OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Emailová láska - 47. kapitola

04.11.2013 (14:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 357×

 47. kapitola

Ráno som sa zobudila s prekvapivo dobrým pocitom. Ten pocit vo mne bol preto, lebo som sa s Dávidom rozlúčila za normálnych okolností a nie za takú situáciu, aká bola v škole. To by nikdy pre mňa nebol rozchod, plný hnevu a zúrivosti. Rozišli sme sa v dobrom a obaja sme to tak chceli. Veľmi som sa potešila, že to takto dopadlo, aj keď tomu potešenie, povedať nemôžem.

Okolo deviatej mi volal Dale, že by chcel ísť so mnou von a ja som prijala. Momentálne to bol jediný človek, s ktorým by som okrem Dávida aj chcela byť. Kim a Megan by sa ma vkuse pýtali len na to, čo bolo v škole a Bobby so Smithiem rovnako. A okrem toho, Dala som nevidela celý rok, takže sa patrí aj jemu venovať.

Vonku už bolo teplo, tak som si mohla vziať aj tričko s krátkymi rukávmi. Otvorila som skriňu a na posteľ hodila žlté tričko a biele gate. Na nohy som si dala čierne topánky na opätky a aj sa namaľovala. Vlasy som si nechala také aké sú, vlnité lebo sa mi v noci od mokrej hlavy zavlnili, podľa toho ako som v nich ležala. Vyzeralo to celkom pekne, a preto som to nechala radšej tak.

Rozlúčila som sa s mamou a šla do parku, v ktorom som sa s ním včera stretla. Už tam sedel na operadle, ale už nemal na sebe uniformu, ale normálne oblečenie. Mal na sebe rifle, dlhšie tričko, spopod ktorého mu bol vidieť opasok. Omráčená som na neho pozerala a nemohla uveriť vlastným očiam. Bol totižto prenádherný, ako to, že som si ho nevšimla dávno?

„Ahoj,“ pozdravila som sa mu s úsmevom. „Dnes ako občan?“ spýtala som sa a on ku mne zoskočil.

„Aj to raz musím byť,“ usmial sa. Pri ňom som bola taká malá, ako aj pri Dávidovi, keď som mala opätky. O pol hlavy menšia a o hlavu menšia, keď nemám opätky. Žiarivo sa na mňa usmial a objal ma. Stisol ma silnejšie než som čakala, no nevadilo mi to. Naopak som chcela, aby tak ostal.

„Takže mama už je doma? Ako bolo?“ spýtal sa ma, keď sme sa začali prechádzať.

„Vraj dobre, ale v Mexiku je o trochu viac teplo ako tu. Predsa len, tam je vždy teplo,“ zasmiala som sa.

„To áno. Raz som tam bol služobne a keď som sa vrátil späť, skoro som zamrzol.“

„Tak to si tam bol asi v zime, nie?“

„Možno áno, možno nie,“ žmurkol na mňa a ja som sa zasmiala. „Ako sa máš, Em? Vyzeráš byť v pohode po včerajšku,“ spýtal sa s úsmevom.

„Spočiatku to bolo hrozné, no nakoniec to dobre dopadlo,“ usmiala som sa.

„Takže ste sa nerozišli?“ spýtal sa.

„Nie, rozišli,“ pozrela som na neho, „Ale v dobrom a dáme sa dokopy, až kým sa situácia neupokojí a tak.“

„A si takto spokojná?“

„Vieš aká je moja mama. Dá ti dobré rady a teraz mi ich dala tiež. S Dávidom sa cez to prenesieme a budeme raz spolu.“

„Ách, tvoja mama. Pamätám si, že to bola práve ona, ktorá mi povedala, aby som šiel za prácou kým mám možnosť,“ usmial sa do oblakov. „Nikdy som sa jej za to nepoďakoval.“

„Teraz tu bývame, takže to môžeš kedykoľvek napraviť.“

„To máš pravdu,“ usmial sa a chvíľu sme obaja mlčali. „A čo bude v škole?! Viem, že teraz hovoríš, že je to v pohode, no po čase ťa to prejde, keď ho budeš vídavať.“

„Viem, už som nad tým rozmýšľala,“ povedala som a sadli sme si na lavičku pri maličký park.

„A na čo si prišla?“

„Že odídem na čas z internátu,“ povedala som a on na mňa vypleštil oči.

„To je vážny krok, Em, vážne to tak chceš?“

„Nie, ale čo mám robiť? Keď tam budem spávať, bude ma lákať k nemu v noci ísť a to nechcem. Podľa mňa to aj pochopí, ak to nebude práve on, ktorý to navrhne.“

„Takže chceš ostať tu,“ povedal si pre seba. „To znamená, že by si mala dosť času aj na mňa?“ spýtal sa a ja som sa nadvihnutým obočím na neho pozrela. „No a čo! Strávili sme spolu skoro celé detstvo, hádam sa môžem tešiť a skúsiť ten rok nahradiť, nie?“ zasmial sa na obranu a ja som sa usmiala.

„Máš pravdu. Ten rok sa nám stratil, možno by bolo načase ho znova spojazdniť,“ povedala som a pritom sa červenala.

„Tak to ma teší, že si na mňa nezabudla,“ usmial sa a stisol mi ruku. Srdce sa mi rozbúchalo ako o život.

„Ako som mohla? Si šašo môjho života,“ zasmiala som sa a on sa urazene zasmial tiež.

Sedeli sme na lavičke a bavili sa o úplných blbostiach celú hodinu. Neviem čím to bolo, ale veľmi dobre som sa s ním cítila. Akoby sa vôbec pred rokom neodsťahoval a stále so mnou bol. Dávidovi som o ňom nikdy nepovedala, lebo sa mi nezdalo také dôležité, aby to vedel. Ja som totiž ani nevedela, že ho tu niekedy v živote stretnem. Práve tu, kde bývam. Žeby to bol nejaký osud, stretnúť ho práve v dobe, keď sa to s Dávidom tak pokazilo? Nie, nemôže v tom byť nič len náhoda.

Mám však hroznú dilemu. Nejakým spôsobom som si ich oboch porovnávala. Obaja boli rovnako vysoký, rovnako mali vyšportovanú postavu a obaja boli prenádherný. Keby mi niekto mal povedať, aby som si z nich vybrala, nedokázala by som to. Obaja sú úžasní, či už povahovo alebo postavou. Ako je to však možné? Ako to, že som takto Dala nevidela pred rokom? Žeby som bola až tak omámená vlastným nešťastím, že som si nevšímala, čo mám pred sebou? Nieže by som to ľutovala, no nejde mi to do hlavy. Raz možno na túto otázku odpoveď nájdem a keď ju nájdem, rozhodnem sa, či ju chcem vôbec poznať.

Na lavičke v parku sme strávili aj ďalšiu hodinu. Proste sme si mali o čom pokecať, a preto sme sa nikam neponáhľali. Potom mi však zaškvŕkalo v bruchu a Dale ma chytil za ruku, že pôjdeme na poriadne raňajky, ktoré som očividne nemala. Priznala som sa, že som si dala len banán, lebo som sa ponáhľala za ním. Teraz mal preto povinnosť ma pozvať na jedlo, ktoré som veľmi rada prijala.

Nasadli sme do jeho auta a vyviezli sa do mesta. V meste som nebola tak dlho, že už ani neviem ako vyzerá. Bola som tu len v noci a z toho som toho veľa nevidela. Nemala som tú česť. Preto som mala otvorené okno a sledovala som každú prkotinu, ktorá mi padla do oka. Ľudia chodili pekne vyobliekaní, prečo aj nie, keď tu bolo super veľa obchodov. Potom som si všímala aj veľké bilboardy a aj vysoké činžiaky. Dale sa na mne len smial a k tomu nám zapol hudbu.

Po preskúmaní časti mesta, sme zastali v jednom malom obchodíku medzi mrakodrapmi a vystúpili.

„Sem chodím na raňajky, obed a aj na večeru. Naozaj tu super varia,“ povedal a viedol ma dnu. Sadli sme si pri okno a objednali si vyprážaný syr s hranolkami a kečupom.

„Je to tu pekné. Také útulné,“ posúdila som po preskúmaní každého kútika.

„A jediné čo spestruje prácu policajta,“ povedal a oprel sa o stôl.

„Sem chodíš cez prácu?“ spýtala som sa a on prikývol. „S kolegami?“

„Mám jedného partnera, s ním som vždy,“ povedal a ja som sa tiež lakťami oprela o stôl.

„A tvoji kolegovia majú koľko rokov? Sú tuční a starí, ako vo filmoch?“ Zasmial sa a pokrútil hlavou.

„Môj kolega má dvadsaťdva ako aj ja a volá sa Flynn. Mám aj iných kolegov v mojom veku, ale áno, sú tam aj starí a tuční.“

„Super, ale aspoň sú tam aj v tvojom veku.“

„Flynna ti niekedy predstavím. Je to pohoďák a je s ním naozaj sranda.“

„Tak to sa už teraz na neho veľmi teším,“ usmiala som sa a napila vody.

„No, tak asi dnes ti ho predstavím,“ povedal a sklonil pobavene hlavu. Nechápala som, no rýchlo som pochopila. Do bistra vošiel chalan v jeho veku a od ucha k uchu sa na nás usmieval. Kde bolo, sakra, napísané, že v tomto meste bude toľko pekných chalanov?

 „Tak to sa pozrime kto tu je,“ sadol si k nemu a objal ho okolo krku. „Dlho sme sa nevideli Dale a ty si kto, jeho nové, krásne dievča?“ povedal a ja som sa v momente začervenala. A keď som videla Dala, bol na tom rovnako.

„Nie Flynn, toto nie je moje dievča,“ povedal, ale hlavu zahanbene nezdvihol.

„Ale čo, takže nezadaná?“ spýtal sa a lišiacky na mňa pozrel.

„Ani na to nemysli,“ povedal Dale a odsunul ho preč.

„Ale no, pozri aká je krásna. Kde si ju, prosím ťa, zbalil, skôr ako ja?“ nechápal a pozrel na neho. „Zvyčajne som ja ten, čo si zbalí babu ako prvý.“

„Nezbalil som nikoho...“ začal a Flynn sa hneď na mňa pozrel.

„Takže si predsa len nezadaná.“

„Flynn neblbni,“ zasmial sa Dale a znova ho odsunul. „Nevieš sa správať?“

„Ale viem, ale keď to sa nedá pri takom peknom dievčati držať na uzde. My sa asi nepoznáme, som Flynn,“ povedal baliaco a ja som sa zasmiala.

„Ja Emma a jeho poznám roky,“ usmiala som sa a ukázala na Dala. Flynn sa pozrel raz na mňa, raz na neho, potom znova na mňa a zas na neho a potom skončil na ňom.

„To je tá baba, o ktorej si mi básnil celý rok ako ti chýba a chceš, aby tu bola s tebou?“ povedal a Dale sa, červený ako paprika, oprel o sedadlo a pozrel do stropu.

„Vďaka Flynn,“ zamrmlal a Flynn sa oprel o stôl a pozrel na mňa.

„Hovoril mi o tebe celé dni a myslím, že aj v noci. Je do teba úplne zbláznený, len sa teraz hanbí, keď som ho takto prezradil,“ zasmial sa a ja som sa celá červená snažila ukľudniť. Potom sa oprel o sedačku a pozrel tak na mňa. „Mal si pravdu Dale. Naozaj stojí za to o ňu bojovať,“ usmial sa a Dale sa na neho znova pozrel a strkal, aby šiel preč.

„Už si povedal dosť, maj sa,“ kričal a tlačil ho so smiechom preč.

„Rád som ťa spoznal Emma,“ zakričal a bol preč.

Vonku nám ešte ukazoval blbosti, no potom sa už so smiechom pobral preč. Táto chvíľa bola tá najtrápnejšia, akú som kedy v živote zažila. Sedela som tam červená ako paradajka aj s Dalom celým červeným a nevedeli zo seba dostať ani kúsok slova. Stále sme odbáčali pohľadom a nedokázali tomu druhému pozrieť do očí. To čo hovoril Flynn, bola očividne pravda a on ho práve preklínal najviac na svete.

„Nech sa páči,“ prišla k nám servírka a položila nám pred nos taniere s jedlom. „Dobrú chuť,“ usmiala sa a odišla preč. Usmiala som sa do vzduchu tiež a začala jesť.

Okolo druhej som už bola skoro pred domom, kde sme sa zastavili a stále odbáčali pohľadom. Od vtedy čo nás navštívil Flynn sme spolu prehovorili možno tak dokopy dve vety a to bolo všetko. Obaja sme sa hanbili a netušili, čo povedať. Ja by som sa asi v momente začala smiať a to by som Dalovi veľmi nepomohla. Preto som bola ticho a len sa usmievala. Keď sme však už stáli dlho, začala som pomaly cúvať.

„Tak ja už pôjdem,“ povedala som a chcela odísť.

„Em počkaj,“ ozval sa a ja som sa obrátila. Hľadal tie správne slová. „To čo hovoril Flynn...“

„To je v poriadku, Dale,“ povedala som a usmiala sa na neho. „Ak nechceš, nemusím si to všímať.“

„Ja práveže chcem,“ povedal a pozrel mi do očí. „Ale až keď budeš úplne v poriadku. Len vtedy,“ usmial sa a cúval tiež. „Uvidíme sa neskôr,“ usmial sa, nasadol do auta a odchádzal preč.

Nikdy sa netajil tým, že má o mňa záujem a preto vždy nechal rozhodnutie na mne. Nikdy ma do ničoho nenútil a keď videl, že nemám záujem, proste povedal, že si počká. Teraz mi dal najavo, že si tie jeho slová mám všímať, až kým sa nevyjasní všetko s Dávidom. Skôr by ma zaujímalo, že keď sa to vyrieši, či by som vedela milovať niekoho iného ako Dávida. Napríklad práve Dala. Čo by bolo potom?

„Takže ty chceš odísť z internátu,“ zopakovala po mne mama, keď som stála pred ňou v jej pracovni. „Je to kvôli Dávidovi?“ spýtala sa ma a ja som sa posadila s povzdychom.

„Nielen kvôli nemu. Aj kvôli tomu, že som na tú školu prišla hlavne kvôli maľovaniu a v poslednej dobre, priam pol rok som to zanedbávala a to by som nemala.“

„To by si naozaj nemala.“

„Preto by som chcela odísť, aby som sa mohla naplno venovať maľovaniu. Cez deň by som bola s kamarátmi a potom by som doma kreslila. Znie to ako dobrý nápad?“

„Tak zlatko, u teba ma už nič neprekvapí, ale vidím, že to nie je len kvôli nemu, ale aj kvôli tebe. Dobre teda. V pondelok ráno choď za riaditeľom a oznám mu, že na také dva mesiace nebudeš chodiť na internát, dobre?“

„Ďakujem,“ usmiala som sa a odchádzala preč.

„Počkaj Emma,“ zastavila ma a ja som sa vo dverách otočila. „Ja viem, že to bude ťažké, no veľmi by sa mi páčilo, keby si trávila čas aj s Dalom. Je to predsa len starý kamarát a on by ti možno rozumel viac než tí noví. Porozmýšľaj, dobre?“ zasmiala sa a ja som prikývla.

Odišla som od nej a išla do izby. Kim ma asi zabije, keď jej v pondelok ráno poviem, že ma mesiac v izbe neuvidí.

„Čo si to povedala?“ skríkla na mňa, keď som sa v pondelok ráno začala baliť. „To mi nemôžeš urobiť!“

„Prepáč Kim, ale už som ti to vysvetlila,“ povedala som jej a nevšímala si ju.

„Áno vysvetlila. To sa chceš od Dávida úplne odpútať alebo čo!“

„Je to tak lepšie,“ povedala som a ona si ma obrátila k sebe.

„A pre koho! Pre koho je to, do riti, lepšie!“

„Pre nás oboch Kim. Nemôžem tu bývať keď viem, že on je tam hore. Bude ma to lákať k nemu a to nesmie. Čudujem sa, že to napadlo skôr mňa ako jeho. Neboj, všetko bude v poriadku,“ povedala som jej a vyšla aj s kufrom von.

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Emailová láska - 47. kapitola: