Forbidden to know - 2. kapitola 2/2 • OurStories.cz ~ naše povídky

2. časť 2 kapitoly. Je trochu kratšia, no budúca bude už dlhšia. Ak to tu niekto číta, prosím nechajte mi nejaký komentík :)

12.05.2010 (19:00) • gina • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 342×

Prebudila som sa neskoro ráno, zamotaná v prikrývke a cez pás som mala prehodenú Davidovu ruku. Predsa len, s Davidom sme sa dlho do noci rozprávali a konečne som si mohla dovoliť viac ako 4 hodiny spánku za noc, pretože doktor ma bude chodiť často kontrolovať a ak zistí, že niečo nie je v poriadku, odvezie ma do nemocnice. Pôvodne chcel, aby som tam išla hneď, no strýko ho prehovoril, že sa o mňa postará a to bol aj jasný signál pre mňa, že si nemám dovoliť mu odporovať. Pri spomienke na strýka sa mi vybavilo všetko, kvôli čomu teraz takmer bezvládne ležím na posteli. No, neplakala som. Po tom, čo mi urobil, už nikdy nebudem taká, aká som bola doteraz. Nebudem sa utápať v sebaľútosti, rozmýšľať nad samovraždou, alebo čo by bolo iné, keby tu so mnou boli rodičia. Už len rok sa budem podriaďovať strýkovej vôli. Spomenula som si na rozhovor medzi mnou a Davidom, ktorý sa odohral večer po tom, ako som sa mu zverila so svojím jediným tajomstvom.

„Nikdy som nechápal, prečo ťa tak otec nenávidí. Myslel som si, že ti vyčíta, že ty si nažive a jeho brat je mŕtvy. Ale, toto by ma nikdy nenapadlo. Nica, takto to naozaj nemôže ďalej pokračovať. Čo ak pri ďalšom pokuse o znásilnenie ťa naozaj zabije? Nie! Už žiaden ďalší pokus nemôže byť. Veď si jeho rodina. Krv jeho krvi!“

„David, ja sa mu nemôžem postaviť. Na to som moc slabá. Vidíš, ako to dopadne, keď sa pokúsim klásť odpor. On vždy dostane, čo chce.“

„Odteraz nie! Pozri sa na mňa. Veď už nie som žiadne slabé decko. Myslíš, že som pre nič za nič na sebe tak pracoval?“ A hrdo ukázal na svoje svalnaté telo.

„Už sa ťa nepokúsi ani dotknúť. Stále budem pri tebe. Je možno silný, keď udrie ženu, no v súboji chlap s chlapom,“ tváril sa zamyslene a krútil hlavou z boka na bok.

„Keď budeš mať 18 a dostaneš to, čo ti patrí, utečieme. Čo najďalej od neho. Nedovolí si nás hľadať, pretože ešte predtým nazbierame skutočné dôkazy, ktoré ukážu jeho vinu a bude za všetko, čo kedy v živote spáchal, hniť v base až do svojho posledného výdychu. Súhlasíš?“ Nemo som naňho hľadela a nezmohla som sa na odpoveď. Toto by naozaj urobil? Pre mňa? Pre nás?

„Braček, idem do toho. Nech sa stane, čo sa má stať.“ Potom som mu urobila na posteli vedľa seba miesto a rukou po ňom poklepkala. Pochopil, ľahol si vedľa mňa a spolu sme zaspali.

Nedokázala som ďalej len tak ďalej ležať. Zdvihla som Davidovu ruku a opatrne ju položila pozdĺž jeho tela tak, aby sa neprebudil. Potom som silno zaťala zuby, ruky dala tak, aby som si nimi pomohla zdvihnúť a svoju všetku silu som sústredila do rúk, aby som sa vyšvihla do sedu. Dalo mi to veľa práce, no konečne som si cítila všetky kosti. Opatrne som natiahla svaly na rukách a vyhrnula si tričko, aby som sa mohla riadne pozrieť na zranenia. Zápästia som mala celé fialové z priveľmi silného zovretia, na pleci bol modrina, ktorá mala tvar ruky. Skontrolovala som obväzy na hrudi a potom som sa opatrne postavila. Do ľavej nohy mi vystrelila obrovská bolesť, no nejako som to ustála. Musela som sa však pridržať rámu postele, pretože sa mi krútila hlava. Pomaly som došla do svojej kúpeľne, opláchla si tvár studenou vodou a pozerala sa na svoj odraz v zrkadle. Červené opuchnuté oči, úzky nos, na ktorom som mala zaschnutú krv, opuchnuté pery a fľaky na lícach. Moje po plecia dlhé kučeravé vlasy boli strapaté a trčali do všetkých smerov. Znechutene som sa odvrátila od zrkadla a vošla do izby, aby som si ešte pospala. Len čo som si ľahla, moje oči sa samé zatvorili a ja som upadla do bezsenného spánku.

Autor: gina, v rubrice: Povídky » Na pokračování