Forbidden to know - 2. kapitola 1/2 • OurStories.cz ~ naše povídky

2. kapitola je o tom, čo sa dialo po prebudení Nici, bohužiaľ nie zo zlého sna. Čo urobí David, keď zistí, čo sa skutočne stalo? To sa dočítate v tejto kapitole. :)

04.05.2010 (19:00) • gina • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 311×

2.kapitola (Prebudenie)

„Veronica! Veronica, prosím prebuď sa. Nenechávaj ma tu samého. Vieš, že to bez teba nezvládnem.“ Z diaľky som počula tichý plačlivý hlas. Na niekoho volal. Ale na koho? Kto je Veronica? Porozhliadla som sa okolo seba, či ešte niekoho neuvidím, no bola som tu sama. Bola som na krásnej lúke, všetko tu hralo krásnymi farbami a ja som sa rozbehla priamo doprostred. Ľahla som si a započúvala sa do zvukov prírody. Spev vtákov, šum neďalekej rieky, cítila som na tvári jemný vánok, no túto nádhernú chvíľku prerušil opäť ten hlas.

„Prosím, preber sa. Prosím!“ znel naozaj zúfalo. Po chvíli sa prosby vytratili a ja som počula už len plač. Nemohla som nechať toho človeka trpieť. Vydala som sa za tým hlasom, chcela som mu pomôcť, utešiť ho. Už som ho aj videla. Sedel na druhom konci lúky, ale čím viac som sa k nemu blížila, tým väčšmi som cítila bolesti na mojom tele. Ignorovala som to a keď som bola pri ňom, chytila som jednu jeho ruku do dlaní a pevne ju zovrela. Teplo jeho ruky bolo ako kľúč k pochopeniu. To mňa volal. Ja som Veronica. Jeho oči sa zvrtli mojím smerom a ja som už nebola na lúke. Prudko som otvorila oči, ale hneď som ich zasa zavrela. V miestnosti bolo moc svetla, ktoré ma oslepilo.

„Svetlo. Nič nevidím,“ podarilo sa mi zo seba dostať s veľkými ťažkosťami. Keď som znovu otváral oči, dávala som si veľký pozor, no už to nebolo také zlé. Pred sebou som videla uplakanú Davidovu tvár a napravo odo mňa sedel doktor. Ustarostene na mňa pozeral.

„Kto vám to urobil?“ opýtal sa ma hlasom, z ktorého bolo počuť znechutenie.

„Urobil čo? Čo sa stalo?“ nechápala som ho. Čo sa so mnou stalo? Ako to, že si nič nepamätám?

„Ja, nič si nepamätám. Nič zo včerajšieho dňa si nepamätám. Doktor, čo sa mi stalo?“ opýtala som sa a s obavami naňho hľadela.

„No, neviem, či by som vám to mal povedať. Nemuselo by to prospieť vášmu stavu,“ snažil sa vyhnúť odpovedi, no ja som to musela vedieť.

„Prosím, povedzte mi to,“ žobronila som ďalej, až kým si utrápene nevzdychol.

„Slečna, včera večer vás niekto brutálne zbil. Mali ste otras mozgu, dokopal vás,“ potom, trošku tichším hlasom dodal, „a nakoniec vás znásilnil.“ Zalapala som po dychu a mne sa zrazu pred očami objavili obrázky zo včerajšej noci. Strýko v mojej izbe, jeho pokusy ma zviesť, prudká facka, kopance do brucha a nohy, znásilnenie. Zavrela som oči a snažila sa všetky obrázky vyhnať z mojej mysle. Potom som ich opäť otvorila a celú miestnosť prezrela, či tu je strýko. Bol. Stál v rohu a pozeral na mňa. Jeho oči sa rozšírili hrôzou, keď v mojich zbadal to pochopenie. Potom však ovládol svoj výraz a rukou mi naznačil podrezanie pod krkom. Hlasno som prehltla a pozrela na doktora. Rozrušene ma pozoroval a otváral ústa, že sa ma niečo opýtala, ale ja som zdvihla prst, na znamenie, že teraz chcem hovoriť ja.

„Ja, nespomínam si na nič. Ako sa to stalo? Kde som bola? Viete niečo?“ klamala som. Musela som to urobiť. Som zvedavá, čo mu strýko nakecal.

„Váš strýko vás bol v noci skontrolovať a keď vás videl na posteli, s hlavou na krvavých vankúšoch, chcel vám pomôcť ale ten násilník ho omráčil a utiekol.“

Pozrel na strýka a ten horlivo prikyvoval a falošným ustarosteným pohľadom ma pozoroval. Znechutene som sa otočila, zavrela oči a do ticha zašepkala.

„Chcela by som byť sama. Prosím.“ Odišli a na mňa všetko doľahlo. Nechcela som pred nikým dávať najavo svoju slabosť. Rozplakala som sa a tvár si schovala do vankúšov, aby som tíšila hlasné vzlyky. Ako mi toto mohol urobiť? Vedela som, že je schopný všeličoho, ale aby zašiel až tak ďaleko? Musela som ísť do sprchy. Musela som zo seba zmyť tú špinu. Keď som zastavila vodopád sĺz, snažila som sa postaviť. Išlo to veľmi ťažko. Celé telo ma neuveriteľne bolelo, ale hlavne ľavá noha. Opatrne som si vyzliekla tričko a všimla som si obväzov okolo hrudníka. Dala som si ich dole a radšej sa na seba ani nepozrela. Už aj predtým som bola celá modrinová, a teraz keď k tomu pridám zlomené rebrá. Pomaly som došla do kúpeľne, vliezla som do sprchy a pustila na seba prúd horúcej vody. So žinkou som sa zo seba snažila zmyť všetku špinu, ktorá na mne však nebola. Oprela som sa o stenu, hlavu zložila do dlaní a opäť som sa rozplakala. Nedokázala som z hlavy vhnať spomienky na jeho dotyky na mojej pokožke, na potupu a strach, ktorý som ku koncu cítila. Nevedela som, čo všetko si ku mne ešte dovolí. Znova som zobrala do ruky žinku a ešte silnejšie som drhla svoje telo ignorujúc fakt, že si pokožku drhnem až do krvi. Spamätala som sa až vtedy, keď som zbadala, ako na zem dopadajú kvapky vody, no aj moja krv. Rýchlo som odhodil žinku a opäť som sa zosunula na zem po studených kachličkách. Kolená som si pritiahla k sebe, no vtedy mi do hrudníka vystrelila bolesť. Tlmene som vykríkla, vypla vodu a vyšla zo sprchového kúta. Omotala som okolo seba uterák a bez toho, aby som čo i len okom zavadila o zrkadlo, som sa vydala naspäť do mojej izby. Obväzy, ktoré boli pohodené na zemi som hodila do koša a zo šuplíku vybrala nové a ešte nechtíkovú masť. Nevyhla som sa pohľadu na svoje dokaličené telo. Najskôr som si natrela všetky modriny a podliatiny. Najhoršie to bolo na zápästiach a hrudníku. Obliekla som si tričko a išla si sadnúť na posteľ.

Prečo musím takto trpieť? Čo som urobila také zle, že ma Boh takto trestá? Každých 18 minút zomrie na svete človek, ktorý spáchal samovraždu. Dôvody sú rôzne. Stačí len zlomené srdce a človek hneď myslí na to najhoršie. Prečo bol ľuďom udelený život, keď si ho nevážia? Pohŕdajú tým čo majú a viac túžia po tom, čo im je odoprené? To je dôvod pre smrť? Ja žijem tak, ako žijem, možno si to zaslúžim, možno to je len časť cesty, ktorú proste musím prejsť a potom bude všetko ľahšie. Ale, kedy je to potom? Nechala som sa unášať takými a podobnými myšlienkami až dovtedy, kým niekto nezaklopal na moje dvere. Prepadla ma panika, že to je strýko, ale našťastie to bol len David. Keď sa na mňa pozrela, ako sa krčím na posteli a paplón si pritískam čo najbližšie k telu, zaťal ruky do pästí a jeho výraz stvrdol. Prišiel ku mne a sadol si na kraj postele.

„Ja ho zabijem! Prisahám. Toto už prehnal. Ako ti to mohol urobiť? Veď si, veď... prečo?“ bolo vidieť, ako ho trápi, čo sa stalo.

„Pomsta. Je niečo, čo som ti nepovedala,“ zahanbene som sklopila hlavu a on na mňa zvedavo pozrel. Nadvihol jedno obočie a ja som sa pustila do rozprávania.

„Raz, som sa matky pýtala, prečo nemá rada, keď chodíme ku strýkovi. Viaže sa k tomu dlhý príbeh. Moja matka bola dlhý čas zaľúbená do strýka Geralda. Chodila s ním na strednej aj na vysokej škole. Povedala mi, že už plánovali aj zasnúbenie. Predtým ju však chcel Gerald predstaviť celej rodine. Vtedy však ešte netušila, že to čo cítila k nemu nebola ozajstná láska. Tú pocítila až pri večeri, kedy do miestnosti vstúpil okúzľujúci Geraldov nevlastný brat, môj ocko Thomas. Počas tej večere sa doňho zaľúbila. Thomas jej city opätoval, a neskôr, keď ich Gerald nechal na chvíľu samých, nedokázala mu odolať, a utiekla s ním. Na stole nechala strýkovi list, kde mu všetko vysvetlila. Vedela, že z toho bude zničený, ale on vymýšľal plán, ako sa pomstiť. Zradili ho nevlastný brat, ktorého vždy považoval za najlepšieho priateľa a aj jeho jediná láska. Čakal na vhodnú príležitosť. Tá sa mu včera naskytla. Čakal dlho, ale vedel, že keby o tom rodičia vedeli, ranilo by ich to ešte viac, ako jeho ranil odchod matky. To je hlavný dôvod, pre čo mi tak strpčuje život. Tak ho zaslepila pomsta. Nenávidí ma, pretože ja nie som JEHO dcéra.“ Celý čas, keď som hovorila, som ležala a pozerala som sa na strop. Keď David dlho nič nehovoril, pozrela som naňho ako stuhnuto sedí a v jeho očiach sa odrážal šok.

Autor: gina, v rubrice: Povídky » Na pokračování