme ťa lepšie spoznali,“ povedal a žmurkol na neho. Ani vo sne by mi nenapadlo, že by to takto spokojne vzali. Bola som však rada, že to pred nimi naďalej nemusím skrývať.

Strávili u mňa celý čas až do večera, no o ôsmej som ich poslala preč, aby si šli oddýchnuť. Dávida som tiež silno presviedčala, no ani za ten svet nechcel ísť. Odišiel až okolo pol desiatej a to som bola smutná, že som ho poslala preč. Vedela som však, že je unavený a potrebuje si tiež oddýchnuť. Cez deň mi volala aj Kim a bol to pätnásť minútový rozhovor plný dojatia. Strašne sa o mňa bála, tak som ju celý čas upokojovala.

Nevedela som v noci vôbec zaspať. Chcela som ísť čo najrýchlejšie domov, aby som ležala vo vlastnej posteli a nie v tejto. Sedela som na posteli a sledovala mesiac na oblohe a hviezdy.

„Ahoj kráska,“ ozvalo sa od dverí a ja som sa na ne okamžite pozrela. Z tieňa vystúpil Tom a usmieval sa na mňa. Posunula som sa viac dozadu na posteli, no nepomohlo mi to. Tom pristúpil ku mne a pozrel sa na mňa. „Som rád, že si v poriadku.“

„Vďačím tebe za to, že tu som,“ povedala som, no on pokrútil hlavou.

„Nie Emma, nechcel som ti ublížiť,“ povedal, no ja som sa zasmiala.

„Nie, ty si ma chcel zabiť!“

„To nie!“ skríkol. „Chcel som ťa len naplašiť. Poslal som ti smsku, aby si len videla, ako tvoje auto vybuchuje. Nechcel som a to ti prisahám, nechcel som, aby si v ňom sedela.“

„Keby ma nezdržal Kyle, tak by som v ňom sedela!“

„Práve preto som ho za tebou poslal, aby ťa zdržal,“ vypúlila som na neho oči a nechápala, čo počujem. „Nezdržal ťa však natoľko dlho, aby sa ti nič nestalo. Mrzí ma to a to myslím úprimne. Nechcel som ti ublížiť, len ťa zastrašiť. Ver mi!“ Neviem prečo, ale v jeho hlase som naozaj cítila úprimnosť a z nejakého dôvodu som mu verila.

„A prečo si ma chcel naplašiť?“ spýtala som sa a on sa usmial. Na okamih sa mi však zdalo, že váha. 

„Aby si vedela, že patríš mne a nikomu inému. Neboj sa zlatko, raz toto všetko skončí a ty budeš so mnou,“ povedal, no ja som pokrútila hlavou. „Už nemáš Dávida, ktorý by ťa ochraňoval. Ani sa nesnažil ti pomôcť, keď si tam ležala na zemi.“

„To je klamstvo!“ bránila som ho.

„Priznaj si to Emma! Už ho nezaujímaš! Skôr či neskôr to pochopíš,“ povedal a odišiel preč. Keby ten len vedel, že to je úplne inak. Keby len vedel.

Ráno okolo siedmej ma skontroloval lekár a povedal, že už môžem ísť domov. Dávid požiadal mojich rodičov, aby po mňa mohol ísť sám a oni mu to dovolili. Pomohol mi sa zbaliť a aj nasadnúť do auta.

„Budeš doma v poriadku, však?“ spýtal sa ma počas cesty a ja som sa na neho pozrela.

„Po desiaty krát. Je mi dobre Dávid, nemusíš sa o mňa báť. Zostaneš u nás chvíľu? Či musíš niekam ísť?“ spýtala som sa.

„Ak ma budeš chcieť, ostanem,“ usmial sa a preplietol si so mnou prsty.

Doma ma čakalo milé prekvapenie od každého z domu a aj ochranky. Vítali ma úplne všetci a ja som bola rada, že som doma. Dávid mi pomohol vyjsť do izby, kde ma mamka hneď zakryla do postele. Aj s ockom sa s nami rozprávali asi pätnásť minút, no potom už odišli preč, aby som si mohla oddýchnuť. Keď sa zavreli dvere, usmiala som sa na Dávida a ten sa zaškeril.

„Čo budeme robiť?“ spýtala som sa a on si sadol pri mňa.

„Čo by si chcela?“ spýtal sa, no nečakal na odpoveď.

Načiahol sa ku mne a vtisol mi nežný bozk. Chcela som mu povedať o mojej večernej návšteve, no nepomohlo by to ničomu. Nechám si to pre seba a s Kylom si to vybavím sama. Dávid si ku mne ľahol do postele a spolu sme pozerali televízor. Asi v polovici filmu som mu však zaspala na hrudi a spokojne si driemala. Celý tento týždeň sú v škole prázdniny, takže môžem byť doma. Pochybujem však, že by ma rodičia pustili tak skoro do školy. Keby je po ich, nechali by ma doma už po zvyšok života. Čo by aj nie, keď podľa všetkých, ma chceli zabiť. Ja viem pravdu a dúfam, že to nebol len začiatok. Naozaj nehodlám chodiť po svete so strachom, že mi vybuchne niečo pred nosom. To by som mohla naozaj zostať doma.

Celé dva týždne prešli tak rýchlo, ako aj prišli. Celý čas som bola len doma a ležala v posteli. Rodičia ma ani po prázdninách nechceli pustiť do školy, tak som trčala doma. Našťastie ma každý deň chodili všetci navštevovať, tak som sa necítila až tak sama. Spoločnosť mi robil aj môj krásny psík Trix, ktorý za ten čas poriadne podrástol. Bol veľmi veľký a huňatý. Čo sa aj dalo čakať od bernského salašníckeho psa. Ako som aj predpokladala, ocko mi kúpil nové auto namiesto môjho starého. Kto by to bol aj čakal, však? Len som sa na tom smiala a tešila sa z nového auta.

„Naozaj nezostaneš ešte doma?“ pýtala sa ma mamka, keď sedela na mojej posteli, kým som sa ja balila.

„Nie mami, nebudem toľko vymeškávať zo školy. Veď už teraz som dosť zmeškala a okrem toho sa mám už dobre a nič mi nie je. Len tu strácam čas,“ vysvetlila som jej.

„To je možno pravda, ale aj tak. Budeš mi volať každý deň a dávať mi správy. Alebo skôr budem volať Dávidovi, ten mi to skôr povie, ako ty.“

„Máš jeho číslo?“ spýtala som sa prekvapene.

„Jasné, že mám, som tvoja matka, nie?“ zasmiala sa a pomáhala mi sa pobaliť.

Okolo piatej, ako každý deň, som sa so všetkými rozlúčila a šla do školy. Tešila som sa, že uvidím aj iné tváre ako doteraz. Bojím sa však toho, čo bude, keď prídem do školy. Či budú po mne všetci zazerať, alebo sa na mňa budú lepiť. Nech to bude už akokoľvek, budem rada, keď sa dostanem na internát.

Dni sa už oteplili a už nie je žiadny náznak snehu, čo ma veľmi teší. Prišla som na parkovisko a zaparkovala. Vybrala som si veci a obzerala sa. Nikoho som takého nevidela. Vošla som na internát, kde ma začali objímať baby, ktoré som poznala. To sa však nedalo porovnať s tým, keď som prišla na štrvté poschodie. Všetky sa na mňa vrhali a silno ma objímali. Pýtali sa ma ako sa cítim a podobné veci. Strávila som tak niekoľko minút, no potom som už šla na izbu, kde sa na mňa vrhla Kim. Hneď sa ma všetko pýtala a nenechala ma sa ani nadýchnuť. Nedávala som jej to však za zlé. Aj ja som sa na ňu veľmi tešila. Dúfam, že zajtra v škole to bude v poriadku. Aj keď nemám prvú hodinu, tak vstanem skôr, aby som si mohla vybaviť niečo dôležité.

Obliekla som si legíny, sivé tielko, čižmy a kožák. Namaľovala som si oči na čierno a dala make-up. Celkom mi to slušalo. Vonku je teplo, tak som si mohla dovoliť sa takto obliecť. Kim som povedala, že idem ku riaditeľovi, no ja som si to namierila na piate poschodie. Dávid a Smithie majú až tretiu hodinu, takže určite spia. Prišla som k určitým dverám a otvorila ich. Vnútri bol veľký bordel a v kúpeľni som začula sprchu. Šla som k oknu a pozerala sa cezeň von. V tom sa dvere kúpeľne otvorili a ja som čakala.

„Emma? Čo tu robíš?“ ozval sa Kyle a ja som sa otočila.

„Prišla som sa ti poďakovať,“ povedala som milo, ale záhadne.

„A začo?“ nechápal a položil uterák na posteľ.

„Za to, že si zariadil, aby to auto nevybuchlo so mnou,“ povedala som a podišla k nemu. „Za to, že si mi zachránil prakticky život. Škoda, že nie zdravie,“ usmiala som sa a on si vzdychol.

„Ja ti to...“

„Nie je potreba. Viem všetko a vzala som to, nemusíš sa ničoho báť,“ povedala som a otočila sa ku dverám. No s rukou na kľučke som sa obrátila. „Ďakujem však, za tvoje návštevy a kvety. Nemal si si robiť toľkú starosť,“ usmiala som sa a nechala ho v izbe samého.

Pobrala som sa preč z internátu a šla do školy. Mala som dobrý pocit a bude mi srdečne jedno, či sa mi bude chcieť ospravedlňovať. Už mám dosť tohto šikanovania. Od teraz vezmem svoj život do vlastných a nie do cudzích rúk.

Celý čas v škole som sa snažila vyhýbať ľuďom a ich otázkam. Už ma to poriadne unavovalo hovoriť vkuse to isté. Pár krát som videla aj Britney ako sa na mňa škerila, no nikdy za mnou priamo nešla. Asi čaká na tú správnu príležitosť, ktorá prišla na obede.

„Si v poriadku? Celý deň si trochu iná,“ hovorila mi Kim a ja som sa na ňu pozrela.

„Mám v sebe hnev, Kim, čo aj čakáš,“ povedala som jej.

„Ja ťa chápem Em, ale kvôli čomu? Stalo sa niečo?“

„Nie, ale práve sa stane,“ povedala som a Kim sa obzrela. Britney so svojimi barbinami k nám prichádzala a sadla si oproti mne.

„No čo Emka krásna? Si už v poriadku?“ spýtala sa so svojím nechutným hlasom.

„Obe vieme, že je ti to jedno,“ povedala som.

„Opýtať sa môžem, ale máš pravdu. Čo tvoje auto? Žije ešte?“ posmievala sa mi a ja som jej to chcela nechať vyžrať. Videla som však v jedálni Dávida ako sa na mňa prekvapene pozerá a nechcela som robiť scény. Nechcem byť taká, aká je Britney. Na tú úroveň sa neznížim.

„Prečo sa nespýtaš svojho podareného frajera ako je na tom moje auto. Určite by ti povedal toho oveľa viac, ako ja,“ povedala som a Kim sa na mňa hneď pozrela.

„Čo tým chceš povedať?!“ naježila sa.

„Veď ty dobre vieš,“ usmiala som sa a postavila. „Nabudúce sa uisti, aby ma nikto nezdržal predtým, ako nasadnem do auta,“ povedala som a Kim padla sánka. Počuli to aj decká, ktoré sedeli blízko a obzerali sa. Postavila som sa a šla preč. No ešte som sa otočila.

„A mimochodom,“ povedala som a Britney sa obrátila. „Tá nová, čierna Kia čo vonku parkuje je moja,“ usmiala som sa. „Pre prípad, že by si to chcela vedieť,“ povedala som a padla jej sánka.

So sebou spokojná, som prechádzala medzi prekvapenými ksichtami a pozrela sa do očí Dávidovi. Vedel, že sa niečo deje, no nepovedala som nič. Kráčala som z jedálne preč a nechala, nech o mne hovoria viac, ako predtým. Veď to aj som, či nie? Stredobodom pozornosti.

Vyšla som na vzduch a nadýchla sa. V tom sa mi však zatočila hlava, že som sa oprela o kmeň stromu. Prišlo mi zle, ale nie kvôli môjmu zdraviu, ale správaniu.

„Čo som to len spravila!“ povedala som si nahlas a chytila sa za hlavu.

„Niečo, čomu si sa chcela ubrániť,“ ozval sa pri mne Smithie a ja som sa na neho pozrela.

„Čo?!“ nechápala som.

„Chcú ťa zmeniť Emma, len ty to nevidíš. To, čo si Britney vo vnútri povedala, to sa neodváži povedať nikto zo školy. Prakticky si jej vyhlásila vojnu, ktorá už začala,“ povedal a postavil sa blízko pri mňa. „Tam vo vnútri som na teba bol veľmi pyšný. Nebála si sa a postavila si sa jej. No ten spôsob, akým si jej to povedala, bol ten najhnusnejší, aký som kedy videl. Hovoríš, že nechceš byť ako ona, no čím viac to hovoríš, tým viac sa na ňu podobáš. Meníš sa, no neuvedomuješ si to. Preto ťa musím zastaviť. To, ako si sa dnes chovala, to nebola tá sladká a milá Emma akú poznám. Akú Dávid miluje. Buď sama sebou, lebo stratíš veľa ľudí. A obaja vieme, že to je to posledné, čo by si chcela,“ povedal a mne padli slzy.

Pritiahol si ma k sebe a objal. Mal pravdu. Bola som taká zaslepená hnevom a zlosťou, že sa to na mne aj prejavilo. Nechcem sa zmeniť a musím byť sama sebou. Taká aká som.

Spolu sme sa vrátili do školy a ja som sa správala tak, ako sa mám. Kim prekvapil môj pekný úsmev a veľmi sa potešila. Dokonca som sa dozvedela, že sa nikto nezaujímal o to, ako som sa chovala, ale skôr o to, čo som Britney povedala. Veľmi ma to potešilo a zvyšok školy som bola len vysmiata. Dostala som aj od Dávida smsku, aby som sa zastavila u neho na izbe a ja som s nadšením súhlasila. Hneď po škole som za ním šla a zaklopala na dvere. Nikto mi však neotváral, tak som vošla. Nebol nikto v izbe, no počula som ako sa niekto sprchuje. Vedela som, že je to Dávid, lebo Smithie bol na tréningu. Vošla som potichu do kúpeľne a uvidela Dávida v sprchovacom kúte. Oprela som sa stenu a pohladila ho po chrbte. Hneď sa na mňa pozrel a usmial sa.

„Čo tu robíš tak skoro?“ spýtal sa so smiechom.

„Skončila som už školu,“ zasmiala som sa.

„Nečakal som, že prídeš rovno sem.“

„Ani ja, no pekné privítanie,“ usmiala som sa a on podišiel ku mne.

Nič však nepovedal, len ma schmatol za pás a vtiahol k sebe. V momente som bola mokrá, no Dávidovi to vôbec nevadilo. Vzal ma za tvár a vtisol mi vášnivý bozk. Chytila som ho okolo pása a nechala nech mi pomaly stiahne tričko, nohavice a nakoniec aj spodné prádlo. Pritlačil ma ku stene a silno bozkával. Nebola som ani tri minúty v sprche a celkom som bola mokrá. Tiekla na nás teplá voda, ktorá mi veľmi pomohla. Hlavne keď som sa sprchovala s ním. Bozkávala som ho vášnivo a s odhodlaním. Celý deň sme spolu neboli, tak mi veľmi chýbal.

Neviem, či by som vydržala bez neho aj celé popoludnie. No čo ma tešilo najviac bolo to, že sa na mňa nehneval. Určite mu Smithie všetko povedal, takže sa nemá prečo hnevať. V to dúfam. Musím si však priznať, že namyslená povaha mi vôbec nesedí. Zostanem radšej tým malým dievčatkom, akým som aj bývala. Tak budem šťastná.

„Daj mi fén,“ hnevala som sa so smiechom na Dávida, keď som si uterákom sušila vlasy.

„A načo ti bude, si krásna aj takto,“ povedal a objal ma zozadu.

„Proste mi ho daj,“ povedala som a on mi ho smutne podal. Začala som si sušiť vlasy a dúfala, že som si tu nechala nejaké veci, lebo naozaj netuším ako sa dostanem celá mokrá do svojej izby.

„Kedy budete mať ďalší zápas?“ spýtala som sa ho, keď sme ležali spolu v posteli v objatí. Mala som na sebe mokré spodné prádlo a jeho tričko, aby som načisto neprechladla.

„Neviem, asi o niekoľko mesiacov. V poslednej dobe sa neviem vôbec sústrediť na nejaký futbal,“ povedal a hral sa mi s prstami.

„A to už prečo?“ spýtala som sa.

„No, mám teba, doma je konečne Jake a chcem si to užívať dokiaľ môžem,“ povedal a pobozkal ma na čelo.

„Ale nemusíš zanedbávať to čo máš rád,“ pozrela som na neho.

„To čo milujem, prevyšuje to čo mám rád,“ povedal a ja som sa usmiala.

Pobozkala som ho na líce a nechala, nech ma silno objíme. V jeho náručí som sa cítila znova bezpečne a chránená. Akoby ma všetko zlé, keď som s ním obchádzalo. Pri ňom som naozaj šťastná a preto viem, že pokiaľ nebudem s ním, nebude to vôbec život. Cítime to obaja rovnako.

„Rozmýšľal som nad tým, čo by sa stalo keby to praskne práve teraz. Keď sa toto všetko deje.“

„A na čo si prišiel?“ chcela som vedieť.

„Že by to bolo aj dobré. Všetci by vedeli, že ťa ochránim a nedovoľovali by si.“

„Vieš dobre, že ja to tajím kvôli tebe. O teba sa bojím, nie o seba.“

„Ale o mňa sa nemáš prečo báť! Ja sa viem o seba postarať, už ma však nebaví, že všetko si vybíjajú na tebe. Najprv facka na párty, potom na parkovisku, neskôr dokonca v škole, potom búračka s autom, teraz toto. Chodím spávať so strachom, že čo sa stane nabudúce,“ povedal a ja som sa na neho pozrela.

„Vieš, že som v poriadku.“

„Nabudúce nemusíš byť,“ osmutnel.

„Ale teraz som.“ Chytila som ho tvár. „Nemusíš sa o mňa báť,“ povedala som a pobozkala som ho. Videla som na ňom, že sa dosť bojí a moje slová ho veľmi neupokojili, no stálo to za to. Neviem si vôbec predstaviť, čo mu chodí práve hlavou. Neviem to.

„Ale teraz naozaj! Odkiaľ to môžeš vedieť!“ hnevala som sa na druhý deň na Kim keď mi povedala, že v stredu chalani hrajú futbal.

„Mám svoje zdroje!“ povedala so smiechom.

„Od koho! Chcem to vedieť,“ dožadovala som sa celú cestu do izby, no nepovedala mi to ani za ten svet. Hnevalo ma to, lebo aj ja by som to chcela vedieť skôr, ako samotní futbalisti. Počula som v správach, že práve v stredu má byť osem a viac stupňov, čo ma veľmi potešilo. Bude to úžasný deň.

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Emailová láska - 36. kapitola: