OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Full Moon - 26. kapitola

10.04.2011 (16:00) • Moonlight • Povídky » Na pokračování • komentováno 11× • zobrazeno 1157×

NÁHLE UZDRAVENIE

Som mŕtva? Lebo ak hej, tak to nie je bohviečo, povedala som si. Hrozne ma pichalo v boku a hlavu mi išlo rozhodiť. Odrazu som počula divné zvuky. Nejaké pípanie. Pomaly som otvorila oči a zistila som, že to patrí stroju, ktorý monitoruje srdce. Takže nie som, pomyslela som si. Rozhliadla som sa okolo seba a spoznala som zatuchnutú nemocničnú izbu. Na okne boli tie isté zdochnuté kvety, posteľ smrdela rovnako ako keď som tu bola naposledy.  Cítila som sa úplne dobitá. Potom sa mi vybavili všetky tie hrôzy. Opatrne som si siahla na brucho a cítila som tam obväzy. Rana ma pri dotyku pálila.

Ach, čudujem sa, že potom, čo som bola niekoľkokrát otrepaná o strom, horela som a bola som dobodaná, ešte žijem. Ešte raz som sa rozhliadla po izbe, či neuvidím niekoho sedieť a čakať, že sa preberiem, no bolo tam úplne prázdno. Fajn, som na pokraji smrti a nikto si na mňa nespomenie, pomyslela som si nahnevane. Až po chvíli som si všimla, že som pripojená k samým hadičkám. Cítila som sa hrozne unavená a dehydrovaná, a tak som stlačila zvonček na sestričku. Tá prišla o malú chvíľku aj s celým sprievodom lekárov. Čumeli na mňa, akoby som vstala z mŕtvych, no od tej noci si nič nepamätám, takže to je dosť možné.

„Slečna cítite sa dobre?“ spýtal sa opatrne jeden z nich. Mal divnú koziu briadku a veľké pivné brucho.

„No, som ako dolámaná, ale inak je to v poriadku. A som smädná,“ povedala som a už mi podávali vodu.

„Viete je tu jedna veľmi  neobvyklá situácia. Priviedli vás sem asi pred týždňom ako akútny prípad. Operovali sme vás, no nevyzeralo to s vami dobre. Potom ste upadli ani nie do kómy, ale do prirodzeného umelého spánku. My sme tu také niečo ešte nikdy nevideli. Fungovali ste len na prístrojoch a teraz ste sa zrazu zobudili. Boli ste už skoro na druhom svete.“

„Shane,“ vyslovila som ťažko. „Nenechá ma ani umrieť.“

„Ten chlapec tu bol niekoľkokrát,“ povedal druhý doktor.

„No, nech sa stalo čokoľvek, je výborné, že ste sa uzdravili, no budeme chcieť ešte nejaké testy, aby sme si boli stopercentne istý, že ste v poriadku.“

„Dobre. Prosím vás mohli by ste zavolať môjmu otcovi?“ spýtala som sa slušne a hlasnejšie, pretože už som nemala sucho v ústach.

„Samozrejme,“ povedala milo sestrička a už aj bežala von.

Vyčerpane som sa pozerala ako všetci miznú vo dverách. Vedela som prečo som sa odrazu uzdravila. Keď Shane videl, že už naozaj umieram, dal mi ten liek, čo odo mňa dostal na Vianoce. Zhlboka som si vzdychla a rana sa mi nepríjemne pootvorila. Nečinne som tam ležala, pretože keď som pohla hociktorou časťou tela, všetko ma bolelo.

Možno o polhodinu prišiel otec s mamou.

„Dievčatko moje, čo ti to urobili,“ povedala a hodila sa k posteli.

„Zmlátili ma a dobodali,“ odpovedala som smutne.

Videla som otcov podozrievavý pohľad. Vedela som, že myslí, na Shana, no musel pochopiť, že on to neurobil.

„My sme vedeli, že sa stane zázrak a ty nezomrieš,“ plakala ďalej. „Jednoducho som neverila tomu doktorovi. Nič pre teba nerobili,“ pohoršovala sa.

„Sally, už je v poriadku, tak na čo sa stresovať,“ upokojoval ju otec.

„Mami mne je fajn. Cítim sa hrozne, ale inak sa mám dobre. Ani nechápem, ako som to všetko mohla prežiť, kým ma sem priviezli.“

„Skoro si mi zomrela v aute,“ povedal otec karhavo a smutne zároveň.

„Prepáč.“

„Prečo sa ospravedlňuješ? To ja som ťa vystavil tomu nebezpečenstvu tým, že som ťa nechal priateliť sa so Shanom.“

„Oci, čo keby sme to teraz nechali tak? Som dosť vyčerpaná, aby som sa s tebou mohla hádať.

„Vonku sú tvoji kamaráti,“ povedala mama už menej uplakane, „pustíme ich sem, hej?“

Mlčky som prikývla a snažila sa nemyslieť na to, že medzi nimi nebude.

„Nessa?“ spýtala sa Lucy opatrne, pretože som mala zavreté oči. Možno si myslela, že kým prišli, už som nebola nažive.

„Hm?“

„My sme vedeli, že ťa smrť nezoberie,“ povedal Anthony s úľavou.

„Aj keď sa Shane správal, akoby ťa už pochovali,“ pokračoval Max.

„A kde je?“ spýtala som sa dychtivo.

„Ehm, my nevieme,“ povedala Sora.

Super. Najprv ma zachráni a potom zmizne. „A čo nové v škole?“ spýtala som sa, pretože mi nič iné nenapadlo.

„No, skúšky sa už skončili a všetci sme ich urobili, okrem teba.“

Vtedy do izby vošla sestrička.

„Mali by ste už ísť. Doktor povedal, že sa nemá namáhať dlhými návštevami.“

Všetci sa so mnou rozlúčili a ja som si pripadala hrozne osamelá. Avšak rozbolela ma hlava, tak som zavrela oči a snažila spať.