OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Forbidden to know - 7. kapitola

06.08.2010 (17:00) • gina • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 609×

7.kapitola

Dobehla som domov práve včas. Rýchlo som hodila tašku s nejakými potravinami na kuchynský pult a už som sa ponáhľa nájsť strýka. Najskôr som išla do obývačky. Strýko je vždy buď rozvalený na gauči a pozerá telku alebo je vo svojej pracovni a opíja sa. Popravde, nikdy my viac nezaujímalo, čo robí strýko. Stačilo, aby dal mne a Davidovi pokoj, inak si mohol robiť, čo sa mu zachcelo a nás neotravovať. V obývačke som však strýka nenašla. Bol tam iba David a ten hneď ako zaregistroval, že som vošla, otočil sa ku mne.

„Nica, strýko chce s tebou hovoriť v pracovni. No, neviem, či je dobré, že tam s ním budeš sama. Nechcem, aby ti urobil to, čo minule. Pôjdem s tebou,“ povedal, zdvihol sa z pohovky a prišiel ku mne.

„David, prisahám, že keby sa niečo dialo, zavolám ťa. Ale musíš ma nechať s Geraldom o samote. Nechcem, aby si sa do toho zaplietol aj ty. Kebyže sa totiž niečo stane, ty musíš byť nevinný. Nedokázala by som žiť s tým, že som ti zničila život. Nedokázala by som to... “ Snažila som sa ho prehovoriť a pri tom som cítila ako mi vlhnú oči. Nechcela som však plakať, alebo skôr, nechcela som, aby ma David videl plakať.  Otočila som sa mu chrbtom a on mi položil ruku na rameno.

„David, pamätaj, čo som ti povedala. Keď bude, ten správny čas, dozvieš sa to. Teraz ešte nie je.“ povedala som tvrdým hlasom, no v mojom vnútri som sa cítila slabá. Nemohla som mu to teraz povedať, pretože som nevedela, ako by zareagoval. Jednoducho ho postavím pred hotovú vec, kedy už nebude cesty späť. Nemyslela som si, že niekedy budem takéto niečo pred ním utajovať, no všetko je raz po prvý krát.

„Dobre,“ odpovedal mi, dal ruku dole z môjho ramena a to bolo pre mňa znemenie, že môžem odísť. Po schodoch som kráčala pomaly. Čo najviac som sa snažila oddialiť moje stretnutie so strýko i keď som vedela, že sa tomu nevyhnem. Neustále mi lietalo hlavou, čo odo mňa môže chcieť. Určite to má spoločné niečo s tým únosom. Veď ako inak? Jeho teraz zaujíma len toto. Keď som sa postavila pred dvere jeho pracovne, cítila som ako sa mi zrýchlil pulz a na čele sa mi objavili kvapky potu. Nebála som sa, to nie, len som nebola vo svojej koži. Zaklopala som na dvere a počkala som, kým sa strýko ozve.

„Ak si to ty Veronica, okamžite naklusaj ku mne. A ak ty David, vypadni. Nemám na teba teraz nervy,“ odpovedal podráždený strýko. Jeho odpoveď ma neprekvapila. Akoby sa riadil heslom „nepríjemný v každej chvíľu“, ktoré pravidelne dodržiaval. Otvorila som dvere a rozhliadla sa po pracovni. Pôvodne to bola otcova pracovňa. Veľmi pekne si ju zariadil. Všetok nábytok a podlaha boli z dreva, stolička za stolom a gauč, boli v červenej farbe aby spolu ladili a pred televízorom bol biely koberec. Poličky boli najskôr zaplnené knihami, no len čo si strýko pracovňu zobral, asi polovicu vyhodil alebo spálil a nechal tam iba niektoré. Na dekoráciu,  keby došli nejaký významní ľudia pred ktorými hral milého starostlivého a milujúceho otca a strýka, no hlavne muža, ktorého všetci považujú za vzor.

Strýko bol rozvalený na pohovke a pozeral telku. Keď som vošla, zdvihol ku mne hlavu a usmial sa na mňa slizkým úsmevom.

„Ach, Veronica,“ prihovoril sa mi zvodným hlasom a naznačil mi, aby som si vedľa neho sadla.  Pomalým krokom som k nemu došla a posadila som sa na druhý koniec sedačky. On sa však ku mne pritisol čo najviac a ruku mi položil na stehno.

„Takže, máš 2 dni na to, aby si si premyslela, Ako dostaneš mladého Wellinga. S Marcom už máme plán a ty doňho vynikajúco zapadáš. Zbalíš ho, ale daj si pozor, aby mu nič nebolo podozrivé. Si krásna, takže by to nemal byť problém, pochybujem, že by ti odolal v krátkej minisukienke,“ rozprával, zatiaľ čo mi rukou stále hladkal stehno. Bolo mi z toho na vracanie, no tentoraz som mohla niečo urobiť.

„Okamžite daj tú ruku preč z môjho stehna. Urobím, čo povieš, no už sa ma ani raz nedotkneš,“ hovorila som pokojným hlasom, no vo mne to vrelo. Neviem prečo, no ruku dal preč.

„Dobre, teraz musíme spolupracovať. Zajtra pôjdeš na nákupy. Dám ti peniaze a ty si nakúpiš oblečenie a make-up. Krátke sukienky, tričká s hlbokými výstrihmi, kratulinké šatôčky. Všetko, aby si bola krásna a neodolateľná,“ prehovoril slizkým hlasom a mne sa zdvihol žalúdok. Myslí si, že zaberie ak budem vyzerať ako štetka? Potom siahol do vrecka, vybral kreditku a podal mi ju.

„Je tam dosť veľa peňazí, všetky môžeš minúť. Je to len malilinká čiastočka z toho, čo dostaneme ako výkupné. Potom mi všetko, čo si si kúpila ukážeš. A radím ti, drž sa plánu inak zle skončíš.“ Prešiel z milého tónu zrazu na vyhrážky.

„Samozrejmem“ prikývla som.

„Samozrejme, že sa budem spočiatku držať tvojho plánu, no potom to pôjde po mojom,“ dodala som si v duchu pre seba.

„A teraz choď. Som unavený. Ozaj, dnes prídu moji priatelia, tak sa aj s Davidom spakujte preč. Chcem mať prázdny dom,“ rozkázal si a potom sa už ďalej venoval televízii, v ktorej práve išiel nejaký šport. Rýchlo som vstala a vybehla z pracovne, kým si nerozmyslí, že ešte niečo chce. Nemierila som si to do Davidovej izby. Bez klopania som vošla s porozhliadla sa po jeho izbe.

Jeho izba bola taká veľká ako moja. Izbe dominovala posteľ z tmavého dreva, ostatne ako aj všetok nábytok bol z rovnakého dreva, aby spolu ladili. Pred posteľou bol nádherný, červený, huňatý koberec a oproti skrini mal celú stenu preslkenú. Na stene viselo pár obrazov. Nebol to taká typická chlapčenská izba. Pôvodne bola hosťovská, no keď sa David prisťahoval, chcel izbu vedľa mojej. A pretože strýko mal izbu z jednej strany, Davidovi teda pripadla tá menšia, no zato bola veľmi pekná. David sedel na posteli a čítal noviny. Keď som vošla, ani nezdvihol pohľad len prehovoril.

„Veronica, vedela si, že sa k nám do mesta prisťahoval režisér Matthias Welling aj s rodinou? Poď sa pozrieť“ zavolal ma a ja som si k nemu prisadla. No to, čo som zbadala v novinách ma dostalo.

„To je jeho syn?“ vykoktala som zo seba s obtiažou a prezerala si obrázok.

„Nooo... áno, pozri. Tu sú všetci traja,“ A ukázal na fotografiu na druhej strane. Myslela som si, že ma raní mŕtvica. Na fotografii bol vysoký chalan s polodlhými blond vlasmi, modrými očami, ktorý sa až moc podobal na toho z parku. Nie, on sa nepodobal. Bol to on!

„Will Welling?“ opýtala som sa s obavou v hlase.

„Nie, nemôže to byť on. Nemôže, prosím, nech to nie je on,“opakovala som si v hlave stále dokola.

„Áno, to je on,“ odpovedal mi David a potom na mňa skúmavo pozrel.

„Odkiaľ ho poznáš?“ zvedavo sa ma opýtala a ja som si začala nadávať do blbcov. Sakra, sakra, sakra, čo mu teraz odpoviem? Už viem, že nenápadnosť nie je mojou silnou stránkou.

„Nooo, ja... hmmm, ako som išla von, tak som počula... nie tak som ho zazrela. Áno, zazrela som ho pri parku,“ koktala som zo seba klamstvá, na ktoré mi určite neskočil. Sklopila som hlavu a on pochopil.

„Áno, už je mi to jasné,“ odpovedal skleslým hlasom a potom nastalo na chvíľku nepríjemné ticho. Nechcela som mu klamať, no nemôžem ho ani dostať do problémov. Tu išlo skôr o jeho dobro. Potom som si spomenula, prečo som za ním vôbec prišla.

„David, nechcel by si so mnou ísť dnes na nákupy? Prosím.“ A vytiahla som z vrecka kreditku a nadhodila veľké oči. Jeho oči preskakovali z karty v mojej ruke na moju tvár a potom prikývol. Vyskočila som na nohy a začala som ho objímať.

„Ďakujem, aspoň sa neunudím sama. No poďme. Najlepšie bude, ak vyrazíme ešte skôr, ako sa sem dovalia strýkovi kamaráti. A zajtra potom budeme mať voľno, pretože na nákupy som mala ísť až zajtra. Tak môžeme byť celý deň od strýka a jeho depresívnej poalkoholovej nálady preč,“ zajasala som a už som ho ťahala na nohy.

„Dobre, dobre, len sa môžem ešte prezliecť?“ Len som pretočila očami a vyšla som pred izbu. Za chvíľu vyšiel z izby aj David. Musela som uznať, že mu to naozaj svedčalo. Mal na sebe bledomodré vyšúchané rifle, tesné čierne tričko a bielu polokošeľu. Nikdy som nad tým moc neuvažovala, pretože David je ako môj brat, no naozaj bo pekný. Ba aj viac ako to. Vyšli sme z domu a zamierili sme do garáže, kde sme nastúpili do môjho autíčka. Bolo to auto mamy, ktoré nepoužívala, pretože ani nevedela šoférovať, no otec jej ho aj tak kúpil. A strýko ho nechcel, pretože sa mu zdalo moc malé a lacné na to, aby doňho vôbec nasadol.

Vodičák som si spravila v 17 zo svojich našetrených peňazí, no aj tak niekedy radšej chodím pešo. Ani nie po 5 minútach som už parkovala v podzemnej garáži v nákupnom stredisku. Nakupovanie som nikdy nemala rada a mám pocit, že ani toto si neužijem. Pomalým tempom sme teda s Davidom prešli všetky obchody. Nekúpila som si toľko oblečenia, že sa mi asi ani do skrine nezmestí. Nespĺňala som presne strýkove predstavy, no ako mi David povedal, vyzerám v nich dosť sexi a vyzývavo, takže žiaden problém. No neodolala som a kúpila som si aj nový pár tenisiek. Tie strýkovi radšej nebudem ukazovať, no ja som bola konečne rada, že mám nové. Na tie ako jediné z môjho nákupu som sa tešila, keď si ich obujem. Krátke sukne, úzke rifle, upnuté tričká s výstrihom neboli nič pre mňa, no chvíľu mi budú zaberať celý šatník. S nákupom sme skončili až o 9, kedy začali zatvárať obchody. Ovešaný taškami sme zamierili k môjmu autu, všetko sme vyložili a potom sme si ešte sadli do kaviarne. Nikým nerušení sme mali konečne chvíľu pokoja. V kaviarni bolo iba pár ľudí. Buď čítali noviny, telefonovali alebo zamilované dvojice si užívali chvíľky spolu. My sme boli hodnú chvíľu ticho, no potom David prehovoril.

„Nica, neviem, aké máte spolu so strýkom plány. Keď nechceš, ja sa do toho starať nebudem. Nemusíš mi nič vysvetľovať a ani mi na nič odpovedať. Len dúfam, že to čo robíš máš poriadne premyslené. Keď mi povieš, aby som niečo urobil, urobím to aj bez toho, aby som sa pýtal, o čo ide,“ hovoril tichým hlasom, tak aby nás nikto nepočul.

„David, povedala som ti, prečo nechcem, aby si o tom všetkom vedel. Keby sa náhodou niečo stalo, nechcem aby si aj ty mal nejaké problémy. Časť môjho plánu, ktorú ti musím prezradiť je, že pred strýkom už nesmieme byť stále spolu. Musí vidieť, že sú medzi nami problémy, ktoré nás od seba odcudzujú. Musí si myslieť, že už nie sme k sebe taký pripútaný, nech u nás nenájde slabé články, ktoré by dokázal využiť. A ja presne viem, ako mu to aj ukážeme.“ A zamyslela som sa nad nápadom, ktorý sa mi vkrádal do mysle.

Prosím, ak moju poviedku čítate, nechajte mi aspoň malého smalíka. Dlhšiu dobu som nič nepridala, pretože som si už myslela, že to nemá zmysel. Ak ma presvečíte o opaku aspoň nejakým tým komentárom, opäť sa tejto poviedke začnem venovať. Ďakujem. :)

Autor: gina, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Forbidden to know - 7. kapitola: