OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Full Moon - 21. kapitola

23.03.2011 (12:00) • Moonlight • Povídky » Na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1039×

KONIEC SA BLÍŽI, STRACH ZAČÍNA

No aj napriek tejto radostnej udalosti, sa náš život vliekol rýchlosťou zvuku. Dni boli ako hodiny, hodiny ako minúty a minúty ako sekundy. Ráno som prišla do školy a kým som sa spamätala, už som bola naspäť doma. Toto tempo sa mi však vôbec  nepáčilo. Čas mi naznačoval, že nechce, aby som bola so Shanom.
Jedného dňa, keď som sedela na astronómii úplne vzadu a on si ku mne  prisadol, nebol vo svojej koži. Pozrela som sa naň, no už to nebol ten starý Shane,  ktorý šibalsky dvíhal kútiky úst. Tvár mu prepletal smútok so skľúčenosťou.  Dokonca ani jeho oči už neboli také belasé. Dostali určitú sýtosť a temnosť. Tmavomodré zreničky rámovala čierna farba. Spýtavo som sa naňho pozrela, no on len stručne zahlásil:
„Raňajky.“
Akoby sa tým všetko vysvetľovalo. Ibaže ja som ani jeden z ich zvykov alebo príkazov nepoznala, a preto som nevedela, prečo to robil, keď nechcel. Mala som chuť spýtať sa na všetky drobnosti, ktorým som nerozumela, no zaťala som päste a rozhodla sa, že ho nebudem trápiť hneď. Určite to nie je pre neho práve najpríjemnejšie situácia, pomyslela som si a spomenula si na náš prvý rozhovor o jeho rodine. Chvíľu som sa na neho trpezlivo pozerala, no nakoniec som si bola istá, že nedostanem žiadne odpovede, a tak som sa otočila smerom k učiteľke a počúvala výklad.
Na konci hodiny som ho zastavila a nahodila prísny pohľad.
„Chcem vedieť všetky podrobnosti,“ povedala som rázne. „Chcem vedieť prečo si musel jesť. Prečo sa ti zmenili zreničky a iné veci. Myslím, že mám dôvod, aby som to poznala,“ nedala som sa odbiť, keď som videla jeho neústupčivý pohľad.
Smutne si vzdychol: „Keď na tom trváš, tak ti dnes všetko poviem. Mohla by si ísť po škole?“
„Samozrejme,“ odvetila som rýchlo, pretože som bola napätá. Mala som tušenie, že tentoraz to nebude nič hrozivé, no aj keby to bolo, moja zvedavosť sa nedala zastaviť.
Zvláštne, že ostatok vyučovania sa vliekol. Akoby sa zastavil svet a ja som proti tomu nemohla nič robiť. Chcela som popohnať čas, ktorý bol proti mne, no nevedela som ako. A  poslednú hodinu sme mali s mojím otcom. Tá sa ťahala, aj keď bol deň úplne normálny, pomyslela som si, tak čo bude robiť dnes.
Keď prišiel ten osudný čas a nadišla chvíľa aby som vkročila do jamy levovej,  prekvapilo ma, ako rýchlo nám hodina ubehla. Možno to bolo tým, že sme robili rôzne pokusy a možno tým, že ma otec neuspával svojím hlasom. Nervózna som kontrolovala čas na hodinách a čakala som kedy sa ručička dostane na svoje miesto. Hlavou mi behalo milión odpovedí na moje otázky a každá bola nepravdepodobnejšia ako tá pred ňou. Snažila som sa ich vytlačiť z hlavy a sústrediť sa, aby som nevyliala misku s vodou. Keď zazvonil zvonček, bolo to ako božie vyslobodenie. Ešte nikdy mi neznel tak lahodne ako vtedy. Celá napätá som čakala vonku na Shana, pretože som nevedela kam pôjdeme. Keď vychádzal z budovy, vyzeral neuveriteľne. Hoci mal tvár upretú k zemi, stále to bol môj ‚boh‘. Pomaly ku mne prišiel a uprel na mňa svoje smutné oči. Všimla som si, že ich už má o niečo bledšie, no stále to neboli tie, čo som videla už nespočetne veľakrát. Preplietol si prsty s mojimi a viedol ma k lesu. Odrazu som vedela, kam mierime. K lúke, kde mi ukázal svoju podobu počas splnu, tam kde neustále prenikalo slnko. Pomaly sme prenikali cez papradie a kry. Bolo zarážajúce ako sa ma snažil pred nimi chrániť. Cez koruny stromov dopadalo matné svetlo, no na čistinke bola jasná žiara. Bolo tu krajšie ako pred niekoľkými  týždňami. Všetko naokolo sa ligotalo, akoby vo vzduchu lietali milióny malých diamantov. Tak ako keď sme tu boli prvý raz, aj teraz si Shane ľahol na machový koberec. Otvorila som ústa, že sa ho spýtam na tie jeho oči, no predbehol ma.
„Viem, že čo ťa trápi. Viem to už odvtedy, keď k nám prišla moja sestra, vtedy na chodbe. Nechcel som ísť s nimi loviť, no u nás je to tak, že keď ti starší  Lovci prikážu jesť, tak jednoducho musíš. Nič proti tomu nezmôžeš,“ hovoril ticho a tajomne ako vždy, keď rozprával o niečom čo ho trápilo.
„A prečo si mal dnes ráno také modré oči? Obyčajne ich mávaš bledomodré, ale...“ Nestihla som však dohovoriť.
„V poslednom čase ma rodičia brali na lov častejšie ako kedykoľvek predtým.  Ak sa Lovec dobre nasýti, stmavnú mu.“
„A tá čierna čiara?“ spýtala som sa, a keď som si sadla vedľa neho, zahľadela som sa mu do očí, či ju tam ešte má.
„Áno. To je znakom toho, že som mal....“ nachvíľu sa zastavil a zhlboka sa nadýchol, akoby bolo pre neho ťažké, povedať to. Povzbudila som ho pohľadom a on pokračoval:
„Mal som čistú dušu. Skoro takú ako máš ty. Mala to byť príprava. Aby som vedel o čo môžem prísť, ak to neurobím. Najhoršie je, že keď si dám jednu dušu, stáva sa zo mňa niekto iný. Priznám sa, že vtedy som mal pocit, že ťa nenechám tak.“ Hovoril to so zatvorenými očami. Akoby sa bál na mňa pozrieť. Uvažovala som nad tým. Možno to bude naozaj môj koniec. Zvláštne na tom bolo, že som nemala strach. Žiadne známky toho, že by som mala byť obratá o dušu.  Dokonca som sa pristihla pri myšlienke, že je lepšie ak to urobí Shane, akoby to mal byť niekto cudzí. Ihneď som ju vyhnala z hlavy a  otočila som sa k nemu. Jeho pokožka svietila na zelenom koberci. Pohľadom som prechádzala po jeho kamennom čele. Po dlhom čase vyzeral naozaj pokojne.
„A máte ešte nejaké zákazy alebo príkazy?“ spýtala som sa.
„Skoro o všetkých vieš. Nesmieme sa zaľúbiť do osoby, ktorá nesie vybranú dušu. Aspoň raz za mesiac musíme loviť, inak zomrieme. Osobu, ktorú oberieme o dušu, musíme upáliť. A myslím, že to je všetko,“ povedal a opäť zatvoril oči. Špičkou ukazováka som mu prechádzala po chrbte ľavej ruky, keď v tom som začula nejaké zvuky v tráve. Aj Shane otvoril oči. Z tieňa vystúpila jeho sestra. Začudovane som sa na ňu pozrela, pretože som nevedela čo tu robí.
„Prišla si špehovať?“ spýtal sa Shane chladne, no ani ho to neprekvapilo.
„Rodičia ti už povedali, že na teba mám dávať pozor?“ spýtala sa prekvapene.
„Hej. Vraj aby som sa s Nessou už nestýkal. Ako keby mi to v tom mohlo zabrániť,“ zasmial sa.
Rozprávali sa ako keby som tam ani nebola.
„Vieš, že ju aj tak nakoniec zničíš,“ povedala isto.
„Tak prečo ma nenecháte tak? Ak viete, že to spravím, tak by ste sa nemali vzrušovať,“ povedal pohŕdavo.
„Nechápem ťa."
„A ani nebudeš Diana. Maj sa,“ povedal a opäť zatvoril oči. Krátko sa na mňa pozrela, keď v tom sa zdvihol vietor a ona zmizla. Po jej odchode sa pre mňa určité veci stali záhadnými. Rýchlo som využila šancu a položila som Shanovi ďalšie otázky.
„Čo myslela tým, že na teba má dávať pozor? A ako môže vedieť čo urobíš?“ vysypala som na neho.
„Ako staršia sestra a oficiálna Lovkyňa, má poslanie dávať pozor na dotyčného, aby sa uistila, že sa niečo nekomplikuje. V našom prípade sa však kazia veci už od samého začiatku. A nemôže vedieť, čo sa stane, ak nezašla za našou veštkyňou. A podľa toho s akou istotou to hovorila, je očividné, že za ňou bola.“ Poslednú vetu dokončil so smutným výrazom na tvári.
Takže naozaj zomriem, pomyslela som si. Ani som si nevšimla, že sa narovnal a opieral sa lícom o moje rameno.
„Ale budúcnosť predsa nemôže byť stála,“ povedala som s nádejou, „ty môžeš zmeniť svoje rozhodnutie a ona sa zmení.“
„Ale to, že ho zmením, je len veľmi malá šanca,“ povedal a prstom skúmal moje pery. Ako vždy som sa hrozne roztriasla. Zatvorila som oči a snažila som dýchať normálne, no išlo to len veľmi ťažko.
„Zase sa chveješ?“ smial sa.
„Keď ja za to nemôžem,“ povedala som na svoju obranu.
„Mne sa to páči,“ hovoril s tým svojím tajomným úsmevom a prechádzal mi prstom po viečkach.
„Tebe možno hej, ale mne nie.“
„Fajn,“ povedal a prestal.
„Ale ja som myslela to chvenie, nie teba,“ zasmiala som sa.
Teraz som sa k nemu priblížila ja. Pery som mala milimeter od jeho líca. Videla som ako zatvoril oči. Chcela som mu dať pusu, no vtedy mi zazvonil mobil. Kým mi otec kúpi nový, musela som používať svoj starý. Neochotne som ho zdvihla.
„Áno?“ spýtala som sa. „Som ešte vonku. Áno, za chvíľu prídem. Nie nemusíš,“ povedala som a zložila.
„Otec nebol nadšený, že nevedel kde si,“ zašepkal mi do vlasov.
„Počúval si alebo si sa mu hrabal v mysli?“ spýtala som sa otrávene.
„Ani jedno. Tipol som si. Už ho poznám dosť na to, aby som vedel ako zareaguje, keď nie si po škole doma,“ povedal a kreslil mi na dlani obrázky. Väčšinou to boli nejaké čudné znaky. Potom mi odhrnul vlasy na chrbát a vtisol mi malý bozk na sánku.
„Mali by sme ísť. Nechceš predsa vymeškať večeru,“ povedal s úsmevom na tvári a vedela som, že teraz sa mu musel prehrabávať v mysli. Postavili sme sa a on si ma pritiahol k sebe. Ruku mi omotal okolo pásu a vykročili sme do lesa, kde už bola úplná tma. Hodiny ubehli tak rýchlo, pomyslela som si.
O malú chvíľku sme stáli pred mojím autom. Keď som strčila kľúč do zámku, otočil si ma tvárou k sebe. Mal na nej vážny pohľad, ktorý som u neho ešte nevidela.
„Sľubujem, že ťa nezabijem. Nikdy by som neprežil, keby som ťa stratil,“ povedal zamatovým hlasom a pobozkal ma na čelo.
Doma som stále premýšľala nad tým, ako by som sa vyhla osudu, no nenapadol ma ani jeden jediný dôvod. Možno by bolo dobré, keby som v ten deň odišla k mame do Londýna. No nemôžem vedieť naisto, že mi to pomôže. Mohlo by sa stať, že zabije aj ju. Okrem toho mi však nič nenapadlo. Prehadzovala som sa na posteli a pozrela sa na budík. Bola jedna hodina a ja som ešte nespala. Nakoniec však nado mnou únava vyhrala a ja som sa ponorila do ríše snov.
Ďalší týždeň bol náročný, no aspoň to odpútalo moje myšlienky od problémov so Shanom. Konali sa koncoročné skúšky, a tak nás učitelia chceli na ne čo najlepšie pripraviť. Všetci sme boli po uši zahrabaní v knihách. Vždy sa nájde nejaký problém, ktorý zatieni tie ostatné. V tomto prípade mi to neskutočne dobre padlo. Radšej sa budem trápiť nad nejakou skúškou z  mytológie, ako nad vlastnou smrťou. Odohnala som myšlienky, ktoré sa stále a stále vracali a zahľadela sa do učebnice chémie. Budúcnosť ma dosť trápila v snoch, nechcela som, aby ma strašila aj cez deň. Pokračovala som v učení, no keď som nad tým raz začala rozmýšľať, už som to nemohla vyhnať z hlavy. Vstala som od stola a otvorila som okno. Jemný vánok mi rozfúkal vlasy. Keby tak dokázal odniesť aj všetky ťažkosti, pomyslela som si. Zahľadela som sa na tmavnúcu oblohu, na ktorej sa začali objavovať prvé hviezdy. Opäť som zabudla ako rýchlo ten čas beží. Pripadalo mi to, akoby som študovala len päť minút a zatiaľ ubehlo niekoľko hodín. Zhlboka som si vzdychla, zatvorila okno a vrátila sa k stolu. S utrápeným pohľadom som sklopila knihu a hodila ju do tašky. Pochybujem, že by som sa dnes ešte sústredila, na liečivé látky, povedala som si a odhrnula prikrývku na posteli. Bála som sa ísť spať. V poslednom čase som mala nočné mory. Každú noc iný hrozivý sen. Zhasla som svetlo a zavrela som oči.
O niekoľko hodín som sa zobudila ako predchádzajúce noci s obrovským strachom. Celá som bola spotená a prudko som dýchala. Ešte som mala pred očami čerstvý obraz  slnečnej čistinky. Okolo mňa bola žena a muž so Shanových fotiek, jeho sestra a vedľa bol on. Všetci mali červené oči a telo označené znameniami. Pomaly sa ku mne približovali. Odrazu Shane s   chladným výrazom na tvári zdvihol ruku a smeroval ňou na moju hruď. Pocítila som krutú bolesť, ktorá sa ozývala ešte dlho potom, čo som bola hore. Niečo na tom sne bolo, niečo čo ma znepokojovalo. Opatrne som si ľahla, no našťastie sa mi už nesnívalo nič.

Autor: Moonlight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Full Moon - 21. kapitola: