OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Forbidden to know - 1. kapitola

07.03.2010 (19:00) • gina • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 940×

Prológ

Dievča vošlo do malej tmavej miestnosti a očami je celú prebehlo. Nebolo vidieť skoro nič. Cez jediné malé okienko prechádzalo pár lúčov slnka, čo bol jediný zdroj svetla. Oči dievčaťa sa zastavili na tmavej siluete, ktorú videla krčiť sa v rohu. Vedelo, kto to je. Dýchal ťažko a keď k nemu pristúpilo, všimlo si krvavé fľaky na bielej košeli a vedľa neho sa povaľovalo šedé sako. Asi s ním nebolo dobre zaobchádzané, ako jej povedal strýko. Ale neprekvapovalo ju to. Vedelo, že mu musí pomôcť. Či už sa to strýkovi bude páčiť alebo nie. Ak by sa tak nestalo, mohol by dostať infekciu a zo strýkovho plánu by nebolo nič. Dievča podišlo bližšie k nemu a opatrne, veľmi jemne, aby mu nespôsobovalo ešte väčšiu bolesť,  sa dotklo rany na jeho pleci. Chlapec sykol od bolesti a otočil sa smerom k nej. Nespoznal ju. Na hlave malo nasadenú čiernu kapucňu. Jej tvár, hlavne jedinečné oči zahaľovali dlhé červené kučeravé vlasy, ktoré nechalo naschvál padať do tváre. Ešte nebol ten správny čas.

„Čo chcete? Prečo ste ma uniesli?“ Dievča chvíľu váhalo s odpoveďou. Vedelo, že mu to nesmie povedať.

Veronica Delay

William Welling

1.kapitola (Prečo sa to deje práve mne?)

„Veronica! Nech si do minúty dole!“ začula som nazúrený hlas strýka, ktorý vychádzal z kuchyne. Jeho hlas znel nahnevane. Čo môže odo mňa teraz chcieť? Je polnoc a normálny ľudia už dávno spia. Teda, veď strýko nie je normálny, tak čo sa môžem čudovať. Radšej som zaplašila všetky myšlienky, obliekla si prvé veci, čo mi prišli pod ruku aby som zakryla všetky modriny ne tele a ponáhľala sa dole. Z kuchyne práve vychádzal strýkov syn David a ľútostivo, s obavou v očiach sa na mňa pozrel. Určite je strýko Gerald opäť pod obraz boží a nakričal na svojho syna. Teraz je rada na mne a David to dobre vie. Strýko je podlý, krutý a bezcitný, no jeho syn je jeho presný opak. A to ho na ňom najviac rozčuľuje. Nenávidí dobrotu, ale zároveň, miluje pretvárku, keď on môže predstierať, že je stelesnením toho najlepšieho. David je odo mňa o 2 roky mladší, čiže má 15 rokov. Od malička vyrastal len s matkou, no pred 3 rokmi umrela, a tak, keď prišiel bývať k otcovi, stala sa zo mňa staršia sestra, matka a ešte strýkova slúžka v jednom. A to som mala len 13 rokov. S Davidom sme si naozaj blízky, viem že mu môžem všetko povedať. Jedine jemu bezhranične verím. Nikdy by ma totiž nezradil, pretože nás spája skutočná nenávisť k jednej osobe.

„Predsa som ti povedal čo máš urobiť. Ako si dovoľuješ ma neposlúchnuť? A prečo je tu taký neporiadok? Daj sa do roboty! Inak to dopadne ako minule. Vieš, čo sa stalo pred mesiacom. Skončila si až v nemocnici.“ Potom, akoby mu niečo napadlo, podišiel ku mne bližšie a už tichším hlasom dodal

„A ak niekedy niekomu o tom cekneš, zabijem ťa!“ dokončil strýko svoj krátky výlev zlosti a vyhrážok na moju stranu. Keď bol naposledy spitý, dal mi takú facku, až som spadla a potom ma na zemi ešte kopal, až kým som nestratila vedomie. Prebudila som sa až v nemocnici a povedali mi, že ten pád zo schodov mohol dopadnúť aj horšie. Od Davida som sa však dozvedela, ako to bolo naozaj. Strýko by ma vraj zabil, keby ho nebol odo mňa včas odtiahol. S pomocou staršieho kamaráta ma doviezli do nemocnie, kde povedali, že som spadla zo schodov. Keby vtedy povedali, čo sa naozaj stalo, nik by im neuveril, pretože strýko bol pre mnohých váženým občanom a vzorom. Pravdepodobne sa nikdy nedozvedia, aké zviera je to v skutočnosti.

„Prečo je tu asi bodrel keď si ho spôsobil ty s tou tvojou bandou slizkých ožratých kamošov? Vieš prečo si nič nepamätáš? Lebo si opäť na mol!“ kričala som naňho v duchu, no v skutočnosti som si nedovolila ani do očí mu pozrieť. Len som prikývla, že to upracem a teda  a mi neostávalo nič iné, ako sa do toho pustiť. Odišiel z kuchyne a keď som sa za ním obzrela, videla som ako sa zapotácal, no včas sa oprel o rám dverí. Na zemi boli rozbité fľaše od alkoholu, prevrhnuté stoličky a na sporáku bola panvica a v nej nejaká hmota, z ktorej sa valil dym. Rýchlo som k tomu priskočila vypla plyn, zobrala panvicu, hodila to do umývadla a pustila vodu. To mi snáď robí naschvál! Musí variť aj keď to nevie? Nemôže si radšej objednať pizzu. S veľkou nechuťou som všetko upratala a vrátila sa späť do mojej izby, kde som sa po dlhom čase ponorila do spomienok.

„Ale mami, naozaj tam musíme ísť? Veď ani ty nemáš strýka rada. Prečo k nim stále musíme chodiť?“

„Zlatko, vieš, že to otcovi urobí radosť. Skús sa aspoň tváriť, že sa teší. Veď má narodeniny. Ani ja nemám náladu ísť, ale nepokazíme mu to predsa, no nie?“ Pohladkala ma po vlasoch a usmiala sa na mňa. Matka bola veľmi pekná. Jej hladkú a symetrickú tvár zdobili krásne zelené oči, úzky nos, trošku väčšie pery a mala nádherné vlasy. Červené, rovné a dlhé až po pás. Ja som bola jej presná kópia, až na to, že som mala vlasy kučeravé. Kučery som mala po otcovi. Mama sa ma už hodnú chvíľu snažila prehovoriť a tak som nasadila falošný úsmev a zišla som dole schodmi až do garáže, kde som

nastúpila do otcovho čierneho auta.

Boli sme bohatí. Otec aj strýko zdedili veľa peňazí. No strýko ich všetky prepil a prehral. Preto teraz nemal skoro nič. Otec sa však nad ním zľutoval, pomohol mu a teraz si žije v celkom veľkom byte v centre Londýna. Pozerala som sa na náš veľký dom, až pokiaľ sa mi úplne nestratil z dohľadu.

Cesta prebiehala v tichosti. Pozerala som sa cez okienko na ulice po ktorých sme prechádzali. Túto cestu som poznala už naspamäť. Z našej luxusnej štvrte to do centra netrvalo dlho. Po chvíli zastavil pred honosnou budovu. Cítila som ako mi oťaželi nohy. Nechcela som vystúpiť. Nemala som strýka rada. Dvere na mojej strane auta sa otvorili a ja som sa pozrela do otcovej usmievavej tváre. Tiež som sa naňho usmiala a vystúpila som. Ani neviem ako, moje nohy sa pohli a ja som kráčala vedľa rodičov. Mala som z tejto návštevy veľmi zlý pocit. Vedela som, že sa niečo stane.

„Braček, som veľmi rád, že ťa opäť vidím,“ prehovoril otec na strýka ešte medzi dverami.

„Vitajte. Daniel, vôbec na tebe nevidieť, že si zasa o rok starší. Nuž, všetko najlepšie,“ odpovedal mu a vyčaroval úsmev, za ktorý by sa nemusel hanbiť ani najlepší herec. No ja som mu na to neskočila, a keď som pozrela na mamu, zbadala som, ako si ho premeriava nedôverčivým pohľadom. Keď chcel, vedel byť veľmi dotieravý a vedel sa vynikajúco pretvarovať.

„ Veronica, dievčatko, si stále krajšia a krajšia. Koľkože to už máš rokov? 14?“ opýtal sa ma pre neho možno priateľským hlasom a ja som len nemo prikývla a radšej sa nepozrela do jeho očí. Táto oslava bolo asi tá najhoršia v mojom živote. Len raz sa strýko ospravedlnil, že musí niečo vybaviť, no po chvíli bol späť. Nič som nedokázala zjesť, nedokázala som sa ani pozrieť na strýka. Nemala som veľa dôvodov, no cítila som sa v jeho prítomnosti nepríjemne. Takéto zlé to ešte nebolo. Návštevy predtým nikdy neboli také, nepríjemné, ako si mi zdala táto dnešná. No dnes, mi nejaký môj vnútorný hlas hovoril. Never mu! Vždy keď som sa naňho pozrela, videla som mu v tvári taký zvláštny výraz. Ako keby niečo vyhral, a teraz sa z toho naozaj teší. No dobre to zakrýval Skutočne som si oddýchla, keď sa otec a matka lúčili so strýkom vo dverách. Tešila som sa domov, keď už budem čo najďalej odtiaľto. Domov sme museli ísť inou cestou, pretože sa stala akási nehoda a nechceli sme sa moc zdržiavať. Všetko bolo v poriadku, sledovala som krajinu, okolo ktorej sme prechádzali, no zrazu počujem ockov hlas.

„Brzdy! Nejdú mi brzdy! Nieeeeeeeeee!“ zakričal a videla som, ako sa na mňa matka posledný krát obzrela a zašepkala.

„Ľúbim ťa.“

Pamätám si len, že som zazrela ako sa na nás rúti kamión, tupý náraz a potom už len to, ako som sa prebrala v nemocnici. Prebrala nie je ten správny výraz. Otvorila som oči, zbadala som, ako sa nado mnou nakláňa akási postava, a keď som zbadala ihly zapichnuté v mojej ruke, opäť som stratila vedomie. Doktori hovorili, že som bola slabá, z nedostatku krvi a mala som množstvo vnútorných poranení a otras mozgu, ale žila som. Moji rodičia to šťastie nemali. Nikto mi nechcel prezradiť, čo sa naozaj stalo s rodičmi. No raz, keď som sa na nich pýtala doktora, odpovedal mi jednoducho.

„Už sú na lepšom mieste Veronica.“ Vtedy som pochopila. Oči sa mi zaliali slzami a ja som plač už nedokázala potlačiť. Otec aj matka boli mŕtvi, nebol nik, kto by sa o mňa postaral. Plakala som dlho, nechcela som uveriť, že som naozaj stratila rodičov. Nechcela som uveriť, že som na tomto svete už sama. Nechcela som uveriť, že oni odišli a mňa tu nechali samú. Potom som si však niečo uvedomila. Strýko! Pravdepodobne pôjdem k strýkovi! On je jediný, ktorý sa o mňa môže postarať. Bola som v takom šoku, že som si ani neuvedomila, že znova plačem. Slzy mi stekali po tvári a ja som len bezmocne hľadela na stenu. Myslela som si, že to bude zlé. No netušila som, že to bude ešte horšie, ako tá najhoršia nočná mora.

Už bola naozaj hlboká noc a preto som sa išla prezliecť do vyťahaného trička a teplákov a chcela som zaliezť do postele. Práve keď som si chcela zamknúť izbu, vstúpil strýko a vrhol na mňa lačný pohľad. Čo chce tentoraz?

„Veronica, tu si zlatíčko. Som naozaj rád, že ešte nespíš,“ zašepkal sladkým hlasom, z ktorého mi prišlo na vracanie a začala som sa báť. Zavrel dvere, zamkol a kľúč zovrel v rukách. Potom na mňa vrhol opäť ten nechutný pohľad a začal sa približovať. Už som vedela, čo chce. Mňa. Cúvala som, až kým som chrbtom nenarazila na stenu. Keď už bol tesne pri mne, zasmial sa môjmu chabému pokusu ujsť, aj keď som vedela, že pred ním nemám žiadnu šancu. Ovial ma jeho dych, z ktorého sa mi zdvihol žalúdok, pretože neskutočne páchol po alkohole.

„Veronica,“ zašepkal opäť moje meno a svoj tvár zaboril do mojich vlasov. Zhlboka sa nadýchol a pokračoval.

„Ako to, že ešte nemáš žiadneho chlapca? Vieš aká si nádherná? Naozaj nie je moja vina, že po tebe tak túžim. To ty ma tak neskutočne priťahuješ, zvádzaš.“ Potom sa mi tvrdo pozrel do očí a opýtal sa ma.

„Bojíš sa ma, zlatíčko?“ Nebol to strach, ktorý mi nedovolil hneď odpovedať. Bola to nenávisť, zhnusenie a obavy z toho, čo sa teraz stane.

„Nie!“ odpovedala som a drzo mu pozrela do očí. Nikdy nevydržal ten pohľad. Moje oči mu priveľmi pripomínali oči mojej matky. Celá som mu ju pripomínala. Nenávidí ma za to. On moju matku miloval, ona jeho nie. Vzala si otca a preto sa z neho stalo to, čím je dnes. Toto všetko je jeho malá pomsta.

„Ani nemusíš. Bude sa ti to páčiť. Všetkým pred tebou sa to páčilo.“ Nestihla som ani nič povedať a už som jeho pery cítila na svojich a jeho jazyk sa mi pokúšal dostať do úst. Zaťala som sánku a do očí mi vyhŕkli slzy hnevu. Rukami som sa snažila ho odtlačiť, no on mi ich schytil do svojich rúk, tvrdo ma prirazil na stenu a zároveň sa mu konečne podarilo strčiť mi jeho jazyk do úst. Zareagovala som okamžite a silno mu zakusla do pery, až sa mu z nich začala valiť krv. Šokovane sa odo mňa odtiahol, zovretie svojich rúk však nepovolil a tak som nemohla utiecť.

„Ty malá štetka! Čo si to dovoľuješ?“ rozkričal sa na mňa a vrazil mi silnú facku až sa mi podlomili kolená. Nechal ma spadnúť na zem a ešte mi kopol do brucha.

„Toto si už viac nedovolíš, rozumieš?“ kričal ďalej, no ja som mu nedokázala odpovedať. Len som sa prudko chytila za brucho.

„Rozumieš?“ zvrieskol mi do ucha. Následne ma kopol z celej sily do ľavého stehna.

„Áno,“ dostala som zo seba. Vzápätí na to som ucítila, ako si ma vyšvihol do náruče a hneď na to hodil na posteľ. Hlavou som narazila do čela postele a keď som  sa dotkla vrchu hlavy, na ruke som pocítila nejakú tekutinu. Pozrela som sa na ruku a mala som ju celú zakrvavenú. Pomaly som strácala vedomie, no pocítila som ešte, ako zo mňa strýko strhol tepláky, rozopol si svoje nohavice a potom už len bolesť, ktorá vychádzala z môjho podbruška a pretrvávala až dovtedy, dokým sa ma strýko nenabažil. Slzy mi zmáčali celú tvár. Cítila som sa potupená, bolo mi zle samej zo seba, že som sa nedokázal viac brániť, že som nespravila viac. Bolelo ma celé telo a posledné, čo si pamätám bol strýko, ktorý sa nado mnou skláňal s víťazným úsmevom a potom som pocítila jeho pery pri mojom uchu.

„Dobré dievča,“ zašepkal. A potom som upadla do bezvedomia.

Autor: gina, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Forbidden to know - 1. kapitola: