Emailová láska - 45. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Plán začína. Aj keď v úplne inom uhle.

01.11.2013 (11:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 320×

45. kapitola

Počkali sme, až kým sa úplne nevzdialili a potom sme sa obaja postavili. Pozerali sme nemo na to miesto, skade odišli a nezmohli sa na slovo. Pozrela som šokovane na neho a on na mňa. Pritiahol si ma jemne k sebe a objal. Srdce mu bilo ako o život a ja som videla, že toto presahovalo všetky naše plány. Počkali sme ešte pár minút a potom napísal Smithiemu smsku:

Stretneme sa okamžite v našej izbe na internáte! Príď so všetkými!

Smutne som sa na neho pozrela a on si tiež bolestne vzdychol. Čo len budeme teraz robiť?

Na internáte, v ich izbe sme sa všetci stretli a posadali si na postele. Bola tam Kim, Megan, Bobby a aj Smithie. Povedali sme im čo sa udialo na čistinke a reagovali rovnako, ako aj my. Boli ticho a šokovane, priam zdesene, na nás pozerali. Nevedela som, čo povedať, čo urobiť alebo čokoľvek. Napadlo ma zavolať na políciu a udať ich, no potom som to hneď zatrhla v hrdle. Nemali sme žiadny dôkaz a boli by sme len na smiech. A okrem toho, ich akcia sa mala začať až o týždeň, no to je sakra málo času.

„Takže dali týždeň, keby ste sa náhodou rozišli a potom ťa unesie. Pochopila som to správne?“ spýtala sa Kim a my sme prikývli.

„Keď som vám na začiatku roka povedala, že sa vyspal s totálnou kravou, myslela som to smrteľne vážne,“ povedala rozčúlene Megan a začala sa prechádzať po izbe.

„Vedel som, že je Simone zákerná, ale že by zašla až takto ďaleko?“ nechápal Smithie a pozrel na Dávida.

„Aj mňa to prekvapilo.“

„Preboha, ale rozmýšľajte,“ plesol si po kolene rozčúlene Bobby a postavil sa. „Veď toto je na psychiatriu. Veď si len chalan a ona chce uniesť Em len kvôli tomu, že ťa miluje? To si naozaj myslí, že to vyjde, aby ťa získala? Veď tá je úplne na hlavu.“

„Očividne,“ zamrmlal si Dávid pod nos a objal ma o to pevnejšie. Nemala som chuť niečo povedať alebo na nich reagovať. To ja som mala byť tá unesená.

„Čo teda budeme robiť? Tu už ide aj o život!“ povedala Megan a bezmocne sa na nás pozrela. Všetci rozmýšľali, no keď som videla ich zachmúrené tváre, vedela som, že na nič neprišli. V tom sa Kim však na mňa pozrela a sadla si na posteľ oproti nám. Vzdychla si a pozrela na nás.

„Mali by ste sa rozísť,“ povedala nakoniec a mne sa zastavil celý svet.

„Čo????“ skričali sme všetci naraz a pozreli nechápavo na ňu.

„Ak sa rozídete, žiadny únos sa nebude konať. Budú síce o vás bojovať, no ty Em budeš aspoň v bezpečí,“ povedala a všetci pozreli na ňu.

„To naozaj čakáš, že sa len tak rozídeme? Za to, že im dvom sa to nepáči?“ spýtala som sa zlostne.

„Áno,“ povedal Dávid a okamžite som na neho pozrela. „Áno, musíme sa rozísť.“

„Čo to trepeš?“ nechápala som a všetci na neho pozreli.

„Kim má pravdu Emma. Ak sa rozídeme, neunesie ťa a môžeme vymyslieť plán, ako sa ich oboch zbaviť. Zatiaľ musíme ochrániť teba,“ povedal, no ja som pokrútila hlavou.

„Nie,“ krútila som hlavou, „Nie!“ skríkla som a pozrela mu do očí. „Nerozídeme sa kvôli nim!“

„Emma,“ chytil ma za tvár a pozrel na mňa. „Čakal som na teba celé tri roky. Nedovolím, aby ma od teba dostali, no momentálne to inak nejde. Musíš byť v bezpečí,“ povedal a mne padli slzy.

„Tri roky?“ zopakovala nechápavo Megan.

„Vy sa poznáte tri roky?“ pridal sa k nej Bobby, no ani jeden sme im nevenovali pozornosť.

„Prosím, ver mi Emma. Milujem ťa a nedovolím, aby sa ti niečo stalo,“ povedal a pritiahol si ma na hruď.

Silno som ho objala a vzlykla mu na hrudi. Bolo rozhodnuté a nemohla som s tým nič robiť. Na jednu stranu som sa rozísť kvôli nim nechcela, lebo som chcela bojovať. No na druhú stranu je rozchod jediné možné riešenie na to, aby sme predišli môjmu uneseniu.

„Už ste vymysleli, aj ako to urobiť? Aby tomu uverili?“ spýtala som sa tlmene, cez slzy.

„Hádkou,“ povedal Smithie a kľakol si ku mne, „Budete sa musieť veľmi pohádať. Pred všetkými,“ povedal a ja som si chytila tvár do dlaní.

„To myslíte vážne? Už toto je dosť ťažké rozhodnutie,“ povedal Dávid.

„Inak to nepôjde,“ pridala sa k nemu Kim a ja som bolestne pozrela na Dávida. Nepáčilo sa mu to rovnako, ako ani mne. No nemali sme čas na to vymýšľať niečo iné. Toto bol dobrý plán, no za akú cenu.

Ples sme už vzdali, tak sme nasadli do áut a išli domov. Bobby vzal Megan a celkom dobre si rozumeli. Za iných okolností, by som sa tešila s ňou, no momentálne ma nič iné nenapadá. Mám totiž fingovať rozchod, aj keď to rozchod možno nakoniec aj bude.

Vysadili sme Smithieho aj Kim doma a Dávid ma zaniesol domov. Bola polnoc a všade bola tma. Phill bol síce na stráži, no nikto iní v dome nie. Keď Dávid zaparkoval auto, pozrela som na neho a povedala:

„Ideš dnu?“ spýtala som sa a otvorila dvere.

Nemo prikývol a tiež vystúpil. Šla som dnu a zasvietila svetlo. Nešla som však dnu do svojej izby, ale do kuchyne. Potrebovala som sa totiž napiť niečoho iného, ako alkoholu. Otvorila som chladničku a vybrala z nej dve mrazené minerálky. Jednu som podala Dávidovi a druhú som si otvorila sama. Napila som sa z nej a pozrela sa von oknom. Len som tam tak v tichosti stála a nevnímala nič. Zrazu som však položila vodu na stôl, sklonila hlavu a rozplakala sa. Niekto ma na svete naozaj musí nenávidieť, keď sa na mňa lepí len nešťastie a smola. To nemám na svete niečo, vďaka čomu by som bola šťastná? Myslela som si, že to bude rodina, priatelia, frajer, no zatiaľ sa ani jedno nevyplatilo. Čo som komu urobila, že ma takto trestajú?

„Pššt,“ pritiahol si ma k sebe Dávid a silno ma objal.

Plakala som mu na hrudi a silno ho stískala okolo pása. Podľa toho, že mlčal som vedela, že ani on si s touto situáciou nevie rady. Nikto si s tým nevie rady. Kim mala pravdu. Rozchod je jediné riešenie, ako toto celé nejako ukončiť. Ako toto celé dať do normálu, no ako pre koho. Aby oni dvaja boli spokojní, budeme my dvaja trpieť. Stojí za to všetko?

„Povedz už konečne niečo,“ povedala som cez slzy.

„Ja neviem čo povedať, Em. Ani čo urobiť.“

„Tak sa aspoň snaž,“ pozrela som na neho, „Ukáž mi niečo alebo hocičo,“ povedala som a on ma hneď na to pobozkal. Pritiahla som si ho k sebe a silno bozkávala.

„Milujem ťa, Em,“ pošepkal a pohladil ma po líci. „No na toto sme príliš slabí. Na toto nemáme ani jeden dostatok síl.“

„Ja viem,“ sklonila som hlavu.

„Dúfam, že už teraz chápeš moje slová, za ktoré si mi dala facku. Boli pravdivé,“ povedal a ja som sa usmiala.

„Aj moje, ktoré som ti povedala na začiatku roka,“ usmial sa a vlas mi založil za ucho.

„Aby si bola šťastná, musíme to urobiť. Musíme to skončiť,“ povedal a mne ešte viac padli slzy.

„Ja viem,“ povedala som tlmene a on ma chytil za tvár oboma rukami.

„Nezabúdaj však, že ťa aj tak neskutočne milujem a budem o teba bojovať.“

„Čo?“ nechápala som.

„Tú hádku urobíme tak, aby si sa rozišla ty so mnou, nie obojstranne.“

„Prečo?“

„Pretože, ak sa rozídeš ty so mnou, budem stále chcieť o teba bojovať, a preto by som mal dôvod, s tebou hovoriť aj na verejnosti, nie len tajne,“ povedal, no ja som znova namietala.

„Ale čo to hovoríš! My dvaja sa nikdy nerozídeme! Nebudem sa ich báť a ani im neurobím po vôli! Sme spolu a pokiaľ si to oni dvaja neuvedomia, nezaujíma ma to!“

„Emma, počúvaš sa vôbec?“ povedal už nahnevane. „Tom ťa unesie, pokiaľ budeme spolu.“

„Neunesie!“ povedala som a pristúpila k nemu. „To mu nedovolím a ani sa ťa nehodlám vzdať, za to, že jemu sa to nepáči! To si naozaj myslí, že keď sa my dvaja rozídeme, že potom sa hodím jemu okolo krku?“

„Asi si to myslí, čo ja viem?“ rozhodil rukami. „Viem však, že ťa musím chrániť, aj za tú cenu, že spolu nebudeme!“

„Prečo sa ma chceš tak rýchlo vzdať?“

„Čo?“ skríkol a pozrel na mňa. „Ja sa ťa nikdy v živote nevzdám, ale na chvíľu budem musieť, aby som nám získal nejaký čas!“

„Čas a čo keď sa to nikdy nezmení? Čo ak sa v piatok v škole rozídeme a potom už nenájdeme nikdy cestu k sebe? Bez toho, aby sme neboli v nebezpečí? Čo potom?“ spýtala som sa so slzami a pozrela mu do očí. Touto otázkou som ho musela zaskočiť, lebo mlčal a nič nehovoril. Podľa mňa ani nedýchal. Musel nad tým rozmýšľať, musel si to tiež všimnúť. Čo keď sa to nakoniec tak stane? Vzdychla som si a chytila sa za tvár. „Dnes už nevyriešime nič. Poďme spať,“ povedala som, vzala ho za ruku a v tichosti ho viedla do mojej izby.

Ľahli sme si na posteľ a snažili sa obaja zaspať. Ani jeden však spať nevedel, či skôr nechcel. Už toho bolo veľa a mojou otázkou som trafila do čierneho. Ak sa rozídeme, je šanca, že sa už nikdy dokopy nedáme. Ak sa však nerozídeme, bude priam pravdepodobné, že skončím niekde spútaná na odľahlom mieste v horách. Tak či tak, je to poriadne na nič!

Ráno som sa s Dávidom naraňajkovala, a potom som ho poslala domov. Mark a ostatné slúžky boli v dome, takže sem Tom za mnou rozhodne nepríde. Pochybujem, že vôbec vie, kde bývam. A aj keby, z domu by ma nepozorovane nedostal. No hneď, ako odišiel, som sa prezliekla a zadným vchodom vyšla na ulicu. Vedela som, že riskujem, no musela som sa prejsť. Chcela som byť sama, bez kohokoľvek a moja izba mi v tom veľmi nepomáhala.

Prechádzala som sa teda po uliciach, blízko môjho domu a snažila sa niečo vymyslieť. No nič ma nenapadlo, len úplné blbosti. Keď už som bola úplne v koncoch, sadla som si do najbližšieho parku na lavičku a pozrela pred seba. Videla som na preliezkach plno detí, ktoré sa medzi sebou hrali a aj mamičky, ako na nich dávajú pozor. Spomenula som si na to, ako som ja takto kedysi veľmi dávno hrávala.

„Aha, kto tu je,“ ozvalo sa pri mne a ja som potočila hlavu. Uvidela som známu tvár, oblečenú v policajnej uniforme. Sadol si ku mne a pozrel na mňa. „Hádam si nepamätám deň, keď si sa niekedy vôbec usmievala.“

„Tak vieš, musím mať dôvod sa usmievať,“ povedala som a odvrátila zrak.

„A teraz nemáš dôvod sa usmievať?“ pozrela som znova na neho a on sa usmieval. „Nevidela si ma rok a to som ti očividne vôbec nechýbal,“ povedal urazene a ja som sa usmiala.

Posunula som sa k nemu a silno som ho objala. Dale má dvadsaťdva rokov a je to náš rodinný priateľ. Je to syn najlepšej kamarátky mojej mamy. Bola som s ním veľmi dobrá kamarátka, no pred rokom odišiel sem do Chicaga robiť policajta. Ani vo sne by ma nenapadlo, že by som ho tu niekde stretla. Prakticky som na neho úplne zabudla.

„Ako sa máš, Dale?“ spýtala som sa a pustila ho.

„Omnoho lepšie, keď ťa vidím,“ usmial sa a ja som sa začervenela. Nikdy sa netajil tým, že sa mu páčim a očividne ho to ani za ten rok neprešlo. „Veľmi si opeknela, čím to asi tak bude.“

„Neviem,“ zasmiala som sa. „A kde je tvoja mama? Moja by ju určite chcela vidieť.“

„Je niekde pracovne, ja s ňou už nebývam.“

„Ale čo, bývaš nebodaj sám?“ zasmiala som sa.

„Jasné, že sám. Nevidíš, že si už zarábam?“ zasmial sa a postavil sa, aby sa mi ukázal. Pochválila som ho a potom ma chytil za ruku a postavil. „Poď sa prejsť, dlho sme spolu neboli.“

Odišli sme z parku a prechádzali sa po uliciach. Rozprával mi, že robí hliadky cez noc a potom kontroluje túto oblasť. Asi preto som ho nikdy nevidela, lebo som nie cez týždeň doma.

„Takže stredná škola Betty Reynoldsovej? Tak to si si naozaj dobrú školu vybrala. Maľovanie, však?“ spýtal sa a ja som prikývla.

„Je tam super. Maľujem ako viem, ale už sa tomu až tak veľmi nevenujem.“

„A to už prečo? Veď si v tom veľmi dobrá,“ nechápal a zamračil sa.

„Tak vieš, mám už teraz kamarátov a nemám čas maľovať, keď som len s nimi,“ povedala som a on ma objal okolo pása.

„Moja malá Emma má konečne kamarátov? To sa veľmi dobre počuje, po toľkých rokoch,“ zasmial sa a ja som sa znova so smiechom začervenala.

„Tak áno, už ich mám a som šťastná,“ povedala som, no neusmiala som sa. On si to všimol, a preto sa odo mňa ani neodtrhol a prstom mi zdvihol bradu.

„Em, čo sa stalo? Prečo si nešťastná?“ spýtal sa a ja som sa hneď zasmiala a odtiahla sa od neho.

„Ale ja nie som nešťastná,“ zaklamala som, no on si ma pritiahol späť.

„Mňa neoklameš, Em. Strávil som s tebou veľa času, takže viem, že teraz šťastná rozhodne nie si. Čo sa deje?“ spýtal sa a ja som sa na neho pozrela so slzami.

„Kazí sa mi vzťah, Dale,“ povedala som a rozhodila rukami. „Milujem chalana, s ktorým nemôžem byť,“ povedala som a začala sa prechádzať.

„Chodí na tú školu kam ty, však?“ odpovedal si sám. „Nie je to ten chalan, s ktorým si volala každý deň?“ spýtal sa a ja som prikývla.

„Dali sme sa pred dvomi mesiacmi dokopy, no odvtedy sa na nás lepí len smola.“

„Aká smola?“

„Ľudia, ktorí nechcú, aby sme boli spolu.“

„Povedz mi viac, Em,“ požiadal a ja som na neho so slzami pozrela.

„Poznáš jedného chalana? Volá sa Tom Salich,“ povedala som a on sa zamračil. Pristúpil ku mne a naliehavo chytil za ramená.

„Čo ti spravil ten hajzel, Em?!“

„Ja...“ koktala som prekvapene.

„Čo ti spravil?! A neklam mi!“ povedal a v jeho očiach som videla zlosť. Keby mu o ňom poviem, možno by ma vedel ochrániť. Veď je to policajt.

„Zbil ma,“ povedala som, „Viackrát.“

„Čo urobil?“ skríkol rozčúlene. „Ešte niečo?“

„Vyhodil do vzduchu moje auto a...“ zasekli sa mi slová v hrdle a Dalovo zovretie zosilnelo.

„A čo Emma!“

„Pokúsil sa ma znásilniť,“ pošepkala som a zovretie v momente povolilo. Sledoval moje modré oči a nespustil z nich tie svoje.

„Čo?“ zašepkal a bol v šoku. Rýchlo som ho chytila za ruku a vážne na neho pozrela.

„Neopováž sa to niekomu povedať, Dale! Myslím to vážne! Veľmi mi tým uškodíš.“

„Spravil to? Dokončil to?“

„Nie,“ povedala som a on si vzdychol. „Ty ho poznáš?“

„Som policajt, Emma, jasné, že ho poznám. Ideme po ňom už veľmi dlho, no nikdy ho nevieme chytiť pri čine. Vždy nejakým spôsobom zdrhne.“

„Aha, no dobre, ale vážne toto nerieš. Prosím, veľmi mi tým uškodíš.“

„A ako uškodím? Môžem ho strčiť do basy!“

„Nie nemôžeš. Ak do toho zasiahneš, zajtra ma už možno nestretneš!“

„O čom to hovoríš?“ nechápal a ja som si vzdychla. Zašlo to už moc ďaleko, na to, aby som cúvla.

„Ak sa preriekneš, tak ma unesú, chápeš?“ povedala som a zachytila jeho zdesenie.

„Unesie? Čo mi to tu, dopekla, hovoríš Emma!“ skríkol a ja som si vzdychla.

Aby sme neriešili túto situáciu vonku, vzala som ho do najbližšieho bistra, kde sme si sadli a objednali hamburgery s hranolkami. Jemu sa síce nechcelo púšťať do jedla a takmer vždy sa na mňa zamračene pozeral a čakal vysvetlenie.

„Ten hamburger je naozaj dobrý,“ povedala som s plnou pusou a on pleskol po stole.

„Už mi povieš o čo ide? Vážne ma toto už nebaví,“ povedal zúrivo a ja som si vzdychla. Preglgla som, napila sa a pozrela na neho.

„On ma proste chce a je tu jedna baba, ktorá chce zase Dávida. Toho, s ktorým teraz chodím a oni dvaja proste chcú urobiť všetko, aby nás rozdelili a vzali si, čo chcú.“

„No a ďalej?“

„No tak sa včera dohodli, že ak sa s Dávidom do týždňa nerozídeme, tak ma Tom unesie a budem len jeho. Prosté,“ usmiala som sa.

„A ako ste to vyriešili alebo čo s tým chcete akože robiť?!“

„No, dohodli sme sa, že zajtra zahráme v škole divadlo a rozídeme sa,“ usmiala som sa falošným úsmevom. On mi to však aj tak neuveril.

„Aha a to je všetko? Oni dvaja budú o vás bojovať ďalej a potom čo!“

„Tak je lepšie ich každý deň odmietať, akoby som mala byť niekde zavretá, nie je tak?“

„Dá sa to tak povedať. Takže vy dvaja obetujete váš vzťah, kvôli nim dvom.“ Prikývla som. „To je na teba veľká obeta, Em. Až príliš veľká, toto si nezaslúžiš.“

„Tak, asi nie som hodná, byť niekedy v živote šťastná,“ povedala som a znova jedla.

„Dobre, nebudem to nikde hovoriť, ani proti tomu zasahovať. Len chcem vedieť, ako sa s ním chceš rozísť,“ povedal a mne ostalo v krku kus mäsa. Nad tým som vôbec nerozmýšľala.

„Ako? Dobrá otázka,“ zasmiala som sa a pozrela von oknom. „Naozaj dobrá.“

„Bude to trochu divné, keď len včera povedali, aký majú plán a na druhý deň sa len tak kvôli ničomu pohádate a je koniec. Aby tomu uverili, musíte mať poriadny dôvod,“ povedal a ja som na neho pozrela.

„Čo navrhuješ?“

„Podvod,“ povedal a ja som na neho vypleštila oči.

„Mám ho podviesť?“ spýtala som sa, no pokrútil hlavou.

„Nikdy by si sa s nikým nebozkávala. On ťa musí podviesť.“

„A s kým akože?“

„S tou babou. Hovorila si, že ho chce, takže za ním musí vkuse aj behať.“

„Áno, ale vždy ju odmieta.“

„Tak práve teraz ju musí prijať, ale nie s otvorenou náručou. Musí jej ukázať, že mu to je jedno a ona sa na neho vrhne v momente, keď vojdeš ty. Potom bude mať aj dôkaz pred očami.“

„Dávid sa na to nedá.“

„Nech vymyslí niečo lepšie, ak toto nie je dobrý nápad.“

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování