OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Forbidden to know - 6. kapitola

19.06.2010 (15:00) • gina • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 586×

6. kapitola (Zoznámenie)

Vyšla som na ulicu a konečne som sa mohla zhlboka nadýchnuť. Nebola som zavretá medzi stenami obrovského domu, konečne som po dlhej dobe videla, čo sa deje vonku. Pocítila som studený vánok, ktorý strapatil moje vlasy, trúbenie áut,  hlasné rozprávanie ľudí do telefónu, krik malých detí, no čo bolo najhlavnejšie, cítila som sa voľna. Aspoň na chvíľu ma ovládol pocit, že mám konečne pokoj, že nemám žiadne povinnosti. Naposledy som sa takto cítila, keď som mala 14 a som mohla chodiť na prechádzky do obľúbeného parku, ktorý bol blízko domu, každý deň. Vtedy, keď ešte žili rodičia.

Neviem, prečo sa ma ten pocit a spomienky zmocnili natoľko, že som skoro zabudla na realitu. Mala som zatvorené oči, no len čo som ich otvorila, už som vedela, čo musím urobiť. Pôjdem tam, kam túžim ísť už veky. Na svoje miesto. Nebola som tam už roky, no cesta mi utkvela v pamäti. Našla by som to aj poslepiačky.

Cesta mi trvala dlhšie, ako kedysi. Tentoraz som si ju vychutnávala. Bolo leto, no ako to v Londýne býva, nebolo moc horúco. Blíži sa koniec letných prázdnin a počasie, ako keby sa prispôsobovalo nálad ľuďom. Už žiadne celodenné ničnerobenie, oddych, začína sa škola, a ja tiež musím nastúpiť do tretieho ročníka. Pre mňa to bude však vyslobodenie, nie utrpenie. Možno som sebecká, ale čím budem menej času tráviť doma, tým to bude lepšie. Ani som nepostrehla kedy, no po chvíli sa mi pred očami zjavil obraz, ktorý som už roky túžila vidieť.

Stála som na moste a užívala si chvíle samoty. Nikto ma nepozná, ľudia okolo mňa prechádzajú, ako keby som bola vzduch, nezízajú na mňa, cítim sa neviditeľná. Keď zavriem oči, myseľ mám čistú, neviem, prečo som sem prišla, zabúdam na všetky problémy.

Nádych mi prečistí hlavu, výdychom všetky problémy a starosti ujdú. Zatvorením očí sa mi stratí svet, predstavujem si ako lietam, smejem sa, užívam si života.

Keď oči otvorím, nemám potuchy, koľko času ubehlo, ako dlho tu už stojím, dokonca neviem ani to, prečo som sem prišla. Možno ma sem podvedomie ťahalo, možno to bol osud. No stále tu bola otázka: Prečo? Odpoveď nepoznám.

Zamierila som k najbližšej lavičke pod obrovský starý dub. Zahľadela som sa do koruny stromov a videla som vtákov vyspevovať na konároch a dokonca som zazrela aj veveričku. Keby som ja tak mohla vyliezť do koruny stromov a ostať tam až kým všetko zlé nepominie. Zavrela som oči a nechala sa unášať zvláštnou euforickou náladou, ktorá ma obklopovala. Zabudla som ne všetko, na celý svet, na problémy, na môj jedinečný plán a dokonca aj na Davida. Zostala by som takto sedieť snáď hodiny, keby ma nevyrušil niečí hlas.

„Chodím sem každý deň, no teba som tu ešte nevidel,“ ozval sa zamatový hlas vedľa mňa. Otvorila som oči a vyskočila som na nohy. Moje oči hľadali toho, kto ma vyrušil. Na lavičke sedel chalan, mohol mať tak 17 rokov. Stredne dlhé blond vlasy a krásne modré oči, ktoré na mňa hľadeli s neskrývanou zvedavosťou. Pohľad som mu opätovala, no po chvíli som musela odvrátiť zrak. Jeho skúmavý pohľad ma nútil sa červenať. On sa môjmu počínaniu iba zasmial. Prezrela som si ho celého. Mal na sebe oblečené priliehavé čierne tielko a bielu košeľu a ja som mohla vidieť, ako sa mu pod tričkom rysujú svaly. Keď sa postavil vedľa mňa, zistila som, že je tak o hlavu vyšší odo mňa. Nebola som však jediná, kto si toho druhého prezeral. Kĺzal po mne pohľadom a ja som cítila, ako mi röntgenuje každú čiastočku môjho tela. Nevedela som, čo povedať a on nevyzeral, že na tom bol podobne, tak som sa len otočila s úmyslom odísť. No nestihla som spraviť ani jeden krok, chytil ma za ruku a otočil si ma k sebe.

„Čo robíš?“ skríkla som hlasom o oktávu vyšším než normálne a okamžite som mu zápästie vytrhla zo silného zovretia. Akoby si uvedomil, čo urobil a dal ruky pred seba v obrannom geste.

„No sorry, len som sa s niekým chcel dať do reči,“ odpovedal zo zle predstierajúcim kajúcnym hlasom a nasadil výraz raneného šteňaťa. Keby som bola naivná barbie, možno by som mu to zhltla. No nanešťastie preňho, nie som. Keď sa on môže hrať, tak aj ja. Nahla som sa k nemu s veľkým, zvodným úsmevom a sladkým hlasom som mu zašepkala.

„Zlato, takéto somariny si nechaj pre niekoho, kto ti na ne skočí, no so mnou sa nehraj a daj mi račej pokoj. Aj bez teba mám dosť starostí.“ A potom som ho surovo odstrčila. Najskôr bol prekvapený, no prekvapený výraz na jeho tvári po chvíli vystriedal pobavený. Klamala by som, keby som povedala, že ma to nevytočilo. Zvrtla som sa na opätku mojich milovaných conversiek a rýchlym krokom som mierila z parku. Kašlala som na svoj pôvodný plán zistiť niečo o Wellingovi. Viem, že som zbabelá, no musela som ujsť.

„Hej, veď počkaj,“ ozýval sa za mnou až príliš dokonalý hlas,  no ja som nemala v pláne zastaviť. Počkať. Čo to trepem? Aký príliš dokonalý? Nepríjemný, drzý, a ešte všetky negatíva, len nie dokonalý.

Už som skoro bola von z parku, keď mi zrazu vbehol do cesty.

„Ale no tak, neurážaj sa hneď. Ešte len sme sa zoznámili, a ty už mi utekáš? To som až taký odporný? Čo tak, ešte jedna šanca? Posledná... Som Will,“ predstavil sa, no tentoraz slušne.

„Čo mám urobiť, drahý Will, aby si ma nechal odísť?“ položila som mu jednoduchú otázku a ešte som pomaly a zreteľne vyslovovala jednotlivé slová, aby konečne porozumel. Správala som sa k nemu ako mrcha, ale to bola jeho vina. Kvôli nemu mám skazené plány.

„Zatiaľ by stačilo, keby si mi prezradila svoje meno,“ odpovedal a jeho oči na mňa hľadeli s neskrývaným záujmom. Pozeral sa mi priamo do očí, neodvrátil pohľad, ako to robili mnohý ľudia. Všetci, čo poznali matku, mi nedokážu dlho hľadieť do očí. Sme si až príliš podobné.

„Nica,“ odpovedala som trochu zastretým, omámeným hlasom.  Nespustil zo mňa oči, keď sa naťahoval za mojou rukou, aby ju mohol zobrať do svojej. Potom si ju priblížil k ústam a pobozkal ju, ako sa to robievalo kedysi. Bola som naozaj prekvapená jeho správaním. Nevedela som však, či si zo mňa uťahuje, alebo si ma chce udobriť. Trochu som sa začervenala a ako prvá som odvrátila pohľad.

„Prepáč, ako som sa správal. Bol som trochu vytočený, nechcel som byť hrubý,“ začal sa ospravedlňovať, no teraz som na ňom videla, že to myslí úprimne. Jeho výraz, tón hlasu a oči mi napovedali priveľa. Tentoraz som nemala dôvod mu neveriť.

„To, to je v pohode,“ zakoktala som a sklopila pohľad do zeme. Prečo ma tak rozptyľuje? Veď je to len chalan. Nič viac. Mala by som sa sústrediť na iné veci. Trochu som sa zamračila a potom som sa naňho pozrela. Celý čas ma pozoroval a všimla som si, že moju ruku ešte nepustil. V tú najvhodnejšiu dobu mi začal vo vrecku vibrovať mobil.

„Do pekla,“ zakliala som potichu, vymanila som si dlaň z Willovej ruky a z predného vrecka riflí som vytiahla mobil. Na displeji bolo Davidove číslo, ako inak. Zdvihla som to a do ucha sa mi ozval Davidov hlas. Šepkal.

„Gerald sa práve zobudil. Už ťa zháňa. Vraj s tebou mal niečo prebrať. Povedal som mu, že si išla do obchodu. Čo najrýchlejšie príď, lebo mu dôjde trpezlivosť. Máš maximálne 10 minút.“ A zložil. No samozrejme, ako som mohla zabudnúť?

„Ja, musím už ísť. Je mi to ľúto,“ Neviem, prečo som to hovorila, no bola to pravda. Keby som mohla, asi by som tu s ním rada ostala. Jeho výraz posmutnel.

„Možno nabudúce,“ zamrmlala som a otočila som sa k východu.

„Aspoň mi prezraď tvoje celé meno,“ zavolal na mňa. Možno sa už neuvidíme, prečo mu nesplniť aspoň 1 prianie? Možno posledné, možno sa ešte niekde uvidíme. Len osud nás môže dať dohromady. A ten je nevyspytateľný. Hrá sa s nami, my sme len bábky a s nami pohybujú iní. Ktovie, či nám osud ešte prepletie cesty.

Otočila som sa, slabo som sa naňho usmiala a povedala:

„Veronica Delayová.“ A utiekla som.

Autor: gina, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Forbidden to know - 6. kapitola: