OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Emailová láska - 48. kapitola

05.11.2013 (14:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 381×

48. kapitola

Prešiel takmer mesiac, čo som sa odsťahovala z internátu. Vtedy sa mi to zdalo ako dobrý nápad, no keď prešiel mesiac, už mi to začalo vadiť. Bola som doma a nudila som sa. Kim ani Megan sa so mnou veľmi nebavili, lebo som ich opustila a ich to doteraz nepustilo. Celkom nechápu moju a Dávidovu situáciu, ale s tým ja už nič neurobím. Chýbajú mi, ale nesmiem podľahnúť tomu, čo chcem.

Mama mi povedala, aby som zabudla na lásku k Dávidovi, no môžem s určitosťou povedať, že to sa nikdy nestane. Deň za dňom mi chýba viac a nie raz som sa pristihla na internete alebo na mobile, ako mu píšem a chcem to poslať. Včas to vždy zastavím, no aj tak je to na mňa prisilné. Niekedy by ma zaujímalo, či aj on to takto vníma ako aj ja. Či aj ja jemu chýbam tak veľmi, ako on mne. Neviem si to predstaviť a niekedy mám chuť spýtať sa Smithieho na neho. Ako sa má, ako to zvláda, či si už našiel inú babu alebo hocičo. Niečo mi však hovorí, že je lepšie, aby som to nevedela. Neviem, čo je to za sakra blbý pocit, no je tam.

V škole sa na seba pre istotu ani nepozeráme, aby sme náhodou všetko neoľutovali. Dokonca som sa dozvedela, že Simone je vkuse s ním a snaží sa ho získať, no Dávid jej nikdy nič nedovolí a to je pre mňa veľké plus. Dokonca sa mi zdá veľmi divné, že som už prakticky mesiac nezadaná a Tom sa ani raz neobjavil v mojich dverách. Akoby na mňa zabudol, no tomu sa tiež ťažko verí. Neviem čo sa stalo, ale je to dosť divné. Možno je to aj kvôli Dalovi, lebo ten je stále, každý deň so mnou. Nie je deň, kedy by ma nechodil vziať do školy alebo ma do nej zaviesť.

Znovu som v ňom našla toho kamaráta, ktorý pred rokom odišiel. No niečo sa medzi nami zmenilo. Už sa akoby k sebe nesprávame ako ku kamarátovi, ale k niečomu viac. Od vtedy, čo Flynn prezradil, čo zažíval Dale ten rok, som si všimla, že o mňa veľmi bojuje. Nie však na rovinu, ale postupne. Veľa krát som s nimi dvoma bola večer vonku a správali sme sa k sebe inak. Tak dôvernejšie, akoby som niekedy pri ňom povedala. Zdalo sa mi, že som ho mala rada viac, ako predtým. Akoby sa vo mne prebudilo niečo, čo som predtým necítila. Môžem to nazvať aj citmi alebo aj hocičím iným, no zdá sa mi, že k nemu začínam niečo cítiť.

„Pohni si Emma, lebo odíde Dale bez teba,“ kričala na mňa mama v stredu ráno. Zaspala som a Dale ma znova vezie do školy. Tentoraz som si obliekla biele gate, sivé tričko bez ramienok, sivé topánky a aj slnečné okuliare, lebo vonku už je veľmi teplo a aj svieti slnko.

„Ahoj mami,“ zakričala som za ňou a vybehla von. Tam stál Dale, opretý o auto a čakal.

„No konečne! Chceš meškať do školy?“ spýtal sa so smiechom a objal ma.

„Mrzí ma to, ale zaspala som,“ nasadla som rýchlo do auta a Dale naštartoval.

„Čo budeš robiť dnes v škole?“ spýtal sa ma a ja som sa zasmiala.

„Vieš, je to dosť divné, keď sa ma pýtaš čo budem robiť v škole,“ zasmiala som sa a on sa ku mne pridal.

„Tak nepracuješ. Neviem sa ťa spýtať na prácu,“ usmial sa.

„Tak sa ma ale na školu nepýtaj. Nemôžem za to, že som mladšia.“

„Ale len o štyri roky. To je super vek,“ usmial sa a zabočil ku mne do školy.

„Ako pre koho,“ zasmiala som sa a zastavil. Už som chcela vyjsť, no chytil ma za ruku a zastavil.

„Čo budeš robiť večer? Mohli by sme sa ísť niekam najesť, čo povieš?“ spýtal sa a ja som sa začervenala.

„Pozývaš ma na rande?“ spýtala som sa s nadvihnutým obočím a on pobavene sklonil hlavu.

„Niečo také. Prijímaš?“ spýtal sa a ja som sa usmiala.

„Veľmi rada,“ stisla som mu ruku a vystúpila z auta. Posledný krát som mu zakývala a šla do školy.

„Čože som to videla v tom aute?!“ pribehla ku mne Molly a chytila ma pod pazuchu. Len som sa zasmiala a očervenela.

„Pozval ma na rande,“ usmiala som sa a zachytila jej šok.

Celý čas do školy sa so mnou nadšene bavila a pýtala sa ma, čo si vezmem na seba a podobne. Len som sa na nej smiala a snažila sa od nej dostať už na hodinu. Pri skrinke sme sa rozlúčili a ja som si vyberala veci na hodinu.

„Tento piatok hráme, si si toho vedomá, že?“ prišla ku mne Megan a ja som na ňu zazrela.

„Nie Megan, vôbec netuším o čom to hovoríš,“ povedala som skepticky a ona si vzdychla.

„Dobre prepáč, len sa tak pýtam. Ideme na hodinu?“ spýtala sa a ja som prikývla.

Bavím sa s ňou aj s Kim tak ako normálne, no ony dve sa ku mne správajú akoby sme sa vôbec nepoznali. Vadí mi to a neviem čo s nimi už urobiť. Veľmi ma trápi, že sa mi moje kamarátky odcudzili, no nebudem ja tá, ktorá za nimi dolezie. Ja som sa s nimi neprestala baviť, to ony dve sa so mnou prestali rozprávať. Možno sú urazené alebo čokoľvek, nezaujíma ma to. Hádam si časom uvedomia, čo urobili.

Po škole som mala otvorenú skriňu a snažila som sa vybrať si niečo vhodné, na večeru s Dalom. Mama si už so mnou nevedela rady, tak mi išla radšej pripraviť žehličku. Nakoniec som si vybrala bielu sukňu, k tomu biele tričko s takým istým opaskom, na nohy hnedé topánky a nejaké šperky. Mama ma namaľovala a vyžehlila mi vlasy.

„Si krásna,“ usmiala sa na mňa a ja som ju objala.

Okolo šiestej bol už Dale pred vchodom a ja som vyšla, aby som nemeškala. Keď ma uvidel nemo zostal stáť a neveril vlastným očiam. Len som sa zasmiala a nasadla do auta.

„Sekne ti to,“ usmial sa, keď sme už boli na ceste do nejakej reštaurácie.

Poďakovala som sa a hádala, do ktorej reštaurácie ma vezme. Nakoniec som stála s otvorenou pusou, pred jednou z najúspešnejších reštaurácii v meste.

„Poď,“ povedal a chytil ma za ruku. Nechala som sa nemo viezť dnu, kde nás čašník usadil na jedno miesto. „Čo?“ zasmial sa na mne.

„Tu musia variť ako pre kráľov, máme vôbec na to?“ spýtala som sa a on sa zasmial.

„Ty by si na to aj mala, ale ja som pozval a ja platím.“

„Nebude to stáť veľa?“ Cez stôl ma chytil za ruku a usmial sa.

„Stojí to za to, nie?“ žmurkol na mňa a ja som sa začervenala.

Objednala som si jedlo, ktoré mám veľmi rada a pritom sme sa rozprávali. Hovoril mi ako je v práci, či ho povýšia a či nie. Ja som mu zas začala hovoriť, že zajtra máme zápas a pri spomienke naň, som veľmi osmutnela. Každý deň, po celý mesiac, som s babami trénovala v telocvični, spolu s chalanmi. Medzi nami bola Simone a medzi chalanmi zase Dávid. Tá hodina a pol každý deň bola ako mučenie.

Nedokázala som sa na nič sústrediť, len či sa náhodou tí dvaja nebozkávajú alebo nebodaj niečo iné. Vedela som, že ani on sa nedokázal sústrediť, keď som bola ani nie meter od neho. Bolo to hrozné a nie raz som kvôli tomu šla plakať na záchody. Strašne ma to bolelo a videla som aj na ňom, že mu nie je všetko jedno.

Nakoniec sa bavila a bola šťastná len Simone. Užívala si, že prakticky vyhrala a vôbec to neskrývala. Mala som chuť ju udrieť a vraziť jej, akoby to bol Tom a obyčajný slizký chlap. Bolo mi z nej zle a nie raz ma musela Megan držať, keď mala Simone, ako vždy, blbé pripomienky. Dokonca sa stalo aj to, že to Dávid už v miestnosti so mnou nevydržal a odišiel zlostne preč. Ďakovala som mu za to, lebo hrozilo, že to urobím čochvíľa ja.

S Dalom som bola na večeri hodinu a pol. Veľmi sme sa nasmiali a rozprávali o úplných blbostiach. Viacerí sa na nás už pozerali, či nám náhodou nešibe. My sme však boli úplne v poriadku. Odprevadil ma až ku bráne, no zastali sme blízko pri nej, aby si zas mama niečo nemyslela.

„Ďakujem za večeru,“ povedala som.

„Pre teba čokoľvek,“ povedal a pritiahol si ma k sebe. „Em,“ pošepkal a pozrel mi na pery. Síce som neváhala, vycítil, že keby sa to aj malo stať, ľutovala by som to. „Ja si na teba počkám,“ povedal a pohladil ma po líci.

„Aj keď dlhšiu dobu?“ spýtala som sa šeptom a on s úsmevom prikývol. Objala som ho, no potom už šla radšej od neho preč, lebo by to zle dopadlo.

Kráčala som, skôr bežala domov, kde som si konečne ľahla na posteľ. Búšiace srdce sa pomaly spomaľovalo, až bolo v norme. Pri ňom som vždy nervózna a to hlavne vtedy, keď mi ešte k tomu hovorí takéto veci. Ide ma z neho niekedy poraziť. Dokonca mám niekedy chuť, sa na neho vrhnúť a okúsiť mu pery. Hneď, ako ma to však napadne, spomeniem si na Dávida a tá chuť razom pominie. Nesmiem mu to urobiť, nesmiem si začať s iným, keď milujem len jeho. Nesmiem!

Ráno som bola hore už o šiestej a vkuse len nervovala. Megan mi len volala, že kedy konečne chcem doraziť a ja som ju už nevedela ako inak odpinknúť. Bola som rada, že vôbec stojím na nohách.

„A kde vôbec hráme?“ spýtala som sa jej, keď mi volala po stýkrát.

„Za štadiónom je pieskové ihrisko na volejbal. Tam hráme,“ povedala a ja som súhlasila.

„O siedmej tam budem, stretneme sa už tam,“ povedala som a zložila.

Vzala som si malý batoh a do neho hodila, fľašu s vodou, uterák, tričko a nejaké jedlo. Išla som do kúpeľne a spravila som si vyberavý vrkoč, od spodku nahor, vzadu na hlave a potom som si spravila vrkoč. Vyzeralo to celkom sľubne, aj keď zozadu. Dala som na seba vrch z plaviek, tričko a kraťasy. Bola som hotová a mohla som ísť. Nasadla som do auta a uháňala rýchlo do školy.

Trvalo mi to však dlhšie ako zvyčajne, lebo bola zápcha. Do školy som prišla a bolo štvrť na osem. Vystúpila som a to na mňa hneď zazrela Megan.

„Kde si toľko bola!“ skríkla na mňa a ja som si vzdychla.

„Prepáč, ale bola zápcha,“ povedala som a vzala si tašku.

„Keby si tu bývala, stihla by si to,“ odvrkla mi a odchádzala preč.

Len som si vzdychla a chytila sa za hlavu. Od rána ma bolí tak veľmi, že si myslím, že mi odpadne. Zdvihla som však hlavu a to práve v tom momente, keď som uvidela Dávida so Smithiem, ako idú na štadión. V momente sa nám stretli oči a videla som v tých jeho priam túžbu prísť ku mne a aspoň ma objať. Musel to vidieť aj on v mojich.

„Tak tu si!“ prišla ku mne Dalla a Molly a vytrhli ma z krásy jeho očí.

„Meškáš,“ povedala Molly a ja som si vzdychla.

„Ja vždy.“

„Vy dve si dáte kolečko a ja ti vezmem tam veci,“ rozkázala Molly a ja som sa s Dallou dala do behu.

Bežali sme okolo internátu, a potom išli na štadión. Videla som tam plno deciek aj z našej, aj z cudzej školy. Dokonca som uvidela aj babský tím, proti ktorému budeme hrať. Usmiala som sa na Kim, no tá mi ho opätovala len letmo. Osmutnela som a šla s Dallou za nimi.

„Takže baby, toto je prvý zápas, takže sa nič nestratí, ani nezíska. Pomáhajte si a nahrávajte, nieže sa o loptu pobijete, je to jasné?“ hovorila trénerka a my sme prikývli. Keďže Simone a Kim boli náhradníčky, hrala som ja, Molly, Dalla, Sue, Lucy a Megan.

Hra sa začala presne o ôsmej aj s privítaním a všetkým okolo toho. Vstúpili sme do ihriska a všetky sme si dali dole tričká, lebo nám bolo teplo. Chalani z futbalového tímu začali výskať a ja som sa na nich len smiala. V tom začala hra a my sme odbíjali. Hralo sa na dvadsať bodov a štyri hry. Aby sme vyhrali, musíme vyhrať dva zápasy a v treťom musíme viesť aspoň o niekoľko bodov. Neviem, čo sú to za pravidlá, no je to len hra. Simone vkuse nadávala ako zle hráme a že si nenahrávame. Mala som chuť jej tú loptu hodiť do ksichtu.

Keď bol stav 15:17 pre nás, trénerka ju poslala namiesto Sue do hry. Stála vedľa mňa a asi stotisíckrát mi loptu vzala spred nosa. Netajila sa vôbec tým, že chce byť najlepšia a vôbec jej nevadilo, že ma aspoň tristokrát sotila na zem, aby mohla mať loptu ona. Tu sa úplne stráca tímový duch.

Prvú hru sme vyhrali a mali sme mať dvadsať minútovú prestávku. Napila som sa vody a zhlboka dýchala. V tom však prišla Simone a na každého sa usmievala a počúvala od nich chválu ako jej to dobre ide. Rozčúlene som sa postavila a šla smerom na parkovisko, s tým, že som si niečo zabudla v aute. Neviem ju vystáť a nikdy ju nebudem vedieť vystáť. Kráčala som zlostne na parkovisko a sadla si na obrubník. Chytila som sa za hlavu a vzdychla si.

„Nevieš prekusnúť, že som v niečom lepšia?“ ozvala sa za mnou a ja som sa zlostne postavila.

„Nie, neviem prekusnúť to, že vôbec žiješ,“ povedala som a ona sa postavila ku mne čelom.

„Ale, čo to za reči. Je to len hra, pamätáš?“ zasmiala sa.

„Neboj sa Simone, ja viem, čo to hra je,“ chcela som odísť, no zastavila ma.

„Už je to mesiac, čo ste spolu neprehovorili a ja som nemala šancu sa ti poďakovať.“

„A za čo?“ nechápala som.

„Za to, že si mi ho nechala. Mrzí ma síce váš rozchod, ale bolo to tak lepšie. Láska sa rýchlo stratila, povedala som ti, že ho dobre nepoznáš,“ povedala a ja som sa obrátila. Uvidela som ho ako stojí so Smithiem a Bobbym na kraji cesty a o niečom hovoria. Stúpala vo mne zlosť a hnev.

„Ja ho poznám tak dobre ako chcem! Poznám ho omnoho lepšie ako ty, tak mi tu prestaň hovoriť blbosti!“ skríkla som.

„Ale no, uznaj to sama. Boli ste spolu dva mesiace a už ho nemiluješ. Mala by si sa mi poďakovať, že ste už dlhšie netrpeli!“

„Za to, že spolu nechodíme neznamená, že ho nemilujem!“ povedala som nahlas a uvidela ako sa všetci traja otočili a sledovali našu hádku. „Milujem ho z celého srdca, tak ako by si ty milovať nikdy nevedela!“

„To ma nezaujíma, už je koniec! Už ho nikdy nedostaneš, lebo je môj!“ povedala tiež zúrivo a ja som na ňu zazrela.

„Vážne?“ povedala som a vykročila, že pôjdem za Dávidom. Už to ďalej takto nejde. Nedokážem bez neho byť. Chcem byť s ním! Milujem ho!

„Nie!“ skríkla Simone a potiahla ma zúrivo naspäť. „Nedovolím ti, aby si mi ho znova vzala. Už nikdy viac!“ kričala a začala ma ťahať preč, no ja som sa bránila. Snažila som ju zo seba dostať, no nedovolila mi to.

„Nezabrániš už našej láske, Simone! My dvaja k sebe patríme!“ kričala som a očkom zazrela, ako sa všetci traja k nám hrnú a Dávid mal na tvári nadšenie.

„Nepatríte a nikdy nebudete!“ skričala Simone a vrazila mi päsťou. Spadla som na zem a bokom hlavy narazila na obrubník. Počula som výkriky a následne som uvidela tmu.

 KONIEC 1. časti

PS: Milé čitateľky, s ľútosťou vám musím oznámiť, že toto bola posledná kapitola. :) Aspoň také dva týždne nebudem pridávať žiadne kapitoly, aby si mohli Dávid aj Emma oddýchnuť a aby som vás napínala, ako sa to bude vyvíjať ďalej. Áno, bude pokračovanie, ktoré sa bude volať: Stratená láska

Nebudem vám hovoriť žiadne podrobnosti, o čom bude ďalšia časť, nechajte sa prekvapiť. Viem vám však povedať, že tam bude toľko prekvapení a napätých situácii, ktoré neboli ani v prvej časti. :) Ďakujem, že ste čítali Emailovú lásku a dúfam, že budete čítať ich príbeh aj ďalej. :) :)

Vaša pisateľka Mimush :)

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Emailová láska - 48. kapitola: