Fridden - 2. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Prežiť. To chce každý z nás. No niekto o to musí bojovať. Dve dievčatá sa musia naučiť dôverovať, aby mohli prežiť. No budú toho schopné?
Ak ste zvyknuté k príbehom počúvať hudbu, k tejto FF odporúčam tvorbu Two steps from hell.
Meema

08.09.2012 (11:00) • Meema • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 732×

EDIT: Článok neprešiel korekciou!

Otvorenie očí. Tento pohyb ma stál toľko námahy. Celé telo, brniace v nekonečnom rytme, som mala napnuté, akoby som sa chystala vyskočiť, len čo by sa v miestnosti objavil čo i len náznak pohybu. Zhlboka som sa nadýchla a ucítila veľa vôní, ktoré som doteraz nemala možnosť ucítiť. Najsilnejší bol pach dezinfekcie. Tento pach som poznala zo školy. Každý sektor má školu, nech je akokoľvek zanedbaný, no má obyvateľstvo. Je to jediná budova v našom sektore, ktorá je hodná toho názvu. Kráľovská rodina si totižto na inteligencii svojho ľudu veľmi zakladá.

„Jasné! Veď pokojne môžeme umrieť hladom, len nech sme vzdelaní...“ pomyslela som si mrzuto.

No nad logikou ich myslenia sa nemohla zamýšľať, pretože ďalší najvýraznejší pach nespoznala. Aj napriek protestu svalov som sa posadila a porozhliadla sa po miestnosti. Moja obava sa potvrdila. V miestnosti som nebola sama. Oproti mne na lôžku, potiahnutom bielou kožou, sedelo krásne dievča.

Krvavo červené vlasy jej na chrbte splývali do krásnych vĺn, zatiaľ čo žiarivo modré oči si ma zvedavo premeriavali. Dokonalá postava s jemnými krivkami dávala jasne najavo, že toto dievča žije v lepších sektoroch.

Strach ma úplne opantal. Oblial ma pot a nohy mi začali ešte viac brnieť. Dych sa mi mierne zrýchlil a celé telo sa vypätím triaslo.

„Ja to neprežijem,“ pomyslela som si zúfalo.

Zúrivo som sa snažila nájsť jej prednosti.

„Ja nie som slabá!“ Jej zvučný hlas zabil ticho jediným presným úderom.

Výraz jej tváre už nekrášlila zvedavosť, ale tvrdý výraz tvrdohlavosti a ctižiadostivosti. Možno máme predsa len šancu vyhrať. Možno...

„Pamätáš si niečo?“ opýtala sa ma rovnako tvrdo.

...

Môj dych sa chtiac-nechtiac zrýchlil. Nechcela som dávať najavo nervozitu ani strach. Zabíja to rešpekt, a ten je v Súbojoch najdôležitejší.

„No tak Aimée!“ okríkla som sa v duchu. „Cvičila si na to odvtedy, čo zomreli rodičia! Nestrácaj nádej!“

Nestrácať nádej. Plamienok nádeje je predsa len svetlo, aj keď v tmavej miestnosti nevidieť všetky kúty. Musím to zrobiť pre súrodencov!

...

„Chvíľku pred tým, ako som vošla do miestnosti 98b, prečo?“ spýtala som sa nedôverčivo.

Moja budúca spolubojovníčka si vzdychla, akoby učiteľka pred tým, ako vysvetlí učivo, ktoré mali jej maličkí žiaci vedieť.

„Myslím, či si mala počas spánku sen,“ povedala mi zreteľne.

...

Stojím na chladnej podlahe a predo mnou je látka, zahaľujúca brnenie. Poznám ho, sama som ho navrhla. Teraz rozmýšľam, či som ho nemohla zrobiť lepšie, zdokonaliť ho.

„Je čas...“ ozval sa hlas za mnou a ja sťahujem látku.

...

„Nie,“ povedala som, aj keď ústrižok snu som mala ešte stále pred očami.

„Neverím ti. Zobudila som sa pred dvoma hodinami a ty si so sebou trhala a hádzala si sa. DNA zvieraťa, ktoré ti vpichnú, niekedy spôsobí, že vidíš budúcnosť. Možno nám to pomôže,“ povedala a naďalej ma prevŕtavala pohľadom.

Na tvári mala nečitateľnú masku hráča pokru, ktorý vypočítavo čaká na víťazné pohľady ostatných hráčov, ktorí na veľkú kôpku peňazí prihadzujú ďalšie. Potom sa svaly na jej tvári pohli a vytvorili spokojný úsmev, s ktorým na stôl vyložila víťazné karty.

„Pamätám si len kúsok,“ začala som a ona ma pohľadom nabádala k tomu, aby som znova pohla perami a obohatila jej myseľ mojím snom,“ Bolo tam brnenie. Navrhla som ho. Bolo zahalené látkou, ktorú som stiahla po tom, ako mi niekto povedal, že je čas.“

Jej mimické svaly sa opäť pohli, no tentoraz sa sústredene zamračila. Zjavne premýšľala nad zvyškom sna. Hlavu, v ktorej asi tiež pociťovala tupú bolesť, si položila na ležadlo a ľahla si naňho. Konečne sa odo mňa odtrhli jej röntgenové oči a ja som od nej odpútala svoj zrak. Pokúsila som sa postaviť. Najprv som si zložila jednu nohu, potom druhú. Pomaly som sa posúvala na okraj ležadla a pripravovala som sa na závrat. No, ako všetci vieme, na závrat sa pripraviť nedá. Hneď, ako som sa postavila, sa mi pred očami zahmlilo a prišlo mi zle.

„Opatrne. Na nové gény si musí telo privyknúť,“ povedala, hoci oči mala stále zatvorené.

Mysľou mi prebehlo presne ten pubertálny prejav, ktorí zo seba mladí ľudia vydajú, keď ich rodič poučí o niečom, o čom vedia svoje. Aj keď som musela dospieť rýchlejšie, predsa len som ešte sedemnásťročný výrastok.

Zvraštila som tvár a snažila sa nabrať stratenú rovnováhu.

„Možnože keď sa niečo z tej časti sna, ktorú si zabudla, bude diať, spomenieš si. Ja neviem,“ povedala bezradne.

„Mimochodom, ešte si sa mi nepredstavila,“ upozornila som ju na tento fakt, ignorujúc jej posledné dve vety.

„Jeannette Blanche Zénobie Mentioso, ale hovor mi Jey,“ prehovorila napokon.

„Ale, ale. Vie tvoja matka, že si tu?“ prehovorila som posmešne, no duševne ma to vyviedlo z miery.

Mám bojovať po boku členky kráľovskej rodiny? Ale veď len pár žien z kráľovského rodu sa prihlásilo do Súbojov. A navyše jej matka je... podlízavá a neschopná. Nechcelo sa mi veriť, že toto dievča, ktoré sa mi zdalo celkom fajn, má byť jej dcéra.

„Nie,“ odpovedala mi prosto.

Nie. Žeby som zacítila trocha rebélie?

„Dobre Zannie. Ja som Aimée Joi Lawrie, ale môžeš mi hovoriť Aimée“ povedala som čo najsladšie.

Zann sa na mňa pobavene usmiala.

„Dobre Lee,“ súhlasila s ešte presladenejším hláskom.

Uškrnula som sa aj ja. Toto dievča sa mi začína páčiť čím ďalej, tým viac.

„Pozri sa mi na chrbát, čo som za zviera,“ povedala mi po hodnej chvíľke civenia na seba so širokým úškrnom.

„Orol,“ prečítala som jej malý nápis pod piatym rebrom na pravej strane.

„Ty tam máš... Leopard,“ povedala mi hneď, ako som jej ukázala tetovanie.

Fajn, teraz mi v krvi koluje krv divokej mačky.

DNA zvierat, ľudia, pokusy... Pred očami sa mi mihali obrázky rôznych monštier, ktoré vyšli z nevydarených pokusov. Aj moji rodičia...

Oči sa mi zaliali slanými kvapôčkami vody, ktoré som včas zahnala. Musím byť silná. Veď mám ešte súrodencov!

„Koľko nám ostáva času do začiatku mesačnej prípravy?“ spýtala som sa jej napokon.

„Asi také dve hodiny, možno menej.“

„Musíme spolupracovať,“ vyhŕklo zo mňa.

„Áno, každý musí spolupracovať so svojím spolubojovníkom, aby prežil,“ povedala mi Zann ako malému dieťaťu.

„Nie, myslím tím na tréningu. Mám dobrú fyzickú výdrž a skúsenosti, zatiaľ čo ty s technikou. Ty ma ju naučíš používať svoju techniku a ja ťa naučím bojovať. Je to jasné. Každý musí spolupracovať so svojím spolubojovníkom, to áno, ale nikto nespolupracuje príliš úzko, aby sa jeho spolubojovník nedozvedel jeho najväčšie esá. My ich musíme vedieť, aby sme vedeli, kedy si máme v boji proti obludami pomôcť a kedy nie. Chápeš?“

„Ako si zistila, že pracujem s technikou?“ spýtala sa ma Zann s čoraz väčším záujmom.

„Tvoje ruky majú malé jazvičky a keďže si z kráľovského rodu a tvoju telesnú stránku pozorujú, nemohlo sa ti to stať inak. Práca s rôznou elektronikou a mechanikou to celkom jasne vysvetľuje.“

„Si dobrý pozorovateľ, to by sa nám mohlo hodiť...“

„To ma naučili podmienky prostredia, v ktorom žijem. Toto je inštinkt prežitia, ktorý sa v tebe bude musieť znova narodiť, aby si v Súbojoch mohla prežiť...“

« Předchozí díl

Autor: Meema, v rubrice: Povídky » Na pokračování