OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Full Moon - 23. kapitola

06.04.2011 (20:00) • Moonlight • Povídky » Na pokračování • komentováno 13× • zobrazeno 1111×

RODINNÁ  OSLAVA

Keď som na druhý deň vstala, tvárila som sa ako zombie. Bola som si istá, že to šokujúce zistenie, nebol len sen. Zišla som dole a počula som otca spievať si nejakú starú pesničku. Začudovane som sa na neho pozrela a posadila sa za stôl.

„Dobré ránko slniečko. Čo budeš jesť?“

„Neviem... asi omeletu.“

„Už sa to nesie,“ povedal a postavil sa k šporáku. „Príde Shane aj dnes?“ spýtal sa nedbalo.

„Neviem asi nie.“

„Ak chceš tak ho môžeš pokojne pozvať,“ povedal milo.

Vôbec som ho nespoznávala. Kde zmizli tie reči o tom aký je pre mňa nebezpečný? Ako Shane dosiahol aby otec tak rýchlo zmenil názor? Zhlboka som si vzdychla. Pri spomienke na Shana si uvedomím, čo ma čaká. Hoci sa snažím na to nemyslieť, nedá sa to. Otec predo mňa položil tanier s omeletou a ja som schytila vidličku. Jedlo vyzeralo chutne, no ja som sa v ňom iba prehrabovala. Mala som pocit, že keď si do úst vložím čo i len jedno sústo, pobežím na záchod. S ospravedlňujúcim pohľadom som ho odsunula a išla si po veci do školy. Ako som si brala tašku, schmatla som pritom aj kalendár.

Cestu som ani nevnímala. Čudovala som sa, že som do niečoho nenarazila. Ako každé ráno, aj teraz ma Shane prekvapil, keď sa objavil za mojím chrbtom ticho ako duch. Po včerajšej debate sa tváril až priveľmi radostne. Kútiky úst už nemal spustené nadol ale mierne hore. Dokonca bol aj oblečený v hnedej a nie čiernej. Ruky mal opäť neprirodzene studené. Veci  boli na svojom mieste akoby sa ani nemalo niečo stať. Hodila som na neho začudovaný pohľad. Prečo sa tak teší? pýtala som sa sama seba. No otázku som nestihla vysloviť nahlas, pretože sme prišli k učebni mytológie.

Avšak hneď po hodine som ho zastavila a ukázala mu deň, kedy má byť spln.

„Je to ten deň?“ spýtala som sa vzrušene. Uprene som mu hľadela do tváre aby som z nej mohla niečo vyčítať.

„Hej,“ povedal ticho a pokračoval v ceste na hodinu môjho otca.

„A to mi hovoríš len tak?“ spýtala som sa nechápavo.

„A čo mám robiť? Mám ti tu predviesť dramatické divadlo alebo čo?“ spýtal sa ostro.

„Nie, len by si mohol prejaviť trochu ľútosti nad tým, že zomriem,“ povedala som pomaly a nevšímajúc si jeho prekvapený pohľad, som šla ďalej.

„Vieš čo, prepáč, že som sa ti nehodil k nohám a nezačal plakať,“ odpovedal hnusne a odletel preč.

Ohromene som pokračovala tou istou cestou. Keď som dorazila do učebne, už sedel na svojom zvyčajnom mieste. Nevedela som, či si mám sadnúť k nemu, no napokon som sa rozhodla, že budem sedieť tak ako predtým.

Celý deň sme spolu neprehodili ani pár slov. Pri obede sme sedeli čo najďalej od seba- teda to on si sadol na druhú stranu stola. Ostatní sa na nás začudovane pozerali, no nám to bolo jedno. Nakoniec som to tam nevydržala a zaniesla som podnos a vyšla von. Bolo vidieť, že sa blíži jún a s ním aj koniec školského roka. Bolo to ako včera keď som prvýkrát stála na týchto schodoch. Zhlboka som si vzdychla. Koľko sa toho udialo, pomyslela som si. Porozhliadla som sa okolo seba. Všetko bolo také pestré a farebné. Slnko pieklo a na oblohe nebol ani jeden obláčik. Stromy si ticho šepkali pesničky a mne prišlo odrazu hrozne smutno. Cítila som v sebe akúsi prázdnotu. Asi som nechcela stratiť túto nádheru. Odrazu ma prebudil školský zvonček. Neochotne som sa zdvihla a zamierila na hodinu chémie. Bola som zvedavá ako dopadla moja skúška. Bez nejakého zaváhania som si sadla na svoje miesto a snažila som sa ho ignorovať, no odrazu som zacítila jeho vôňu, ktorá ma tak omamovala. No potlačila som nutkanie obrátiť sa k nemu, pretože som sa s ním nerozprávala. Nevedela som prečo. Možno to spôsobila tá menšia hádka na chodbe a možno to bolo preto, že sa so mnou nerozprával on. Odrazu profesorka vyslovila moje meno.

„Slečna Caringová uspela v praktickej časti na sto percent,“ povedala mierne ohromujúcim tónom.

Nemohla som tomu uveriť. Ja som uspela bez chyby. Už len test a mám jeden predmet za sebou, povedala som si a v duchu som kričala od radosti. Nenápadne som sa pozrela Shanovým smerom a videla som ako dvíha kútiky úst. Vedela som, že hoci sa na mňa možno hnevá, potešilo ho to. Samozrejme on uspel tiež na sto percent. Avšak on nemusel tak ako ja stráviť nad učebnicou tri hodiny- má proste talent.

Po zvonení som sa doslova vliekla k autu. Ani neviem prečo. Asi som nechcela byť tak skoro doma, pretože tam by som sa nemala čím rozptýliť, a tak by som sa len nudila a premýšľala.

Nessa?“ volala na mňa Lucy naliehavo.

Hm?“ spýtala som sa, duchom neprítomná.

„Chcela som vedieť, či s nami nepôjdeš do cukrárne. Ideme všetci,“ povedala a netrpezlivo čakala odpoveď.

„Rada,“ usmiala som sa a pridala sa ku skupine. Po pár metroch ma niekto chytil za ruku. Vedela som kto to je už po prvom dotyku. Kto iný by mal také studené končeky prstov ak nie Shane.

„Už nie si urazený?“ spýtala som sa s úsmevom.

„Ja som ani nebol. Len si ma trochu vytočila,“ povedal pokojne.

„Ja? A čím prosím ťa?“ provokovala som.

„Ty nevieš? Tvárila si sa ako keby mi na tom vôbec nezáležalo. Akoby som ťa chcel  zabiť. Lenže to tak nie je.“ Opäť hovoril zvýšeným hlasom, preto sa Anthony s Maxom otočili, no potom sa opäť venovali debate.

Zamračil sa, pretože videl úškrnok na moje tvári.

„Tebe sa to páči,“ povedal odrazu akoby mu svitlo.

„A čo?“ spýtala som sa nevinne.

„Tebe robí radosť keď ma vytočíš,“ povedal a aj on sa usmieval.

„Hej,“ priznala som sa so smiechom.

Chvíľu sa na mňa zamyslene pozeral a potom sa odvrátil.

„My sa chvíľu zdržíme,“ zakričal chladne na ostatných.

„Dobre len nebuďte dlho,“ odpovedal Anthony a pokračovali v ceste.

Shane sa opäť otočil ku mne ale jeho výraz bol doslova vražedný.

„Ty si ma ešte nevidela vytočeného,“ zasyčal potichu. „Ten pohľad by sa ti vonkoncom nepáčil.“

Naháňal mi hrôzu.

„Keď som naštvaný, neviem ani kto som,“ šepkal mi do ucha jedovatým hlasom. „Neradil by som ti robiť to, keď ešte poriadne nepoznáš moju temnú stránku.“

Srdce mi išlo vyletieť z hrude. Mala som chuť dobehnúť ostatných, no jeho hlas ma tak paralyzoval, že som sa nedokázala pohnúť.

Potichu sa zasmial.

„Mala by si sa vidieť. Si ako socha.“

Keď som sa mu pozrela do očí, videla som, že si to užíva. Náramne ho bavilo, keď sa so mnou hral. Keď si ma omotal okolo prsta. Utrápene som  sa na neho zahľadela a on okamžite prestal. Jeho črty odrazu akoby zjemneli.

„No vieš, že tebe by som nikdy neublížil,“ povedal, keď som sa neprestala tváriť vystrašene. Ani neviem prečo, no keď sa nahol, že mi dá pusu, odtiahla som sa a vykročila som smerom k cukrárni. Nepočula som jeho kroky, no o  chvíľu ma dobehol.

„Nechcel som byť taký,“ povedal ospravedlňujúco.

„Niekedy sa ťa naozaj bojím,“ povedala som chladne.

„Musíš mi to odpustiť. Som niečo ako schizofrenik,“ povedal s ľahkým úsmevom.

„Musím?“ spýtala som sa prekvapene a odrazu som zastala. „Ty ma ideš zabiť a ja ti mám odpustiť?“

Nevedela som kde sa to vo mne vzalo, no odrazu do mňa prúdila nekonečná zlosť. Bola som na neho nahnevaná za veci, za ktoré ani nemohol. Nenávidela som ho, preto, že sa narodil Lovcom. Nenávidela som ho, preto, že je nezraniteľný, zatiaľ čo ja hej. Tiež ma štvalo to jeho poslanie, to, že je niekedy úplne niekto iný.

Poznám ho vôbec? spýtala som sa sama seba.

„No, dúfal som, že to pochopíš,“ povedal sklamane.

„A čo mám pochopiť? Že sa so mnou hráš? Že ťa baví, ako sa ťa niekedy bojím?“ Pokrútila som hlavou a pokračovala v ceste, no urobila som možno dva kroky, už mi zatarasil  chodník.

„Zmenila si sa,“ povedal pomaly.

„Čím to asi bude?“ odpovedala som sarkasticky.

„Ako ti to mám vyhnať z hlavy?“ spýtal sa a pomaly sa ku mne nahol. Zmorene si vzdychol a pobozkal ma. „Skús na to aspoň na chvíľu zabudnúť,“ prosil ma s hlavou zaborenou v mojich vlasoch, keď si ma k sebe privinul.

„Keď to nejde,“ povedala som a zhlboka som sa nadychovala jeho omamnej vône.

„Ja viem. Ani nevieš ako mi to trhá srdce, keď si uvedomím....“ nedokončil vetu, pretože sme obaja vedeli, čo nasleduje.

„No a vži sa do mojej kože,“ povedala som smutne.

„Viem, že je to pre teba ťažké. Ale čo keby sme si tento týždeň užili ako najlepšie vieme a nebudeme sa nad tým trápiť?“ navrhol mi a pozrel sa na mňa skúmavým pohľadom.

„Fajn,“ ustúpila som.

„Tak kam si dnes vyrazíme?“

„Otec povedal, že by si mohol prísť,“ povedala som a spomenula si na dnešný rozhovor pri raňajkách.

„Tak ideme,“ povedal a chytil ma za ruku.

Trvalo nám iba chvíľku kým sme sa dostali k autu. Otvárala som dvere, no on ich jednou rukou zatvoril.

„Dnes šoférujem ja,“ povedal rázne. Poslúchla som a sadla si na sedadlo spolujazdca. Po ceste sa rútil ako šialený. Nenápadne som ho sledovala. Jeho tvár bola taká krásna. Jeho ruky jemne zvierali čierny volant. Vyzeral naozaj ako ‚boh‘, ktorý zostúpil na zem. A celkom iba môj. Bol to môj anjel skazy. Pred domom bol zaparkovaný veľký čierny džíp. Zo začiatku som nevedela kto to je, no potom som spoznala maminu poznávaciu značku. Nechápala som čo tu robí, bolo to však milé prekvapenie. So Shanom som vošla dnu, kde vládla rušná nálada. Z kuchyne sa ozývali rôzne hlasy, no nevedela som komu patria.

„Ahojte,“ povedala som, keď som vošla dnu.

Za veľkým stolom sedel otec, mama a Eddie. Pred nimi svietila otvorená fľaška vína a všetci sa usmievali.

„Ahoj zlatko,“ vyrútila sa oproti mne mama. Tuho ma objala, no potom sa zháčila. Pravdepodobne si všimla Shana popri mne. „A tento mladý muž je kto?“ spýtala sa a šibalsky na mňa žmurkla.

„Toto je Shane,“ predstavila som ho. „Shane toto je moja matka a jej budúci manžel,“ povedala som a ukázala na Eddieho.

„Tak to ty pletieš hlavu mojej dcére,“ povedala so smiechom.

„Snažím si od toho odvyknúť,“ povedal milo.

„No tak my vás nebudeme otravovať,“ povedala som a nenápadne sa vzďaľovala od dverí.

„Dobre,“ povedala mama a vrátila sa k svojim dvom manželom.

Vyšli sme hore do mojej izby.

„Tvoja mama je úplne iná ako moja,“ povedal, len čo som zavrela dvere.

„Možno je to tým, že tá moja neokráda ľudí o duše,“ odpovedala som so sarkazmom.

„Možno,“ povedal a ľahol si na moju posteľ. „Ako pri nich môžeš spať?“ spýtal sa a vzal si jedného plyšového medvedíka.

„To ty nepochopíš, pretože si chalan. Sú to moji ochrancovia,“ povedala som a keď som prechádzala okolo postele, stiahol ma vedľa seba.

„Tak čo ideme robiť?“

„Ja by som dokázala hodiny takto ležať ak by si bol pri mne.“

„Hm tak koľko hodín to bude?“ spýtal sa a vo vzduchu si priložil svoju ruku k mojej- oproti jeho bola hrozne malá.

Chvíľu sme tak nečinne ležali, keď v tom ma prepadol hlad.

„Nedáš si niečo pod zub?“ spýtala som sa a už som stála pri dverách pripravená urobiť nájazd na chladničku.

„Jasne niečo dones, ale daj si pozor na návštevu. Keď prídeš dolu, budú ťa chcieť vypočuť,“ povedal a usmial sa.

„Budem hovoriť len pravdu,“ odpovedala som a už aj som trielila dolu schodmi.

Ako náhle som otvorila dvere, upreli na mňa tri osoby zvedavé pohľady. Podľa prázdnej fľaše som usúdila, že nálada stále rastie. Nenápadne som okolo nich prešla ku skrini so slanými vecami. Vybrala som jedno vrecúško tyčiniek a čipsov a stále som na sebe cítila ich skúmavý pohľad.

„Ten Shane vyzerá ako celkom milý chlapec,“ utrúsila mama divným hlasom.

„Hm áno,“ povedala som a snažila sa rýchlo vytratiť.

„Čo keby si ho vzala so sebou na svadbu?“

„Aby sa stretol so Sebastianom? Mami on sa z toho ešte nedostal a vieš aký je,“ povedala som trochu podráždene.

„No to je síce pravda, ale aj tak. S kým by si potom bola. Hádam nie s tým pehavým Justinom. Mám ho rada, no nehodí sa k tebe. Za to ty a Shane to je niečo iné,“ povedala s úsmevom.

„Áno, ja viem a neboj sa s Justinom určite nepôjdem. Takže sa majte,“ povedala som a skôr než stihli niečo povedať, bola som pred dverami mojej izby. Potichu som vkĺzla, no Shana som nevidela. Zatvorila som ich a sadla si na posteľ.

„Justin?“ ozvalo sa odrazu pri mojom uchu.

„Jeden chalan z našej deviatej triedy. Bol do mňa ‚zamilovaný‘. Nemusíš ho brať ako hrozbu,“ povedala som, keď som otvárala čipsy. Jeho dych na mojom holom krku ma znervózňoval, preto som sa k nemu otočila tvárou.

„Daj si,“ povedala som a naklonila vrecko smerom k nemu.

„Ja by som na tú svadbu aj išiel,“ povedal s plnými ústami.

„Zabúdaš, že nemáš s kým,“ pripomenula som mu.

„Ako to? Tvoja duša bude vo mne, to je akoby si bola so mnou,“ povedal s úškrnom.

„Veľmi smiešne,“ povedala som a otvorila som pitie. Prisunul sa bližšie ku mne a tvár si oprel o ruku. Pozeral sa na mňa bez jediného žmurknutia a mňa to opäť znervózňovalo.

„Čo je?“ spýtala som sa po chvíli, keď s tým nechcel prestať.

„Chcem si uchovať tvoj obraz,“ povedal vážne.

„No vďaka. To ako by si povedal. Tak a teraz ťa idem zabiť. Vieš čo si mi sľúbil, nebudeme na to myslieť,“ povedala som a otvorila balíček tyčiniek.

„Ja viem, prepáč,“ povedal a uhol pohľadom.

Keď sme všetko zjedli, pritúlil sa ku mne a sledovali sme telku. Bolo úžasné mať ho pri sebe. Cítiť jeho studené líce na mojom.

Bolo niekoľko minút po pol desiatej keď mama s Eddiem odchádzali. Samozrejme, že jeden z nich bol triezvy. O chvíľu na to, vošiel otec do mojej izby. Vôbec mu nevadilo, že sme boli spolu schúlení v kresle.

„Shane ak si nechceš pokaziť mienku, mal by si ísť domov. Už je dosť neskoro,“ povedal a odplazil sa preč.

Hodila som naň smutný pohľad a on pokrútil hlavou.

„Na mňa smutné očká neplatia,“ povedal a nežne ma zdvihol, aby sa mohol postaviť. Ako vždy mi vlepil bozk na čelo a už ho nebolo.

Napriek tomu ,že bol rušný deň, zaspala som rýchlo, pretože v izbe sa ešte stále vznášala jeho vôňa.