OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Forbidden to know - 5. kapitola

28.05.2010 (16:00) • gina • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 577×

5. kapitola (Nové zistenia)

Nespala som však dlho. Asi o piatej ráno ma zobudili ťažké kroky na chodbe, ktoré sa blížili k mojim dverám. Zatajila som dych a čakala som, že strýko vojde do mojej izby. No našťastie sa tak nestalo. Trošku neskorene som si uvedomila, že jeho izba je hneď vedľa mojej (niekedy to bývala spálňa rodičov, no po ich smrti si strýko zobral to najlepšie). S úľavou som si vydýchla a hlava mi klesla späť na vankúš. Už som však viac spať nemohla. Za posledné dni som prespala viac ako za celý mesiac. No netuším, čo by som mohla robiť. V izbe som mala dokonale upratané, ostatne tak, ako v celom dome, a bolo ešte skoro na to, aby som vlastne čokoľvek robila a pritom nezobudila niekoho v dome. Už viem! Chcela som z postele vyletieť bleskovou rýchlosťou, no potom som si spomenula, ako to dopadlo naposledy a tak som opatrne vstala a pomaly sa došuchtala ku stolíku. Už som bola viac menej v poriadku. Nohy ma už menej boleli a ruky tiež. Modriny síce boli stále dosť viditeľné, no vďaka lekárskym zázrakom už to nebolo také zlé. Moje telo ako keby sa prispôsobilo častému uzdravovaniu a už mu to išlo lepšie. Nevedela som si to vysvetliť, no otec mi vždy hovorieval, že celá naša rodina je výnimočná. A možnože to bude tým, že naši dávny predkovia boli liečitelia. Nikdy nemali problémy s rýchlou regeneráciou vďaka prírodným liečivám, a preto v nechtíkovej masti mám zmiešanú emulziu, ktorú mám ešte od matky. Na popáleniny, modriny, opuchy, proste na všetko.

„Jedna krabička na celý život. Nikdy nedávaj viac ako kvapku,“ hovorievala mi zakaždým, keď mi ju zmiešavala do masti, a ja som sa čudovala, prečo tak málo. Mala pravdu ako vždy. Ženy z našej rodiny z generácie na generáciu dedili recept na výrobu, a teraz skončil u mňa. Aj napriek početným zraneniam ho, zatiaľ, nepotrebujem. Sadla som si na stoličku a zapla počítač, ktorý som dostala na 14 narodeniny ešte od svojich rodičov.

Cez wifi som sa pripojila na strýkov internet a začala som hľadať informácie, ktoré som potrebovala. Bolo to celkom jednoduché, stačilo na googli zadať meno Welling a naskočilo mi minimálne 150 000 odkazov. Otvorila som hneď prvý.

Matthias Welling, najúspešnejší režisér za posledných 10 rokov sa vracia do svojho rodného mesta - Londýna, aby dokončil svoje najnovšie rozpracované dielo. Prečo sa tak rozhodol?

„Potrebujem čas o samote a nabrať novú inšpiráciu. Na nejaký čas sa s manželkou Clarisse a synom Williamom vrátime do môjho rodného mesta. Viac vám k tomu nemám čo povedať. Len to, že keď mi dáte čas, budete mať nový filmový hit,“ prehlásil s humorom Matthias Welling pri nástupe do súkromného lietadla. Môžeme len tajne dúfať, že nové dielo bude čo najskôr dokončené... blá blá blá. Správa bola spred týždňa. Viac vedieť nepotrebujem. Takže strýček má určite zálusk na rozmaznaného synáčika filmového režiséra, čo? Jasné. To som si mohla myslieť. Ako sa mu chce podariť uniesť chalana, ktorého bude určite 24 hodín v kuse obklopovať minimálne 5 chlapov v čiernom? Čo mu preskočilo? A ako bude chcieť pri tom využiť mňa?

William Welling, syn režiséra Matthiasa Welinga sa vracia do Londýna so svojím otcom a matkou. Nemáme veľa informácii, kde bude dokončovať školu, no skúsime sa to pre vás, našich milovaných čitateľov, čo najskôr zistiť a podať vám najčerstvejšie informácie.

Ďalší článok však ponúkol zaujímavejšie a užitočnejšie informácie.

Stredná škola Southern high má jedinečné šťastie. Po dôkladnom pátraní sa nám podarilo zistiť, kde bude syn slávneho režiséra William Welling v nasledujúcich rokoch dokončovať štúdium.

Najčerstvejšia informácia ma skoro odrovnala. Viac mi už na dnes netreba. Ako je možné, že z množstva škôl, slávnejších, lepších a hlavne väčších bude William navštevovať práve moju školu? Čo som komu urobila? Strýko to už istotne vie, preto po mne chce spoluprácu. Teraz budem musieť chvíľu myslieť ako strýko. Kedy je najvhodnejšia doba na to, aby ho mohli uniesť?

Po prvé: musí to byť večer, pretože čím menej svedkov, tým menšie je riziko odhalenia. Po druhé: žiadna ochranka.

No však základná podmienka únosu je: MAŤ ZÁLOŽNÝ PLÁN!

Ako poznám strýka, aj napriek tomu, že je to naozaj v niektorých situáciách veľký imbecil, keď nie je spitý, nie je ani sprostý.

Zdvihla som sa zo stoličky a začala som sa zúrivo prechádzať po izbe.

Musím zistiť všetko čo sa dá o strýkovom pláne. Budem sa robiť, že mu pomôžem. Uzavriem s ním dohodou, na ktorú určite pristúpi. Ja mu pomôžem s jeho plánom a on ma nechá potom ísť. Určite neodolá. Vie, ako veľmi túžim čo najskôr odtiaľto vypadnúť a bude si myslieť, že práve preto nebudem robiť problémy. No poslušnosť bezbranného dievčatka zo mňa už dávno vyprchala. Len to nesmiem dať najavo. Keď si bude myslieť, že nado mnou má moc a môže so mnou manipulovať, je to lepšie, ako keby si mal na každom kroku predo mnou kryť chrbát.

Kým som sa zaoberala svojimi plánmi, ani som si nevšimla, že už je skoro 10 hodín. Hodila som na seba prvé oblečenie, čo som našla v skrini - dlhé biele tepláky a čierne tričko s tri štvrťovým rukávom. Dnes nebolo až také teplo a preto mi to nevadilo.

Zbehla som do kuchyne pripraviť nejaký obed, aby strýko nebrblal keď sa zobudí. Po opici je ešte nepríjemnejší a ja naňho dnes naozaj nemám náladu. Obed bol hotový za chvíľu. Vyhrali to obyčajné špagety. Veď strýkovi bude jedno, čo do seba naprace. Sadla som si teda na stoličku a trošku sa zamyslela.

Možno by som dnes mohla zistiť, ako to je s tým Wellingom. Zistiť, kde býva, pretože už je určite v meste. To je teraz to najdôležitejšie.

Nie dlho som sa však zaoberala vlastnými myšlienkami, pretože som začula kroky a hlasné vyzivovanie. David chce dať asi každej bunke tohto domu najavo, že už je hore. Vždy to bol riadny spáč a keď mohol, vylihoval až do obeda. Keď vošiel do kuchyne, najskôr si ma nevšimol, pretože mieril k chladničke. Zobral si mlieko a začal ho piť rovno z krabice. Potom sa otočil a konečne sa pozrel mojím smerom. Prekvapene nadvihol obočie.

„Čo ty tu robíš? Nemáš byť ešte týždeň v posteli?“ prekvapene sa ma opýtal a ja som začala pochybovať o jeho vysokej inteligencii.

„Eh, David, videl si ma niekedy v posteli ležať viac ako 3 dni? To za prvé. A za druhé, keď si si všimol, že je posteľ prázdna, čo si si určite musel všimnúť, keďže si spal v mojej posteli, kde si si myslel že asi som?“ Nad tým sa zamyslel a potom na mňa pozrela rozpačitým úsmevom.

„Jasné, mohlo ma to hneď napadnúť. Ale, veď vieš aký som po ránu.“ Po ránu? Veď je 11 hodín. Musela som sa nahlas zasmiať, no jeho trápilo niečo iné. Potom sa pozrel na svoje ploché brucho a hneď na to na mňa. Pochopila som.

„Tak, čo to dnes bude? Celkom som vyhladol. Už dlho som nemal nič dobré.“ Pravda. Okrem mňa tu nik nevarí. Teda až na strýkove alkoholické úlety, kedy sa snaží byť ako Jamie Oliver, ale moc mu to nejde. David dokáže pokaziť ešte aj sáčkovú polievku.

Zjavne to bude dedičné.

Minule, keď mi chcel David zohriať čaj, dal ho do mikrovlnky aj s vrecúškom s čajom. Dopadlo to tak, že vrecúško začalo horieť a podpálila by sa nám celá kuchyňa nebyť jeho rýchlej reakcii, kedy bežal pre hasiaci prístroj a uhasil to skôr, než sa stihlo stať niečo vážnejšie. To sme mali jediné šťastie, že vtedy ešte nebol doma strýko a doteraz o ničom nevie.

„Eh, špagety. Daj si koľko chceš. A, noo... David, potrebovala by som si dať menšiu prechádzku. Chápeš, na čerstvý vzduch, trochu prevetrať hlavu, vyhnať nepríjemné myšlienky.“ Naozaj som ho nechcela klamať, ale nemohla som mu povedať, čo chcem urobiť naozaj.

Nepovedala som mu ani o tom, čo má strýko v pláne. Nechcem ho do toho zbytočne zaťahovať, pretože ak by sa niečo nevydarilo, nemusíme za to pykať obaja.

„Určite si v pohode Nica? Ale, ak ti to pomôže, choď. Prosím, daj na seba však pozor. Ešte nie si tak úplne v poriadku. Mala by si sa šetriť. Nie som tvoj otec, aby som ti niečo zakazoval, veď som mladší, ale čo sa týka tvojich plánov, o ktorých neviem, pretože mi nechceš nič povedať, bojím sa o teba. Nehovor, že o ničom nevieš, pretože ja to na tebe vidím. A dúfam, že mi o tom aj povieš.“ Netušila som, že už o všetkom vie. Je všímavejší, ako som si myslela.

„David, prisahám ti, že keď nastane ten správny čas, o všetkých mojich plánoch sa dozvieš. Ale dovtedy, o ničom nevieš, jasné? Do večera som doma. Ak sa bude strýko pýtať, povedz mu, že som išla nakúpiť alebo čo. Zoberiem si mobil, a keď sa zobudí, do polhodiny som doma.“

„Môžeš sa na mňa spoľahnúť,“ zamumlal s plnou pusou.

„Ďakujem. Za všetko, čo pre mňa robíš.“ Len mi pokýval hlavou a jedol ďalej. Ja sa len môžem čudovať, kam to doňho lezie. Zje toho trikrát viac ako ja, ale stále je ako lata. Možno to bude tým jeho denným tréningom. Síce má len 15, no vyzerá ešte starší ako ja.

Vybehla som do svojej izby a vzala som si na seba najlepšie, čo som v skrini našla. Bledomodré úzke rifle, upnuté fialové tričko s výstrihom a cez to biele bolerko. Obula som si obľúbené bledomodré conversky. Pre tentoraz sa mi hodí vyzerať čo najlepšie. Pozrela som sa do zrkadla a zhodnotila, že vyzerám naozaj dobre. Oči som si orámovala čiernou ceruzkou a na mihalnice naniesla špirálu. Keď už som si to vymyslela, musím sa aj posnažiť. Nadhodila som zvodný úsmev, ešte raz som v notebooku pozrela adresu a vyrazila som.

Autor: gina, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Forbidden to know - 5. kapitola :