OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Full Moon - 20. kapitola

21.03.2011 (17:00) • Moonlight • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1091×

SUSIE  ÚTOČÍ

Keď som sa ráno zobudila, vôbec sa mi nechcelo ísť do školy. Vedela som totiž, že medzi nami bude dusno. Prišla som k rozbitým kúskom môjho mobilu a zišla som do kuchyne.

„Oci, myslím, že budem potrebovať nový mobil,“ povedala som nenútene.

„Preboha a čo si s ním robila?“ spýtal sa zhrozene.

„Nechtiac som naň šliapla,“ vymyslela som si.

„No, ešte uvidím,“ povedal zamyslene.

„Fajn,“ povedala a išla som si vziať mikinu.

„Ty dnes nejdeš jesť?“ spýtal sa z kuchyne.

„Nie nemám chuť,“ povedala som a obúvala si tenisky.

„V poslednom čase nič neješ,“ povedal vážne.

„Už som ti vravela nemám chuť. Ahoj,“ povedala som, aby ma prestal spovedať a vyšla som do slnečného rána. Sklesnuto som nasadal do auta a vyštartovala som smerom ku škole. Keď som zaparkovala na zvyčajnom mieste, videla som ho so zroneným pohľadom pri budove. No bol pri ňom aj niekto iný. Barbara sa ho držala ako kliešte, ale nehádzala na neho očká. Opatrne som okolo nich prechádzala so sklonenou hlavou. Neviem prečo som to robila. Či preto, že som na neho bola nahnevaná ešte od večera, alebo som sa hanbila za to, čo som mu povedala, hoci to nebolo nič hnusné. Niečo mi bránilo pozrieť sa mu do očí, a tak som kráčala celú cestu do učebne, no tam sa mu nebudem môcť vyhýbať. O niekoľko minút prišiel aj on. Učiteľka nám ako vždy rozdala pokyny a my sme mali pracovať. Ani som sa nestihla postaviť, už mal všetko na stole.

„Nešlo mi do hlavy, prečo sa ti nemôžem dovolať, ale dnes ráno......“

„No a? Tak som rozbila mobil,“ povedala som ticho a snažila sa pracovať, no nedarilo sa mi to. Jediným pohybom ruky som vyliala nejakú liečivú tekutinu.

„Už zasa!“ jačala profesorka. „Okamžite to upracte a von z triedy!“ kričala na nás.

„Super,“ povedala som si pre seba. Schytila som utierku, pretože jediná z nás dvoch som vedela kde je a začala utierať stôl. On zatiaľ odniesol pomôcky a prísady, aby som nevysypala aj ostatné. Nakoniec sme vyšli na chodbu a čakali na zvonenie.

„Mala si pravdu,“ povedal, akoby sa nič nestalo.

„A v čom?“ spýtala som sa prekvapene, pretože väčšinou mal pravdu iba on.

„Stále len rozprávam, ale nič nerobím. Možno by bolo lepšie keby...“

„Opováž sa to vysloviť,“ prerušila som ho zhrozene, pretože som vedela, že myslí na rozchod.

„Ale.....bolo by to lepšie,“ povedal ticho.

„A pre koho? Pre teba? Pre mňa?“ povedala som hlasnejšie, pretože som dostala strach. „Toto nie je riešenie.“

„Tu nejde o city ale o tvoju bezpečnosť,“ nedal sa odbiť.

„A ako ti to pomôže nezabiť ma?“ kričala som, pretože som bola vytočená. Bol hrozne tvrdohlavý a nevedel pochopiť, že tým ublíži nielen mne, ale aj sebe.

„Možno nebudem mať takú chuť,“ povedal s nádejou.

„Ale to nevieš naisto,“ kričala som. Zhlboka som sa nadýchla a snažila sa upokojiť. Nakoniec som si sadla tesne vedľa neho a hovorila som tak ticho, že to skoro nebolo počuť.

„Teraz mi predsa nemôžeš zobrať dušu. A keď príde ten deň, sľubujem, že ti nebudem nablízku. Ty si ma včera nepochopil. Ja som sa len cítila hrozne bezmocná. Všetko nechávaš len a len na sebe. Keby si mi povedal čo kedy môžeš a kedy nie, pomôžem ti. Chcem proti tomu robiť niečo aj ja. Ani nevieš akú chybu by si urobil, keby si sa so mnou rozišiel. Nechceš predsa aby som umrela od žiaľu, či hej?“

„Radšej od žiaľu ako mojím pričinením,“ povedal smutne, no pritisol si líce na moje vlasy.

„Nechcem, aby si ma opustil, chápeš?“ spýtala som sa s nádejou, keď som počula ako sa zhlboka nadychuje vône mojich vlasov.

„Ani to neurobím. Budeme šťastní, kým ťa nezabijem,“ povedal rozhodne. Tá veta ma však zarazila. Akoby to už vedel naisto. Takého smutného som ho ešte nevidela. Bolo jasné, že sa zmieril s tým, že tu už dlho nebudem. Ale ja som to takto nechcela. Nádej predsa umiera posledná, povedala som si. Prudko som trhla hlavou, pretože nás vyrušili cudzie kroky. Odrazu sme na chodbe neboli sami. Oproti nám sa vynorila silueta dobre známej dievčiny. Pohŕdavo sa na mňa pozrela, no aj tak k nám zamierila. V očiach mala spaľujúci pohľad a ja som si bola istá, že by bola schopná ním aj upáliť. Cítila som ako si ma Shane ešte väčšmi pritisol k telu. Akoby sa bál, že by mohla zaútočiť. Zastala tesne pred nami a chvíľu čakala kým spustí svojím krásnym, no jedovatým hláskom.

„Šťastný párik?“ fľochla na mňa pohľadom.

„Čo chceš?“ spýtal sa jej Shane ľadovo.

„Naši chceli vedieť, či dnes s nami ideš na večeru,“ povedala a nespúšťala zo mňa pohľad.

Začala som sa pod ním triasť, preto si ma k sebe privinul ešte tuhšie. Zrazu som si uvedomila pravý význam jej vety. Nemala to byť obyčajná večera akú robili obyčajné rodiny.

„Nie. Zabudla si, že jem len keď musím?“ spýtal sa pohŕdavo.

„To všetko len kvôli nej?“ spýtala sa a vykročila bližšie ku mne. Shane okamžite vyskočil predo mňa a z prižmúrených očí hádzal vražedné pohľady.

„Upokoj sa braček. Ja sa jej ani len nedotknem. Nechcem sa s ňou zababrať.“

Videla som ako sa uvoľnil a pomaly sa opäť vracal ku mne na lavičku.

„Fajn. Vedeli, že toto povieš, a preto ti to prikazujú. A ty vieš čo to znamená,“ povedala tajomne a odišla takým ladným krokom ako modelky. Sedela som tam ako obarená. Vôbec som nerozumela čo to malo znamenať. Jediné čo som pochopila bolo, že Shane mal ísť loviť. Spýtavo som sa naňho pozrela, no on len pokrútil hlavou. Vedela som, že z neho nedostanem žiadnu odpoveď. Školský zvonec uvoľnil napätie, ktoré vyvolala Dianina návšteva. Pobrali sme sa vziať si tašky a pripojili sme sa k Sore a Kevinovi. Hlavou sa mi však hnalo priveľa otázok. Nevedela som prečo Shane vyskočil, keď sa ku mne Diana pohla. Nechápala som ako sa so mnou mohla zababrať. A tiež som netušila čo mala namysli tým, že to prikázali rodičia. Jedno som vedela naisto. Shane mi nepovedal všetko. Odrazu som bola hrozne neistá. Pozrela som sa naňho a na tvári sa mu zračil skľúčený výraz. Pritisla som sa viac k nemu, aby som sa cítila aspoň trochu bezpečnejšie  a on ma tuhšie objal okolo pása.

Apríl ušiel ako voda. Dni leteli tak rýchlo ako oblaky po oblohe. V  poslednom čase som si ani neuvedomovala dátumy ani mesiace. Možno to bolo tým, že sa každú chvíľu niečo dialo. Vedela som, že za okamih príde deň, ktorý bude pre mňa ten osudný. Doteraz som si nechcela pripustiť, že nemám šancu, no s míňajúcim sa týždňami sa míňala aj moja nádej. Shane bol čoraz častejšie rozladený, takže sa s ním nedalo ani hovoriť. K tomu ešte škola, úlohy a blížiace sa záverečné skúšky. Vonku čoraz častejšie svietilo slnko, no ja som sa tak vonkoncom necítila. Moju kedysi radostnú povahu, teraz vystriedali depresie. S otcom som sa hádala skoro každý deň. Dokonca ja nálada pri našom stole bola na bode mrazu. Jediná osoba, ktorá sa smiala a nedbala na naše problémy bola, ako inak, Barbara. Hrala sa na našu kamošku- a bola v tom naozaj dobrá- no ja som odhalila jej  zámery už vtedy na diskotéke. Napriek nesúhlasom zo Susieinej strany, sedela pri Maxovi tak blízko, až to nebolo celkom v poriadku. No ona sa nezmohla na žiadne hnusné slovo proti jej osobe. Na to sa až priveľmi zmenila. Keby to bola ta stará nebojácna Susie, Barbara by už nežila. Vravela, že medzi ňou a Maxom je všetko tak ako predtým než sa objavila.

Jedného dňa sa však niečo zmenilo. Našu nostalgickú náladu- ako už týždne predtým- narušila jediná osoba.

„Ahojte decká,“ pozdravila svojím jemným hláskom.

Sledovala som, ako si sadá medzi Shana a Maxa. Okamžite- akoby na náznak, aby sa o nič nepokúšala- chytila som ho za ruku a oprela si hlavu o jeho rameno. Darovala mi jeden široký úsmev a venovala sa Maxovi. Hádzala vlasmi zo strany na stranu, klipkala očami, no on sa stále rozprával s Anthonym. Odrazu jej pohľad ochladol a pery už netvorili široký úsmev. So Sorou sme si vymenili začudované pohľady. V tom sa Barbara začala opäť usmievať.

„Už ste videli moje nové fotky?“ spýtala sa sladko a položila na stôl balíček z farebných obrázkov. Každý sme si zobrali jednu a premerali. Tvárila sa ako modelka, no vôbec tak nevyzerala. Skoro na všetkých mala dlhé ihličky a krátku sukničku. Rovno mohla šľapať cestu, pomyslela som si a vrátila ju na svoje miesto. Videla som, že ani Shana nezaujali. Tak trochu ma to potešilo, aj keď som vedela, že na nikom inom tak nelipne ako na mne. Keď zbadala, že jej fotky neurobili taký dojem ako mali, chytila Maxa za ruku presne tak ako ja Shana a naklonila sa  k nemu. Zhrozene som sa pozrela na Susie, no nebola smutná ani skľúčená. Z tváre jej šľahali plamene a bolo otázkou času, kedy vybuchne. Zrazu sa postavila tak  prudko, až zhodila stoličku. Pri stole nastalo hrobové ticho. Všetky pohľady boli upreté len a len na Susie. Dokonca aj Max na ňu hľadel akoby sa jej bál. Odrazu si uvedomil prečo sa tak tvári a prudko si vytrhol ruku s Barbarinej.

„Povedal som ti, aby si ma nechala tak,“ vysvetľoval jej trochu chladne. „Vieš, že mám rád len Susie,“ povedal, vzal si podnos a sadol si k Anthonymu z druhej strany. Obe sa zatvárili prekvapene, no každá iným spôsobom. Barbara sa na neho znechutene pozrela a hodila na Shana psie očká. Jemne som ho pod stolom buchla rukou a on ihneď zareagoval.

„Na mňa to neskúšaj,“ povedal a ďalej sa venoval jedlu.

„Tss. Akoby mi na vás záležalo,“ vyriekla urazene a odkráčala preč.

Susie tam ešte stála ako omráčená. Max ju jemne chytil za ruku a s ospravedlňujúcim pohľadom si ju stiahol na kolená. Nemohla som uveriť, že sa hrozba menom Barbara stratila. Akoby sa v mojom svete oblaky o trochu odtiahli a naznačili, že slnko naozaj existuje. Odrazu sa však Susie postavila a kráčala k stolu, kde si Barbara presadla. V očiach jej blčal oheň a ruky sa jej triasli od zlosti.

„Čo si to dovoľuješ? Si myslíš, že keď máš dvadsať kilo aj s topánkami, že si môžeš s každým robiť, čo chceš?“

„Ale keď...“ bránila sa.

„Drž hubu! Teraz hovorím ja! Už dosť dlho som to v sebe dusila, ale toto bola posledná kvapka. Ty si jedna neuveriteľne falošná, podrazácka sviňa. A tie svoje modelkovské fotečky si môžeš strčiť tak do prdele. Nikto na ne nie je zvedavý.“

„Čo tu teraz vyvádzaš?“ zašveholila svojím úžasným hláskom.

„Ty sa ma pýtaš, čo tu vyvádzam? No jasné, ja som tá, ktorá sa ti snaží prebrať chalana.  Vieš  čo Barbara, skončila som s tebou, na dobro. Ja sa nebudem ďalej pretvarovať, že sa nič nedeje. A tie tvoje prejavy detskej puberty. Necítiš sa niekedy trápne? Ja na tvojom mieste by som sa prepadla od hanby. Si myslíš, že keď si dáš minisukňu a opätky tak si krajšia? Veď na tom ani nevieš chodiť. Aj môj dedko by to lepšie zvládol. Radím ti, neukazuj sa mi viac na oči!“ naziapala na ňu a vrátila sa k stolu. Všetci sme vyvaľovali oči.

„Ty si jej to ale natrela,“ povedal s úsmevom Max a opäť si ju stiahol na kolená.

„Ja si svoje šťastie dokonale chránim,“ zasmiala sa a dala mu pusu.

Autor: Moonlight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Full Moon - 20. kapitola: