OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Full Moon - 17. kapitola

13.03.2011 (12:00) • Moonlight • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 935×

JARNÉ  PRÁZDNINY  V  LONÝNE

Na druhý deň som sa zobudila pokojná. Pozrela som sa do zrkadla a usmiala som sa na seba. Vyzerala som úplne inak ako keď som sa sme pozerala prvýkrát. Vlasy som mala o niečo dlhšie. Modré oči som mala tmavšie. No už som nebola taká usmievavá. Na moje tvári sa najviac odzrkadľovali problémy, ktoré sa vyskytli za posledné štyri mesiace. Postavu som mala vychudnutú, pretože som v poslednom čase skoro nejedla. Povedala som si, že to musí prestať. Zobudila som baby, prezliekla som sa a s úsmevom som zišla dolu do kuchyne. Otec nám všetkým nachystal chutné raňajky.

„Pán Caring, už vám niekto povedal, že ste úžasný kuchár?“ spýtala sa Susie milo.

„No nie.“

„Tak vám to vravím teraz ja.“

„Áno, bolo to hrozne dobré,“ pridala sa Lucy, keď odpratávala tanier.

„Tak ďakujem dievčatá,“ povedal a mala som pocit, že sa trochu začervenal.

Pozrela som sa von oknom, aby som si podľa toho vedela vziať bundu, no tam svietilo slnko. Bola polovica februára, ale zima pominula dávno. Stromy už divo pučali akoby sa chceli s kvetmi tento rok poponáhľať. Vzala som si semišový kabátik a vyšla von. Naštartovala som auto a zvyčajnou cestou som sa vybrala do školy. Pustila som nám rádio, aby som ešte viac zlepšila deň. Povedala som si, že dnes nebudú žiadne strašidelné tajomstvá, ani zákazy rodičov. Zaparkovala som auto za pekným seatom. Rozlúčila som sa so Susie a Lucy a spolu so Sorou sme kráčali ku škole. Za rohom sa však zjavil Kevin, a tak som pokračovala sama. Radostne som si vykračovala, keď v tom sa za mnou ozval tajomný  hlas:

„Takže aj oni vedia, že kreslíš?“

„Ty si im čítal myšlienky? Počkaj keď im to poviem, tie sa pekne naštvú.“

„Malo to byť tvoje tajomstvo,“ nevšímal si moje vyhrážky.

„Nechcela som aby o tom niekto vedel,“ vzdychla som si.

„No to už si porušila. Viem to ja, Sora, Susie a Lucy, takže to bude vedieť celá partia pri našom stole.“

„Vďaka, že mi kazíš pekný deň.“

„Po dlhom čase?“ spýtal sa s úsmevom.

„Pri tebe nikdy neviem čo zistím. Neustále máš tajomstvá.“

„Samozrejme a odkrývam ti ich postupne aby ťa netrafilo,“ zasmial sa.

„Veľmi vtipné,“ povedala som ironicky.

„To nebol vtip dušička.“

„Prestaň ma tak volať. Od teba to znie ako keby si ma nazval klobáska alebo ja neviem niečo iné,“ sťažovala  som sa mrzuto.

„Nedurdi sa,“ povedal so smiechom a predbehol ma. Pozerala som sa ako mizne v diaľke. Dnes sme mali mať po dlhom čase opäť praktickú obranu. Zišla som do tmavej telocvične a sadla som si na svoje obvyklé miesto pri Kevinovi a Sore.

„Takže, dnes si preberieme obranu proti mystickým bytostiam. Kto vie ako sa ubrániť upírovi?“

„Cesnakom,“ vykríkol niekto.

„Krížom.“

„Áno, je plno spôsobov. A proti vlkolakovi?“

Zrazu bolo v miestnosti ticho. Pravdepodobne nikto nevedel ako.

„Slnečným svitom. Je to kameň, ktorý obsahuje slnečné lúče. Každý z vás jeden dostane. Keďže mesiac dokáže človeka premeniť na vlkolaka, tento kameň ho premení na človeka. A kto vie, ako sa ubránime proti Lovcom duší?“

Už zasa pomyslela som si. No na druhej strane by sa mi to mohlo zísť.

„Nijako,“ vykríkol niekto.

„Presne tak. Keď si vás lovec vyberie alebo ste mu priradení, niet možnosti, aby ste prežili.“

Celú hodinu ešte trepal o tom, že je výmysel, že by sa upíry dokázali na slnku spáliť na popol. Vraj je to úplne vylúčené. Nakoniec nám rozdal po jednom slnečnom kameni. Bol zavesený na peknej retiazke. Okamžite som si ho zapla okolo krku k medailónu.

Vtedy zazvonil zvonec. „Dobre. Budúcu hodinu pokračujeme. Poviem vám, ako zistíte, či je niekto z vašich priateľov upírom, vlkolakom alebo lovcom,“ pri poslednom slove sa na mňa usmial. Už ma to začínalo hnevať.

„Počkaj ma vonku,“ povedala som Shanovi a išla som za učiteľom.

„Pán profesor viem ako rozoznám lovca,“ vysypala som.

„Ja viem.“

„A možno som k nemu priradená, no to neznamená, že budem mŕtva.“

„To ani nevravím. Zatiaľ som sa však nestretol s človekom, ktorý by to prežil.“

„No, tak budem prvá. A odkážte prosím môjmu otcovi nech s tým prestane.“

„Chce vás len chrániť.“

„Ja sa viem o seba postarať aj sama,“ povedala som a so zlosťou som vybehla z učebne.

„Dobrý deň sa skončil?“ usmieval sa Shane, keď som vyšla z učebne.

„Hej.“

Pozrela som sa na neho a videla som jeho pobavený úsmev. „A čo? Teba netrápi, že sa pred tebou nemôžem brániť? Vidno, že dnes niekto raňajkoval,“ povedala som protivne, pretože ten jeho úsmev ma rozčuľoval. Avšak odrazu mu došlo, ako som to myslela a jeho úškrn vystriedal ľad.

„Prepáč, ja som to tak nemyslela. Len ma neskutočne hnevá, že to otec pretriasa s ostatnými profesormi.“

„Hm.“

Celou cestou nič nepovedal. Nechcela som raniť jeho city. Skôr som nechcela narážať na jeho pôvod.  Na astronómii sa so mnou nebavil, preto som mu na kúsok papiera nakreslila smutnú tváričku a posunula som mu ho. Uškrnul sa a schoval si ho, no nič nepovedal. Nenávidím, keď ma takto vytáča. A tak som s rozhodla, že sa mu nebudem vnucovať. Veď on príde sám. Bezo mňa nevydrží. Na obed som kráčala bez neho. Ani som sa nenazdala a už stál pri mne. V duchu som sa usmiala.

„Už nie si urazený?“ spýtala som sa ho uštipačne.

Neodpovedal. Vedela som prečo. Nevydržal to, no nechcel sa priznať.

„Nie je to fér,“ povedal po chvíli.

„A čo?“ spýtala som sa s úškrnom.

„Ty sa na mňa uraziť môžeš, ale ja nie.“

„Proste som silnejšia.“

„Nie, ty nemáš také potreby ako ja.“

„To nie je o tom. Proste na mne visíš viac ako ja na tebe.“

„Možno,“ skončil.

Na obede sme boli nenormálne ticho.

„Čo budete robiť cez jarné prázdniny?“ spýtala som sa.

„My pôjdeme k babičke. Vieš, dlho sme ju nevideli tak si ideme urobiť rodinné zhromaždenie,“ povedala Lucy.

„Aha. A vy ostatní?“

„Plné,“ povedali skoro všetci. Pozrela som sa na Shana.

„Lov,“ pošepkal mi do ucha. Takže budem opäť tvrdnúť doma. No mohla by som ísť navštíviť mamu. A tak som sa po skončení vyučovania náhlila domov. Zbalila som si len tie najnutnejšie veci. Oblečenie, učenie a nejakú drogériu. Pozdravila som otca a nasadla do auta. Cesta ubehla rýchlo. Pustila som si rádio a spievala si slová známej pesničky. Nikdy som nereagovala tak impulzívne ako teraz. Tešila som sa na mamu a Eddieho. Keď som prišla, bolo možno päť hodín. Super cestovala som len tri hodiny, povedala som si. Zazvonila som pri dverách a čakala som kým mi niekto otvorí. Zjavil sa v nich vysoký plavovlasý chalan. Mohol mať toľko čo ja. Svoje tmavohnedé oči mal upreté na mňa. Nevrlo si ma premeral od hlavy až po päty. Postavu mal ako nejaký veľký športovec.

„Ty si kto?“ spýtal sa začudovane.

„Ja tu bývam.“

„Aha, ty musíš byť Sallyna dcéra,“ povedal, no musel sa premôcť, aby použil trochu milý tón.

„Pustíš ma dnu?“ spýtala som sa so zdvihnutým obočím.

„Čo má znamenať tá taška?“ nevšímal si ma.

„Nevieš, že odpovedať otázkou je neslušné?“

„Si myslíš, že ma môžeš poučovať?“ povedal hnusne.

„Kto to je?“ spýtal sa ženský hlas z kuchyne.

„Tvoja dcéra.“

„Nessa?“ spýtala sa ma mama v chodbe. Keď ma uvidela stáť vonku, ihneď sa na mňa vrhla. Silno ma objala a dala mi pusu na líce.  „Prečo tu stojíš,  poď dnu,“ povedala a vtiahla ma do našej vkusnej obývačky. Zrazu sa jej pohľad zastavil na mojej taške. „Čo to má byť?“ spýtala sa nechápavo.

„No, vieš chcela som tu zostať na prázdniny.“

„Oh, zlatko no, vieš, nemáš kde spať.“

„A moja izba?“

„V tej býva Eddieho syn Dave. Kým sa nedokončí tá jeho,“ povedala sklamane a hodila pohľadom na divného chalana.

„Fajn, tak on odtiaľ zmizne.“

„Nemôžeš ho len tak vyhodiť z izby,“ povedala mama zhrozene.

„Chceš to vidieť?“ spýtala som a vydala sa smerom hore po schodisku.

„Počkaj, Nessa. Neurob niečo, čo by si potom mohla oľutovať.“

Otvorila som dvere svojej izby, no už nebola taká ako predtým. Na stenách viseli plagáty polonahých prsnatých blondínok, na zemi bolo kopu vecí. Nevravím, že predtým bola uprataná, no bola čistejšia. Na mojej posteli bol kus nedojedenej pizze.

„Ja nemám urobiť niečo unáhlené? Pozri sa na aký chliev sa premenila moja izba. Jemu je to však jedno, pretože on sa nakoniec aj tak nasťahuje do svojej novej izbičky,“ povedala som so zlosťou a pozerala sa priamo na Dava.

„Pozri, nemôžeš si len tak prísť a vyhodiť ho dotiaľto.“

„Bože mami. Tvoja jediná dcéra prišla na pár dní a ty jej nedovolíš vyspať sa v vlastnej posteli?“ povedala som a hodila na ňu odsudzujúci pohľad.

„Ach. Dave mohol by si prespať tých pár dní v obývačke?“

„Samozrejme Sally, nech sa táto slečinka nerozplače.“

„Ja nie som žiadna slečinka!“ zakričala som na neho, keď sa zberal na odchod. „A láskavo si zober svoje haraburdy. Myslíš si, že budem spať v takomto chlieve?“ spýtala som sa ohromujúco.

„Nech sa ráči princeznička.“

„Ešte raz mi tak povieš a ja ti tie veci povyhadzujem,“ zasyčala som výhražne.

„No tak to skús,“ povedal s úškrnom na tvári.

„Tak dosť deti. Vidíte sa ešte len päť minút a už sa hádate. Musíte si na seba zvyknúť.“

„Načo si budem zvykať, keď aj tak o týždeň vypadne,“ povedal ľadovo.

„Hej, veď tých pár sviatkov a niekoľko dní, keď prídem zvládneme aj s hádkami. A teraz si vezmi tú pizzu, alebo ju chceš mať na tvári?“ spýtala som sa s úsmevom.

„Nespravím ti takú radosť,“ povedal a hodil ju do koša.

„Tak a teraz si pekne zober veci. Aj tie krásavice,“ povedala som a začala som odlepovať plagáty. Videla som ako sa pri upratovaní tvári. Jeho kyslý výraz mi z toho všetkého spôsoboval ešte väčšiu radosť. Keď som chcela, vedela som byť aj mrcha. Usmievala som sa, keď musel všetko oblečenie ťahať zo zeme. Nakoniec som si prezliekla perinu. Nikdy som si nemohla byť istá, čo v nej robil. Keď už bola izba v pôvodnom stave, zložila som si veci a vybehla von. Dnes večer bolo pekne. Na oblohe žiarili hviezdy, no mesiac mal dnes voľno. Sedela som na schodoch, ako keď som tu ešte bývala a rozmýšľala som o tom Davovi, či ako sa volal. Ani som poriadne nevedela či je, alebo ešte len bude môj nevlastný brat. Príliš som ho nemusela. Je drzý, hnusný a divno sa škerí. Úplný opak Eddieho. Stavím sa, že bude po mame. Z myšlienok ma vytrhli tiché kroky po chodníku. Rozoznala som mužskú postavu.

„Nessa?“ povedala silueta. Ten hlas som spoznala.

„Sebastian,“ skoro som vykríkla. „Ahoj,“ objala som ho. Neviem prečo som to robila, no bolo to spontánne. Po dlhom čase som bola rada, že ho vidím.

„Čo tu robíš?“

„Prišla som na prázdniny. Vieš, potrebujem si prečistiť hlavu.“

„Problémy v škole?“ spýtal sa.

„Ani si nevieš predstaviť aké,“ povedala som a spomenula si na Shana.

„No, tak to sme dvaja.“ Zatváril sa smutne.

„Prečo?“ spýtala som sa zaujato.

„No vieš, na vysvečku som mal skoro samé štvorky. Z toho vyplýva, že mi zakážu basketbal. No a aby toho nebolo málo, rozišla sa so mnou priateľka.“

„Blbé,“ povedala som úprimne.

„No a čo ty?“ spýtal sa a spolu so mnou si sadol na schody.

„Môj otec nenávidí môjho chalana. Preto sa mi snaží zabrániť, aby som sa s ním schádzala. Lenže ja ho nepočúvam. Vlastne teraz nahuckal aj ostatných učiteľov aby mi to vyhovorili,“ povedala som stručne.

„To je ešte blbšie. Vieš aspoň prečo ti ho zakazuje?“

„Hej a možno má na to dobrý dôvod, no on nechápe, že mne to nevadí. A ešte k tomu tento exot v mojej izbe,“ povedala som a pozrela sa na dvere nášho domu.

„Dave?“ spýtal sa opatrne.

„Hej, je to taký debilko.“

„No, vieš rozvod  rodičov znáša dosť ťažko. Odvtedy je trochu nevrlý.“

„Podľa mňa je dosť drzý. Urobil tam hotové smetisko,“ povedala som nahnevane.

„Zvykneš si.“

„Prečo by som si mala zvykať?“

„Nevieš, že Eddie a tvoja mama sa budú brať?“

„Nikto mi nič nepovedal, no keď som ho videla v moje izbe, došlo mi, že to bude vážnejšie. A kedy je vlastne svadba?“

„Bude toto leto. Tvoja mama je po dlhom čase konečne šťastná,“ povedal a postavil sa. „Ja už budem musieť ísť. Rád som ťa opäť videl.“

„Aj ja teba.“ Vošla som do domu a hneď som išla vyzvedať. „Mami?“

„Áno, zlatko?“ spýtala sa. Sedela sama v obývačke.

„Je úžasné, že sa budete brať.“

„Och, kto ti povedal?“ spýtala sa prekvapene.

„Na tom nezáleží. Kedy to bude?“

„No vieš ešte sme nič nezačali plánovať. Chceli sme ti to povedať neskôr. Ale keď to už vieš, pôjdeš mi za družičku?“

„Samozrejme,“ povedala som nadšene.

„To som rada,“ objala ma.

Na druhý deň som sa zobudila do nádherného rána. Zišla som dole do kúpeľne, že sa umyjem. Napustila som si vaňu, no keď som bola napoly pripravená do nej vliezť, vtrhol dnu Dave.

„Okamžite vypadni!“ zaziapala som na neho a schytila uterák, aby som bola aspoň nejako chránená pred jeho zrakom. Samozrejme môj rev o ôsmej ráno donútil Eddieho aj mamu prísť na prízemie.

„Čo sa to tu deje?“ spýtal sa hrubým hlasom. Pravdepodobne nebol rád, keď ho niekto zobudil zo sobotňajšieho spánku.

„Chcela som sa okúpať, keď tento tu vtrhol dnu,“ povedala som sa starostlivo si pridržiavala uterák.

„Nevedel som, že pri umytí zubov môžem oslepnúť,“ smial sa.

„Kretén,“ zasyčala som.

„Okamžite prestaňte. Ty Dave sa ospravedlň, že si vtrhol dnu a ty Nessa sa nabudúce zamykaj a tiež sa ospravedlň.“

„Sorry,“ zamrmlal.

„Prepáč. A zamkla by som sa keby tu bol zámok,“ povedala som pokojnejšie.

„Dobre, ešte dnes ho tam dám.“

Zavreli za sebou dvere a ja som pokračovala v kúpeli. Morská soľ mi všetko vyhnala z hlavy. Pokojná som sa prišla naraňajkovať do kuchyne. Zbadala som ako sa na mňa Dave škerí. Bolo hrozné len pomyslieť na to, čo všetko videl. Hotový trapas. Keď som zjedla misku cereálií, mama ma poslala do potravín. Ako náhle som vyšla z obchodu, videla som ako pred ním stojí Sebastian a pomyslela som si, že sú tu konečne aj iné problémy ako len duše. Niekedy sa oplatí utiecť z čarovného sveta do toho normálneho. Vrhla som na neho jeden srdečný úsmev. Pridal sa ku mne a chvíľu sme ticho kráčali.

„Niečo ťa ráno rozčúlilo?“ spýtal sa nenútene.

„Ako to vieš?“

„Mám oči. Vidno, že nemáš bohvieakú náladu.“

„Dave mi vtrhol do kúpeľne, keď som sa kúpala.“ Vtedy som si uvedomila, čo som povedala a komu som to povedala. Začala som sa strašne smiať. Pozrela som sa na neho a videla som jeho zdvihnuté obočie a úsmev.

„No...“

„Ja viem,“ pritakala som. Zrazu som sa ocitla pri dome. „Tak ja idem.“

„Fajn. Čau,“ povedal a pokojne pokračoval vo svojej ceste. Vôbec sa nezmenil. Stále bol taký ako predtým, no neviem nájsť správnu definíciu. Záhadné, ako vedel kedy a kde sa má objaviť. Otvorila som si dvere a zaniesla nákup do kuchyne. Pri dreze som videla ako Dave krája zemiaky a má maminu zásteru. Začala som sa neskutočne smiať.

„Len sa smej,“ povedal protivne a pokračoval vo varení. Obratne sa skrúcal okolo hrncov a zeleniny. Uložila som veci do chladničky a odobrala sa do obývačky. V podstate som tu nemala čo robiť. Jediný z kamošov, ktorý sa so mnou rozprával bol Sebastian. Záhadné, že som tu nebola pár mesiacov a už sa tu necítim ako doma. Ten mám pri otcovi v čarovnom svete. So všetkými problémami a komplikáciami sa tam cítim najlepšie. Viem, že niekde zapadám. Vstala som a išla som sa zašiť do svojej izby. Pozerala som si staré veci v zásuvkách. Skúmala som zošity so základnej. Našla som veľa lístočkov od Sebastiana, no aj od mojich kamošiek. Stratila som ich, pretože som s ním začala chodiť.

„Hľadáš niečo?“ povedal medzi dverami a mával starou krabičkou cigariet. Zhrozene som sa na neho pozrela. O tom sa nemal nikto dozvedieť.

„Daj to sem,“ chcela som mu ju vytrhnúť z ruky, no on ňou uhol.

„Povedz, kedy si s tým začala. Ty také slušné dievča, ktoré vynikalo v učení. Vieš dobre ako ja, že to nie sú obyčajné cigy.“

„To už je dávno preč. Mala som slabú chvíľku.“

„V slabej chvíľke si fajčila trávu?“ spýtal sa prekvapene.

„Pozri, ak si ich chceš nechať, pokojne. Ale ak to povieš mame zabijem ťa,“ povedala som výhražne. Ani nevedel, ako rýchlo som to mohla splniť.

„Sally nepokazím mienku o milovanej dcére. A áno nechám si ich. Veľmi sa mi hodia. Nakoniec, chýba iba jedna,“ povedal s úsmevom a odišiel.

Netušila som koľko som toho nechala v mojej izbe. Nesnažila som sa to ani vyhodiť. Všetko čo mi pripomínalo minulosť. No potom som si povedala, že je to za mnou, a tak som schytila veľké vrece a nahádzala tam všetky lístočky, zošity a najhoršie spomienky. Keď bolo skoro plné, zišla som dolu okolo Dava a vyhodila som ho. Keď som išla nazad, ešte stále tam stál a usmieval sa. Nie, škeril sa. S hnevom som vybehla do svojej izby a tresla dverami. Bolo mi z toho všetkého zle. Vedela som, že k nemu musím byť milá, inak všetko vykecá. Držal ma v šachu. No najhoršie bolo, že ja som na neho nič nemala. Sedela som na parapete okna a pozerala som ako idú dve dievčatá v minisukniach s červenými lakovanými čižmami po chodníku. Som rada, že som neskončila takto, povedala som si. Pozrela som sa na medailón na krku. Nikdy som nechcela opustiť svoj svet. Bolo to tam oveľa lepšie ako v tejto časti Londýna.

„Nessa obed!“ zvolala mama. Neochotne som sa zdvihla a odšuchtala sa do jedálne. Sadla som si oproti Davovi. Videla som jeho posmešný ksicht. V tej chvíli som mala sto chutí mu ho rozbiť. Bola som trošku prchká, no taká nenávisť sa u mňa ešte neobjavila. Teraz som nechápala, ako som mohla byť tiché dievčatko, ktoré nikto nemal rád. Zmenila som sa, to bolo jasné. A to pod vplyvom Shana. Len som si nebola istá, či k dobrému, alebo k zlému. Pozrela som sa na čudne vyzerajúcu zeleninu na tanieri.

„Ochutnaj Nessa, dnes varil Dave,“ povedal láskavo Eddie.

Neochotne som si napichla na vidličku a vložila si ju do úst. Zmes chutí, ktoré som cítila, bola odporná. Chutilo to ako gumené žrádlo pre psa a smrdelo ako liek proti horskej nádche, ktorý sme varili na chémii. Okamžite som to vypľula. Videla som ako sa smeje.

„Nechutí?“ spýtala sa ma  mama.

„Žartuješ, že?“ pozrela som sa ňu neveriacky. Ochutnala svoje a na tvári sa jej zjavil lahodný úsmev.

„Je to úžasné,“ pochválila ho.

„Vieš čo, tak si daj aj z môjho. Potom uvidíš čo je úžasné,“ povedala som a vyletela zo stoličky. Myslela som si, že si prázdniny u mamy užijem, no ten Eddieho chalan mi robí len napriek. Hrozne mi chýbali moji kamaráti. Shane a ostatní. Dokonca aj otec, hoci ma v poslednom čase len kontroloval. Nemohla som sa dočkať kedy sa vrátim. Už len šesť dní. Opäť som sa utiahla do svojej izby a hľadela som von oknom. Na lavičke sedel Sebastian. Bolo naozaj zvláštne koľkokrát som ho videla za jeden deň. Už sa mi to zdalo podozrivé. Natiahla som si na seba mikinu a vyšla som von. Sadla som si k nemu. Cítila som z neho jeho dobre známu voňavku. Hlavu mal v dlaniach, ani sa nepozrel, kto prišiel. Skúmavo som si ho premerala a videla som, že odvtedy čo sme spolu chodili, zmenil vkus obliekania. Vtedy na Vianoce som si to poriadne nevšimla, no teraz, keď ho vidím častejšie je to iné. Drgla som do neho s ramenom, no on sa ani nepohol.

„Zničený?“ spýtala som sa ho opatrne.

„Hmmm,“ odpovedal ticho.

„A prečo?“

„Ale nič, len mi to tu lezie na nervy.“

„Aj tebe?“ spýtala som sa a bola som rada, že nie som sama.

„Prečo? Tebe sa tu nepáči?“ spýtal sa, zdvihol hlavu a uprel na mňa sivé oči.

„Dave sa mi nepáči. Dnes mi hodil niečo do jedla. Všetci ostatní sa nad nim rozjímali, len ja nie.“

„Ohrozuješ ho.“

„A v čom prosím ťa? Chodím sem len na sviatky, prázdniny a keď je to najnutnejšie. Niežeby som mamu nemala rada, no svet kde žijem teraz, je oveľa lepší.“

„A v akom svete žiješ?“ spýtal sa s úsmevom.

„To je jedno. A ty? Prečo ti to tu lezie na nervy?“ presmerovala som obvinenia, len aby som nemusela hovoriť o svojich zázračných schopnostiach.

„Skoro všetci sa na mňa vykašľali.“

„To je hnusné. Pamätáš, keď som s tebou začala chodiť. Moje kamošky sa na mňa tiež vykašľali.“

„Tie z toho šachového krúžku?“ spýtal sa so zvrašteným obočím.

„Nie, bol to matematický. Vidno, že si sa o mňa zaujímal,“ povedala som obviňujúco.

„Môžeš toho nechať?“ odpovedal nervózne.

„Prepáč.“

Ticho sme tam sedeli. Po chvíľke ospravedlňujúco prehovoril:

„Možno máš pravdu. Nevenoval som ti toľko pozornosti, koľko si si zaslúžila.“

„No, hovoríš celkom zmysluplne.“

„Prepáč mi to,“ povedal smutne.

Ešte som ho takého nevidela. Zdvihol sa a postavil sa oproti mne. „Už pôjdem. Ďakujem, že si ma vypočula.“

„Niet za čo,“ povedala som a opäť som sledovala jeho miznúcu siluetu.

Deň utekal za dňom a už tu bol koniec týždňa. Boli to moje najdlhšie prázdniny vôbec. Po prvé, nemala som tu čo robiť, hoci mama s Eddiem a Davom šli do parku. No mala som pocit, že keby som bola s jeho synom ešte chvíľu, zabila by som ho. Keď som si balila kufre, neskutočne som sa tešila domov. Viem, videla som mamu len párkrát, ale teraz je to na nevydržanie.

„Nessa, som rada, že si prišla,“ povedala mi, keď som stála vo dverách. „Budeš mi chýbať.“

„Veď prídem cez leto,“ hovorila som jej, aby ma už pustila.

„Dobre, budeme ťa čakať na svadbe,“ hovoril Eddie.

„Fajn,“ povedala som a nastúpila do auta. Vonku bolo krásne slnečno. Bolo vidieť, že končí február. Konečne. Už som tej zimy mala po krk. Sneh je dobrý, ale zima bez neho je o ničom. Sklopila som okienko a nechala som nech sa vietor pohráva s mojími vlasmi. Konečne som sa cítila slobodne. Škoda, že tieto prázdniny nedopadli lepšie, no nebyť Dava, je to v pohode. Aj keby som sa snažila neviem ako  byť k nemu milá, nepomohlo by to.

Keď som prišla domov, bola už tma. Potichu som vkročila do obývačky. Otec však ešte pozorne sledoval zápas.

„Ahoj,“ pozdravila som ho.

„Ty už si tu? Myslel som, že prídeš až v nedeľu?“ spýtal sa zarazene.

„Vieš, nemohla som to tam vydržať. Eddie, mamin nový priateľ, má syna. Je hrozný. Celý ten čas  mi robil napriek. Raz, mi dokonca hodil niečo do jedla a chutilo to odporne,“ povedala som a spomenula si na tú zeleninu.  „No idem sa vybaliť,“ vyšla som z izby. Vyložila som si veci a niektoré som doložila na kopu, ktoré zajtra operiem. Pozrela som sa na hodinky na nočnom stolíku. Bože, pol desiatej, povedala som si. Na to, že som asi tri hodiny v kuse šoférovala, som nebola vôbec unavená. Zrazu som začula čudné zvuky. Zápas sa skončil, pomyslela som si, a otec ide spať. Mala by som ísť aj ja, no vedela som, že by som nemohla zaspať. Bola som neskutočne čulá. Sadla som si do svetla lampy a otvorila som si knihu. Dostala som ju od otca na Vianoce, no ešte som ju nezačala čítať. Cítila som pach novoty zmiešaný s atramentom. O niekoľko hodín som sa zobudila ohnutá a s tvárou prilepenou na knihe. Muselo to byť naozaj zaujímavé čítanie, keď som nad tým tak rýchlo zaspala. Pohodlne som si ľahla do postele a sladko som snívala.

Autor: Moonlight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Full Moon - 17. kapitola :