OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Full Moon - 22. kapitola

06.04.2011 (13:00) • Moonlight • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 749×

PRÍMERIE

Ráno sme mali mať prvú skúšku z chémie. Zobudila som sa nevyspatá. Čudovala by som sa, keby áno. Dala som do seba dve lyžičky jogurtu a odišla som do školy. Keď som vyšla z auta, Shane sa pri mne opäť nenápadne zjavil. Tentoraz to bolo však iné.

„Ahoj, dušička,“ zašepkal mi do ucha, ale ja som sa strhla, akoby moje podvedomie vedelo, že to on ma chcel v sne zabiť. Nechápavo sa na mňa pozrel, no ja som pokračovala v ceste. Nemala som chuť niečo vysvetľovať.  Mala som pocit akoby sa jeho zlá nálada preniesla teraz na mňa. Podozrievavo sa na mňa pozrel, no nakoniec sa usmial a chytil ma za ruku. Spolu sme vkročili do triedy a sadli si za jeden stôl. Bolo tesne pred zvonením, preto sme mali šťastie, že tu ešte profesorka nebola, prišla však tesne za nami. Rozdala nám úlohy a pokyny. Každý mal niečo úplne iné. Bola to škoda, pretože som chcela pracovať so Shanom. Niežeby som bez neho nevedela urobiť nejaký ten liek, ale boli sme dvojica už celý rok, preto bolo čudné, keď sme nepracovali spolu. Napriek mojej duševnej nevyrovnanosti a straty laboratórneho partnera, pustila som sa do prípravy. Nechcela som si pokaziť školský rok zlou známkou z chémie - nehľadiac na to, že mi bude o niekoľko týždňov ukradnutá, keď budem bojovať o svoj život.

A dosť, povedala som si. Nie je normálne, aby som sa takto trápila niečím čo ešte nie je isté, že sa stane. Príliš veľmi veľa času premrhám len premýšľam, a potom sa mi to zdá ešte viac pravdepodobnejšie.

Neviem či som sa cítila lepšie, no moja ruka sa už tak netriasla. V pokoji som pokračovala v skúške. Skončila som prvá a učiteľka ohodnotila moju prácu ako prekvapivú. Netušila som, čo to znamená, no tvárila sa celkom nadšene. Vzala som si veci a počkala na ostatních na chodbe. O niekoľko minút za mnou vyšiel aj Shane so Sorou. Sadol si tesne vedľa mňa a stisol mi ruku.

„Ako to dopadlo?“ spýtala sa Sora rozrušene.

„Celkom dobre,“ odvetila som ticho.

„Ľahké,“ stručne ohodnotil prácu.

„No, myslím, že pôjdem na Wc-ko,“ povedala a už jej nebolo.

Zamyslene som skúmala podlahu, pretože som na sebe cítila jeho neústupčivý pohľad. Vedela som, že to nenechá len tak. Ukazovákom si natočil moju tvár k sebe.

„Povieš mi, čo sa deje?“ spýtal sa utrápene.

„Nič, len mám v poslednom čase zlé sny,“ povedala som a pozerala som na naše prepletené prsty.

„Bol som tam aj ja?“

„Tak trochu,“ povedala som priškrtene. Nechcela som mu povedať, že sa mi sníva ako ma zabíja.

Pozrel sa na mňa povzbudzujúcim pohľadom a ja som sa rozhodla, že mu teda všetko poviem.

„Každú noc ma strašia sny. Včera som bola na čistinke s tebou a celou tvojou rodinou a ty si ma zabil.“ Posledné slovo som povedala o niečo tichšie ako ostatné.

„Nedivím sa, že si sa dnes ráno tak strhla,“ povedal sklamane.

Nechcela som, aby sa kvôli mne cítil nešťastný. Vyslobodila som si ruku z jeho nežného zovretia a priložila som mu ju na líce. Zarazilo ma, že ho má menej studené ako ruky.

„Kevin ešte nevyšiel?“ ozvala sa odrazu Sora. Ani som si nevšimla, že sa vrátila.

„Nie, myslím, že má menšie problémy,“ povedal Shane pokojne.

Vyložila som si nohy na lavičku a oprela sa o jeho hruď. Omotal si ruky okolo môjho pásu a ja som zistila, že jediná možnosť, ako vyhnať z hlavy zlé myšlienky, bola byť pri ňom. Vtedy som rozmýšľala len nad normálnymi vecami.

„Keďže sa blíži náš koniec,“ šepkal mi do ucha, „mali by sme dať isté veci do poriadku.“

„Aké napríklad?“ spýtala som sa, pretože som nevedela o čom hovorí.

„Tvojho otca,“ odpovedal stručne.

„Čo s ním?“  Okamžite som ožila. Chcela som sa otočiť, no on nepovolil objatie.

„Možno by bolo dobré, keby som sa s ním aspoň pokúsil porozprávať. Vieš, chcel by som mu niečo vysvetliť.“ Jeho hlas znel tak nenormálne pekne, že som nedokázala vydať ani jeden zvuk. „Tak čo?“ vytrhol ma zo zamyslenia.

„Nechcem, aby ťa zabil v našom dome.“

„Neuvedomuješ si, že mám lepšiu zbraň ako on.“ Jeho hlas sa odrazu zmenil na tiché vrčanie.

Bola som ticho.

„Tak vezmeš ma dnes k vám?“ spýtal sa naliehavo

„Ešte neviem,“ povedala som stále zamyslene.

Hodina sa skončila a Kevin stále nevychádzal. Omrzelo ma čakanie, preto som sa vyslobodila od Shana a vybrala sa na ďalšiu hodinu.

Čo mu chce vysvetliť? pýtala som sa sama seba. Nebola som si istá, či priviesť Shana k nám, je dobrý nápad.

Celý deň mi to vŕtalo v hlave. Nevedela som čo sa tým vyrieši. A či sa tým niečo vyrieši. No možno by otec dokázal pochopiť, že Shane pre mňa nie je hrozba, ak mu to povie on, pomyslela som si. V tom som si uvedomila, že mi ublíži. Aj keď nevedomky, no bude ma chcieť zabiť.

„Tak, ako si sa rozhodla?“ zašepkal mi do ucha, keď sme sedeli na obede.

„A čo tým vlastne sleduješ?“ opýtala som sa ho.

„Chcel by som sa zmieriť s tvojím otcom. Vieš, dosť ma to štve, že to takto ťaháme za jeho chrbtom.“

„Nehovor?“ Pozrela som na neho spýtavým pohľadom plným sarkazmu.

„Neveríš?“ Zdvihol obočie a kútikmi mu trhalo.

Neodpovedala som, pretože som vedela, že ma chce naštvať.

„Predstav si, keby nám tvoj otec nezavadzal. Nemuseli by sme si hľadať ďalšie tajné miesta. Mohli by sme sa stretávať u vás doma.  A necítili by sme sa ako keby sme konali niečo nezákonné.“

„Zasa sa hráš s mojou mysľou?“ spýtala som sa, keď som videla jeho sústredený pohľad.

„Ale ty inak nepovolíš,“ hovoril s tajomným úsmevom.

„Prestaň. Už dávno som ti povedala, aby si to nerobil. Vieš, že to nemám rada,“ vyštekla som trochu nahnevane a odišla som od stola.

Ako to môže robiť? pýtala som sa sama seba, keď som mierila na astronómiu. Čo si vlastne o sebe myslí? Ako keby nebol schopný ma presvedčiť bez svojej schopnosti. Ako ja ho len nenávidím. Ibaže klamať by sa nemalo, povedala som si nakoniec a vzala poslednú vetu späť.

Sadla som si na ružový vankúšik pri našom stole. V učebni bolo hrobové ticho. Strop bol odkrytý a na oblohe svietili milióny hviezd. Predstavila som si život, keby otec zmenil názor na Shana. Vždy som si to priala, no teraz sa bojím, že sa to všetko ešte zhorší. Ale keď sa nad tým zamyslíme, už mi nezostáva veľa času. Čo sa stane, keď to skúsim. V najhoršom prípade sa pozabíjajú, povedala som si a v tom ako na zavolanie môjho podvedomia, sa pri mne objavil Shane.

„Mohol by si po vyučovaní?“ spýtala som sa ešte predtým než si sadol.

„No jasné,“ odpovedal s miernym úškrnom.

Videl môj podozrievavý pohľad: „Neboj sa budem sa držať na uzde a sľubujem, že mu neublížim.“ Hlasno sa zasmial. „Pripadá mi to divné. Pochybujem, že by debata vyvrcholila až tak, že by som niečo podnikol,“ povedal na svoju obranu, keď som na neho hodila škaredý pohľad. Prisunul si vankúš bližšie k môjmu a chytil ma za ruku.

„Naozaj máš o mne takú zlú mienku, že sa ma bojíš pustiť k vlastnému otcovi? Veď on jediný bojoval proti jedincom nášho druhu. Nemusíš sa oňho báť. Má predsa neuveriteľnú silu,“ presviedčal ma.

„O tebe mám tú najlepšiu mienku na celom svete,“ povedala som, no musela som prestať, pretože na nás učiteľka hodila karhavý pohľad. Ani som si nevšimla, že už začala hodina.

Keď som sa balila, videla som, ako trpezlivo stojí pri dverách a čaká na mňa. Spolu sme odišli k môjmu autu. Celú cestu ani jeden z nás nepovedal ani slovo. Vedela som ako otec zareaguje, keď ho uvidí na prahu nášho domu. V duchu som sa musela zasmiať nad jeho minulým pohľadom. Ani tentoraz nebude vyzerať nadšene. Veď ktorý otec by bol nadšený, keby si dcéra priviedla k  sebe priateľa, ktorý je zabijak. Tak som bola pohrúžená do svojich myšlienok, že som si nevšimla, že sme pred domom. Otcovo auto tam ešte nestálo. Vystúpila som a s roztrasenými kolenami som vykročila som smerom k dverám. Odrazu pri mne stál Shane a držal ma za ruku. Váhavo som ho uviedla do obývačky a sadla si vedľa neho. To čakanie bolo neznesiteľné. Zapla som televíziu, no poriadne som ani nevedela, čo sledujeme. Odrazu zaštrkotal piesok pod pneumatikami otcovho auta. Srdce mi išlo vyskočiť od strachu. Shane ma chytil za ruku a milo sa na mňa pozrel. Pravdepodobne to počul.

„Neboj sa, všetko dopadne dobre,“ ubezpečil ma.

„Ahoj, už som doma,“ počula som otca z chodby.

„Ahoj,“ povedala som vo dverách. „Niekto by sa s tebou chcel porozprávať,“ začala som z rýchla. Bola som presvedčená, že keď to budem mať čoskoro za sebou, bude to lepšie.

„Dobrý, pán Caring,“ ozvalo sa slušne spoza môjho chrbta.

Otec nahodil nebezpečný pohľad. Odrazu zavládlo ticho, ktoré rušil zvuk telky. Ani jeden z nás sa nepohol.

„Viete. Chcel by som vám objasniť moju situáciu,“ povedal a jeho hlas znel tak sebaisto.

Otec sa zhlboka nadýchol. Bolo vidieť, že nevedel, čo povedať.

„Fajn. Poď do kuchyne,“ povedal a otvoril dvere. Vykročila som za Shanom, no obaja ma zastavili.

„Bolo by lepšie keby sme boli sami,“ povedal ostro otec a zabuchol mi ich rovno pred nosom.

Nahnevaná som si šla opäť sadnúť do obývačky. Ticho som sedela, či niečo nezačujem, no nič nenasvedčovalo tomu, že by sa niečo dialo.

Asi po pol hodine, keď už som v nedúfala, že niečo budem počuť, ozval sa hlasný smiech. Pomaly som sa priblížila k dverám a so záujmom som ich otvorila. Ten obraz ma šokoval. Pri stole sedeli oni dvaja a strašne sa na niečom zabávali.

„Áno, Tony. Mali ste ju vidieť. Ten strach v očiach sa nedá opísať,“ smial sa Shane.

Ohromene som stála a nemohla som uveriť, že sa spolu normálne rozprávajú.

„Viem si to živo predstaviť,“ odpovedal mu otec. Vtedy zistili, že som tam aj ja. Obaja sa ku mne otočili a usmievali sa.

„Nessa, mala si Shana priviesť už skôr. Máš pravdu, nie je taký, ako som si myslel.“

Odrazu - ani neviem prečo - ma ten obraz vyľakal. Skôr som bola zhrozená.

„Toto je horšie ako keby ste sa pozabíjali,“ poznamenala som a vybehla hore schodmi do izby. Dvaja najväčší rivali sa spriatelili. Je to akoby sa kamarátili voda s ohňom, pes s mačkou, proste to nešlo dokopy. Túto časť môjho plánu som nedomyslela. Vzápätí mi niekto klopal na dvere. Otvorila som a ani ma neprekvapilo, keď som v nich uvidela známu tvár. Oči mu šibalsky iskrili a na perách mu žiaril jeho tajomný úsmev.

„Podarilo sa!“ povedal víťazoslávne.

„A ako dlho si sa hral s jeho mysľou?“ spýtala som sa protivne.

„Vieš, čo ti poviem? Ani som sa nemusel uchýliť k tomuto riešeniu. Išlo to celkom normálne. A tvoj otec je fakt trieda,“ povedal a objal ma.

„Fajn.“

„Ty nie si nadšená?“ spýtal sa nechápavo.

„Proste sa k sebe nehodíte. Je to neprirodzené. Ste úplne odlišní.“

„Práve naopak. Máme toho veľa spoločného. A je mi jedno, že je to divné alebo čudné. Hlavné je, že bude konečne pokoj,“ povedal a dal mi pusu na čelo. Bozkami mi posial obe líca.

Bola som rada, že je pri mne, no pripadala som si čudne. Všetko je v  poriadku, všetko ide hladko. Čo keď ma bavilo otca vytáčať? Čo keď ma bavilo robiť niečo zlé? Možno som chcela byť konečne odlišná od starej Nessy. No na druhej strane som si od začiatku priala aby zmenil svoj názor na Shana. Aby mi konečne nezakazoval lásku. Bola som spokojná, no na druhej strane nie. Sadla som si na posteľ a zobrala si svojho najobľúbenejšieho macka. Shane sa na mňa začudovane pozrel. Ukázala som mu, nech si prisadne.

„A čo teraz? Zmenilo sa niečo na našej situácii?“ spýtala som sa ticho.

„Neviem. Mám lepší pocit. Konečne nám nič nestojí v ceste.“

Slabo som zakašľala.

„Dobre, jedna maličkosť by tu bola,“ opravil sa.

„Kedy si konečne uvedomíš, že to nie je maličkosť? Ide tu o môj život! Každú noc sa mi sníva iný strašidelný sen, v ktorom ma zabíjaš. Celé dni mi behá po rozume, ako by som to mohla zastaviť. Či sa to dá  nejako zastaviť. Či ešte mám  nejakú šancu. S pribúdajúcimi mesiacmi sa moja nádej stráca. Nech sa snažím akokoľvek, stále mi vychádza len jeden výsledok tejto nerovnice - zomriem,“ posledné slovo som vyslovila takmer šeptom.

Keď som to zo seba dostala, bolo mi lepšie. Pozrela som sa naň ako zareagoval. Tvár mal pochmúrnu.

„Ja viem a ver mi, že aj ja sa snažím nejako z toho dostať, no nič ma nenapadá. V tú noc bude krvavý spln. Ten je najhorší. Vtedy sa nemeníme len fyzicky, ale aj psychicky. V podstate nebudem poriadne, vedieť kto si. Budem vidieť len tvoju dušu.“

Zarazila som sa.

„Takže teraz nemám ani tú najmenšiu šancu,“ povedala som sklamane a moja posledná nádej zmizla.  „Už si ho niekedy zažil?“ spýtala som sa po chvíli roztrasene.

„Hej,“ povedal ticho.

„A?“

„Bolo to hrozné. Bol to môj prvý spln, ktorý si pamätám. Poznal som len svojich. Vybrali sme sa na lov a ďalej ti nemusím hovoriť,“ povedal smutne.

„Takže tak. Mám jednu otázku, bude to bolieť?“

„Do frasa, prestaň s tým. Keď som ti raz sľúbil, že ťa nezabijem, tak to aj splním.“ V jeho tóne bolo cítiť hnev.

„Hej a ako?“ Bola som zvedavá ako z toho vykrúti, no on neodpovedal. Možno si konečne uvedomil, že nie je cesta von.

„Myslím, že to bude rýchle,“ povedal napokon ticho.

„No vidíš,“ povedala som a po líci mi tiekli slzy. Nahovárala som si, že som so svojou smrťou vyrovnaná, no vôbec to tak nebolo. Nechcela som umrieť, hlavne nie, ak tým pomôžem Shanovi k najmocnejšiemu Lovcovi. Silno ma objal a hladkal ma po vlasoch. Ako to, že pri tej najnebezpečnejšej osobe som sa cítila ako keby sa mi nemalo nič stať. Pri ňom akoby sa zastavil všetok čas. Akoby nikto iný neexistoval, len my dvaja.

„Mal by som už ísť.“

„Prečo?“ spýtala som sa utierajúc si slzy.

„Čim dlhšie som pri tebe, tým väčšmi strácam rozum. Napadajú ma pritom veci, pre ktoré by som sa najradšej zabil.“

„Povieš mi, keď nastane ten deň?“ spýtala som sa s nádejou, že by som sa mu mohla vyhnúť.

„Samozrejme. A teraz sa maj. Uvidíme sa v škole,“ povedal a dal mi ešte jeden malý bozk.

Keď odišiel, pohotovo som chytila kalendár. Najbližší spln mal byť o týždeň. Krv mi stuhla v žilách. Možno to nie je on, povedala som si, no mala som tušenie, že to je ten krvavý.

Autor: Moonlight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Full Moon - 22. kapitola: