OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Full Moon - 18. kapitola

15.03.2011 (12:00) • Moonlight • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 938×

KINO

Na druhý deň som sa, samozrejme, zobudila okolo desiatej. Došla som dole do kuchyne a otec už chystal obed. Hodila som do seba raňajky, zobrala si knihu a vyšla von. Chcela som si čo najviac užívať krásnej prírody. Zamierila som na svoje obľúbené miesto. Dnes tam bolo nádherne. Všade boli kvietky a hustý koberec trávy. Sadla som si a otvorila knihu. Začala som čítať, keď v tom sa niekto objavil za mojím chrbtom.

„Užívaš si pekného počasia?“ spýtal sa ma zamatový hlas. Hrozne som sa vyľakala. No keď som sa obzrela, bol to Shane.

„Ty naozaj chceš, aby som dostala infarkt?“ obvinila som ho.

„To si myslíš?“ spýtal sa ma, keď si sadal vedľa mňa. „Čo to čítaš?“ Skôr než som mu v tom stihla zabráni,ť sa pozrel na obálku knihy. Nebola to však tá, čo som čítala včera.

„Upíri, draci a iné bájne bytosti?“ spýtal sa a pozrel sa na mňa zo zdvihnutým obočím. „Tebe nestačí, že ťa ide jedna taká bytosť zabiť?“

„Je to na osobné vzdelanie. Pripravujem sa na hodinu profesora Flinta.

„Aha,“ povedal, no vedela som, že mi neverí.

„Dobre. Stále hľadám niečo, čo by ti zabránilo...“

„Vieš, aj ja som dúfal, že ťa neoberiem o dušu, ale to čo hovoril profesor Flint, ma zarazilo. Teraz sa mi zdá pravdepodobnejšia jeho teória ako moja.“

„Takže si myslíš, že tvoje pudy, ktoré sú vo všedný deň zanedbateľné, by mohli vtedy narásť a prinútiť ťa k...“

„Tomu hroznému činu,“ dokončil za mňa.

„Pozri, ak si sa rozhodol byť pesimistický, fajn. Ale neťahaj do toho aj mňa. Už som ti raz povedala, že ja sa o dušu len tak obrať nedám.“

„A ja som ti už raz jasne povedal, že ty si nevyberáš ako dopadneš,“ zasyčal na mňa. „Už ma štve, aká si ku mne milá, hoci vieš, že ťa zabijem. Obdivujem to, no zároveň nenávidím. Už ďalej nemôžem počúvať tie reči o tom, ako sa mám stať najvyšším. Ja to proste už neznesiem. Stále len zabi ju, zabi  ju, zabi ju,“ povedal tichým hlasom.

„Keď ťa to tak štve, tak prečo o tom neustále hovoríš?“

„Neviem.“

„Tak zmeňme tému. Ako si sa mal cez prázdniny?“ spýtala som sa ho, no v tom mi došlo čo robil.

„Naozaj?“ spýtal sa posmešne, no na jeho tvári nebolo vidieť úsmev.

„Prepáč, ja som si to neuvedomila,“ rýchlo som sa ospravedlňovala.

„To nevadí,“ povedal milo a pohladil ma po tvári. „Pôjdeš dnes do kina?“ spýtal sa.

„Do kina? Lovci chodia do kina?“ začudovala som sa.

„Chcela si predsa, aby sme boli normálny pár, a ten chodí na filmy.“

„No, myslím, že pôjdem.“ Oprela som sa oň ako zvyčajne, otvorila som knihu a pokračovala som v čítaní.

„Už si niečo našla?“ spýtal sa odrazu.

„Ešte som len na prvej vete, takže nie. Ale keď sa niečo objaví, poviem ti o tom. Musí byť predsa niečo, čo ma ochráni. Niečo ako cesnak pri upírovi.“

„Možno je nevýhoda, že sme najnebezpečnejšie bytosti na svete.“

„Počkaj, ale to by znamenalo, že si nesmrteľný,“ zarazila som sa a zdvihla som hlavu.

„No, nie tak celkom. Nemôžeš ma zničiť nijako, iba ak zostarnem a prirodzene zomriem.“

„No, tak je to jasné. Uvaríme niečo na starobu a budem zachránená,“ povedala som víťazoslávne.

„A ja umriem. Fajn,“ povedal urazene.

„To by som nechcela,“ povedala som a pohladila ho po ruke. „Dokázala by som takto sedieť celé dni,“ povedala som a pozerala smerom na ticho žijúce mestečko.

„Aj ja,“ pritakal Shane. „Už len dva mesiace. Potom sa odo mňa budeš musieť držať ďalej, ak prežiješ,“ povedal skľúčene.

„Nehovor už o tom,“ povedala som a zaklapla som knihu. Pozrela som sa na neho. Vyzeral krásne, keď bol smutný. Chytila som mu ruku a tuho ju stisla. Neviem, ako dlho sme tam sedeli, no keď som sa potom pozrela na hodinky, bol jedna hodina.

„Mala by som ísť domov. Otec ma už dávno čaká.“

„Fajn,“ povedal. Zdvihla som sa, no on tam stále nečinne sedel.

Keď som bola pred domom, uvedomila som si, že neviem, o koľkej ideme do kina. No potom mi došlo, že to je Shane. Je schopný len tak sa zjaviť v mojej izbe. Keď som sa najedla, zobrala som veci a dala ich prať. Upratala som si celú izbu. Sršala zo mňa energia. Nakoniec som si sadla za počítač a išla na internet. Do vyhľadávača som si dala ‚Lovci duší‘, no ako som predpokladala, nič nenašiel, a tak som ho radšej vypla. Dala som sa do čítania knižky. Bola som odhodlaná nájsť niečo čo by mu zabránilo zabiť ma. Najviac ma prekvapilo, keď som zistila, prečo upíri pijú krv. Nakoniec ma zaujala tak, že som si nevšimla, že práčka doprala. Zrazu som sa spamätala a išla som vytiahnuť prádlo. Naložila som si ho do veľkého koša a zamierila som ho rozvešať na balkón.

„Robíš domáce práce?“ zakričal na mňa niekto zdola. Mohla som vedieť, že to je on.

„Hej, prečo?“ spýtala som sa s úsmevom.

„Len tak. Ideš teda?“

„Nie som pripravená,“ povedala som mu.

„Ja počkám.“

„Fajn,“ povedala som a zavesila posledný kus oblečenia. Rýchlo som letela do izby a hodila na seba niečo nové. Upravila som si vlasy a bežala som, aby na mňa nemusel dlho čakať. Pred domom mal zaparkované svoje pekné auto.

„Madam,“ povedal som smiechom a otvoril mi dvere.

„Ďakujem vám, pane,“ smiala som sa aj ja.

Nevedela som, kam ideme na film, ani na aký ideme, no bola som s ním, a to bolo hlavné. Než začali premietať,  kúpili sme si pukance a pitie.

„Cítiš sa ako na obyčajnom rande?“ spýtal sa pri pokladni.

„Stopercentne. Hoci musíš uznať, že to nie je až také normálne.“

„Nie, to nie je, keď si tu so mnou,“ povedal so smiechom.

Predavačka nám podala objednávku a on jej zaplatil. Prehodil si ruku cez moje plece a zamierili sme do sály B. Usadili sme sa vedľa seba a čakali, kým zhasnú svetlá a začne sa film. Bola som zvedavá, na čo kúpil lístky. Dúfala som, že to nebude nejaký krvák. No keď začal,  jeho výber ma šokoval. Bol to celkom zaujímavý katastrofický film. Tieto obyčajné časti jeho ja som ešte nepoznala. Keď skončil, bolo možno desať preč. Spolu s davom sme vyšli von do teplej noci.

„Tak kam ideme teraz?“ spýtal sa ma odrazu.

„Neviem, ale domov sa mi ešte nechce ísť.“

„Fajn, poznám tu jednu malú čajovňu,“ povedal a chytil ma za ruku. Nevedela som, kam ma vedie, no bolo mi to jedno. O chvíľu sme zastavil pred starým výkladom.

„Budú mať zavreté,“ povedala som a ťahala ho preč.

„Pre mňa nie,“ usmial sa.

„Stály zákazník?“ spýtala som sa podozrievavo.

„Nie. Vieš byť, lovcom má svoje výhody,“ povedal tajomne.

„Aha, už chápem. Má to vyzerať tak, že sa zbližuješ z jedlom?“ nadvihla som obočie.

„Nevadí, dušička?“ povedal a hlasno sa zasmial.

Trikrát krátko zaklopal na dvere pri skle. Vynorila sa z nich stará zvráskavená tvár. Keby som nevedela, že je lovkyňa, nespoznala by som to. Starenka vyzerala milo a vľúdne. Vyčarovala ten najkrajší úsmev a darovala ho Shaneovi. Potom sa úkosom pozrela na mňa a ešte širšie sa usmiala.

„Shane, zlatko, už dlho si tu nebol. A aká krásna slečna,“ povedala, no vedela som, že nenaráža na môj vzhľad. Prezrela si ma oddola hore. „No tak, poďte dnu,“ prudko otvorila dvere. Chytil ma za ruku a videla som, ako na ňu žmurkol, aby to vyzeralo presvedčivejšie. Vnútri bolo cítiť zmes orientálnych korení a škorice. Sadli sme si za jeden zo stolov.

„Ako vždy?“ spýtala spoza pultu.

„Dvakrát,“ zakričal jej. Otázne som sa na neho pozrela, no on sa na mňa len usmial. Chvíľu sme tam sedeli a nakoniec pred nás postavila dve šálky horúceho čaju. Para sa z nich valila vo veľkých kúdoloch. Tá vôňa ma opantávala. Nevedela som, čo ju tvorilo, no určite tam bola škorica a vanilka. Shane videl môj zamyslený pohľad.

„Vanilka, škorica a čajovník indický.“ Ten názov som ešte nepočula, no pravdepodobne to bol ten ľahučký náznak sladkosti v celom čaji. Opatrne som si odpila. Teplo sa mi rozlialo po celom tele a mierne sa mi zakrútila hlava. Shane s úsmevom na tvári sledoval moju reakciu.  Snažila som sa tváriť normálne, no nešlo to.

„Ty nepiješ?“ spýtala som sa ho, keď sa mi vrátil dych.

„Čakám, kým sa usadí čajovník. Inak by som dopadol ako ty,“ zasmial sa.

„No, to si mi mohol povedať skôr,“ povedala som obviňujúco.

„A prísť o tvoj výraz tváre? Nikdy,“ uškrnul sa.

„Si hnusný,“ povedala som a sledovala ako sa napil. Z jeho šálky už nestúpala žiadna para. Pozrela som sa na svoju a odchľipla som si. Čaj nepálil a už sa mi ani nezakrútila hlavu. Dala som si ešte jeden dúšok. V podstate bol veľmi chutný, ak ste sa nenapili hneď na začiatku. Zahľadela som sa do šálky. Tekutina bola zlatej farby a na jej dne som videla trblietavé červené bodky sušeného čajovníka.

„Má liečivé účinky,“ prerušil ticho.

„Tak prečo ho plytvajú na čaj?“ spýtala som sa nechápavo.

„Myslel som celý nápoj.“

„Aha,“ povedala som chápavo.

„A tiež upokojuje,“ dokončil. Dopila som posledné kvapky a odsunula som ju ďalej. Zamyslene sa na mňa pozrel. Spomenula som si na jeho prvý pohľad, vtedy na delení. Akoby sa opäť snažil vnoriť do mojej hlavy.

„Ideme?“ spýtal sa po chvíli.

„Môžeme,“ povedala som a zobrala si bundu z operadla stoličky.

„Fajn,“ vzal obe šálky k pultu. Niečo si ticho šepkal so starenkou a nakoniec sa hlasno zasmial. Obrátil sa a vrátil sa ku mne. Jedným pohybom si vzal bundu a otvoril mi dvere. Vstúpili sme do chladnej noci. Neverila som, ako sa mohlo za tých pár minút tak ochladiť. Potiahla som si rukávy,  aby som si zakryla prsty. Ticho sme kráčali pri sebe.

„Čo si jej to tam hovoril?“ spýtala som sa nedočkavo.

„Vieš, rozprával som jej ako na mne visíš. Uznaj, ani som nemusel priveľmi klamať,“ zasmial sa.

„Toto na tebe nenávidím,“ povedala som a nenápadne som sa od neho vzdialila.

„Prepáč. Musel som to urobiť. Nechceš predsa, aby sa peklo rozpútalo predčasne.“

„Predčasne?“ spýtala som sa nechápavo.

„Hej. Užime si ešte posledné dva mesiace bez nich.“

„A potom? Čo bude potom?“ spýtala som sa nervózne, pretože som nevedela, čo čakať, no pripravovala som sa na to najhoršie.

„Neviem. Netuším, čo mám od nich očakávať, no jedno je jasné. Budeš sa musieť odo mňa držať ďalej. Pre vlastné dobro,“ povedal smutne.

„A čo ak nebudem chcieť?“ vzdorovala som.

„Ver mi, že budeš chcieť.“

„Lenže ja si neviem bez teba predstaviť život. Už len ten jeden týždeň prázdnin bol pre mňa dosť zdrvujúci.“

„A čo si vlastne robila?“ spýtal sa zaujato.

„Snažila som sa vyhnúť svojej minulosti,“ povedala som nevrlo.

„Tomu trošku nechápem,“ zvraštil obočie.

„No, vysvetlím ti to čo najjednoduchšie. Môj expriateľ ma zradil a ja som vtedy nenávidela všetko okolo seba. Ani nevieš, ako dobre mi padlo, keď som v sebe našla schopnosti. Odišla som a už nikdy nechcem na tie roky spomínať. Bolo to to najhoršie obdobie môjho života. No a keď som tam bola, niektoré problémy  sa objavili opäť na povrchu,“ povedala som s pohľadom upretým dolu.

„A čo ti urobil?“ spýtal sa ticho.

„O tom nechcem hovoriť,“ povedala som zamietavo.

„Čiže ak tomu dobre rozumiem, tak ty vlastne utekáš pred minulosťou.“

„Neutekám, len sa jej chcem zbaviť,“ vyslovila som už mierne nahnevane. Prečo sa stále vypytuje? Viem len chce o mne vedieť viac, no o tejto časti som mu nechcela hovoriť.

„Ak sa bojíš svojej minulosti, bojíš sa sama seba. Tak, čo ti urobil?“ spýtal sa. Zastavil ma a vzal mi ruky do svojich. „Záleží mi na tebe, a preto ti chcem pomôcť.“

Už ma nahneval. Prečo do toho pchá nos, keď o tom nič nevie? Otázne sa na mňa pozrel.

„Nadrogoval mi kamošku, spokojný?“ spýtala som sa ho s krikom. Vytrhla som si ruky a bežala preč. Tak, a je to vonku, pomyslela som si. Sadla som si na prvú lavičku, ktorú som videla. Tá spomienka sa mi vynárala dosť často. Hmlisto sa mi premietali obrazy a po tvári mi začali tiecť slzy. Svoj pohľad som mala upretý  do zeme, no zachytila  som ako si sadá vedľa mňa. Nežne ma hladil po vlasoch, a potom si ma privinul k sebe. Telom mi prúdila hrozná triaška.

„Nemusíš mi o tom hovoriť, ak nechceš,“ povedal láskavo.

„Doteraz neviem, prečo to urobil,“ začala som ticho. „Tvorili sme divný pár. Ja, nevýrazná žiačka, a on basketbalista školského tímu. Lietali okolo neho kŕdle pekných báb, no on si vybral mňa. Stále nechápem, prečo. V jeden deň sa konala party po zápase, ktorý vyhrali. Ako jeho dievča som tam musela ísť. Nemala som rada tieto večierky, pretože tam neboli moje kamošky, no v ten večer tam bola aspoň jedna. Aj tak som sa tam nudila. Okolo desiatej som sa zdvihla, že odídem a hľadala som Sebastiana, či ma odprevadí. Nemohla som ho však nájsť, a tak som skúsila jeho izbu. No keď som vošla, videla som svoju kamošku priviazanú o posteľ s vyhrnutou sukňou a on na nej ležal úplne nahý,“ zavzlykala som. „Ten pohľad na injekčnú striekačku v jej žile a umelý špagát nad jej lakťom, ma znechutil ešte viac. Vtedy som si bola istá, že sú to drogy. Ešte dnes si pamätám, že na nočnom stolíku dohorievala cigareta. Vybehla som odtiaľ a na druhý deň som mu všetko povedala. Rozišla som sa s ním. Nikto mi tak neublížil ako on. Preto v krabičke od cigariet, kde bola marihuana, dnes jedna chýba. Nevedela som, ako inak sa odreagovať. Nasledujúce dva dni som sa s ním nerozprávala. Vtedy som zistila, že mám schopnosti. Už predtým som tušila, že so mnou nie je niečo v poriadku, no nevnímala som to. Odišla som k otcovi a už som nad tým nerozmýšľala,“ povedala som a prúd mojich sĺz pomaly zanikal.

„Ja... keby som vedel ako ťa to bolelo, tak to nenačnem,“ ospravedlňoval sa.

„To nevadí. Potrebovala som to zo seba dostať. Nikto o tom nevie. Iba my traja. Teraz štyria,“ chabo som sa na neho usmiala. „Mama doteraz nechápe, prečo som sa s ním rozišla. Tento týždeň mi môj budúci nevlastný brat našiel tú škatuľku. Preto spomienky znova oživli. Tu sa konečne cítim medzi svojimi, konečne niekam patrím. Už nie som tá divná šprtka,“ zasmiala som sa.  „Tu to berú inak. Dnes si neviem predstaviť život bez schopností. Asi by som umrela, keby som sa mala opäť vrátiť do normálneho sveta.“

Ticho sme tam sedeli a ja som si užívala jeho teplú náruč v chladnej noci.

„Mala by si už ísť domov, pretože otec bude nahnevaný. Poď, odkopnem ťa,“ povedal a už aj stál a podával mi ruku. Podala som mu svoju a zmorene som sa vliekla k autu.

Autor: Moonlight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Full Moon - 18. kapitola :