OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Emailová láska - 42. kapitola

27.10.2013 (11:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 400×

42. kapitola

Večer som nešla spať do mojej izby. Chcela som byť s Dávidom, aby sme upevnili viac náš vzťah. Chceli sme si sami dokázať, že žiadna Simone nás nerozdelí. Keby nás aj nejaká iná mala rozdeliť, dokázala by nám tým, že my dvaja sa nemilujeme tak ako hovoríme. Ak som sa ja alebo on obzerali po iných, znamená to, že toho druhého nemilujeme dostatočne. No podľa toho čo sme zatiaľ prežili, my nepatríme k tým hlúpym prípadom.

„A to chceš ísť v tomto?“ nechápala Megan, keď sedela oproti mne na mojej posteli aj s Kim.

„A čo je na tom?“ nechápala som.

„Veď to je nie sexi!“ povedala a ja som nadvihla jedno obočie.

„Nie je sexi?“ skríkla Kim a postavila sa vedľa mňa, „Pozri akú v tom má úžasnú riť a to brucho jej vidno, nechceš sa vymeniť?“ pozrela na mňa zamračene.

„Nie,“ povedala som s úsmevom a odtiahla sa od nej.

„Máš pravdu, je sexi aj keď má na sebe toto,“ usmiala sa Megan a ja som sa chytila za hlavu.

„Môžete už prestať?“ zasmiala som sa, „Aj ty vyzeráš dobre.“

„Na teba nemám,“ usmiala sa a mávla rukou. Len som prevrátila očami a zohla sa, aby som si spravila vrkoč. Mala som na sebe pásikavú sivo-ružovú, športovú podprsenku a sivé trojštvrťáky. Vzala som si aj čiernu mikinu a rýchlo s Megan šla von. S ostatnými babami sme sa mali stretnúť až v škole, takže sme šli napred. Hovorila som Kim, aby šla s nami sa aspoň pozerať, no ani za ten svet nechcela ísť. Povedala, že by veľmi chcela vidieť Smithieho, ale nechce sa z ním všade doliezať. Ja ju chápem, ale ako ju poznám, určite sa o pol hodinu zastaví.

„Už sa toľko teším. Dlho sme nehrali a k tomu tam budú aj chalani,“ smiala sa celú cestu a ja na nej. Rýchlo som však vošla do školy, lebo mi bola zima. Síce už neprebieha sneženie vonku, stále fúka studený vánok a len sem tam je teplejšie. Už sa teším, keď budem chodiť všade len s tričkom a tenkou mikinou. Toto teplé oblečenie, mi už lezie krkom.

„Výborne, ešte tu nikto nie je,“ zvolala som na prázdnu telocvičňu. Asi preto tu nikto nie je, lebo je len trištvrte na dve. Za pätnásť minút tu bude narvané a nebudeme mať kedy cvičiť. Megan sa rozbehla hneď po loptu a nahrala mi. Odrazila som jej ju bagrom a začali si trochu pinkať. Po asi dvoch minútach som si dala dole aj mikinu, lebo mi bolo teplo. Keď som však uvidela v čom je Megan, stratila som reč.

„Ty si prišla baliť chalanov alebo si prišla na módnu prehliadku?!“ spýtala som sa so smiechom a ona na mňa nechápavo pozrela. Mala na sebe takú podprsenku ako ja a krátke kraťasy, ktoré by som si na seba asi nikdy nedala. Také krátke aké mala ona, rozhodne nie.

„O čom to hovoríš? Náhodou mi to pristane,“ usmiala sa a zapózovala mi.

„Nehovorím, že nie, ale aj tak. Čo už nemáš záujem o Tobyho? Toľko si o ňom hovorila, že je skvelý.“

„Aj je, no drží si odo mňa odstup. Keď sme boli u Dávida tento víkend, mal milión príležitostí so mnou byť a nebol?“

„Možno s tebou nechcel nič mať, lebo si bola opitá. Asi sa bál, že si to nebudeš pamätať,“ povedala som a ďalej si s ňou pinkala.

„No a?“ povedala, „Dobre, nie je to jedno, ale aj tak. Ja neviem no, počkám ešte niekoľko dní a ak sa ani vtedy nerozbehne, kašlem na neho.“

„Prečo ho do toho nútiš? Možno ťa chce viac spoznať.“

„Ale veď ja nechcem, aby sme spolu hneď začali chodiť. Ja len chcem, aby vôbec ukázal, že má o mňa záujem. Nie že na neho budem čakať a potom mi povie, že nie som jeho typ. Chápeš čo myslím?“ spýtala sa a ja som prikývla.

„Ak to berieš takto, tak hej. Daj mu ešte pár dní a uvidí sa potom,“ povedala som a ďalej sme rozoberali úplne iné veci, lebo do telocvične postupne chodili decká, ktoré mali mať telesnú. No tí si len sadli na tribúnu a srandovali. O druhej prišli aj baby, tak sme si pinkali medzi sebou v kruhu.

Dvere zo šatní sa otvorili a z nich vybehli smejúci sa futbalisti. Baby úplne vyrušili, že sa už vôbec nesnažili hrať a len po nich pozerali. Tak som si pinkala sama vo vzduchu a čakala, kedy ich to prejde. Neviem čo to so mnou je. Len pred niekoľkými rokmi, som ja takto tajne pozorovala chalanov. No teraz na žiadneho ani nepozriem. Asi to je kvôli tomu, že mám Dávida, ktorý aj teraz ku mne kráčal.

„Ahoj,“ pozdravil ma a nežne pobozkal, „Si krásna,“ pošepkal.

„Ďakujem. Ste pripravení drieť až do pol tretej?“ spýtala som sa a on sa zasmial.

„Miláčik, ja trénujem aj ráno, cez voľné hodiny a aj cez víkendy. Toto je pre mňa nič,“ usmial sa a vzal okolo pása.

„A budete sa sústrediť aj keď sme tu my?“ spýtala som sa a ukázala na baby. Aj ony mali na sebe podobné veci ako ja a Megan. Naozaj túto chvíľu využili na ulovenie si chalana.

„Mne by úplne stačilo, keby si tu ty,“ pošepkal, nahol sa a pobozkal. Chytila som ho za tvár a nechala, nech ma nadvihne.

„Tak sme tu všetci?“ zapískal tréner a Dávid ma položil.

„Nesprávna chvíľa,“ povedal a ja som sa zasmiala. Odtiahli sme sa od seba a s úsmevom na ostatných pozreli. Všetci sme si stúpli pred trénerov a hovorili nám pokyny.

Na začiatok sme si mali dať všetci tri kolečká okolo celej telocvične a potom individuálna rozcvička. Keď sme behali, vkuse ma chalani len šteklili a raz som sa so Smithiem tak strkala, že sme obaja padli na zem, ale dosť zlej polohe. Padol totiž na mňa a celú ma pričapil. Zakryla som si tvár a smiala sa z celého hrdla. Smithie sa smial tiež a hlavne na pobavenom ksichte Dávida. Ten sa na nás len uškŕňal, no nepridal sa k nám. Rozcvičku berie totiž dosť vážne. Pred asi dvoma rokmi mi povedal, že sa mu nechcelo robiť rozcvičku a len tak šiel cvičiť. To sa neskončilo dobre, lebo si natiahol sval a nemohol behať niekoľko dní. Odvtedy si povinne rozcvičí každý sval a až potom ide hrať a robiť namáhavejšie veci. Medzi ne patrili aj kliky. Keď im tréner povedal, že majú urobiť päťdesiat, čakala som frflanie. Vlastne všetky sme to čakali. Oni sa namiesto toho postavili do radu, padli na ruky a začali robiť kliky. Otvárala som ústa, až tak dobre im to šlo.

„37, 38, 39, 40...“ rátala Dalla a šokovane na nás pozerala.

„49, 50 prví!“ zakričala Megan a pozrela na Bobbyho, ktorý sa celý spotený postavil. Smial sa na nej, obrátil si ju chrbtom a šteklil. Aj za to čo spolu prežili, stále to boli dobrý kamaráti.

„Mali sme robiť viac. Toto bolo nič,“ postavil sa pri mňa Dávid, ktorý na sebe nemal už ani tričko. Pozrela som na neho a prekvapilo ma, že nebol zadychčaný a stál s rukami v bok.

„Ty si už skončil?“ nechápala som.

„Aj so Smithiem. Už dávno,“ ukázal na neho ako pije vodu.

„Ja neurobím ani desať, nie to päťdesiat,“ zasmiala som sa a on ma chytil okolo pása jednou rukou.

„To ťa naučím,“ usmial sa a pobozkal na spánok, „A do riti!“ zahrešil a pozrel k dverám. Pozrela som sa tiež a uvidela Kim ako kráča do telocvične so Simone. Vzdychla som si a pozrela nechápavo na Kim. Tá len prevrátila očami a sklonila hlavu.

„Čo tu do frasa chce,“ nechápal Dávid, no ja som to neriešila.

„Nechaj to tak,“ povedala som a usmiala sa na neho, „Akoby tu nebola.“

„Buď pri mne,“ povedal a vôbec ma nepočúval, „Nechcem, aby sa s tebou čo i len zhovárala,“ povedal a ja som prikývla.

„Tá ťa hádam prenasleduje všade,“ podišiel k nám Smithie a tiež mal už tričko dole.

„Podľa mňa teraz nie je cieľom on,“ pristúpil k nám aj Bobby a ja som na neho pozrela. „Ale asi ty,“ ukázal na mňa.

„Ja?“ nechápala som a on ukázal na Simone. Tá sa aj s Kim zhovárala s trénerkou a o niečo ju žiadala. Trénerka to niečo povolila a Simone sa silno potešila. Išla na tribúny, no Kim išla k nám. Spýtavo sme na ňu celú cestu hľadeli.

„Pridali sme sa k tímu,“ povedala a pozrela na mňa.

„Čo?“ skričali chalani nechápavo a ja som mala čo robiť, aby som prehltla ten šok. Kim bezmocne len prikývla a mykala plecami.

„Prečo?“ spýtal sa Dávid.

„Prišla za mnou, že by chcela hrať volejbal. Nahovorila ma, aby som šla tiež.“

„Ale nás už šesť je,“ povedala som.

„Áno, ale my budeme náhradníčky. No nepozeraj na mňa,“ pozrela na Dávida, „Nemôžem za to. Snažila som sa ju prehovoriť, no išla som radšej s ňou, akoby mala ísť sama sem. Megan by ti s ňou nepomohla,“ povedala a pozrela na mňa.

„Aby si sa nečudovala,“ zasmial sa Bobby.

„To myslíte vážne?“ pribehla k nám Megan, „Tá namyslená suka bude s nami v tíme?“ povedala a ja som sa tomu musela zasmiať.

„Áno, vyzerá to tak,“ povedal Smithie a objal rukou Kim. „Čo teraz? Nie vždy budeme s ňou,“ pozrel na Dávida a ukázal na mňa. Dávid na mňa hneď pozrel a hrýzol si spodnú peru. Chytal sa za zadnú časť krku a pochodoval na mieste.

„A čo sa mi akože má stať?“ spýtala som sa a všetci na mňa pozreli. „Pokiaľ to nie je vrahyňa, ktorá sa vrátila z basy, nemá mi čo urobiť!“ nechápala som ich.

„To síce nie, ale dokáže ťa tak zdeptať, že tomu sama uveríš,“ povedal Bobby a ja som pozrela na Dávida.

„Ty sa bojíš, že mi o tebe niečo povie, čo neviem? Pokiaľ sa také niečo nájde, tak jej zatlieskam.“

„Nielen to, ale aj iné,“ povedal a pozrel na mňa. „Môže ťa proti mne poštvať a ...“

„Vážne Dávid? Mňa proti tebe? Uvažuj preboha,“ povedala som a poklepala si po čele, „Ja viem čomu veriť a čomu nie.“

„Ja tomu verím, ale...“

„Žiadne ale Dávid!“ povedala som zúrivo, „Poradím si aj sama a ak nie, mám pri sebe Kim,“ povedala som a usmiala sa na ňu. Ona dala jednu ruku v päsť a plesla do druhej dlane so zákerným pohľadom. Usmiala som sa na ňu, no aj tak som na Dávidovi videla, že ho to veľmi neuspokojilo. Objal ma okolo krku a zákerne sa pozeral na Simone, ktorá bola naopak veľmi nadšená a bavila sa s Dallou a Sue. Aspoň, že Megan a Kim vedia čo je zač. Pravdou však bolo, že som sa jej aj trochu bála. Nie kvôli tomu, že by mi vrazila, ale kvôli jej slovám. Dávid mal pravdu. Vedela by ma určite nejako zdeptať a nahovoriť mi úplne kraviny a ja by som im ľahko uverila. A nie len jej, ale aj iným. Ja som proste taký človek. Celý život so mnou ľahko manipulovali a neviem či sa to zo mňa len tak ľahko vytratí. Jedno je však úplne isté. Nesmiem jej dať dôvod mi ubližovať. Nesmiem jej ukázať, že som omnoho zraniteľnejšia ako si myslí.

„Tak už sa neflákajte a cvičte,“ zakričal tréner a my sme sa dali do pohybu. Dávid na mňa stále s obavami pozeral, no potom sa rozbehol za ostatnými. Zostala som stáť na mieste a pozerala na Simone, ktorá sledovala mňa. Kim sa ku mne postavila a sledovali sme ju spolu.

„Myslíš, že ju zvládneš?“ spýtala sa a ja som pomykala plecami.

„Netuším, ale jedno viem,“ pozrela som na ňu, „Nemôžem jej ukázať, že je na tom omnoho lepšie ako ja.“

„To máš pravdu. Nesmie to vycítiť, lebo inak vyhrá,“ usmiala sa na mňa a povzbudivo ma objala. Naozaj som rada, že ju mám pri sebe a ešte som radšej, že vie o mojom živote. Teraz by mi takéto slová nepovedala a nesúcitila by so mnou. Som nesmierne rada, že ju mám.

Pobrali sme sa aj s babami ďalej cvičiť a sem-tam sme robili to čo cvičili aj chalani. Len pre zábavu a pre radosť, že to zvládneme tiež. No radosť nás hneď prešla. Nedokázali sme to ani jedna, no aspoň sme chalanov a trénerov pobavili, a to kvalitne.

Trénovali sme až do tretej a potom zadychčane ležali na zemi v telocvični.

„Padavky,“ kričali chalani a bežali so smiechom do spŕch. Ja som ležala s Kim a Megan a pribehli k nám aj Bobby, Smithie a Dávid. Ani jeden nebol tak zadychčaní ako my.

„Zvládli ste to na trojku,“ povedal Bobby a my sme na neho podráždene zazreli.

„Trojku?“ skríkli sme naraz.

„Je to lepšie ako nič,“ usmial sa na nás a ja som klesla znova na zem. Zavrela som oči a predstavovala si sprchu a posteľ.

„Emma!“ volal na mňa niekto a ja som potočila hlavou. Uvidela som vysmiatu Simone pri dievčenských šatniach, ako na mňa volá. Vzdychla som si a pomaly sa postavila. Dávid ma rukou zadržal, no ja som ho pobozkala na čelo a predsa len za ňou šla.

„Áno?“ prišla som k nej s úsmevom.

„Povedz mi prosím ťa, že vieš kedy sa bude konať ten zápas. Dalla, Molly ani Sue mi nevedeli povedať,“ spýtala sa a ja som sa poškrabala po hlave.

„No, o mesiac sa mi zdá. Tak nejak,“ povedala som a vošla s ňou do šatne, kde som si otvorila skrinku.

„Tak to je dosť času na tréning,“ usmiala sa a ja som prikývla.

„Prečo si sa rozhodla ísť na volejbal?“ spýtala som sa a ani na ňu nepozrela.

„Baví ma to a chcela som byť viac s Dávidom,“ povedala na rovinu a ja som na ňu hneď pozrela. „Nevideli sme sa rok a pol, tak som chcela v ňom nájsť toho kamaráta, ktorým bol.“

„Aha,“ povedala som zamračene.

„A nie je úžasný? Super osobnosť, super chalan, žiadne zlé vlastnosti na neho neviem povedať,“ básnila o ňom.

„Ja viem. Je skvelý,“ usmiala som sa falošným úsmevom.

„Však jasné, ty to musíš vedieť, veď s ním predsa chodíš,“ usmiala sa a plesla si po kolene, „Spoznáš ho ešte dosť. Máš ešte čo doháňať.“

„Doháňať?“ zopakovala som.

„No jasné. Poznáš ho pol rok a ste spolu dva mesiace. To ho ani zďaleka nepoznáš ako si myslíš,“ postavila sa, „Chce to času neboj sa. Spoznáš a potom uvidíš, či je pre teba pravý. Len nech ťa potom nemrzí, ten čas strávený s ním. Stáva sa aj to,“ nasadila krásny úsmev a pobrala sa k dverám. „Ale drž sa. Ak sa o ňom budeš chcieť niečo dozvedieť, rozhodne choď za mnou. Poviem ti o ňom toho veľa, o čom iní nemajú ani páru,“ žmurkla na mňa a pobrala sa dverami preč. Chvíľu som stravovala jej slová a potom som sa nazlostene pobrala za ňou. Vyrazila som zlostne dvere a už iba pozerala ako odchádza z dverí. Pozrela som sa na ostatných, ktorí nechápali a naznačila, že ju škrtím okolo krku.

„Hovorí, akoby si ju nepoznala tri roky,“ čertila sa Kim v šatni. „Pri najbližšej príležitosti jej to pekne povieš a hneď sklapne.“

„A k čomu by to bolo dobré? Radšej si to len pekne nechajme pre seba.“

„Ale raz sa to určite prevalí,“ hovorila mi stále.

„Máš pravdu, raz,“ usmiala som sa na ňu. Nechcela som tú babu ďalej riešiť. Strašne mi lezie na nervy a už ju nikdy nechcem vidieť. Ako si môže myslieť, že je taká dokonalá? Asi jej príbuzní strávili celý život ju o tom presvedčovať, celý jej život. Veď ju to raz prejde. No mňa dovtedy privedie do šialenstva.

Cestou na internát som bola ticho. Ostatní sa síce zabávali, no mne do smiechu ani do radosti nebolo. Chcela som si ľahnúť a ráno sa zobudiť s pocitom, že žiadna Simone v škole nie je. Keď som cítila pevný stisk Dávidovej ruky, pochopila som, že ani jemu to nie je jedno. Toto už je tretíkrát čo sa Simone ukázala. Čo urobí nabudúce? Rozreve sa aj predo mnou?

„Choďte napred,“ povedal im Dávid, no oni sa namiesto toho postavili k dverám a sledovali nás. Zachytila som aj Kimin povzbudivý úsmev. Postavila som sa čelom k Dávidovi a ten mi vzal tvár do dlaní.

„Si v poriadku?“ povedal šeptom a ja som zavrela oči. Otvorila som ich, ale už v nich boli slzy. Pokrútila som hlavou na nesúhlas a on si ma pritiahol na hruď.

„Najprv Britney, potom Tom a teraz Simone. Čo som im urobila, že ma tak nenávidia?“ hovorila som mu s plačom a jeho zovretie zosilnelo. „Prečo nám to robia?“

„Ja neviem Em, naozaj neviem. Mrzí ma, že musíš kvôli mne takto trpieť,“ odtiahla som sa od neho.

„Kvôli tebe? O čom to hovoríš?“

„Keby si nie so mnou, nepustila by sa do teba ani Britney, ani Simone. Možno by si ani Toma nestretla, keby si na tú párty vtedy nešla so mnou. Keby si ma nepoznala, rozhodne by sa nestalo to s Tomom čo cez víkend. Keby si ma nepoznala, bola by si šťastnejšia,“ chcel povedať aj niečo iné, no zastavila ho silná rana, ktorú som mu dala. Okoloidúci sa zastavili a všetci pozerali na nás. Stála som tam, s vystretou rukou a so slzami pozerala na Dávida, ktorý stál s hlavou otočenou nabok.

„Toto už od teba nikdy nechcem počuť,“ povedala som len jemu a on mi pozrel do očí. Pokrútila som hlavou a obišla ho. Nešla som však na internát. Šla som na parkovisko a do môjho auta.

„Kam to ideš?“ zastavila ma pri odchode Kim.

„Idem stadeto preč. Je toho na mňa priveľa, hlavne keď mi Dávid vôbec nepomáha. Prídem na ples, prosím ubezpeč sa, aby tam išiel aj Dávid. Budem ho tam čakať,“ povedala som jej a naštartovala.

„Ale to je o týždeň!“ namietala, no to som už bola mimo areálu školy.

S plačom som si to namierila na východ a išla na diaľnicu. Šla som najväčšou rýchlosťou a nezaujímala sa o nič na svete. Ako to, že to mohol povedať? On? Nikdy predtým to nepovedal a zrazu to všetko vzdáva? Ja som to nevzdala, keď som bola na dne, ja som o nás bojovala. Vzala som do ruky mobil a vytočila mamine číslo: „Ahoj zlatko.“

„Ahoj mami, volám ti, aby som ti povedala, že cez víkend neprídem domov. “

„Prečo? Kde si?“ spýtala sa vystrašene.

„Potrebujem si vyvetrať hlavu, takže sa o mňa neboj. Neviem kedy sa vrátim!“

„Čo?“ skríkla naštvane, „Tak to nie moja milá! Okamžite sa vráť domov!“

„Nie mami, chcem byť sama!“

„O čom to hovoríš? Čo sa stalo?! Niečo s Dávidom?“

„Zavolám ti neskôr, ahoj,“ pozdravila som a zložila. Nechcela som sa s ňou hádať a ničomu by to nepomohlo. Hlavne keď som práve ušla zo školy, čo som nikdy predtým neurobila. Určite zostanem aspoň týždeň po škole, na čo sa už teraz veľmi teším.

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Emailová láska - 42. kapitola: